O tom, aký môže byť život nevyspytateľný, asi len málo vedela mladá Myjavčanka, ktorá v čase keď odchádzala študovať žurnalistiku na niekdajšiu Leningradskú univerzitu, ešte neplánovala svoj život mimo Slovenska.

Jej predstavy však skrížil osud v podobe mladého študenta z Maďarska, za ktorého sa neskôr nielen vydala, ale sa s ním aj presťahovala do krajiny, ktorej reč vôbec neovládala. Písal sa rok 1977, keď krátko po príchode do Budapešti Vlasta Zsákaiová vstúpila 5. apríla do redakcie Ľudových novín ako nová vedúca literárnej rubriky. V ten istý deň nastúpil do funkcie šéfredaktora Pavol Kondač, ktorého prvým krokom bolo vyzvať členov redakcie, aby berúc ohľad na novú kolegyňu všetci rozprávali iba po slovensky. Jej príchodom sa teda redakcia takpovediac „poslovenčila“.

Asi je pochopiteľné, že práve k tomuto obdobiu sa viažu Vlastine najsilnejšie zážitky, veď ako mladá vyštudovaná novinárka každý týždeň cestovala po vidieku neznámej krajiny, objavovala jej kúty a s prekvapením si uvedomovala, že aj tu žijú Slováci, pre ktorých jazyk a kultúra predkov nie sú takou prirodzenosťou ako pre rodákov na Slovensku. V zoznamovaní sa s prostredím jej pomáhala Etelka Rybová, vtedy ešte Pauliková. Stretnutia s Ankou Hudecovou, ktorá vynakladala enormné úsilie pre zachovanie kultúry a jazyka svojich predkov vo Veňarci, alebo Jurajom Andom starším z Békešskej Čaby, ktorý pamiatke svojich predkov zasvätil celú izbu domu a zriadil v nej národopisnú zbierku, zanechali v mladej pani Zsákaiovej hlboký dojem. Toto poznanie značne ovplyvnilo jej vnímanie práce v redakcii nášho týždenníka a čerpala z neho motiváciu.

Zlomový bod vo Vlastinej redakčnej kariére nastal celkom skoro, keď v roku 1980 odišla vtedajšia jazyková redaktorka do dôchodku a Vlastu požiadali, aby sa ujala uvoľnenej pozície. Odvtedy, až do 30. novembra tohto roku pracovala ako jazyková redaktorka Ľudových novín. V tomto období sa v redakcii vystriedalo niekoľko šéfredaktorov, novinárov, sekretárok, Vlasta však celých 35 rokov ostávala stálicou redakcie. V rokoch 1993-2002 dokonca vykonávala aj funkciu zástupkyne šéfredaktora Zoltána Bárkányiho.

Podľa jej vlastných slov najkrajšie roky v živote redakcie boli osemdesiate a deväťdesiate, kedy bolo dostatok financií, redakcia bola plne obsadená a mala aj vlastného fotoreportéra. Súdržný kolektív mal dokonca k dispozícii vlastné služobné auto so šoférom! Vydávať noviny v takýchto, z dnešného pohľadu priam luxusných podmienkach, bolo viac potešením ako prácou.

Je málo ľudí, ktorí môžu o sebe povedať, že celý svoj život odpracovali na jednom pracovisku. Tento holý fakt hovorí sám za seba. Vlastine vedomosti, novinárske a jazykové zručnosti, desaťročiami nadobudnuté skúsenosti mali pre našu redakciu neoceniteľnú hodnotu. Aj keď sme občas mali pocit, že si nás náročky overuje, pravda bola taká, že vďaka jej precíznosti pri overovaní si všetkých detailov v našich príspevkoch nás neraz zachránila pred blamážou, ktorú mohli spôsobiť niektoré naše nepresnosti. Ľudové noviny boli pre ňu vždy srdcovou záležitosťou (rovnako, ako alkoholom plnené bonbóny). Keď redakcia potrebovala financie, bola schopná obrátiť sa na tie najvyššie miesta a zohnala ich. Popri oddanosti práci bola ochotná vypočuť si nás, poradiť a pomôcť v čomkoľvek, čo z nej robilo perfektnú kolegyňu nielen po profesionálnej, ale aj po ľudskej stránke.

Ďakujeme Vlaste za mnohoročnú profesionálnu prácu a prajeme jej všetko najlepšie k zaslúženému a, veríme, že nesmierne dlhému, aktívnemu odpočinku na dôchodku!

Redakčný kolektív Ľudových novín