Najkrajší dar k narodeninám ● Stretnutie s predsedníčkou Kultúrneho výboru Slovenskej samosprávy V. obvodu Budapešti Máriou Májerhofferovou

V posledných rokoch na rôznych budapeštianskych slovenských cirkevných a kultúrnych podujatiach často stretávam pani Máriu Májerhofferovú. Nečudo, veď je mimoriadne aktívnou členkou vedenia dvadsaťročného Kruhu priateľov Békešskej Čaby v Budapešti, predsedníčkou Kultúrneho výboru Slovenskej samosprávy V. obvodu, presbyterkou Slovenského evanjelického cirkevného zboru v Budapešti a členkou Slovenského klubu dôchodcov.

- Cením si zápal, zanietenosť, nadšenie a obetavosť ľudí za prospešnú vec, v našom prípade za našich Slovákov. Čo vás motivuje, pani Mária?

- Nazdávam sa, že v každej dobe a v každom veku života je ľudské srdce plné očakávania a túžob, zrak upretý do budúcnosti je preniknutý nádejou. Bez nádeje by nebolo odvahy a sily niesť každodenný kríž, riešiť starosti a nebolo by ani vôle pokročiť vpred. Samozrejme, nádeje sú všelijaké - malé i veľké, odvážne i skromné. Pochopiteľne, najmä mladí ľudia snívajú svoje veľké sny týkajúce sa povolania, presadenia sa a zabezpečenia budúcnosti. Čas beží, roky sa míňajú, aktívny život sa skončí, človek ani nezbadá a ocitne sa na dôchodku, čo často definitívne zmení jeho život... Tak tomu bolo aj v mojom prípade. Isté veci, najmä vo vzťahu k svojim koreňom a predkom, človek pochopí až vtedy, keď aj jeho dobehne staroba. Nuž aj v mojom živote pred desiatimi rokmi, po odchode do dôchodku, nastal zásadný obrat. Otvoril sa predo mnou nový svet, svet budapeštianskych Slovákov, do ktorého som postupne začala prenikať a časom sa aktivizovať. Aký som k tomu mala dôvod? Nuž viedli ma k tomu moje čabianske slovenské korene, rodinné zázemie a túžba robiť niečo pre túto pospolitosť.

- Podľa toho pochádzate zo slovenskej rodiny?

- Áno, narodila som sa v päťdetnej slovenskej roľníckej rodine v Békešskej Čabe. Moji predkovia tak z otcovej, ako aj z matkinej strany boli Slováci. V detstve som sa zhovárala so svojimi starými mamami len po čabiansky, veď nehovorili dobre po maďarsky. V pamäti som si okrem reči, slovenských ľudových piesní, riekaniek zachovala aj ich krásny čabiansky kroj. Kým som nešla do základnej školy, ani som nehovorila po maďarsky, len po čabiansky.

Už za svojho detstva som rodinu pociťovala ako silné zázemie, ako najprirodzenejšie prostredie, v ktorom vládne vzájomná láska a úcta, pochopenie. Myslím si, že to je nesmierne dôležité a smerodajné na celý život. Mohla by som dlho hovoriť aj o odlišnom prístupe matky a otca k svojim deťom. U otca som si cenila záujem o nás, jeho otvorenosť, pritom však aj nárok, aby sme boli poslušní. U mamičky to bola veľká láska, chápavosť a zmysel pre odpustenie. Už od raného detstva som si začala uvedomovať, že láskavosť dokáže hýbať ľuďmi.

- Na čo kládli vaši rodičia vo výchove najväčší dôraz?

- Určite to bola pracovitosť, čestnosť a solidárnosť, bez čoho sa nezaobíde ani jedna rodina, najmä nie početná. Rodičia nás viedli aj k úcte k ľuďom, najmä k starším. Naučili nás, ako dobre padne vykonávať spolu fyzickú prácu, ktorá skutočne zušľachťuje dušu a otužuje telo. Tieto zásady som sa neskôr snažila uplatňovať aj pri výchove vlastných detí.

- Čo na vás najviac pôsobilo pri výbere povolania?

- Moji rodičia ma neovplyvňovali pri výbere, ale vždy podporili moje rozhodnutie. Po skončení základnej školy som popri zamestnaní absolvovala strednú školu v Békešskej Čabe, kde som žila do dvadsiatich piatich rokov. Medzičasom som sa vydala. Roku 1963 sme sa s manželom presťahovali do Budapešti, kde som skončila vysokú školu zdravotnícku, a to popri výchove troch synov. Tu som pracovala najprv ako zdravotná sestra, neskôr ako vedúca jasličiek, a to až do odchodu do dôchodku. Žiaľbohu, na svojom pracovisku som nikdy nemala možnosť používať svoj materinský jazyk, pracovala som v maďarskom prostredí. Preto som sa nesmierne potešila, keď pred dvadsiatimi rokmi vznikol Kruh priateľov Békešskej Čaby, ktorého som členkou od jeho založenia. Stretnutia s rodákmi, rodná reč nás úzko spájajú a posilňujú nás v tom, aby sme si zachovali hodnoty, získané v rodine a v rodnom meste.

- A vaša rodina?

- Môj manžel je z matkinej strany tiež slovenského pôvodu, z otcovej strany však má nemecké korene. Keďže sama pochádzam z mnohodetnej rodiny, už od malička som vsiakla do seba lásku k deťom. Preto som sa stala zdravotnou sestrou na pediatrii. My máme troch synov. Všetci traja získali diplom - sú inžinieri. Oni sú klenotom, korunou môjho života. Nedávno, v marci, pri príležitosti mojich narodenín, ma najstarší syn obdaril najčarovnejším darčekom, narodil sa mi prvý vnúčik. Momentálne sa okolo neho točí celý svet...

- Spája sa s vaším pôsobením v kruhu priateľov nejaká jedinečná spomienka, o ktorú by ste sa s nami chceli podeliť?

- Rada si spomínam na spoločné výlety a rôzne kultúrne programy kruhu. Nezabudnuteľné sú pre mňa však nákupy na čabianskom trhu, kde sa dodnes veľmi rada porozprávam s „ňaňičkami“ po čabiansky a prežívam spomienky z krásneho detstva.

- Čo si vážite na ľuďoch a ktoré vlastnosti sa vám priečia?

- V priebehu života sa každý človek mení a v každom veku nadobúdajú prioritu iné veci. Sú však trvalé hodnoty, ktoré by mali vždy hýbať svetom... Za najdôležitejšie vlastnosti pokladám lásku, obetavosť a porozumenie, ktoré sa však, žiaľbohu, akoby vytrácali z dnešného sveta. Cením si aj zanietenosť ľudí a zápal pre dobrú a spoločnú vec. A čo sa mi prieči? Ak je človek pasívny, ak berie svoju zodpovednosť formálne, ak sa nevie zapáliť za vec. V medziľudských vzťahoch sa mi nepáči pochlebovanie, úlisnosť a klamstvo. Tieto negatívne ľudské vlastnosti dokážu doslova raniť moju dušu, narušujú medziľudské vzťahy. Čo sa týka našej pospolitosti, myslím si, je chyba, že sa nevieme vzájomne podporiť v spoločných snahách. Prípadný úspech zatieňuje aj príslovečná nevďačnosť voči tomu, kto chce urobiť niečo nové a je za túto vec zanietený.

- Máte životné krédo?

- Vždy som sa snažila a pokiaľ žiť budem, aj sa budem snažiť plniť svoje úlohy podľa najlepšieho svedomia, najmä však s láskou a porozumením. Preto som vďačná Hospodinovi, že na „staré kolená“ som si našla šľachetný cieľ života - pracovať pre svojich rodákov, podieľať sa na záchrane nášho duchovného a kultúrneho dedičstva.

- Čo máme pod tým rozumieť?

- Predovšetkým mám na mysli svoju rodinu a hneď potom tú veľkú budapeštiansku slovenskú pospolitosť, v prospech ktorej sa snažím aktívne pracovať - Kruh priateľov Békešskej Čaby, volený zbor V. obvodu, evanjelický cirkevný zbor a klub dôchodcov. Veľmi sa teším, že nedávno ma slovenskí poslanci V. obvodu zvolili za predsedníčku kultúrneho výboru. Budem sa snažiť svedomite a oduševnene vykonávať túto funkciu, aby som ich nesklamala. Mám aj návrhy, ako spestriť činnosť našej slovenskej samosprávy. Dvakrát týždenne chodím na slovenský jazykový kurz, chcela by som sa zdokonaliť v slovenčine. Pochopiteľne, v budúcnosti chcem venovať čím viac času svojmu vnúčikovi. Mám rada aj prírodu. Od jari až do jesene trávim víkendy a niekedy aj pracovné dni na záhrade. Rada záhradkárčim od svitu do mrku. Kochám sa vo východe a západe slnka a v ligotavých hviezdach... Obdivujem premenu prírody, ako aj jej štedré dary. Prechádzky na čerstvom vzduchu mi dodávajú silu do života, do ďalšej práce.

- Ďakujem za rozhovor!

Ildika Fúziková