Géza Zsíros - Áchimov nasledovník
Prezentácia maďarskej publikácie so slovenskými národnostnopolitickými súvislosťami

Za prítomnosti aktívnych a bývalých popredných politikov, ako i ekonómov, historikov, novinárov a ďalších záujemcov sa nedávno uskutočnila v Maďarskom poľnohospodárskom múzeu vo Vajdahunyadváre prezentácia knihy Lászlóa Dányiho Chlapci z ulice Ondreja L. Áchima. (Az Áchim L. András utcai fiúk, Békéscsaba, 2012). Názov poukazuje na ústrednú postavu diela - Dr. Gézu Zsírosa (čabiansky maloroľník, poslanec maďarského parlamentu v r. 1990-1994, predseda Poľnohospodárskej komisie parlamentu v r. 1992-1994) a jeho druhov i na jeho dom v menovanej ulici v Békešskej Čabe, kde sa stretávali, aby hodnotili každodennú politickú situáciu a po spoločenských zmenách vypracovali koncepciu a aktuálne postupy uskutočnenia pozemkovej reformy. Nosnou časťou publikácie sú spracované a vyhodnotené politické, agrárnopolitické dokumenty (články, prejavy, návrhy apod.) z obdobia od roku 1989 až po dnešok. Podtituly knihy sú: Ako sa uskutočnila najväčšia pozemková reforma maďarskej histórie; Maloroľník z Kunágoty v Békešskej Čabe - Dr. Géza Zsíros; Od reprivatizácie cez predprivatizáciu po reštitúcie (1989-2012). Poukazujú na chronológiu udalostí a konkrétny obsah práce.

Publikáciu predstavil agrárny ekonóm, bývalý štátny tajomník Antalovej vlády Dr. György Raskó. Na úvod poznamenal, že k danej téme ho viažu osobné skúsenosti politika, člena frakcie Nezávislej maloroľníckej strany, ktorý sa aktívne podieľal na vypracovaní právnych noriem pozemkovej reformy po roku 1989, ale aj ako potomka statkárskej a nájomníckej rodiny z obdobia okolo roku 1945. To zároveň znamená, že vyvlastnenie pozemkov a prenasledovanie kulakov v päťdesiatych a šesťdesiatych rokoch sa ho priamo týkalo aj citovo, pretože jeho predkovia boli trpiacimi subjektmi týchto udalostí. Daná problematika je mu skutočne blízka a jej výklad v podaní autora publikácie sledoval s veľkým záujmom a pochopením. Po úvodnej časti nasleduje osobitný historický prierez vývinu poľnohospodárskej výroby a vytvárania štruktúry pozemkového majetku békešsko-čanádskej oblasti od Juraja Dóžu až po dnešné dni. Je to v podstate oblasť, v ktorej G. Zsíros pôsobil ako politik. Po nelegálnom rozdelení pozemkov v Karcagu a Medgyesegyháze pod jeho vedením roku 1991 tu pôsobil v maloroľníckej strane. Kniha na 650 stranách, asi s tisíckou odkazov, bohato ilustrovaná fotografiami a ďalšími dokumentmi podáva na pozadí každodenných politických udalostí prierez zápasu politických strán i jednotlivcov o riešenie otázky poľnohospodárstva v Maďarsku v danom období. Autor vykonal záslužnú prácu, na základe originálnych dokumentov spracoval obdobie po roku 1945, vrátane pozemkovej reformy, procesu prenasledovania kulakov a kolektivizácie poľnohospodárstva podľa vzoru sovietskych kolchozov. Bohatý dokumentárny materiál umožnil autorovi podať hodnoverný, podrobný a presný obraz týchto dramatických, často až tragických udalostí, sumarizoval svoje hodnotenie publikácie Gy. Raskó. To isté sa vzťahuje aj na obdobie po roku 1989. V tomto období ide vlastne o privatizáciu, reprivatizáciu a reštitúcie predovšetkým v oblasti poľnohospodárstva, ale aj v ďalších oblastiach maďarského hospodárskeho života. Je to v podstate politický zápas o spravodlivé znovurozdelenie pozemkov, ako i o vytvorenie adekvátnej štruktúry poľnohospodárskeho vlastníctva, ktorá by mala tvoriť pevný základ všestranného rozvoja strategického odvetvia maďarskej ekonomiky. Podľa knihy na čele tohto zápasu stál a až dodnes stojí jedna z najcharizmatickejších postáv maďarského politického života - G. Zsíros. Proces reštitúcií, čiže vrátenia úrodnej pôdy do súkromného vlastníctva, vychádzal vďaka poslancovi G. Zsírosovi z chýrneho Viharsarku (Kút búrok), presnejšie z Békešskej Čaby, bydliska G. Zsírosa. Avšak ani on, ani jeho stúpenci nemohli za to, že maďarská politická elita nedokázala uspokojivo doriešiť túto pálčivú otázku poľnohospodárstva. Boj o definitívne a spravodlivé riešenie problému trvá dodnes.

Kniha svojou náplňou, dokumentárnym charakterom, množstvom údajov je určená predovšetkým poľnohospodárskym odborníkom a politikom, pritom si zaslúži, aby sa stala učivom na vysokých školách, zdôraznil vo svojom diskusnom príspevku poľnohospodársky ekonóm, akademik Pál Romány.

Chlapci z ulice Ondreja L. Áchima má viacero slovenských národnostnopolitických súvislostí. Vyplýva to jednak z toho, že veľká časť udalostí agrárnosocialistických hnutí, ako i dianie po roku 1945 a súčasné politické udalosti týkajúce sa privatizácie úrodnej pôdy sa viažu na Békešsku Čabu a jej okolie, kde veľká časť poľnohospodárskeho obyvateľstva je slovenského pôvodu. Autor aktuálnu problematiku rozoberá vždy na širšom politickom pozadí, jeho súčasťou je aj dianie týkajúce sa tunajšieho slovenského obyvateľstva. Takže rozoberá všeobecné národnostnopolitické súvislosti. Je príznačné, že text „Namiesto predslovu“ je prednáška G. Zsírosa, ktorá odznela na vedeckej pamätnej konferencii Ondreja L. Áchima. Organizovali ju v Gödöllő, pri príležitosti stého výročia jeho narodenia v roku 2011 Kruh priateľov Békešskej Čaby a Slovenská menšinová samospráva XII. obvodu Budapešti. Prvé ilustračné fotografie knihy sú pozvánka na toto podujatie a jeden záber z konferencie. Nasledujú priamo po úvodnej prednáške. Výnimočná pozornosť venovaná Áchimovi a udalostiam, ktoré súvisia s ním, nie je náhodná. Maloroľník z Kunágoty (tam sa nachádza jeho rodinný pozemok znovuzískaný počas predprivatizácie) sa považuje za stúpenca Áchima. „O čom Ondrej L. Áchim hovoril, čo hodlal vykonať, to som ja uskutočnil,“ konštatuje na 515. strane svojej knihy G. Zsíros. Práca sa však týka aj početných ďalších historických i aktuálnych národnostnopolitických udalostí a pochopiteľne aj niektorých dejateľov slovenského národnostného verejného života.

V prestávke prezentácie knihy účastníci podujatia boli svedkami mimoriadnej udalosti. Bývalý poslanec maďarského parlamentu G. Zsíros položil kvety k soche Ondreja L. Áchima. Toto dielo sochára Attilu Mészárosa je dočasne umiestnené vo výstavnej sieni Maďarského poľnohospodárskeho múzea. Sochu objednali organizátori uvedenej konferencie pri príležitosti stého výročia narodenia čabianskeho gazdu, člena maďarského parlamentu, zakladateľa prvej sedliackej strany Uhorska. Hodlali ju postaviť v parku sôch v priestoroch Vajdahunyadváru. Avšak povolenie od kompetentných orgánov dodnes nedostali. Čin G. Zsírosa bol jednak prejavom úcty k zakladateľovi prvej Sedliackej strany Uhorska, no dá sa posúdiť aj ako podpora úsilia objednávateľov o dôstojné umiestnenie sochy Ondreja L. Áchima.

hrivnák

Komlóšski divadelníci v Segedíne
Páračky, Pacientka a Koza...

Slovenská samospráva v Segedíne usporiadala 30. novembra v Dome menšín slovenské divadelné predstavenie. Prítomných v mene organizátorov privítala členka voleného zboru Mária Mataiszová, ktorá v krátkosti oboznámila publikum históriou ochotníckeho divadelníctva v Slovenskom Komlóši. - Slovenské ochotnícke divadlo v Slovenskom Komlóši má dlhú tradíciu. Za jeho začiatok pokladáme rok 1907, keď ochotníci prvý raz zahrali celovečerné divadelné predstavenie. Vtedy na javisko bola pripravená veselohra Jozefa Hollého Kubo v réžii Ondreja Beňu. Pre počiatočné kroky Komlóšanov je charakteristické, že sa uskutočnili ešte v súkromnom dome. Režisér hry poskytol mladým na nácvik svoj vlastný dom. Známymi režisérmi boli vtedy Judita Tomková, Pavel Hrivnák, Ilona Kostrová, Pavel Lauko a Ján Szincsok. Ochotnícke divadlo v Slovenskom Komlóši fungoval až do roku 1960, keď pre neznáme okolnosti zanikol. Po dlhšej dobe sa niektorí členovia Organizácie komlóšskych Slovákov rozhodli pokračovať v tejto skoro zabudnutej činnosti. Inšpirovalo ich aj to, že úspešne asistovali pri natáčaní filmov Jadvigin vankúšik a Komlóšska svadba. Po týchto úspechoch sa rozhodli, že budú v divadelnej tradícii pokračovať. Pod vedením Erny Laukovej zostavili tradičné komlóšske Páračky a spracovali pestovanie kukurice. V roku 1997, pri príležitosti 100. výročia založenia ochotníckeho divadla v Komlóši, zožali veľký úspech na javisku práve s Páračkami. Po ňom dostali podnet nacvičiť aj jednoaktovky iného štýlu. V súčasnosti okrem Páračiek majú vo svojom repertoári veselohry Pacientka, Koza a nevesta a Môj otecko. Divadelný súbor často vystupuje v obciach, kde žijú Slováci nielen v Maďarsku, ale aj v zahraničí. Vystupoval v rumunskom Nadlaku, v srbskej Pivnici, na Slovensku v Galante, Jelšave, Poprade a Vlachove, - hovorí Mária Mataiszová.

Komlóšski divadelníci v Segedíne úspešne predviedli veselohry. Jednoaktovka Menharda Litomerického Môj otecko je o mladom páre. Manželia sa škriepia, lebo ženička si stále porovnáva manžela so svojim oteckom. Otecko sa o tom dozvie a rozhodne sa, že pomôže svojmu zaťovi... Vo veselohre Koza a nevesta starý gazda stále chodí okolo mladej nevesty. Keďže ju nedostane, nahnevá sa a zastrelí jej kozu. Dostanú sa pred strážmajstra...

Slovenské divadelné predstavenie skončilo obrovským úspechom. Po predstavení organizátori ponúkli svojich hostí s tradičnou rybacou polievkou.

Andrea Szabová Mataiszová

Peštiansky perkelt Gregora Martina Papucseka
Mor (ho!)

Samo sa núkalo prirovnanie: neonacisti sú ako mor, sú nositeľmi infekcie, ktorú môžu šíriť najmä v nezdravom, hospodárskymi problémami sa boriacom tele krajiny... Tento obraz využili viacerí rečníci na antineonacistickom zhromaždení pred parlamentom, ktoré zvolali na protest proti návrhom „jobbikovcov“ zostaviť zoznamy Židov. Dá sa povedať, že organizátormi demonštrácie boli ľavicovo liberálne zamerané strany, spolky, združenia. A sem, do jamy levovej sa odvážil prominent vládneho Fideszu, šéf parlamentnej frakcie Antal Rogán. Mimoriadne pôsobivo hovoril o tom, že prišiel preto, lebo v tomto prípade nemohol zostať ticho. Dav ho odmenil ováciami, pričom boli obavy, že ho tu vypískajú.

Nestalo sa tak, ale horúcejšie vítala 50 tisícová masa ľudí expremiéra Gordona Bajnaiho, ktorý stojí na čele širokého hnutia s cieľom vystriedať v budúcich voľbách vládu Fideszu a Viktora Orbána. Teraz však upozorňoval na to, že nie je čas vzájomného obviňovania, dnes je čas spojenectva proti nenávisti. (Ovácie.) No a do tretice: takisto hlavným rečníkom bol predseda socialistov Attila Mesterházy, ktorý jediný zvolil istý podrývačský tón, keď vyzval premiéra Orbána, aby sa osobne vyjadril k tejto hanebnej kauze. Ten to v parlamente urobil, dokonca ho za to pochválil aj hlavný rabín.

Komentáre na druhý deň písali o mítingu div nie s dojatím, že hľa, dokážu byť maďarskí politici aj striedmi, a zhodnúť sa aspoň v odmietaní antisemitizmu a rasizmu. Popoludňajšie zasadanie parlamentu však nastolilo opäť konfrontáciu. Morové mikróby opäť šíril predseda Jobbiku, keď splietal žlté hviezdy so žltými poštovými poukážkami, vzápätí mladí socialista žiadal, aby Fidesz nekoketoval s krajnou pravicou a zbavil sa nostalgie za horthyovskými časmi. Na to odpovedal vládny štátny tajomník tak, že keby socialisti neboli vládli osem rokov, dnes by v parlamente nesedela ani strana Jobbik. No a to, čo ešte mohlo zostať zachované z idylky, celkom zbúral vládny kresťanskodemokratický poslanec, keď povedal: Ako kus chleba, tak potrebovali socialisti túto aféru, pretože z očierňovania Maďarska, z večného opakovania fašistickej hrozby očakávajú politický osoh.

Takže tak. Všetko sa vracia do starých koľají...

Jača
Na pamiatku zosnulého Bartolomeja Semána

Na dvore nedávno odovzdaného oblastného domu v Jači sa zišlo niekoľko občanov, aby si spomenuli na pred rokom tragicky zosnulého Bartolomeja Semána, nášho Berci báčiho.

„Prednedávnom v rámci našich jesenných oberačkových slávností sme otvorili tento starý dom postavený v roku 1896,“ hovorila predsedníčka miestnej slovenskej menšinovej samosprávy Zuzana Bágyonová, „ktorý sme dostali do podnájmu od majiteľov s podmienkou, aby sme ho obnovili, snažili sa ho dať do originálneho pôvodu a organizovali v ňom podujatia vhodné tomuto prostrediu. Dlhé týždne sme opravovali a upratovali tento dom, v jeho miestnostiach sme vyložili našu jačiansku zbierku a plánujeme tu rôzne podujatia napríklad ukážky rôznych ručných remesiel, zakáľačky, a na jar hodiny slovenskej vzdelanosti pre študentov. Vtedy nám ani nenapadlo, že naším prvým tu zorganizovaným programom bude takéto smutné podujatie.“

Na dvore sa potichu schádzali členovia klubu dôchodcov, miestneho tanečného súboru Zornica a hudobníci kapely Csibaj, starosta obce Rezső Szekeres, ako aj predstavitelia jačianskej školy a škôlky a tí, ktorí poznali Berci báčiho.

Bartolomej Szemán pochádzal z Komlóšky. Bol človekom so silným slovenským národnostným povedomím, učiteľom slovenčiny, prvým predsedom miestnej slovenskej samosprávy. „Prisťahoval sa sem s rodinkou a našiel domov medzi jačianskymi Slovákmi. Jeho výchovná práca, ktorú vykonával spolu s manželkou, sa nekončila pred školskou bránou. Verbovali ľudí do speváckeho zboru, folklórneho súboru a klubu a pestovali kulrúrne dedičstvo tunajších Slovákov, tejto dediny. Berci Szemán bol hrdý Slovák, smelo sa prihováral po slovensky tým, o ktorých vedel, že rozumejú po slovensky,“ povedala Zuzana Bágyonová vo svojom príhovore.

Na zosnulého si zaspomínali aj členky miestneho klubu dôchodcov, ktoré zaspievali niekoľko slovenských a maďarských piesní. Pamiatku pána Semána si slovenskými pieňami uctili aj speváci miestneho tanečného súboru Zornica. Po spomienkovom programe sa Jačania vybrali do miestneho cintorína, kde položili veniec a zapálili sviečku na jeho hrobe.

(pez)

Kde bolo tam bolo…

Kde bolo, tam bolo v malom meste, ktoré sa ťahá popri rieke Kereš v Sarvaši, žilo dievčatko Esztika, pravým menom Esztera Benyová. Bola usilovnou žiačkou v mestskej slovenskej základnej škole. Vo voľnom čase najradšej tancovala, recitovala a čítala básne i rozprávky.

Jedného dňa prišla teta Erika Sinková, Esztikina učiteľka maďarského jazyka s nápadom, aby sa Esztika zúčastnila na župnej súťaži v recitácii. Nech aj ona skúsi šťastie, ak by sa jej podarilo splniť túto úlohu.

Esztika požiadala o určitý čas, kým sa rozhodne. Ale o päť minút, po rozmýšľaní, sa postavila s vážnou tvárou pred tetu Eriku.

„Pripravím sa na túto súťaž!“ povedala rozhodne.

Od rána do večera sa učila rozprávku o kráľovi Matejovi. Veľa už o ňom čítala, počula, takže tohto spravodlivého panovníka poznala. Každý deň ukázala svojim spolužiakom a pani učiteľke, ako pokračuje v texte. Učiteľka ho s ňou znovu a znovu opakovala a zdokonaľovala jej prejav a výslovnosť. Ani nezbadala, ako rýchlo ubehol čas na prípravu a nadišiel deň súťaže. Jej „hrdinovia” sa stretli na hrade v meste Gyula, kde ich v rytierskej sále čakali hostitelia. Po privítaní všetkých prítomných prísna porota dala súťažiacim niekoľko dobrých rád. Pred začiatkom súťaže si každý účastník vytiahol číslo. Eszti bola v poradí piata, jej hlas znel čisto, pokojne a hlavne zrozumiteľne.

„Som Esztera Benyová zo Sarvaša, prišla som sem preto, aby som sama sebe dokázala, že necúvnem a skúšku vydržím!”

Členovia poroty sa pousmiali nad smelými slovami dievčaťa a v tichosti si vypočuli rozprávku až do konca. Eszti voľne predniesla text tak ako sa ho naučila. Potom si sadla na svoje miesto a zo srdca jej spadol ťažký kameň. Splnila to, prečo sem prišla. Porote sa jej prednes páčil a odmenila ju osobitnou cenou.

Eszti si predsavzala, že aj na budúci rok si zmeria svoje sily, ale vie, že dovtedy sa ešte musí veľa učiť a pracovať. Teta Erika bola hrdá na svoju žiačku a šťastne ju objala: „Vidíš Eszti, všetko je dobré, ak je aj koniec dobrý! Splnila si vytýčený cieľ, so spokojným svedomím môžeš ísť domov k svojim blízkym.“ Eszti sa veľmi tešila na návrat do Sarvaša, aby porozprávala svojim rodičom a priateľom o svojich zážitkoch.

Ak sa aj tebe páčil tento Esztikin príbeh, vymysli si sám svoju rozprávku.

Csilla D. Tomasovszká - zl

Katedra žurnalistiky FiF UK v Bratislave jubiluje

Katedra žurnalistiky Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave si v tomto akademickom roku pripomína 60. výročie svojho založenia.

Vznikla v roku 1952 na pôde Filozofickej fakulty UK pôvodne ako Katedra novinárstva a knihovníctva a už v roku 1956 mala prvých absolventov. V roku 1960 sa konštituovala samostatná Katedra novinárstva a od roku 1992 pôsobí pod názvom Katedra žurnalistiky FiF UK. Vedúcou katedry žurnalistiky je od roku 2009 Svetlana Hlavčáková.

Katedra žurnalistiky je najstaršia a najprestížnejšia univerzitná žurnalistická škola na Slovensku. Svoje šesťdesiate jubileum si pripomína viacerými aktivitami napríklad usporiada vedeckú konferenciu s medzinárodnou účasťou. Vedenie katedry pripravilo aj stretnutie účastníkov konferencie, hostí, učiteľov a absolventov katedry pri Čaši vína v Moyzesovej sieni v Bratislave, kde katedra uvedie do života zborník 60 interview. Zároveň si pripomenie pôsobenie zosnulého kolegu Borisa Droppu.

Študenti a doktorandi katedry pripravili zborník pod názvom 60 interview. Prináša 50 profilových rozhovorov s osobnosťami, ktoré pôsobili či aktívne pôsobia v oblasti médií a zároveň sú ponovembrovými absolventmi katedry, ako aj 10 rozhovorov s jej bývalými i súčasnými pedagógmi. Chýbať v ňom nebude ani stručné Kalendárium vývoja katedry. Poslucháči v rámci svojich mediálnych ateliérov pripravia rozhlasové relácie, televízny dokument a video prezentácie, ktoré sprístupnia na webovej stránke katedry. Aj študentský internetový magazín Webjournal sa bude venovať okrúhlemu jubileu. Tretiaci bakalárskeho stupňa štúdia z televízneho ateliéru hosťovali 31. októbra v rannom magazíne TV Markíza Teleráno, kde divákom predstavili svoju 60-ročnú katedru. Na prednáškach počas celého novembra hosťujú úspešní absolventi katedry, aby študentom priblížili svoje skúsenosti z praxe. Katedrálka, tradičné študentské podujatie pri príležitosti imatrikulácie prvákov, sa bude konať 5. decembra. Zavŕši rad aktivít pripomínajúcich významné jubileum katedry „krstom“ publikácie 60 interview.

Katedra žurnalistiky FiF UK v Bratislave ponúka obidva stupne vysokoškolského štúdia žurnalistiky - bakalárske i magisterské, a tiež doktorandské štúdium v odbore Teória a dejiny žurnalistiky. Počas šesťdesiatročného jestvovania potvrdila svoj status vedecko-pedagogického pracoviska.

Položila nielen základy novinárskeho vzdelávania na Slovensku, ale aj rozvoja teórie žurnalistiky. Od roku 1989 pracovníci katedry vydali vyše 60 vlastných učebných textov a monografií. Pri katedre pôsobí výskumné pracovisko Združenie Mass-Media-Science, ktoré vydáva najstarší odborný časopis pre teóriu, výskum a prax masmediálnej komunikácie na Slovensku - Otázky žurnalistiky. Pedagógovia katedry rozvíjajú intenzívne vzťahy s prestížnymi univerzitami zo štátov Európskej únie a zo Spojených štátov amerických. Len od roku 2000 možno na účet katedry žurnalistiky pripísať vyše 50 medzinárodných konferencií, seminárov, kolokvií, prednášok a workshopov.

Od roku 2006 môžu študenti Katedry žurnalistiky FiF UK v Bratislave trénovať praktické zručnosti aj na internetových projektoch - magazíne študentov žurnalistiky Webjournal.sk a v rozhlasovom vysielaní RadioAktiv.sk. Televízne a printové projekty sa rozvíjajú vďaka dobrej spolupráci s vybranými predstaviteľmi slovenských médií. Katedra žurnalistiky dlhodobo spolupracuje s mnohými médiami, vydavateľskými domami a s rôznymi inštitúciami a organizáciami. Do výučby na katedre sa pravidelne zapájajú úspešní absolventi katedry, novinári z praxe a profesori z prestížnych žurnalistických škôl v zahraničí. Na pôde Univerzity Komenského prednášali a na katedre žurnalistiky viedli workskopy nositelia najprestížnejšieho novinárskeho ocenenia - Pulitzerovej ceny za žurnalistiku: Tvrtko Vujity z Maďarska (2010), Joshua Friedman (2011) a Tim Weiner (2012), obaja z USA.

Katedra žurnalistiky Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave už šesť desaťročí významne ovplyvňuje profil slovenskej žurnalistiky. Do praxe uviedla stovky úspešných absolventov, ktorí sa uplatnili ako novinári, manažéri, vydavatelia, hovorcovia, a ktorých ovplyvnili desiatky výnimočných osobností z radov pedagógov katedry.

Z histórie najstaršej žurnalistickej školy na Slovensku

Prvým vedúcim novej Katedry novinárstva a knihovníctva FiF UK sa stal bývalý novinár, literárny kritik a aktívny publicista, vtedajší prodekan filozofickej fakulty Michal Chorváth, ktorý pôsobil ako pedagóg na Katedre slovenského jazyka a literatúry.

Bratislavská škola vstúpila do povedomia verejnosti pod názvom Katedra novinárstva a knihovníctva Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave. V roku 1960 sa etablovala samostatná Katedra novinárstva Filozofickej fakulty UK.

V 60. rokoch sa začala rozvíjať teória novinárstva a to najmä zásluhou profesora Miroslava Hyska, na ktorú nadviazal Novinársky študijný ústav. V priebehu šesťdesiatych rokov nastala v koncepcii štúdia novinárstva kvalitatívna zmena - dôraz sa začal klásť na žurnalistické predmety. Z toho vyplynula potreba vytvoriť profil absolventa pripraveného pôsobiť v tlači, rozhlase, televízii a v tlačovej agentúre.

V rámci reorganizácie pracoviska z jednej katedry novinárstva vznikli v roku 1975 tri špecializované katedry a kabinet - Katedra teórie a dejín novinárstva, Katedra periodickej tlače a agentúrneho spravodajstva, Katedra rozhlasovej a televíznej žurnalistiky a výskumným pracoviskom sa stal Kabinet teórie a dejín žurnalistiky s vlastnou knižnicou.

V 90. rokoch sa obsah štúdia zásadne zmenil. Stal sa porovnateľným so zameraním štúdia žurnalistiky v štátoch Európskej únie a v Spojených štátoch amerických. Učitelia a vedecko-výskumní pracovníci katedry začali intenzívne pracovať na kreovaní nového učebného plánu, na skvalitnení pedagogického pôsobenia a na vedecko-publikačnej činnosti. Len od roku 1989 vydali vyše 60 vlastných učebných textov a monografií. V roku 1990 vzniklo pri katedrách výskumné pracovisko Združenie Mass-Media-Science, ktoré je dodnes vydavateľom odborného časopisu pre teóriu, výskum a prax masmediálnej komunikácie Otázky žurnalistiky, vychádzajúceho od roku 1958.

Rok 1992 priniesol zmenu aj v organizácii štúdia. Dekan fakulty prijal rozhodnutie zlúčiť tri katedry do jednej - Katedry žurnalistiky FiF UK. Úlohu bývalých katedier suplovali operatívne oddelenia (dnes sekcie). Veľmi úspešné bolo popri jednoodborovom aj dvojodborové štúdium žurnalistiky v kombinácii s ďalším študijným odborom (obidva odbory sa študovali samostatne), napríklad s politológiou, anglistikou a amerikanistikou, s ďalšími filológiami a podobne.

Iniciatívy na poli fotožurnalistiky sa premietli do založenia Galérie FOCUS v roku 1992 na katedre na Štúrovej ulici. Pod pravidelné výstavy vo fotogalérii sa podpísal predovšetkým Ján Lofaj, interný pedagóg katedry, ktorý stál na jej čele. Zaktivizovali sa aj ostatné špecializácie - pedagógovia rozhlasovej a televíznej žurnalistiky sa zaslúžili o to, že na pôde katedry vznikol v roku 1993 na frekvencii Rádia Ragtime školský vysielač študentov Rádio Zóna. George Frajkor z Carletonskej univerzity v Ottawe, ktorý v tom čase hosťoval na katedre, začal so študentmi vydávať internetový magazín Naše slová o dianí na Slovensku, v slovenskej a anglickej mutácii.

V roku 2000 sa na Univerzite Komenského začal realizovať kreditový systém štúdia implementujúci Európsky systém transferu kreditov (ECTS). Jeho cieľom bolo dosiahnuť kompatibilitu popredných zahraničných univerzít, možnosť pre študentov optimálne si profilovať obsah a tempo štúdia a ponúknuť im medzinárodnú mobilitu. Základom sa stal 10-semestrový študijný program, čo pre katedru znamenalo prechod zo 4-ročného na 5-ročné štúdium. Katedra žurnalistiky získala riadne akreditované všetky tri stupne vysokoškolského štúdia žurnalistiky: bakalárske (titul Bc., 6-semestrálne), magisterské (titul Mgr., 4-semestrálne) a doktorandské štúdium v odbore Teória a dejiny žurnalistiky (titul PhD., interné 4-ročné, externé 5-ročné). Ďalej jej bolo udelené oprávnenie na rigorózne skúšky (titul PhDr.), habilitácie (titul docent) a inaugurácie (titul profesor).

V roku 2006 boli na pôde katedry založené študentské internetové noviny Webjournal.sk a internetové rozhlasové vysielanie RádioAktiv. V rámci rakúsko-slovenského projektu Mediaregion (SSN) študenti Katedry žurnalistiky participovali na tvorbe dokumentárnych filmov o obciach z prihraničnej oblasti. Katedra podpísala viaceré zmluvy o spolupráci so slovenskými médiami a vydavateľskými domami.

Akreditačný výbor pre vzdelávanie v žurnalistike a v masovej komunikácii z USA zhodnotil v roku 2010 študijné programy katedry veľmi pozitívne. Do výučby na katedre sa zapojili jej úspešní absolventi, ktorí pociťujú potrebu vrátiť katedre niečo z toho, čo do nich zasiala, ale sú medzi nimi aj významní novinári z praxe. Prednášky a workshopy pravidelne vedú aj profesori z prestížnych zahraničných žurnalistických škôl a významní novinári spoza hraníc.

(kz-ef)

Sú aj iné školy!

Združenie nadačných a súkromných škôl a Nezávislý pedagogický inštitút zorganizovali počas posledného novembrového týždňa v budapeštianskom kultúrnom stredisku Millenáris dvojdňové podujatie Sú aj iné školy! (Van másik iskola!) Pohnútkou na zorganizovanie takéhoto veľtrhu neštátnych školských zariadení bol pripravovaný Zákon verejného vzdelávania a odbornej prípravy, ktorý podľa organizátorov chce uniformovať všetky školy v Maďarsku. Cieľom podujatia bolo preto ukázať, že existuje široké spektrum materských, základných a stredných škôl, ktoré svoje pestré študijné programy prispôsobujú špeciálnym potrebám svojich žiakov a nemienia sa vzdať svojich jedinečných učebných metód a programov. Na bezplatnom podujatí sa zúčastnené inštitúcie predstavili záujemcom prostredníctvom odborných seminárov, prednášok pre rodičov a pedagógov, predstavení na pódiu, výstav výtvarných umeleckých diel a pod.

Stále nie je známe, ako budú od januára financované nadačné a súkromné školy z rozpočtu, čo vo svojom otváracom príhovore nazval závažným problémom aj podpredseda vládnej strany Fidesz a bývalý minister školstva Zoltán Pokorni. Do najťažšej situácie sa môžu dostať tie nadačné školy, ktoré sa zameriavajú na žiakov žijúcich vo viacnásobne znevýhodnených podmienkach. Z pochopiteľných príčin sa nemôžu obrátiť o pomoc na rodičov a doposiaľ ich fungovanie bolo financované popri konkurzoch EÚ práve zo štátnej normatívy. Pre tieto školy je predstava vlády, podľa ktorej by nadačné školy mal uživiť trh, absolútne neprijateľná.

Zástupcovia zúčastnených inštitúcií súhlasili aj v tom, že doposiaľ platné základné osnovy výučby im pri zostavovaní vlastných alternatívnych študijných programov ponechávali pomerne voľné ruky. Určovali iba to, v ktorom veku aké vedomosti by mali žiaci mať, nešpecifikovali však spôsob ako ich majú nadobudnúť. Jedinečnosť väčšiny nadačných škôl spočívala práve v tejto voľnosti výberu cesty. Práve táto voľnosť sa môže v dôsledku nových učebných osnov značne obmedziť - vyjadrili svoje obavy zástupcovia viacerých škôl. Pripúšťajú však, že až prax ukáže, či k spomínaným obmedzeniam naozaj dôjde.

Väčšina rodičov, ktorá zavítala na podujatie, považuje úroveň výučby v štátnych školách za nedostatočnú a vyčíta im najmä fakt, že sa nedokážu prispôsobiť individuálnym požiadavkám žiakov. Napriek tomu z finančných dôvodov značná časť opýtaných plánuje v budúcnosti vyskúšať radšej inú štátnu ustanovizeň s nádejou, že bude pre ich deti vhodnejšia ako tá súčasná.

Sprac.: zp

Ako ďalej, Slováci v Maďarsku
Konferencia ZSM v Mlynkoch

Zväz Slovákov v Maďarsku (ZSM) usporiadal v Mlynkoch v dňoch 30. novembra a 1. decembra konferenciu, ktorej cieľom bolo zhodnotiť súčasnosť a načrtnúť perspektívy života slovenskej menšiny v Maďarsku, či spoločne hľadať odpovede na najpálčivejšie otázky. Účastníci sa zhodli v tom, že treba pripraviť zoznam požiadaviek pre slovensko-maďarskú zmiešanú komisiu pre záležitosti menšín.

Konferencia sa začala vystúpením Budapeštianskeho slovenského speváckeho zboru Ozvena, ktorý zaspieval nielen hymnickú pieseň Slovákov v Maďarsku Daj Boh šťastia, ale aj niekoľko ľudových piesní pod taktovkou dirigentky Marty Pálmaiovej Pápayovej.

Konferenciu otvorila predsedníčka ZSM Ruženka Egyedová Baráneková. Podčiarkla potrebu dialógu medzi vládou a národnostnou samosprávou, samosprávou a občianskymi organizáciami, medzi občianskymi organizáciami navzájom, ako aj medzi vládami Maďarska a Slovenskej republiky. Základným mottom v rámci spomínanej spolupráce, ktorú akcentovala aj konferencia, by mali byť podľa R. Egyedovej Baránekovej dialóg, istota a nádej. Dialóg má dať zúčastneným pocit, že sú aktívnymi účastníkmi bytia, pocit, že sú dôležití ako občania, aj ako príslušníci menšiny. Chcú mať istotu, že sú partnermi pre jednu aj druhú republiku a chcú mať nádej, že slovenská menšina v Maďarsku prežije.

Mimoriadny a splnomocnený veľvyslanec SR v Maďarsku Peter Weiss vo svojom vystúpení vysoko ocenil prácu riaditeliek a pedagógov slovenských škôl, ktoré sa usilujú o to, aby sa potomkovia Slovákov naučili po slovensky. „Slovenská menšina je klenotom, ktorú si chceme uchovať ako obohatenie slovenského kultúrneho dedičstva,“ povedal P. Weiss, ktorý vyzdvihol skutočnosť, že téma Slovákov v zahraničí je vážnou témou pre všetky slovenské vlády od vzniku samostatného Slovenska. V súčasnosti podľa jeho slov vznikla jedinečná príležitosť na Slovensku aj tým, že máme jednoliatu vládu, čím vzniká možnosť urobiť kvalitatívne zmeny v krajanskej agende. Podľa P. Weissa sa ukazuje potreba zásadných zmien v starostlivosti o Slovákov v zahraničí. Vstupom do EÚ a voľným pohybom osôb totiž vznikli nové komunity v zahraničí, napr. vo Veľkej Británii. Vyzval zároveň k ukončeniu sporov medzi jednotlivými spolkami a organizáciami Slovákov v zahraničí.

Člen vedenia Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí (ÚSŽZ) Igor Kováč konštatoval, že kvalitatívne sa zlepšuje úroveň starostlivosti Slovenskej republiky vo vzťahu k slovenským národnostným menšinám a krajanským komunitám v zahraničí. Informoval o zmenách, ktoré nastali ohľadne postavenia ÚSŽZ v štruktúre orgánov slovenskej štátnej správy. Podčiarkol, že agenda zahraničných Slovákov sa dostala do kompetencie Ministerstva zahraničných vecí a európskych záležitostí SR (MZV a EZ), čím sa zvýšila váha a postavenie tejto agendy v rámci celkovej štátnej politiky. Jedným z dôsledkov bude, že slovenské zastupiteľské úrady sa podstatne viac zapoja do plnenia úloh štátu v tejto oblasti. Informoval, že sa výhľadovo počíta s tým, že v rokoch 2013-2014 sa pripraví nová koncepcia štátnej politiky vo vzťahu k Slovákom žijúcim v zahraničí a v rokoch 2014 až 2015 by sa pripravila novela zákona prípadne i nový zákon o Slovákoch žijúcich v zahraničí. Záverom podčiarkol dôležitosť toho, že ÚSŽZ potrebuje poznať názory a skúsenosti krajanov a vyzval k užšej spolupráci pri výmene informácií.

Zástupca generálneho riaditeľa národnostného odboru Ministerstva ľudských zdrojov Anton Paulik informoval o novom národnostnom zákone. Zdôraznil, že je nevyhnutné dobre poznať zákon, aby bolo možné ho aj náležite využívať. Novinkou je, že v centre pozornosti nie sú samosprávy, ale do popredia sa dostávajú jazykové práva a zákon spresňuje podmienky využívania kolektívnych práv. Definuje povinnosti štátu a samospráv voči národnostiam v obciach s podielom národnosti nad 20 %, ako aj práva národností s podielom nad 10 % obyvateľov. Kolektívne práva budú uplatňované voči národnostiam podľa nového sčítania obyvateľstva. Voľby národnostných samospráv sa môžu konať v obciach, kde sa k danej národnosti prihlási a kde sa na volebnú listinu tej-ktorej národnosti zapíše najmenej 30 osôb. Zákon spresňuje aj podmienky spolupráce miestnej samosprávy s národnostnou samosprávou. Dáva zároveň národnostiam možnosť prijať občianstvo inej krajiny. Ako pripomenul, volič sa pred parlamentnými voľbami musí rozhodnúť, či chce voliť ako národnostný volič alebo väčšinový obyvateľ (teda na celoštátne listiny politických strán). Na to, aby sa kandidát niektorej národnosti dostal do parlamentu, bude potrebných okolo 18 tisíc hlasov. Na to treba nájsť kompromis v osobe kandidáta (ktorého môžu navrhnúť iba celoštátne menšinové samosprávy) a vykonať propagáciu na celoštátnej úrovni.

Predseda Celoštátnej slovenskej samosprávy v Maďarsku (CSSM) Ján Fuzik pripomenul dôležitosť starého národnostného zákona z roku 1993, ktorý umožnil vytvorenie kultúrnej autonómie pre národnosti žijúce v Maďarsku. Novoprijatý zákon podľa J. Fuzika nedáva reálnu šancu na parlamentné zastúpenie národnostných menšín. Namiesto dôležitého práva menšín na pripomienkovanie, v súčasnom zákonodarstve zohrávajú prvoradú úlohu individuálne návrhy parlamentných poslancov, čím pre menšiny nezostáva možnosť vyjadriť sa k dôležitým zákonom, ktoré sa ich týkajú. Nový zákon v oblasti školstva definuje, že štát preberá od 1. januára 2013 všetky školy vrátane národnostných. Pre národnostné školy to znamená, že budú „rozobrané“ - materské školy sa musia oddeliť od základných škôl. Zároveň už nebudú existovať osobitné normatívne podpory pre národnostné školy, čo môže viesť až k likvidácii národnostného školstva.

Na konferencii vystúpili aj zástupcovia dvoch ďalších národnostných menšín žijúcich v Maďarsku. Predseda Zväzu Chorvátov v Maďarsku Joso Ostrogonac potvrdil tendenciu likvidácie materských škôl a osvetových stredísk zo strany štátnej moci. Výsledkom novej maďarskej legislatívy na mnohých miestach je rušenie výučby v jazykoch národností, čím školy šetria peniaze. V praxi dávajú rodičom na výber, či sa ich deti budú učiť anglický jazyk alebo jazyk národnosti.

Riaditeľ Srbského inštitútu v Budapešti Pero Lastić uviedol, že štandardy ochrany menšín v Maďarsku sa často menia. Rozkvet bol v 90. rokoch. Niekdajší predseda Celoštátnej srbskej samosprávy konštatoval zhoršenie štandardov ochrany národnostných menšín za posledné roky v dôsledku nedávnych zákonných úprav na základe individuálnych poslaneckých návrhov. Podľa P. Lastića „musíme byť tolerantnejší navzájom, ústretovejší k sebe samým, spolupracovať, komunikovať, mať trpezlivosť, byť ráznejší a rozhodnejší. Nebudeme úspešní, keď budeme izolovaní.“

Otázkam novej legislatívy vo vzťahu k národnostiam sa venoval aj predseda Vedeckej rady Výskumného ústavu Slovákov v Maďarsku Matej Šipický. Konštatoval, že legislatíva je podrobná ohľadne práv národností, ale má veľké nedostatky vo vzťahu k legislatívnym a organizačným garanciám uplatňovania týchto práv. Tieto nedostatky diskriminujú alebo môžu diskriminovať národnostné menšiny. M. Šipický podal rozbor nedostatkov legislatívy počnúc základným a národnostným zákonom až po volebný zákon. Tieto nedostatky sú kritizované tak Benátskou komisiou, ako aj domácimi autoritami. Podstata problému spočíva podľa neho v tom, že práva sú definované, ale nie je definovaná povinnosť štátu niečo zabezpečiť, nie je garantovaná ani minimálna finančná podpora národnostných menšín.

S prednáškou „Parlamentné zastúpenie našich národnostných menšín - Riešenie? - Ako pre koho?“ vystúpil člen Valného zhromaždenia CSSM Imrich Fuhl. „Našim národnostným menšinám aktuálne ponúknutý, presnejšie nanútený model nezaručuje plnoprávne zastúpenie,“ povedal. Vo svojom príhovore navrhol bojkotovať systém neprihlásením sa na voličské zoznamy.

Vedúci národnostného odboru Ministerstva ľudských zdrojov Štefan Kraslán hovoril o Novom školskom zákone a národnostnom školstve v Maďarsku. Podľa nedávno prijatého zákona školy, ktoré prevezme štát, musia svoje pedagogické programy odovzdať do 31. marca 2013 a nie do konca decembra, ako to bolo pôvodne. Koncom novembra prijali aj nové smernice, ktoré sa týkajú riadenia národnostných škôl a preto vyzval prítomných, aby sa v nasledujúcich dňoch informovali o týchto zmenách v štátnych vestníkoch. Ďalej upozornil prítomných učiteľov, že župné vládne úrady musia do 31. marca 2013 pripraviť plán rozvoja školstva, v ktorom by mali figurovať aj národnostné menšiny, ktoré by sa mali zúčastniť na vypracovaní rozvojových projektov.

Bývalá generálna tajomníčka ZSM Mária Jakabová Šingeľová vo svojej prednáške s názvom „Šťastnú cestu z tieňov k svetlu!“ sa zamerala na otázky identity, spolupráce a uznávania vzájomných národných hodnôt.

V diskusii sa prihovorila aj riaditeľka budapeštianskej slovenskej školy Júlia Marloková Szabóová, ktorá s radosťou informovala prítomných o tom, že CSSM vyslovila svoj zámer prevziať túto inštitúciu. Zároveň zvestovala, že pôvodná funkcia školy, výchova detí slovenskej národnosti, sa vracia, a badať aj nárast počtu žiakov. Ako príklad uviedla, že oproti školskému roku 2009/2010 narástol počet žiakov ZŠ v tomto školskom roku o 25 percent a v gymnáziu o 45 percent.

Sociológ a publicista Jozef Schwarz hovoril o slovenskosti a jej premenách. Ako povedal, slovenčinu treba dostávať do života Slovákov v Maďarsku častejšími slovenskými aktivitami slovenských samospráv, ZSM a ďalších organizácii, ktoré by vytvárali slovenskému slovu prajné prostredie. Nemalo by dochádzať k takým situáciám, ako sa to stalo pred niekoľkými rokmi, že slovenská menšinová samospráva chcela rokovať v maďarskom jazyku.

Sociológ a prekladateľ Pavol Beňo vystúpil so svojimi postrehmi z oblasti pestovania kultúrneho dedičstva Slovákov v Maďarsku.

Riaditeľka Domu slovenskej kultúry v Békešskej Čabe Anna Ištvánová sa podelila s prítomnými o svoje skúsenosti z vybudovania kultúrneho stánku na Dolnej zemi. Zároveň povedala, že do Mlynkov prišla aj preto, aby podala pilíšskym Slovákom priateľskú ruku. Predsedníčka Slovenskej samosprávy v Mlynkoch Marta Demjénová ju prijala.

Vedecká pracovníčka Spoločenskovedného ústavu SAV v Košiciach Mária Homišinová prezentovala výsledky výskumu o jazykovej komunikácii slovenskej mládeže v Maďarsku. Výskum sa uskutočnil na začiatku tohto storočia.

Na záver dvojdňovej konferencie sa R. Egyedová Baráneková poďakovala prítomným za aktívnu účasť. Informovala tiež o tom, že jednotlivé prednášky budú postupne uverejnené na webovej stránke ZSM a na portáli oslovma.hu a pripomenula, že na budúci rok oslavuje Zväz Slovákov v Maďarsku 65. výročie svojho založenia a plánujú znovu usporiadať konferenciu s názvom Ako ďalej, Slováci v Maďarsku?

(ef)

Drahá teta Eržika!
Alžbeta Pečeňová (1927-2012)

Minulý týždeň, v deň tvojich menín, ostalo v srdciach učiteľov Slovenskej školy v Sarvaši prázdno a veľmi smutno. Práve na našej škole si strávila väčšiu časť svojho života.

Hoci si ma neučila, spomínam si na tvoje kroky, na tvoj typický hlas, tvoju prísnosť a ľudskosť. Vtedy som bola ešte len žiačkou. Vedela si, že dieťa si treba ctiť a brať ho vážne, iba tak ho možno vychovávať.

Spomínam si aj na chvíle v škole, keď si počas dozorov s veľkou láskou rozprávala o svojej dcére Hugi a s ozajstnou materinskou pýchou si spomínala na svojho syna Laca.

Ako začínajúca pedagogička som mala možnosť spoznať tvoju nesmiernu skromnosť. Denne som sa stretávala s tvojou otvorenosťou a priamosťou. Často som pri tebe zažila aj riešenie ťažkých, zložitých životných situácii, kde ťa zaujímala len pravda. Vždy si bola otvorená a ochotná viesť dlhé, presvedčivé debaty o ľudských aj odborných otázkach. Nevadilo ti, ak vyriešený problém nebol tebe na osoh.

My, mladší pedagógovia, sme si vždy s úctou vypočuli tvoje životné krédo: „Kto v akejkoľvek situácii mlčí a nemá svoj vlastný názor, toho zmýšľanie a postupy často môžu byť aj nebezpečné.”

Už v prvých rokoch môjho pôsobenia v škole som sledovala tvoju cieľavedomú spoluprácu s rodičmi. To bolo pre mňa veľkým vzorom.

Bola si múdra, dobre si vedela, že rodič si prostredníctvom dieťaťa obľúbi školu, ocení prácu pedagóga a stane sa jeho partnerom pri spoločnej práci. Aj vďaka týmto momentom sa tvoja pedagogická dráha stala úspešnou.

Ako mladá pedagogička som spoznala aj tajomstvá tvojho neľahkého života. S obdivom som hľadela na tvoju schopnosť rozdeliť svoj skromný príjem, ktorý bol presne vypočítaný a naplánovaný, veď sama si finančne zabezpečila štúdium svojich detí. A na to bola potrebná tvrdá sebadisciplína.

Neskôr, keď si už bola na dôchodku si vo svojich básňach vyjadrila, že si našla spojenie medzi nebom a zemou.

Drahá teta Eržika!

Snažíme sa držať krok s tebou a pokračovať v tom, čo si ty začala a naučila nás: konať a pracovať v prospech iných.

Ty si vravela aj to: „Každá dôsledne naplnená hodina je veľmi dôležitá, veď náš život na zemi je vždy o deň kratší.”

Veríme, že v dnešnom uponáhľanom živote bolesť ostáva nemá.

Veríme, že s odstupom času si lásku uchránime, a tí, ktorí patria k sebe, sa časom nájdu. Veríme, že srdcia sa znovu stretnú tam, kde neexistuje minulosť, len prítomnosť a budúcnosť. Viem, že aj ty by si to tak chcela.

Zbohom, neúnavná, obetavá mamička, často úzkostlivá babka… tvrdý, ale hlboko cítiaci dobrý človek, činný pedagóg.

Zbohom, drahá teta Eržika!

Zuzana Medvegyová

V mene učiteľského zboru Slovenskej základnej školy

a pedagógov na dôchodku

Sviatok slovenskej piesne v Mlynkoch

Pilíšske trio a Slovenský národnostný spevácky zbor FS Pilíš, ktoré pracujú v rámci Kultúrneho spolku Za Mlynky usporiadali dňa 17. novembra prehliadku autentických slovenských ľudových piesní v Maďarsku a ľudovú haravaru s názvom Piesne moje, piesne. Podujatie sa uskutočnilo v mlynskom Osvetovom stredisku.

Prítomných v mene organizátorov pozdravil vedúci súboru Levente Galda, ktorý okrem iného povedal: „Cieľom nášho podujatia je to, aby sme navzájom spoznali charakteristické črty lokálnej kultúry rôznych, Slovákmi obývaných regiónov prostredníctvom programov skupín, ktoré zachovávajú tradície a ktoré sa stretávajú iba zriedkakedy. Tiež chceme prezentovať najvýstižnejšie príklady rôznorodosti jazyka, motívov a melódií týchto oblastí, ktoré spolu tvoria jeden organický celok: ojedinele pestrý fond starostlivo zachovávaných slovenských ľudových piesní v Maďarsku. Súčasťou tohto celku sú často aj také naše prastaré slovenské piesne, ktoré sú v materskej krajine menej známe, respektíve na Slovensku sa už vôbec nezachovali a na ktoré môžeme byť oprávnene hrdí. Zachovanie a odovzdávanie týchto piesní pre ďalšie generácie je úlohou nás všetkých, určenou nám Pánom Bohom.“

Potom predstavil účastníkov stretnutia. Mlynským divákom sa predviedli členovia Budapeštianskeho slovenského speváckeho zboru Ozvena, členovia Folklórnej skupiny Rozmarín z Veňarcu, ľudová speváčka Aliz Agódová, členovia Folklórneho súboru Lipa z Budapešti, dychovka Pilíš z Čívu, ako aj miestni folklórnici: členovia pávieho krúžku, žiaci miestnej základnej školy a členovia tanečnej skupiny seniorov z Mlynkov, ako aj členovia skupiny Šúpolie bábiky zo susedného Pomázu a samozrejme členovia organizátorskej folklórnej skupiny. „Prostredníctvom prezentácie vymenovaných účinkujúcich slovenských súborov sa nám naskytne možnosť spoznať skvosty nevyčerpateľnej hudobnej a tanečnej kultúry slovenských jazykových ostrovov v Maďarsku od Zemplína, cez Novohradskú župu až po dolnozemské slovenské obce, respektíve po pilíšske dediny a slovenské obce v okolí Pešti. V rámci galaprogramu sa teda predstavia všetky naše dôležité slovenské etnografické oblasti, ktoré sú bohaté rovnako na tradície, na kultúrne dedičstvo a na archaické kultúrne poklady,“ povedal L. Galda a potom už odovzdal javisko vystupujúcim.

Na záver podujatia všetci účastníci zaspievali hymnickú pieseň Slovákov v Maďarsku Daj Boh šťastia tejto zemi. Sviatok slovenskej piesne v Mlynkoch končil spoločnou večerou.

Podujatie podporili: Úrad pre Slovákov žijúcich v zahraničí; Správa fondu Ministerstva ľudských zdrojov; Správa fondu Sándora Wekerleho, Úradu verejnej správy a spravodlivosti; Celoštátna slovenská samospráva v Maďarsku; Samospráva obce Mlynky; Spoločnosť pre služby FAIR Security s.r.o.; Kultúrny spolok za Mlynky; Slovenská samospráva XI. obvodu Budapešti - Nového Budína; Pobočka č. 11. Sporiteľne Pilisvörösvár a okolie v Mlynkoch; Slovenské osvetové centrum CSS v Maďarsku.

(ef)

Októbrová slávnosť a recitačná súťaž

Koncom októbra sme si pripomenuli historické udalosti z 23. októbra 1956. Slávnosť sa konala v knižnici našej školy. Pamätný kultúrny program pripravili žiaci desiateho ročníka nášho gymnázia. Obecenstvo oboznámili s priebehom revolúcie, recitovali a spievali, na gitare ich sprevádzali Filip Onodi a Bátor Horváth. Zvukovým technikom bol Alex Varga. Antonella Morongová nám zaspievala skladby od Zsuzsi Konczovej Keby som bola ružou a Prečo sme to dopustili, ku ktorej sa neskôr pridali ostatní žiaci a spoločne zaspievali refrén. Zožali obrovský potlesk. Všetci sme hrdí na svoju triedu, najmä na triednu profesorku Katarínu Kollárovú. Ešte raz ďakujeme našim desiatakom za tento mimoriadny program, ktorým nás veľmi milo prekvapili.

Po slávnosti sa konala tradičná recitačná súťaž gymnazistov. Súťažilo sa v dvoch kategóriách: slovenské a maďarské recitácie. Všetci súťažiaci predniesli básne na vysokej úrovni, takže porota to mala veľmi ťažké. Jej členmi boli: riaditeľka školy Júlia Szabóová Marloková, učiteľka Miroslava Kovácsová a žiak 12. ročníka Peter Pšenák. Nakoniec rozhodli takto:

Kategória „slovenský prednes”
1. miesto    Elizabeth Kollárová (10. ročník)
                  Peter Kollár (10. ročník)
2. miesto    Antonella Jana Morongová (10. ročník)
3. miesto    Filip Ónodi (10. ročník)
4. miesto    Lívia Berkiová (9. ročník)

Kategória „maďarský prednes”
1. miesto    Antonella Jana Morongová (10. ročník)
2. miesto    porota neudelila
3. miesto    Filip Ónodi (10. ročník)

Všetkým účastníkom ďakujeme a výhercom srdečne blahoželáme.

Adrienn Kovácsová

Za Ruženou Latorczaiovou

Vo veku 86 rokov nás navždy opustila dlhoročná učiteľka telesnej výchovy budapeštianskej slovenskej školy Ružena Latorczaiová. Počas vyše troch desaťročí vychovávala celé generácie detí k zdravej životospráve a jej meno sa tak navždy spojilo s inštitúciou. Jej celoživotnú svedomitú prácu vlani ohodnotila Katedra telesnej výchovy a športovej vedy Semmelweissovej univerzity diamantovým diplomom.

„Ružena Latorczaiová patrila medzi pedagógov, ktorí stáli pri kolíske slovenskej školy v Budapešti. Je známe, že slovenská menšina vtedy nemala svojich učiteľov, preto veľmi náročnú prácu - zakladanie slovenských škôl v Maďarsku - vykonávali väčšinou učitelia presídlení z Československa, ktorí však ovládali slovenský jazyk. Ružena Latorczaiová pochopila svoju úlohu: Slovenské deti dochádzajúce z dedinského prostredia treba vychovávať v tom duchu, aby si zachovali svoj jazyk a svoju kultúru a stali sa vzdelanými členmi spoločnosti. Svojím jasným postojom a otvorenosťou sa čoskoro stala uznávanou a obľúbenou osobou medzi žiakmi i učiteľmi. Vedenie školy mohlo vždy rátať s jej pozitívnym prístupom k rôznym rozhodnutiam. Keď sa škola rozhodla vrátiť k jednojazyčnej výučbe bola medzi prvými, ktorí si obnovili už trocha zabudnutú terminológiu. Nebolo to inak ani neskôr, keď vedenie školy zistilo, že je potrebné zlepšiť schopnosti žiakov v čítaní. Prijala zásadu, že výchova k čítaniu nemôže byť úlohou iba slovenčinárov a maďarčinárov. Ako telocvikárka vyberala romány, ktoré „spracovala“ pre čitateľskú súťaž.

Takýto postoj k školským povinnostiam a výchovy vôbec ju postavil do stredu učiteľského kolektívu. Toto miesto si zachovala do konca života, i na dôchodku sa zúčastňovala na stretnutiach bývalých učiteľov školy. Neprešiel rok bez toho, aby sa z jej početných tried niektorá nestretla, samozrejme za jej účasti. Možno nie je náhoda ani to, že už tretia z jej žiačok stojí na čele slovenskej školy v Budapešti. Bude nám všetkým chýbať.

Česť jej pamiatke.“

Ladislav Petro

O sebe: Aktívny život medzi deťmi

Úsek môjho života v rokoch 1952-1983, kedy som vyučovala na Slovenskej škole v Budapešti, bol pre mňa jedným z najšťastnejších, natoľko, že aj po ukončení aktívneho pôsobenia som naďalej pracovala v internáte ako vychovávateľka.

Učiteľský zbor bol výborný kolektív z profesionálneho aj z ľudského hľadiska. Oduševnení pedagógovia, ku ktorým bezpochyby patrili Dr. Augustín Drahoš, Alžbeta Böhmová, Alexander Matulay, Ľudovít Freňo a mnohí iní, učili a vychovávali budúcich pedagógov, ktorí ich oduševnenosť a svedomitosť pestovali ďalej.

V škole prebiehali veľmi pestré kultúrne, spoločenské i športové podujatia. Spevokol našej školy viackrát vyhral na rôznych akciách, tanečný súbor získal prvé miesto na budapeštianskej súťaži.

Škola a internát organizovali kultúrne zájazdy na vidiek, kde tanečníci, speváci i členovia divadelného krúžku zabávali a oboznamovali slovenských obyvateľov so svojimi mimoškolskými programami. Keď sa učiteľský ústav zmenil na gymnázium, úroveň školy sa naďalej zvyšovala. Mnohí maturanti pokračovali vo svojom štúdiu na vysokých školách a univerzitách, mnohí z nich sa vrátili učiť do slovenskej školy. Bol to dobrý pocit, vidieť ovocie našej práce.

Slovenská škola sa stala kolískou dnešnej slovenskej inteligencie v Maďarsku. My pedagógovia sme mali veľké šťastie, že sme mohli vychovávať a vyučovať toľkých zverencov, ktorí mali ambície a boli odhodlaní pestovať a šíriť svoj jazyk, hlásiť sa k svojej identite. Každá menšina, nech žije hocikde na svete, bude existovať len vtedy, ak ovláda svoj materinský jazyk, ak si chráni a pestuje svoje tradície.

S veľkou radosťou si spomínam na celé tie roky strávené v školskom prostredí, na bývalých žiakov, z ktorých sa nám podarilo vychovať čestných, svoju vlasť, kultúru a národnosť milujúcich občanov.

„Čas večný pohyb je...“
60 rokov budapeštianskej slovenskej školy

Slovenská únia v zemplínskom regióne

Vedenie Únie slovenských organizácií v Maďarsku sa rozhodlo, že v tomto roku zorganizuje svoje zasadnutie v zemplínskom regióne s cieľom navštíviť tento Slovákmi obývaný región. Plán sa zrealizoval 16. a 17. novembra. Prvý deň čakali členov organizácií v dvojjazyčnej slovenskej škole v Novom Meste pod Šiatrom riaditeľka Júlia Kucziková a členovia slovenskej miestnej samosprávy. Podľa programu rokovania si prítomní vypočuli od Antona Paulika, zástupcu generálneho riaditeľa národnostného odboru MĽZ, informácie o novinkách v národnostnom zákone, o fungovaní národnostných samospráv a národnostných spolkov a o volebných predpisoch. Predseda Celoštátnej slovenskej samosprávy v Maďarsku Ján Fuzik, predstavil prácu Celoštátnej slovenskej samosprávy a upozornil prítomných, že právne predpisy je treba nielen poznať, ale ich aj využiť, napr. právo zúčastniť sa na voľbách i právo na súhlas, atď. Na valnom zhromaždení predsedníčka Vidieckeho parlamentu na Slovensku Mária Behanovská predstavila svoju organizáciu a spoluprácu medzi Vidieckym parlamentom a Slovenskou úniou. Predseda Slovenskej únie František Zelman referoval o práci Slovenskej únie. Vyzdvihol, že organizácia má už 18 stálych členov, ktorí zastupujú okolo 1600 Slovákov. Slovenská únia má možnosť vytvoriť si svoj webový portál, tento plán predstavil Matej Kešjar. Účastníkov zaujala informácia, kam sa môžu národnostné organizácie a samosprávy obrátiť, ak chcú získať podporu. O týchto možnostiach podrobne informovala Hajnalka Krajčovičová, pripomenula, že iba dolnozemské organizácie podali žiadosti na NEA. Z prednášky Júlie Kuczikovej sa mohli členovia valného zhromaždenia dozvedieť o živote Slovákov na Zemplíne. Pani riaditeľka predstavila slovenskú školu, župnú slovenskú samosprávu i slovenskú samosprávu v Novom Meste pod Šiatrom.

Po zasadnutí valného zhromaždenia pripravili hostitelia kultúrny program, na ktorom vystúpili žiaci slovenskej školy a mestský spevácky zbor.

V nedeľu pokračoval program v Kultúrnom stredisku v Baňačke, kde nás čakala vedúca regionálneho domu Anna Báčkaiová a informovala nás o fungovaní tejto inštitúcie. Potom účastníci programu navštívili zrenovovaný gréckokatolícky kostol.

Do programu sa zmestil aj malý výlet na Slovensko do obce Borša, kde sme si prezreli kaštieľ Františka Rákócziho.

MAK

Spolu na javisku (i mimo neho)

Už po štvrtýkrát privítali v kultúrnom dome Petra Vajdu v Sarvaši účastníkov medzinárodnej divadelnej prehliadky Spolu na javisku (i mimo neho), ktorá sa uskutočnila v dňoch 23. - 25. novembra 2012. Slovenské ochotnícke súbory pricestovali z Rumunska, zo Srbska, z Maďarska a zo Slovenska, aby sa predstavili milovníkom kultúry.

Štvrtý ročník už tradične otvorila riaditeľka slovenského divadla Vertigo Danka Onodiová a privítala vzácnych hostí: predsedu Celoštátnej slovenskej samosprávy v Maďarsku Jána Fuzika, generálneho konzula Slovenskej republiky v Békešskej Čabe Štefana Daňa, predsedu Slovenskej samosprávy v Sarvaši Tibora Mótyána, riaditeľku Slovenskej základnej školy v Sarvaši Zuzanu Medveďovú a ostatných účastníkov a divákov. Vyjadrila potešenie, že napriek ročnej pauze môže na divadelných doskách opäť privítať krajanov a divadelných nadšencov a dodala, že prehliadka je vyvrcholením tvorivej práce krajanských amatérskych divadiel.

Spokojnosť a poďakovanie organizátorom a účinkujúcim vyjadril aj predseda Celoštátnej slovenskej samosprávy v Maďarsku Ján Fuzik, ktorého potešilo, že sa v maďarskom mestečku zišli Slováci z Báčskeho Petrovca, zo Starej Pazovej, z Popradu, z Nadlaku, z Brezna a z Budapešti. Pokračoval slovami španielskeho klasika Miguela de Cervantesa: „Niet ničoho, čo by nám pestrejšie ukázalo, akí sme, a akí by sme mali byť ako divadlo.“ V závere pozval prítomných, aby spoločne nahliadli do imaginárneho zrkadla, ktoré divákovi nastavuje práve divadlo.

Tibor Mótyán, predseda miestnej slovenskej samosprávy označil divadelné podujatie za veľmi úspešné, lebo poskytuje divákom nezabudnuteľné zážitky a divadelným súborom možnosť na stretnutie s kolegami hercami. „Človek, ktorý sa rád hrá a verí v hru, rád príde do divadla. Divadlo trvá iba dovtedy, kým človek verí hre,“ dodal Mótyán. Predseda samosprávy v mene Sarvašanov a Slovákov žijúcich v Maďarsku poprial všetkým, aby sa cítili dobre a odniesli si domov pekné zážitky.

Prehliadku otvorilo divadlo Vladimíra Hurbana Vladimírova z Báčskeho Petrovca v Srbsku predstavením Óda na rovinu pod režisérskou taktovkou Petra Sergea Butka. Hra bola oslavnou básňou na vojvodinskú rovinu, ktorá je už na prvý pohľad odlišná svojou živosťou. Predstavenie bolo spracované formou dokumentu, ktorý vznikol pri potulkách s kamerou po Petrovci a jeho okolí. Tvorcovia odkrývali staré príbehy, stretávali miestnych ľudí a zaznamenávali ich vyznania k miestu, k materinskému jazyku a k životu. Z týchto záznamov poskladali oslavnú báseň, ódu, ktorá je určená srdciam. Nielen slovami v petrovskom nárečí, ale aj obrazom, pohybom a hrou tieňov predstavili svoje vyznanie k zemi predkov, ktorá je ich srdcu najmilšia.

Sobotňajšiu časť otvorili deti z dramatického krúžku zo Slovenskej základnej školy v Sarvaši predstavením Slávik (podľa J. Aranya) pod vedením učiteliek Marty Dekrétovej a Márie Mravíkovej o susedskom spore pre slávičí spev, ktorý si obidve strany prisvojujú. Susedia sa navzájom osočujú, lákajú slávika na svoju stranu plota a privolávajú si svedkov, až napokon celá hádka skončí na súde. Spor vyrieši samotný slávik, keď odletí zo sporného plota a rozhádaní susedia pochopia zbytočnosť konfliktu, nenávisti a uvedomia si, že život je o láske a dobrote.

Hosťujúca učiteľka zo Slovenska Dana Lukáčiková v spolupráci s Máriou Mravíkovou autorsky pripravili hru Starý artista. Režijne na hre participovala Marta Dekrétová. Predstavenie pripravili na projekt Super trieda, ktorý tento školský rok už po ôsmykrát organizuje Ministerstvo školstva, vedy, výskumu a športu Slovenskej republiky v spolupráci s Občianskym združením Super trieda. Cieľom projektu je utužovanie vzťahov v kolektíve triedy tak, že každé dieťa z triedy účinkuje v rámci predstavenia, ktoré si vymyslia a s pomocou učiteľov naštudujú. Až raz budem starý - to bola jedna z tém súťaže Super triedy. Mladí sarvašskí divadelníci zo 6. B triedy sa úlohy zhostili vynikajúco, čomu nasvedčoval aj dlhý potlesk po predstavení. Hra zapôsobila na city divákov, keď ukázala, že žiadny starý človek, ani nikto z nás, keď bude starý, nemusí byť nudným pre mladých. Zo starého čaptavého zametača v parku sa vykľul človek, ktorý mal v minulosti atraktívne povolanie artistu v cirkuse, ale nešťastnou náhodou sa mu zmenil celý život a nemohol ďalej zabávať publikum. Deti okrem dialógov a tanca predviedli žonglérske umenie s paličkami, spev, tanečnú choreografiu s kruhmi, gymnastickú zostavu náročných artistických cvikov a to všetko za sprievodu hudobnej kapely, ktorú vytvorili z vlastných radov.

Divadelný víkend pokračoval poviedkou od ruského klasika Antona Pavloviča Čechova Krčma na hlavnej hradskej. Uviedlo ju Slovenské divadlo Vladimíra Hurbana Vladimírova zo Starej Pazovej v Srbskej Vojvodine. Hra bola výnimočná nielen tým, že publikum bolo bezprostredne vtiahnuté do deja a sedelo na javisku okolo účinkujúcich, či do detailov vypracovanými kulisami, ale aj skvelým výkonom hercov, ktorí sa pod vedením režiséra Miroslava Benka nebáli zhostiť diela od jedného z najväčších svetových dramatikov. Príbeh sa odohrával v gubernii v južnom Rusku a ukázal, čo dokáže urobiť z človeka nešťastná láska. V malej krčme so zhrbeným a krívajúcim krčmárom bažiacim po každej kopejke, sa stretli ľudia z rôznych vrstiev spoločnosti, ktorí sa do nej ukryli pred búrkou. Počas čakania odhaľovali svoje životné osudy. V príbehu bol vykreslený osud bývalého boháča, ktorého nešťastná láska k žene a závislosť od alkoholu dostala na dno spoločnosti. Herecké výkony Slovákov z Vojvodiny ukázali výrazný kontrast ľudských osudov, tých, ktorí žijú takpovediac posvätne a tých, ktorí žijú v hriechu.

Divadlo COMMEDIA Poprad, ktoré v minulom ročníku prehliadky všetkých pobavilo, sa tentoraz predstavilo smutnou poviedkou Neprebudený od Martina Kukučína, ktorú spracoval a režíroval Vladimír Benko. Aj napriek tragickému osudu hlavného hrdinu Ondráša Machuľu dokázali Popradčania vyčariť úsmev u divákov. Zaľúbený husiar, ktorý sa pre svoju duševnú a fyzickú nezrelosť nevie ubrániť nástrahám sveta si vysníva, že si zoberie za ženu bohatú a najkrajšiu dievčinu z dediny. Sny a skutočnosť mu splývajú v jedno a všetko speje k smutnému koncu. Herecký koncert v podaní hercov M. Nováka, V. Benku, D. Kubáňa rozcítil nejedného diváka k slzám a zanechal v ňom hlboký umelecký zážitok.

Ochotnícka divadelná skupina X pôsobiaca v Nadlaku pri Aradskej oblasti uviedla vo večerných hodinách mierne ladenú erotickú komédiu Francúzska posteľ pod réžiou Jána Keleša. Moderná komédia v piatich príbehoch odohrávajúca sa v jednej z najkrajších hotelových izieb v Paríži, v ktorej sa stretávajú rôzni ľudia s problémami točiacimi sa okolo lásky, manželstva a erotiky. Humorné dialógy a scénky v podaní herečiek a hercov M. Chrapanovej, Š. Jarošovej, R. A. Jaroša a J. Keleša rozosmiali obecenstvo a zožali divácky aplauz a dali bodku za sobotňajším divadelným dňom.

V nedeľu pokračovala divadelná prehliadka hrou, ktorú naštudovalo Štúdio mladých pri DSJCH a Divadelnom súbore Jána Chalupku mesta Brezno. Autorské predstavenie Michala Réckeho Večne živé Kocúrkovo (alebo ako sme si Jána Chalupku uctili) je tragikomické dielo inšpirované životom Jána Chalupku v meste Brezno. Vykresľuje životný príbeh otca slovenského divadelníctva v revolučnom období národnobuditeľského hnutia.

Hlavný organizátor podujatia divadlo Vertigo pri Celoštátnej slovenskej samospráve v Maďarsku hrou Zabudla som ukončil úspešný 4. ročník divadelnej prehliadky. Príbeh troch žien, ktorých život je spojený neviditeľným, ale silným putom lásky ukázal divákom, že sa oplatí pomáhať ľuďom aj napriek ťažkému a neľahkému životu.

Tento ročník divadelnej prehliadky podporili Úrad pre Slovákov žijúcich v zahraničí a Správny fond Ministerstva ľudských zdrojov. Veľká vďaka patrí aj mestu Sarvaš za poskytnutie priestorov kultúrneho domu.

D.L.

30 rokov Pántliky, 20 rokov tvorivej dielne a 20 rokov súboru
Trojité jubileum v Santove

Obecná a Slovenská samospráva v Santove usporiadala 17. novembra v aule základnej školy jubilejné oslavy a priateľské stretnutie pri príležitosti 30. výročia založenia tanečného súboru Stužka (Pántlika), 20. výročia fungovania tvorivej dielne Stužka a 20. výročia vzniku santovského Súboru na zachovávanie miestnych slovenských tradícií.

Bol to veľmi vydarený večer. Tanečníci, speváci a hudobníci predviedli početnému publiku slovenské ľudové piesne tance. Jubilejné oslavy sa vyznačovali tým, že v programe vystúpili aj tí členovia súboru, ktorí sa dnes už nevenujú folklóru. Jednu účinkujúcu nespoznal v kroji ani vlastný manžel.

Program otvorili žiaci základnej školy a zástupcovia dorastu, po nich nasledovalo spoločné vystúpenie pávieho krúžku, členov Stužky a Santovskej nálady, ktorí predviedli zdramatizované santovské hody. Potom už prišli na rad karičky, verbunky a rôzne párové tance zo slovenských lokalít.

Vedúcou tanečnej skupiny je od začiatku Irena Kotroczová, ktorá sa do Santova dostala iba náhodou. Ako učiteľka tanca sa vo svojej diplomovej práci venovala tanečnej kultúre Santova. Formou dotazníkov sa obrátila na vyše päťdesiat miestnych obyvateľov, ktorí sa ešte pamätali na kedysi bežné typy a druhy tancov. Vo svojej výskumnej práci úzko spolupracovala s členmi miestneho pávieho krúžku napríklad s Máriou Nagy-Győriovou a s kapelou, ktorú vtedy viedol nebohý Jozef Széplaki st. Táto spolupráca pokračovala aj s „novou“ kapelou syna J. Széplakiho Santovská nálada a spolu s pávím krúžkom vytvorili Súbor na zachovanie miestnych tradícii v Santove. Na báze tejto činnosti založili tvorivú dielňu skupiny, pretože už nestačilo „iba“ naštudovanie a prezentácia rôznych choreografií. Medzi členmi sa rozbehla výskumná práca, viacerí sa dali na kurz učiteľa tanca kategórie „C“. Začali s organizovaním tzv. táborov ľudového tanca, kde pozbieraný miestny materiál aj naštudovali. V tvorivej dielni sa najagilnejší tanečníci venujú aj organizačnej práci okolo súboru (organizovanie výstav, plagátov atď.).Toto jadro zároveň tvorí komornú zložku Pántliky. Po odovzdaní nového kultúrneho domu v centre dediny začali usporadúvať výročné domy tanca (pred väčšími cirkevnými sviatkami a za ročné obdobia) a remeselnícke dielne pre malých obyvateľov Santova, aby ich aj takto priviedli k láske k folklóru. A musíme uznať, že sa im darí celkom dobre, nakoľko počet malých tanečníkov je ustálený, čo svedčí aj o dobrom kontakte s miestnou základnou školou a slovenskou samosprávou. Majú čulé kontakty s odborníkmi z iných slovenských obcí v Maďarsku, vedúcimi súborov, ktoré vznikli ešte za čias sústredení Demokratického zväzu Slovákov v Maďarsku a neskôr antológií a doškoľovaní folklórneho súboru Prameň.

Priateľstvo členov súboru s estónskym súborom sa zrodilo v Estónsku v roku 1995 na konferencii a festivale na tému Ohrozuje európska integrácia kultúru malých národov?, kde zastupovali Slovákov v Maďarsku. Odvtedy boli estónski tanečníci niekoľkokrát v Maďarsku a santovskí folklórnici zas šírili dobré meno podpilíšskej slovenskej dediny v Estónsku.

Gratulácie nemali konca kraja. Starostka Santova Eva Csicsmanczaiová darovala jubilujúcemu súboru jedinečné keramické hodiny s logom skupiny. Jubilantom prišli zagratulovať nielen miestni obyvatelia a bývalí členovia súboru, ale aj vedenie družobnej obce Žemberovce. Ich starosta Ján Kalman priniesol keramickú misu, ako povedal na vyzbieranie finančnej podpory pre súbor.

Po odovzdaní darčekov čakala na účastníkov jubilejného programu ešte milá povinnosť prezrieť si minivýstavu relikvií a fotografií z uplynulých tridsiatich rokov, ktorú pripravili členovia súboru v tanečnej miestnosti školy. Ak si niekto pozrel aj výstavu, mohol ochutnať svadobné koláče, ktorými ponúkali členovia súboru svojich hostí. Bolo to vydarené podujatie, na ktorom sme mohli byť právom hrdí na to, čo santovskí folklórnici vykonali za ostatných 30 rokov v prospech zachovania nášho folklóru, našich tradícií a našej identity. Ďakujeme!

Eva Patayová Fábiánová

Trhovisko v telocvični
Oživenie martinských tradícií v Slovenskom Komlóši

Podľa tradície prichádza svätý Martin jedenásty novembrový deň na bielom koni, aby pokryl zem snehovou pokrývkou. V tomto roku sa mu to nepodarilo, ale v Slovenskej škole v Slovenskom Komlóši sa už po tretíkrát veselo oslavoval deň Martina.

Žiacka samospráva organizuje od roku 2010 martinský trh, na ktorý sa spolu chystajú deti i rodičia. Týždeň predtým začne každá trieda s jeho prípravami, no podaktorí rodičia vyberajú tovar na trh aj mesiac dopredu. Deti pozbierajú doma nepotrebné hračky a knihy, ktorým sa iní ešte potešia, zručnejší žiaci pripravujú drobné darčeky. V predošlých rokoch mali najväčší úspech výborné domáce koláčiky a zákusky, ktoré upiekli šikovné mamičky. A nebolo tomu inak ani teraz.

9. novembra žiaci už netrpezlivo čakali na koniec vyučovania, aby mohli začať s prípravami na jarmok. Školskú telocvičňu zmenili spolu s rodičmi a učiteľmi na tradičné trhovisko. Niektoré kolektívy si postavili aj stánok, v ktorom ponúkali svoj tovar. Podujatie sa začalo úvodným programom žiackej samosprávy, v ktorom si pripomenuli sv. Martina. Potom sa už mohol trh „otvoriť“. Deti a rodičia oduševnene predávali a kupovali, vyberali, jednali sa. Paleta tovaru bola veľmi široká: rôzne zákusky, šaláty, drobné darčeky, ozdoby. Najkreatívnejšie deti ponúkali okrem rozličného tovaru aj služby ako kaderníctvo, masáž a kozmetiku. Počas popoludnia nadobudli žiaci peknú sumu, ktorú použijú na spoločný program triedy.

Martinský trh sa aj v tomto roku končil lampiónovým sprievodom po meste, ktorý samozrejme viedla krásna húska.

Marianna Bajczerová Melegová

Verejné zasadnutie slovenskej samosprávy XIII. obvodu
Bilancia roka a plány do budúcnosti

Slovenská samospráva XIII. obvodu je jedna z mála obvodných samospráv, ktorá vykonáva nepretržite významnú prácu v prospech zachovania našej identity. Jej programy sú zamerané na všetky vekové kategórie a jasne zviditeľňujú aj našu kultúru pred maďarským publikom. Napriek tomu nemohla v tomto roku kvôli zníženým financiám uskutočniť jedno z najatraktívnejších podujatí, príchod Mikuláša pre slovenské deti, spojené s verejným zasadnutím. Samospráva si však splnila svoju povinnosť informovať občanov obvodu o svojich aktivitách a zorganizovala 17. novembra verejné zasadnutie.

Predsedníčka zboru Zuzana Hollósyová informovala o nepriaznivej situácii, v ktorej sa ocitol ich zbor. Napriek tomu, že obvodná samospráva ich podporuje, neuspeli vo viacerých konkurzoch tak v Maďarsku ako aj na Slovensku a preto museli niektoré svoje tradičné podujatia zrušiť. Takými sú spomienková omša na počesť kanonika Bela Uhlára v kostole sv. Ladislava na Námestí mieru, spomienková slávnosť pri pamätnej tabuli zvonolejára Jozefa Pozdecha, na ktorú v tomto roku pribudovali aj miniatúru Pozdechovej zvonovej stolice, slovenská zložka programu Národnostného dňa v rámci mestských dní, na ktoré v tomto roku pozvali detský súbor zo Slovenska, tradičná recitačná súťaž pre žiakov základných a stredných škôl, ktorá sa teší mimoriadnej popularite a podobné. Zapájajú sa do práce Národnostného okrúhleho stola, ktorý je poradným orgánom starostu mestskej časti a zúčastňujú sa aj na zasadnutiach obvodnej samosprávy. Sú stálymi účastníkmi spomienkových slávností, ktoré organizuje obvodná samospráva pri výročných udalostiach. Pozývajú dôchodcov so slovenskými koreňmi a obdarúvajú ich buď lístkami do divadla, alebo menšími darmi. Popri tradičných podujatiach sa zapájajú aj do organizovania slovenských podujatí v celom hlavnom meste, finančne prispievajú na aktivity slovenského evanjelického cirkevného zboru a podporujú aj vydávanie dvojmesačníka Budapeštiansky Slovák.

Čo sa týka plánov do budúcnosti, Z. Hollósyová sa zmienila o tom, že možno na budúci rok sa im naplní dlhoročný sen: umiestniť dvojjazyčnú tabuľu na ulici Pltníkov (Tutaj utca), ktorá sa nachádza na mieste, kde sa v 19. storočí vylodili prví slovenskí pltníci.

(ef)

Vianoce v našej redakcii

Vianoce patria bezpochyby k jedným z najobľúbenejších sviatkov malých i veľkých. Zdobenie stromčeka, príprava chutných jedál, prechádzky v prírode, všakovaké hry, ale najmä spoločne strávené chvíle - to všetko patrí k najväčšiemu sviatku. V tomto roku sme sa rozhodli sa podeliť s našimi čitateľmi o tom, ako slávime Vianoce v našich rodinách my. Členovia našej redakcie pochádzajú z rôznych kútov Maďarska a Slovenska, takže máme možnosť nazrieť do tradícií skoro všetkých Slovákmi obývaných regiónov. Rozhodli sme sa, že odpovieme na niekoľko otázok, ktoré sa týkajú slávenia Vianoc a prípravy vianočných pokrmov.

Aké jedlá pripravujete na vianočný stôl? Čo ste si priniesli z domu, čo ste pridali zo súčasného okolia? Aké slovenské špecifiká (resp. špecifiká vášho slovenského rodiska) sa objavujú na vašom vianočnom stole?

Iveta Horváthová Körtvélyesiová, poverená šéfredaktorka Ľudových novín: V našej rodine sú takí, čo majú radi rybu, i takí, čo rybu neznášajú, takže podľa toho pripravujem aj štedrovečerné menu. U nás je rybacia polievka s vyprážanou rybou a mäsový vývar s vyprážanými morčacími prsiami. Predtým som robievala aj kapustnicu (s údeným mäsom, sušenými slivkami a dubákmi), ale tá zas nebola obľúbená u ostatnej rodiny, takže ju robím na druhý deň. Okrem toho na našom vianočnom stole nemôžu chýbať makové opekance. Až do zmeny spoločenského režimu sme Vianoce slávili u mojej babičky, ktorá držala na Štedrý deň pôst a preto na večeru varila iba mliečnu polievku (prevarené mlieko s cestovinami) a makové opekance. Keď už nevládala pripraviť večeru pre celú rodinu, rozhodli sme sa Vianoce „zmodernizovať“ a vlastne odvtedy robíme tieto jedlá. Čo sa týka vianočných špecialít, vždy máme na stole aj makové a orechové bajgle.

Vlasta Zsákaiová Držíková, jazyková redaktorka: Už v mojom detstve, teda približne pred pol storočím, na našom vianočnom stole nemohli chýbať varená slivovica s medom na slávnostný prípitok, ktorý predniesol vždy ocko, vianočné oplátky s medom, kapustnica so sušenými slivkami, hríbmi, mäsom a klobásou, majonézový šalát a vyprážaný kapor a pre otca bravčový rezeň, lebo ryba mu nechutila. Nuž a množstvo vianočných zákuskov, ako napríklad medvedie tlapky, medovníkové rezy, či zázvorníky. Najradšej spomínam na Vianoce, keď sme my, tri sestry, chodievali k rodičom na Myjavu so svojimi rodinami. Zdenka, ktorá sa vydala do Čiech, priniesla vlastnoručne vyrobené typické české drobné zákusky, najmenej 15 druhov, krásne na pohľad a vynikajúce na chuť, Nataška z Bratislavy exotické ovocie, domáce oplátky a vynikajúce mandľové sušené rezy a ja z Budapešti žerbó, makové a orechové záviny. Za stolom sme sedeli desiati. Boli to úžasné, nezabudnuteľné roky.

Dnes sme na Štedrý večer za stolom štyria, hoci v duchu sú s nami vždy aj tí členovia našej rodiny, ktorí nás už navždy opustili, i tí, ktorí oslavujú 600 kilometrov severozápadne od Budapešti. Namiesto varenej slivovice s medom si pripíjame aperitívom podľa momentálnej chuti, ale oplátky s medom nemôžu chýbať. Ako predjedlo mávame údeného lososa, alebo krevetový šalát. Aby sme nezabudli ani na zvyky manželovej rodiny, najskôr podávame halászlé na moháčsky spôsob, potom nasleduje slovenská kapustnica na spôsob mojej mamičky, zemiakový šalát podľa chuti môjho ocka, ktorá sa plne zhoduje s manželovou predstavou o dobrom šaláte a vyprážané filé zo sumca. Na Vianoce vždy pečiem medovníky, zázvorníky, žerbó, ale makovníky, orechovníky a gaštanovníky som v posledných rokoch objednávala v istej veľmi dobrej cukrárni. Možno teraz, keď budem na dôchodku, ich opäť budem piecť doma. Posledný chod je ovocie, ktoré je popri zákuskoch aj ozdobou sviatočného stola.

Zlatko Papuček, technický redaktor: Vianočný obed pripravuje moja mama. Ako prvý chod máme vždy rybaciu polievku, druhý chod sa každým rokom mení, nie je ustálený, na záver však nechýbajú makové a orechové bajgle. Pýtal som sa mamy, prečo práve rybacia polievka, keďže oni mávali doma kapustnicu a otec zase vínovú polievku - povedala, že pod vplyvom okolia, lebo väčšina jej známych robila rybaciu. Jedávam ju odmalička, takže pre mňa je to tradičná vianočná polievka.

Andrea Szabová Mataisová, redaktorka: Vianoce oslavujeme v Slovenskom Komlóši striedavo u mojej mamy a u môjho uja. Tento rok sme sa s mamou rozhodli, že pripravíme k rybacej polievke kačicu, alebo niečo z diviny. Môj otec vyslovil želanie, že by chcel jesť také záviny, aké voľakedy robievala jeho mama. Tak sme sa s vedúcou komlóšskych divadelníkov Ernou Laukovou dohodli, že nám príde pomôcť pripraviť tieto tradičné komlóšske koláče. Moja rodina nie je veľmi veriaca, preto nedodržiavame cirkevné zvyky.

Eva Patayová Fabiánová, redaktorka: Sme zmiešaná rodina so zmiešanými vianočnými zvykmi, s veľkým dôrazom na slovenské tradície. V rodine môjho muža pripravovali na Vianoce vínnu polievku, ale my sme od nej ustúpili, aspoň kým sú malé deti. Ja nemám rada rybu, takže rybaciu polievku varí manžel, ale iba na ten spôsob, ako robieva aj moja mama (s paradajkami, prepasírovanú). Ako druhý chod máme vždy rybu, ale každý rok na iný spôsob: vyprážané rybie filety, ale mali sme už aj žraloka. U nás sa na Štedrý večer nepodáva hydina, aby nerozhrabala rodinnú jednotu, ani bravčové mäso, lebo prasa rozrýpe jednotu. Počas Štedrého dňa sa u nás nemôže rozbiť ani vajce a žena nesmie opustiť dom. Dokonca dodržiavame aj to, že mne má na meniny zablahoželať najprv muž, aby som mala šťastie. Robievame aj orechové a makové bajgle a každý má ochutnať aspoň kúsok z obidvoch. Po večeri vždy rozdelíme jablko na toľko kusov, koľko nás sedí pri stole, aby sa rodina v nastávajúcom roku držala spolu.

Alžbeta Gyimesiová Hudíková, sekretárka: Môj muž pochádza z Pakšu, takže vianočnú rybaciu polievku pripravujeme na bajský spôsob, s cestovinami. Je zaujímavé, že hoci je kapitánom lode, nemá veľmi v obľube rybie špeciality a zje iba rybaciu polievku, preto nemáme na druhý chod ryby, ale plnenú kapustu a makové opekance. Okrem toho robíme orechové a makové záviny. Moja mamička a syn majú však radi vyprážané ryby obalené v paprikovej múke. Nedodržiavame tradície, hádam iba jednu z nich, ktorú som si zachovala ešte od starej mamy: po večeri nemožno vysypať obrus, aby v noci, keď prídu anjeli, sa mohli najesť.

Ako sa pripravujete na Vianoce? Darčeky rozbalíte pred alebo po večeri, prípadne ráno?

IHK: Kým žila moja babka, mala betlehemček, ktorý vyložila do kuchynského okna. Darčeky si rozbaľujeme po večeri. Cez vianočné sviatky navštevujeme svoju rodinu a deti dostanú aj tam darčeky.

VZsD: Jeden jediný raz ma manžel prehovoril, aby sme si darčeky rozbalili pred večerou. Vari hodinu sme sedeli s rozžiarenými očami pri vysvietenom stromčeku, nadšení z darčekov, obklopení mašličkami a baliacim papierom. Medzitým v kuchyni pomaly, ale iste chladla večera. Všetci sme si uvedomili, že lepšie bude vrátiť sa k starému dobrému zvyku: darčeky uložiť pod stromček pred večerou, ale rozbaľovať ich až potom, keď prídu na stôl zákusky a ovocie.

ZP: Keďže podľa našej mienky nákupná horúčka je v rozpore práve s tým, o čom majú byť Vianoce, už dávno sme sa doma dohodli, že si nebudeme kupovať žiadne veľké darčeky. Pod stromčekom tak mávame iba drobnosti, obyčajne v podobe sladkostí a otvárame ich vždy po vianočnej večeri.

ASZM: Darčeky si odovzdáme pred večerou a až potom si spolu sadneme k stolu. Doma sa nepripravujeme na Vianoce, hlavne preto, lebo vždy odcestujeme. Adventný veniec si však položíme na kuchynský stôl a s deťmi zvykneme robiť rôzne ozdoby. Väčšinou pečieme aj medovníky a moje deti sa rozhodli, že tento rok mi pomôžu s výzdobou, lebo ich chcú darovať svojim bratrancom a sesterniciam.

EPF: Prípravy na Vianoce začneme počas adventu prípravou adventného venca, na ktorom zapálime každú nedeľu novú sviečku. Svojim deťom vždy rozprávame o tom, čo tento sviatok pôvodne znamená a podľa možnosti chodievame aj na bohoslužby. U nás je to zaujímavé, lebo moji „chlapci“, teda muž a synovia sú členovia reformovanej cirkvi a ja som katolíčka. Avšak v budapeštianskej škole majú možnosť navštevovať evanjelické biblické hodiny a preto na bohoslužby tiež chodievame k evanjelikom. V čase očakávania Vianoc im rozprávame biblické príbehy a oboznamuje ich s vianočnými zvyklosťami.

Samotné odovzdávanie darčekov je tiež špeciálne. Po večeri zazvonia anjeli na zvončeku a už vieme, že sú pripravené darčeky pod stromčekom. Naši chlapci dostávajú na Vianoce viacej darčekov (Na Mikuláša dostanú len maličkosť v podobe čokoládky.), z ktorých si vybalia každý deň nový. Takto majú na každý deň novinku. Navštevujeme širšiu rodinu, ale darčeky prinesie každý k nám domov.

AGYH: Darčeky rozbalíme pred večerou. Kým bol môj syn malý, rozbaľoval darčeky po večeri.

Aké sú vaše zvyky počas Vianoc?

IHK: V Šóškúte oslavovala Vianoce naša slovenská samospráva postavením betlehemu pred kostol, kde sme figuríny obliekli do tradičného miestneho slovenského kroja. Avšak minulý rok nám už cirkevná samospráva nedovolila postaviť tento betlehem. Na polnočnej omši hrajú členovia dychovej hudby, ktorí majú v repertoári aj slovenské piesne, takže takto sa dostanú naši predkovia aj na Vianoce k obyvateľom obce.

VZsD: Pamätám sa, že kedysi v detstve sme na Štedrý deň jedli na obed cestoviny. Dvaja členovia rodiny si bez mäsa nevedia predstaviť život, ale v tento deň nemajú nič proti tomu, aby bolo na obed niečo múčne. Keď bol syn malý, po obede išiel s otcom a so starými rodičmi na výlet. Medzitým som ja dokončila večeru, pripravila slávnostný stôl, ozdobila stromček a keď sa vrátili, v byte zneli slovenské koledy, v pološere svietili sviečky pri tanieroch i na stromčeku a všade rozvoniavala večera. Boli to krásne časy.

ZP: Zrejme preto, že som rodený Pešťan a aj moji rodičia žijú v hlavnom meste už 3-4 desaťročia, nemáme žiadne tradičné zvyky, skôr ustálené rituály: mama od rána varí a pečie, my s otcom vyzdobíme vianočný strom. Podvečer sa navečeriame a rozbalíme darčeky. Otec zvykne po večeri rozkrájať jablko na toľko kusov koľkí sme, aby sme sa pri vianočnom stole o rok opäť všetci zišli.

EPF: Kým chlapci ozdobia vianočný stromček (ktorý už roky kupujeme v črepníku, aby sme ho po sviatkoch mohli vrátiť alebo darovať kamarátom, ktorí majú záhradu a ho zasadia), ja pripravujem večeru. Cez deň počúvame slovenské vianočné piesne.

ASZM: Spolu ozdobíme vianočný stromček, ktorý umiestnime v hale pred veľkým oknom.

Kto prináša darčeky?

IHK: Darčeky prináša Ježiško.

VZsD: Prežívame obdobie, keď darčeky neprináša ani dedo Mráz, ani Ježiško, ale každý z nás. Posledných 18 rokov aj stromček zdobíme spoločne. Pravdepodobne veľké zmeny nastanú až s príchodom vnúčat.

ZP: Darčeky prinášal vždy Ježiško.

ASZM: Darčeky dostanú iba deti do 18 rokov a u mojej mamy prináša darčeky Ježiško.

EPF: Darčeky prináša Ježiško, ale iba dobrým deťom.

AGYH: Kým bol môj syn malý, darčeky prinášal Ježiško.

(ef)