Rozdávať lásku, úsmev a radosť... ● S členkou Ozveny Martou Kocsisovou

Krehká, milá a vždy usmievavá dôchodkyňa, pani Marta Kocsisová sa v posledných rokoch príkladne zapája do rôznych slovenských aktivít. Pravidelne chodí na slovenské omše, na rôzne akcie slovenských menšinových samospráv, ako aj na zájazdy, ktoré organizujú Slovenská samospráva Budapešti a Slovenský klub dôchodcov.

Pani Marta v tomto roku oslavuje dvojité životné jubileum - 60. narodeniny a 40. výročie sobáša.

- Pani Marta, odkiaľ pochádzate a aké bolo vaše detstvo a mladosť?

- Takmer každý človek si s pribúdaním rokov čoraz častejšie spomína na svoje detstvo. Nech bolo akékoľvek, pre väčšinu ľudí zostáva najmilšou a najdrahšou spomienkou. Aj teraz, keď si na tie časy zaspomínam, celá sa rozcítim... Narodila som sa v slovenskej rodine murára Antona Majneka v Santove. Moja mama Helena Karová pochádzala z Čívu. Bolo nás desať detí - päť dievčat a päť chlapcov. Najstaršia sestra sa narodila roku 1931 a najmladší brat v roku 1952. Žiaľ, v našej rodine vládla veľká chudoba, bieda, ale aj citová núdza. Ani príbuzní nám nepomáhali. Sotva sme skončili základnú školu, museli sme ísť pracovať a na ďalšie štúdiá sme nemohli ani len pomyslieť. Slovom, mala som trpké a ťažké detstvo. Ako dospievajúce dievčatko som začala pracovať najskôr v lesníctve, potom som dva roky slúžila v Starom Budíne. Mala som 17 rokov, keď som sa zamestnala v textilnom závode. Sedemnásť rokov som pracovala na tri smeny. Na tie roky si spomínam s láskou, lebo som bola obklopená dobrými kolegami. Keď som mala dvadsať rokov, vydala som sa za Ladislava Kocsisa, ktorý tiež pochádza z chudobnej päťdetnej rodiny z okolia Mezőkövesdu. Keďže svadbu som chcela mať, vypožičala som si peniaze, aby som mohla pozvať rodičov, súrodencov a krstných rodičov. Sobáš sme mali v santovskom kostole a hostiny sa zúčastnilo len dvadsať ľudí. Náš spoločný život sa začal v podnájme v Pilíšskom Verešvári, Budapešti a neskôr Dunakeszi. Tu sme sa dobre cítili, preto sme sa rozhodli usadiť sa tu. Väčšina ľudí túži mať svoj rodinný dom, tak aj my. Preto sme ťažko pracovali a múdro sme museli obracať každý forint. Našťastie môj manžel je veľmi pracovitý a šetrný, takže čoskoro sme si mohli kúpiť pozemok a postaviť si rodinný dom, v ktorom dodnes žijeme spokojní a šťastní. Dcérka Agneša mala niekoľko mesiacov, keď sme sa nasťahovali do nového domu. Syn Róbert sa narodil roku 1975. Bohu vďaka za dobrého, pracovitého, spoľahlivého manžela a otca, ako aj za dobré a zdravé deti. Je to skutočne Božia milosť a preto si to veľmi vážim a cením.

- Konečne ste boli šťastná manželka a matka.

- Veru tak. Dovoľte mi však, aby som bola úprimná a spomenula, čo ma dlhé roky ťažilo. Nevedela som zabudnúť na nedostatok lásky, chudobu a trpké skúsenosti zo svojho detstva. Dlho žila vo mne trpkosť, preto som sa musela veľmi premáhať, aby som svoju bolesť neprenášala na deti. Ťažili ma výčitky voči vlastným rodičom. Uvedomovala som si, že je to nesprávne zmýšľanie, ktoré sa môže odzrkadliť na výchove mojich detí. Nesmierne som sa tešila, keď som sa už ako dvojdetná matka definitívne rozhodla odpustiť im. Získala som tým šancu na šťastnejší a harmonickejší rodinný život. Našťastie s manželom sme si vždy dobre rozumeli a snažili sme sa vytvoriť okolo seba harmonické a láskyplné prostredie, aby naše deti mali šťastné a pekné detstvo. Dnes sa tešíme tomu, že obe si založili rodinu. Manžel aj ja sme už na dôchodku a ako nám zdravie a sily dovoľujú, snažíme sa im pomáhať aj pri výchove dvoch vnukov. Lenže pred niekoľkými rokmi ma zasiahla zákerná choroba. Správa zapôsobila ako blesk z jasného neba, svetielko nádeje však nezhasína...

- Tieto choroby sú ešte stále veľkým postrachom. Ako ste sa dokázali vysporiadať so zlou správou?

- Hovorí sa, že choroba si nevyberá. Ktovie, prečo postihla práve mňa?! Keď mi roku 1999 zistili rakovinu, ťažko som sa vyrovnávala s novou situáciou, čo môj stav ešte podstatne zhoršovalo. Nádor mi vyoperovali, ale potom nasledovala náročná chemoterapia a ďalšia liečba. Aj v súčasnosti sa liečim, lebo mám metastázu. Manžel, deti, vnúčatá, príbuzní ma povzbudzujú a dodávajú mi optimizmus. Som vďačná všetkým, ktorí ma v tejto ťažkej situácii častujú slovami povzbudenia a lásky. Veľmi si to vážim. Žiaľ, choroba je spojená s duševnou a citovou labilitou, častou náladovosťou. Trápi ma fyzická bolesť, pravidelne musím navštevovať lekárku a chodiť na liečenie. Žiaľ, niekedy som v zlom stave, bez liekov by som ani nevydržala.

- Na čo ste zvlášť hrdá ako žena, matka a babička?

- Myslím si, ak je človek obklopený dobrou rodinou a nezištnými priateľmi, dokáže naozaj veľa. Skutočným pilierom je pre mňa moja rodina. Vyzdvihla by som lásku, ktorá už 40 rokov sprevádza naše spolunažívanie a ktorá je zdrojom aj v ťažkých časoch. Obidvaja máme rovnaký podiel na výchove detí a vnúčat. Veľkou oporou sú však aj moji príbuzní a priatelia v Santove, Dunakeszi i v Budapešti. Bez nich by som ťažko prekonávala chorobu. Nesmierne si to vážim a snažím sa pestovať tieto vzťahy.

- Odkiaľ beriete túto obrovskú silu?

- Je to jednoduché, najviac mi pomáha viera. Prezradím vám však, že aj záhradkárenie, ktorému sa veľmi rada venujem. Práca v záhradke ma upokojuje, dáva mi zabudnúť na chorobu. Duševný pokoj, ktorý pri nej čerpám, je na nezaplatenie.

- Akou zásadou sa riadite a čo by ste si želali do budúcnosti?

- Vždy sa na niečo tešiť, rozdávať lásku, úsmev a radosť. Nikdy neurážať iných a nerobiť to, čo nechceš, aby robili iní tebe. Prežívať každý deň tak, akoby bol posledný. Prajem všetkým mojim blízkym, ale aj priateľom, ale najmä sebe veľa zdravia, lásky, radosti zo života, ktorý máme iba jeden. Preto ho nesmieme premárniť nechuťou, nenávisťou, malichernosťou. Sebe prajem, aby som si dokázala zachovať nádej, dobrú náladu a nestratiť nikdy úsmev na tvári...

- Ďakujem za rozhovor!

Ildika Fúziková