Ľudové noviny č. 28 / 2008

O našom školstve s otáznikmi

Aj keď si to v dostatočnej miere nie všetci a nie vždy uvedomujeme, otázky národnostného školstva sú pre nás, príslušníkov slovenskej menšiny v Maďarsku, nesmierne dôležité - pravda, iba v tom prípade, ak nám skutočne záleží na tom, aby sme ako národnosť pretrvali. Všetci dobre vieme, že ťažkosti sú aj v školstve väčšinového národa, ale národnostné školstvo v Maďarsku, a tak aj slovenské, je predsa len výnimočné. V tejto súvislosti by som chcela nastoliť niekoľko, podľa môjho názoru, kľúčových otázok, na ktoré by sme mohli spolu so všetkými zainteresovanými hľadať odpoveď. Uvedomujem si, že to nie je jednoduché, veď neraz sa aj tie najsľubnejšie diskusie skončia konštatovaním, že inak sa to nedá, alebo určite to bude raz lepšie, či školy nie sú dosť efektívne, ale nie z nich viny, veď v našich školách nie sú mimoriadne nadané deti a podobne.

Predsa len by sme mali položiť otázky: Máme dosť svojich slovenských a hosťujúcich pedagógov? Učitelia a žiaci sa rozprávajú po slovensky? Je dosť učebných pomôcok? Ako je to možné, že v našich školách sa už desaťročia žiaci poriadne nenaučia po slovensky? Čím to asi bude, že v ostatných, nie národnostných školách, sa dokážu naučiť trebárs aj cudzí jazyk na lepšej úrovni? Možno chyba je práve tam, kde sa vysvetlenia typu „preto sa to nedá, lebo...“ rodia. Konkrétnym výsledkom v našom školstve sa, samozrejme, treba tešiť a nespomínať stále iba ťažkosti. Ale: kde sú? A čo s pomocou? Kto, kde, kedy, ako dostane? Nehovoriac o akejsi novej štruktúre tzv. slovenského národnostného školstva v Maďarsku, ktorá by prebudila, naplnila skutočným obsahom náš „systém“, ktorá by bola schopná aspoň spomaliť našu úbohú asimiláciu.

Pred niekoľkými rokmi, keď sa rodila novela školského zákona v Maďarsku, zmeny týkajúce sa národností mali odsúhlasiť aj naše kompetentné zbory, napríklad Školský výbor Celoštátnej slovenskej samosprávy alebo Štátna menšinová rada (OKB) pri Ministerstve školstva a kultúry MR, pozostávajúca z menšinových expertov. Štátny pedagogický ústav (OPI) ako národnostné metodické centrum riadiace aj národnostné školy sa k tomu, žiaľ, vyjadriť už nemohol, lebo bol zrušený. V procese novelizácie školského zákona boli preverené už aj vtedy zastarané slovenské učebnice. Dodnes neboli vydané nové učebnice jazyka a literatúry. Nový program by si vyžadoval oveľa väčšiu štátnu podporu, na čo v súčasnej ťažkej hospodárskej situácii ani myslieť nemôžeme - hovoria mnohí. Ale prečo vlastne? Podľa mojej mienky by sme si ju mali vybojovať. Bez dostatočnej finančnej podpory ani národnostné školstvo nemožno kvalitatívne rozvíjať.

Snáď najdôležitejšou otázkou je: kam vlastne chceme smerovať, čo by bolo potrebné k dosiahnutiu cieľa? Súrne by sme mali zmapovať situáciu a nájsť adekvátne odpovede. Naši metodici a členovia Školského výboru CSS musia konzultovať so školami, učiteľmi a rodičmi, aby sa rozhodli, či chceme ozajstné slovenské školy. Ak zistíme, čo treba k tomu, aby dobre fungovalo aspoň niekoľko slovenských škôl, potom treba zabezpečiť podmienky a riadiť sa podľa toho. Iste to nie je ľahké. V niektorých (pôvodne) Slovákmi obývaných obciach v Maďarsku majú žiaci iba štyri hodiny slovenčiny týždenne. Môže to stačiť na osvojenie si jazyka? Chyba je iste aj v našich pomaďarčených hlavách. V súčasnosti sa aj na Slovensku rokuje o školstve. Tam v maďarských národnostných školách „majú sedem hodín maďarčiny a štyri hodiny slovenčiny. Vo verzii štátneho vzdelávacieho programu je napísaný rovnaký počet hodín slovenčiny ako maďarčiny.“ O tzv. slovenskom školstve sme sa nedávno mohli dočítať v našich novinách, ako ho vidí predstaviteľ rezortu školstva. Akoby bolo aspoň viac-menej všetko v poriadku. Mohli by sme sa potešovať tým, že dovtedy je dobre, kým vôbec možno písať o tom, že nejaké národnostné školstvo v Maďarsku existuje, aj keď sú finančné ťažkosti...

Kam sa môžu obrátiť so svojimi problémami národnostné školy vyučujúce slovenčinu? Máme len Celoštátnu slovenskú samosprávu a národnostného ombudsmana, no a, samozrejme, ministra, ktorý je zodpovedný za naše školstvo. Vedúci najvyššieho voleného zboru našej Slovače sa vyjadrujú v tom zmysle, že nemajú právomoc usmerňovať, resp. zasahovať... nanajvýš v školách, ktoré prevzali a prevádzkujú. Osobne môžem iba súhlasiť s Gregorom Papučkom, ktorý sa správne spytuje, o čo sú slovenskejšie tieto školy odvtedy, ako sme ich prevzali, veď žiadne predpisy nevyšli, čo všetko musia obsahovo spĺňať tieto školy, aby patrili k celoštátnej samospráve. Vieme, ako stojíme už aj s tou najzákladnejšou otázkou či požiadavkou, aby aspoň v týchto školách pedagógovia a žiaci bežne komunikovali po slovensky... Ak si naši lídri myslia, že nemôžu rozhodovať o neprevzatých školách, čosi predsa len môžu, lebo napr. hlasovali o tom, aké učebnice môžu používať žiaci týchto škôl. Už aj preto by sa mali starať o tzv. neprevzaté školy, lebo ako volení predstavitelia zastupujú aj rodičov tých detí, ktoré chodia do týchto inštitúcií. Každodenná prax v našom školstve je taká, že k zásadným veciam sa musí vyjadriť Štátna menšinová rada (OKB) pri rezorte školstva. Toto odborné grémium si nárokuje mienku školských výborov celoštátnych samospráv jednotlivých národností, tieto sa opierajú o stanoviská škôl a tým je kruh uzavretý.

Chceme či nie, máme a aj musíme všetci cítiť zodpovednosť za naše školstvo. Ak niečo nefunguje, mali by sme si to aspoň priznať. Akože napríklad výpis konkurzu pre zostavovanie učebníc určite nie je v poriadku, veď už od roku 2004 ministerstvo nevypísalo súbeh pre učebnicu slovenskej literatúry a jazyka. Keby sa to stalo v inej krajine s inou národnosťou, už by to malo poriadny ohlas. Je pravda, že zhotovanie národnostných učebníc je drahá záležitosť (ale nielen v Maďarsku), predsa preklady národnostných učebníc vychádzajú plynule, jeden ročník za druhým a nie s niekoľkoročnou prestávkou, ako u nás.

Ak v iniciovaní nových nárokov na riešenie úloh v oblasti národnostného školstva sú naši národnostní občania menej aktívni, mali by byť aktívni aspoň poslanci, ktorí ich zastupujú. Naša politická reprezentácia by mala aktivizovať nás všetkých, aby sa prebudili aj naše školy. Kto bude zodpovedný za to, ak sa naše školy jednoducho stratia?

Mária Šutinská

Po kauze Mlynky

Dozvuky na besedách a v časopise

Slovenská samospráva v Mlynkoch (SSvM) koncom júna usporiadala dve besedy na tú istú tému: Minulosť a budúcnosť Slovenského domu. Poslanci slovenského voleného zboru našej pilíšskej obce 25. júna vo svojom sídle z prvej ruky informovali predsedov slovenských samospráv okolitých obcí a ďalších slovenských aktivistov o udalostiach uplynulých mesiacov známych ako kauza Mlynky, resp. kauza Slovenský dom. Účastníci stretnutia, na ktorom boli prítomní aj veľvyslanec SR v Maďarsku Juraj Migaš a predsedníčka Zväzu Slovákov v Maďarsku Ruženka Egyedová Baráneková, privítali zriadenie nového Slovenského domu v Mlynkoch, ktorý bude zároveň Strediskom pilíšskych Slovákov. Keďže nový objekt bude slúžiť nielen potrebám mlynských Slovákov, ale i Slovače celého pilíšskeho regiónu, samozrejme, už pri projektovaní budovy treba zohľadniť všetky konštruktívne návrhy. Pred rozbehnutím samotnej výstavby projekty budú pripomienkovať všetci zainteresovaní.

Možnosť zúčastniť sa občianskeho fóra kvitovali aj obyvatelia obce Mlynky, ktorí sa zišli o deň neskôr. Hlavným cieľom volených zástupcov mlynských Slovákov bolo čo najhodnovernejšie informovať - na rozdiel od podobného fóra usporiadaného pred mesiacom - už nie natoľko o predchádzajúcich udalostiach a priebehu kauzy, ale skôr o jej riešení a formách zmierňovania napätia. I keď problémy zapríčinili rozhodnutia obecnej samosprávy (o vyhostení zboru slovenských poslancov a regionálnej občianskej organizácie pilíšskych Slovákov zo Slovenského domu), spoločným záujmom všetkých Mlynčanov je, aby sa situácia konsolidovala.

„Treba otvorene hovoriť o tom, čo, prečo a ako sa stalo a najmä o tom, ako ďalej...“ - odznelo na stretnutí a v podobnom duchu bolo zredigované aj nové, mimoriadne číslo časopisu SSvM Pilíšan. „V uplynulom období sa Mlynky dostali do pozornosti domácich a zahraničných médií nie kvôli svojim jedinečným tradíciám či úspešným podujatiam, ale kvôli problémom okolo Slovenského domu. V súvislosti s kauzou vyvolávajúcou obrovský ohlas v tlači vyšlo aj veľa mylných informácií. Členovia SSvM sa preto rozhodli predostrieť svojim voličom a čitateľom miestneho časopisu Pilíšan čo najviac hodnoverných poznatkov o celej záležitosti“ - píše sa v úvodníku periodika. Jeho zostavovatelia sa snažili o udalostiach podať čo najširšie spektrum pravdivých informácií. Týka sa to ako predchádzajúcich udalostí a motivácií jeho aktérov, tak aj plánov a možností SSvM. Monotematická séria príspevkov je naozaj dlhá, pre mnohých možno miestami aj nezáživná, redakcia predsa prosí občanov, aby si články pozorne prečítali. Nazdáva sa totiž, že iba po získaní týchto informácií si môžu vytvoriť objektívny obraz o kauze Slovenský dom a posúdiť, „kto akú úlohu zohral v celej záležitosti a to, kto je nakoľko zaviazaný voči našej dedine“. Zbor slovenských poslancov tvrdí, že do poslednej chvíle veril: obecná samospráva využije možnosť, ktorú ponúkla maďarská vláda a predá Slovenský dom. Financie, ktoré by získala takýmto spôsobom, mohli slúžiť ako dobrý základ na obnovu a rozšírenie budovy obecného úradu, dokonca aj na riešenie problému školskej telocvične. Poslanci obecnej samosprávy nevyužili príležitosť, aká sa v živote jednej dediny zriedkakedy vyskytne. Z hľadiska vyvodenia ponaučení z mlynského príkladu snáď najvýstižnejšie sú slová bývalého veľvyslanca SR v Maďarsku Štefana Markuša, ktorý hovorí o tom, že v kruhu Slovákov v Maďarsku by sa malo nájsť viac takých aktivistov, „ktorí sa zasadia za vec a idú aj do konfliktov - so „svojimi“ aj so štátnou mocou. To si však žiada smelosť a oddanosť“. Radosť nad úspechom vytrvalosti, dôslednosti a odvahy v mimoriadnom čísle Pilíšana vyjadruje aj básnik zo susedného Santova Alexander Kormoš, ktorý z vďaky za obetavý a úspešný boj venoval mlynským Slovákom svoju najnovšiu báseň Porozumenie.

(-hl)

Čítanie pergamenu

Skončil sa XXX. výskumný tábor VÚSM v Békešskej Čabe

Čaba je ako starý pergamen.

Pergamen bol kedysi taký vzácny, že sa používal niekoľkokrát.

Keď ho chce človek čítať, odkrývajú sa mu na seba nakopené vrstvy.

V posledný deň XXX. výskumného tábora Výskumného ústavu Slovákov v Maďarsku sa okrem sympózia „Slovenská Čaba v zrkadle najnovších výskumov“ uskutočnilo aj záverečné vyhodnotenie jubilejného ročníka. Po úvodných podujatiach, ktoré boli venované tridsiatim ročníkom výskumných táborov a o ktorých sme vás v predchádzajúcom čísle našich novín už informovali, sa účastníci tábora a pozvaní hostia mohli oboznámiť s publikáciou slovenského etnológa Jána Botíka Etnická história Slovenska. (K tejto významnej publikácii sa na stránkach Ľudových novín ešte vrátime.) Domáci a zahraniční účastníci sa na sympóziu podelili s ostatnými o svoje skúsenosti získané počas výskumu v teréne. Moderátorka profesorka Anna Divičanová na úvod uviedla, že kedysi v prvých táboroch zapisovali tradičnú kultúru, vďaka čomu sme v 70. a 80. rokoch získali bohatý materiál. Keď prevzal organizovanie výskumný ústav, zmenil sa charakter táborov a okrem tradičnej kultúry sme sa začali zaoberať aj históriou, jazykovedou, uplatňovali sme sociologický prístup a nové náhľady etnológie. Ako vyzdvihla, do národopisného tábora od začiatku pozývajú aj odborníkov zo Slovenska, čo významne prispieva k zvýšeniu ich úrovne. Eva Krekovičová z Etnologického ústavu Slovenskej akadémie vied v tábore porovnávala stav ľudovej piesne pred dvadsiatimi rokmi a v súčasnosti. Podľa jej skúseností sa situácia v Békešskej Čabe zmenila k lepšiemu, na čom majú veľké zásluhy Ildika Očovská, rôzne akcie a citarové tábory, ktoré organizuje Čabianska organizácia Slovákov. Etnológ Ján Botík z nitrianskej univerzity sa na pozvanie VÚSM po tridsiatich rokoch vrátil do národopisných táborov. Ako povedal, bádatelia zo Slovenska hľadali kedysi najmä archaizmy, to, o čo doplní Dolná zem obraz získaný na Slovensku, a práve vďaka uplynulým desaťročiam sa vytvoril nový pohľad na súčasnosť tunajších Slovákov. Etnologička Magdaléna Paríková z bratislavskej univerzity, ktorá sa zaoberá skúmaním repatriácie Slovákov z Maďarska do obcí na južnom Slovensku, pricestovala do Čaby aj so svojimi poslucháčkami. Ako povedala, počas získavania nových informácií jej pri komunikácii veľmi pomohla nová technika. Etnológ Jaroslav Čukan so svojimi študentmi z Nitry skúmal v Čabe neroľnícke profesie, akými sú pracovníci tehelní a železníc a ich kontakty, pričom tiež poznamenal, že podľa jeho skúseností sa čabiansky kultúrny ostrov v posledných desaťročiach nezmenšil, ba práve naopak, zviditeľňuje sa. Jeho študenti v metropole dolnozemských Slovákov získali nové poznatky o takých zaujímavých témach, ako základné faktory identity a inštitúcie tunajších Slovákov alebo 300-ročné zápasenie s prírodou a prispôsobovanie obyvateľov prírodným podmienkam (napr. spodná voda a jej vplyv na architektúru). Etnografka Viera Sedláková zo Slovenskej národnej knižnice v Martine sa venovala mapovaniu miestnych ľudových zvykov. Jeden z informátorov, ľudový básnik Juraj Šóti jej požičal knihu, ktorá obsahuje texty používané starejšími. Ako sa od neho dozvedela, jeho otec bol starejším, ktorých toho času školila cirkev a v takejto knihe mali presne zapísané úkony týchto obradov. Po odborníkoch zo Slovenska sa o svoje nové poznatky podelili s účastníkmi sympózia aj domáci výskumníci, či už profesionálni alebo amatéri, ako aj informátori. Judita Oláhová z Čabačudu, ktorá je ako samouk pravidelnou účastníčkou táborov, upriamila pozornosť na bohatý materiál po Jánosovi Mangovi, Anne Medovarskej a Michalovi Šalátovi v župnom múzeu a označila za dôležité, aby sa tieto poznatky dostali všade, kde o ne môžu mať záujem. Učiteľka zo Slovenského Komlóša Anna Medovarská totiž nielen zbierala zvyky, ale ich aj pripravila na javisko a dodnes by sa dali používať. Predstaviteľ najmladšej generácie Bertalan Bertók po spracovaní významu Tranoscia v živote dolnozemských evanjelikov začal skúmať ďalší symbol tunajších evanjelikov Funebrál, zborník pohrebných piesní a modlitieb. Ondrej Krupa, ktorý bol jedným z iniciátorov a zároveň dlhoročným organizátorom národopisných táborov, spomínal na uplynulé tri desaťročia táborov a na všetkých tých, ktorí sa už výskumu v Čabe nemohli zúčastniť. Spomenul Michala Markuša, Zoltána Németha, Jánosa Mangu, Jána Koppánya a Čabanov Júliusa Dedinského a Juraja Táboriho. Predseda Celoštátnej slovenskej samosprávy Ján Fuzik vo svojom príhovore vyzdvihol myšlienky Jána Botíka, že bádateľov zo Slovenska začalo zaujímať aj to, akí sú tunajší Slováci, i keď možno nie sú takí, akých by ich chceli vidieť. Zároveň vyslovil potešenie a prekvapenie nad tým, že hostia zo Slovenska zaregistrovali posilnenie identity. Záverečné vyhodnotenie pripadlo riaditeľke výskumného ústavu Alžbete Uhrinovej Hornokovej, ktorá okrem slov vďaky na adresu všetkých inštitúcií a organizácií, ktoré sa zaslúžili o usporiadanie podujatia, sumarizovala udalosti aj pomocou čísel: do 30. výskumného tábora na počesť 290. výročia osídlenia Békešskej Čaby Slovákmi prišlo 30 výskumníkov zo slovenských a maďarských vysokoškolských a vedeckých inštitúcií a k dispozícii im bolo viac než 40 informátorov-respondentov. Lúčili sa slovami: dovidenia v budúcoročnom tábore v Senváclave.

Alžbeta Račková

Spomienka na Bélu Kálmánfiho

Obecné dni v Číve

Meno Bélu Kálmánfiho netreba slovenským folkloristom, ani milovníkom slovenských ľudových piesní z okolia Dorogu a Ostrihomu zvlášť predstaviť. Odvtedy, ako nás navždy opustil, ubehlo dvadsať rokov. Pri tejto príležitosti si v rámci Obecných dní v podpilíšskom Číve, kde aj miestny kultúrny dom nesie jeho meno, pripomenuli záslužnú činnosť B. Kálmánfiho.

- Je všeobecne známe, že pán učiteľ, ako my dodnes nazývame pána Kálmánfiho, v šesťdesiatych rokoch pozbieral slovenské ľudové piesne z okolia Ostrihomu a Pilíša, ktoré potom pod názvom Rozmarín zelený vydal v knižnej forme Demokratický zväz Slovákov v Maďarsku. B. Kálmánfi stál v roku 1970 pri zrode nášho speváckeho zboru. Ja ako mladá vedúca bez skúseností som rada prijala jeho odborné rady... Po siedmich rokoch sa stal vedúcim čívskeho pávieho krúžku, ktorý potom viedol až do svojej smrti, do roku 1988. Naučil nás aj piesne iných národov a skladby zo zbierky Bélu Bartóka. O jeho činnosti svedčia zlaté diplomy z kvalifikačných súťaží, ako aj samostatná platňa, kazeta a nahrávky v rozhlase, z ktorých sme pred troma rokmi, na počesť 35. výročia založenia nášho spevokolu, vydali CD nosič. B. Kálmánfi mal nesmierne rád slovenské ľudové piesne z nášho kraja, o tom svedčí aj to, že neskoršie prijal funkciu vedúceho speváckych zborov v Kestúci, Moďoróši a Huti... Miestne obyvateľstvo si ho obľúbilo a vážilo. Potvrdzuje to aj fakt, že po jeho smrti sme náš kultúrny dom nazvaný po ňom, - povedala vedúca speváckeho zboru v Číve Rozália Keleczová predtým, ako predstavitelia spomínaných speváckych zborov a oroslánskych Slovákov položili vence úcty a vďaky k pamätnej tabuli Bélu Kálmánfiho na priečelí kultúrneho domu v Číve.

Následne sa hostia a hostitelia v krojovanom sprievode na melódie dychovky zo susedného nemeckého Lamváru premiestnili z centra obce na športové ihrisko, kde sa konal slávnostný program obecných dní. Účastníkov, medzi ktorými boli aj zástupkyňa predsedu Celoštátnej slovenskej samosprávy Etelka Rybová a predseda Združenia a kultúrneho strediska pilíšskych Slovákov Jozef Havelka, ako aj predstavitelia okolitých a spriatelených obcí, pozdravila starostka obce Mária Nagyová. V slávnostnom programe, ktorý poctili svojou prítomnosťou aj vdova po B. Kálmánfim a jeho dcéra s rodinou, vystúpili rad-radom spevácke zbory (Huť, Kestúc, Moďoróš, Čív), vedenia ktorých sa kedysi ujal znalec života a ľudovej slovesnosti baníkov a sedliakov tohto kraja. V Číve pokračujú v jeho diele a vychovávajú novú generáciu pestovateľov slovenského folklóru: školský komorný spevácky zbor pod vedením slovenčinárky Márie Jurkovičovej na tento deň naštudoval ľudové piesne zo Slovenska a z Pilíša. Ďalším kultúrnym telesom je tanečná skupina, ktorá pracuje v rámci základnej umeleckej školy: učiteľka tanca Zsuzsa Halmosová tohto roku nacvičila s deťmi slovenské tance z Maglódu. Do Čívu zavítala aj Tanečná skupina Kisbojtár zo Štúrova, s ktorou Čívania nedávno nadviazali kontakty. Modernejší štýl zastupovala miestna skupina moderného tanca Kolibrík. V rámci obecných dní na Číve tradične odovzdávajú ocenenia „Chvályhodná čívska porta“, nuž nebolo tomu inak ani v tomto roku. Pred veselicou, na ktorej hrala do tanca švábska kapela z Lamváru, sa čívsky spevácky zbor rozlúčil s účastníkmi spoločným spevom piesne „Slovenská rodná dedina...“, do ktorého sa zapojilo aj obecenstvo.

Pred nedeľňajšími oslavami organizátori, ako obvykle, aj tohto roku ponúkli obyvateľom Čívu a návštevníkom obce širokú paletu rôznych programov. Tradične sa v rámci obecných dní koná napríklad vernisáž výstavy diel členov grafického a maliarskeho krúžku. Šport bol zastúpený v podobe futbalu, na zápasy pozvali aj mužstvá z okolitých obcí. Zvláštnosťou tohoročných obecných dní bola tzv. Kuchyňa babičiek. V priestoroch Dedinského múzea bola jednak vytvorená tradičná kuchyňa prezentovaná akoby počas varenia. Tu sa predstavili aj miestni škôlkari a čo bolo zvláštnosťou, aj obecenstvo si mohlo vyskúšať miestny kroj, a to originálny, ktorý kedysi na Číve bežne nosili. Záujemcovia si mohli pozrieť aj kroje zo zbierky múzea. Priamo na mieste varili a piekli rôzne tradičné i modernejšie jedlá a zákusky, Mnohí ochutnali „neslíchanú babu“ aj „pálený cuker“ v čaji z cibule. Gastronomická prezentácia, ktorá mala mimoriadny úspech, bola doplnená receptami v maďarčine a slovenčine.

(csl)

Sarvaš

Vyprázdnili sa školské lavice

Končil sa rok 2007/2008. Školské lavice v slovenskej základnej škole v Sarvaši sa 19. júna definitívne vyprázdnili. Maličkí i veľkí netrpezlivo očakávali slávnostné ukončenie školského roka, ktoré sa konalo v Osvetovom stredisku Petra Vajdu.

Žiakov, rodičov a hostí privítali siedmaci Klaudia Banková a Patrik Pečeňa. Úvodom prváčikovia zarecitovali báseň o tom, čo všetko sa naučili v tomto školskom roku. Pred oficiálnym otvorením slávnosti pani riaditeľka Zuzana Medveďová zablahoželala učiteľke Zlatici Liškovej, ktorá práve v tento deň oslavovala okrúhle životné jubileum. Potom sa predstavili tretiaci a štvrtáci s veselou piesňou, ktorú naštudovali pod vedením Barbary Molnárovej-Budaiovej a Edity Častvanovej. Piataci sa prezentovali básňou, v ktorej nám prezradili svoj letný program. Po tomto úvode pani riaditeľka hodnotila školský rok. Pochválila 16 ôsmakov, ktorí zložili štátnu skúšku zo slovenského jazyka. Podľa dlhoročnej tradície im poplatok za skúšku hradila Nadácia pre slovenskú základnú a materskú školu. Mimoriadne úspechy v slovenčine a v dejepise dosiahla ôsmačka Agneša Lešťanová, za čo jej udelili najúctyhodnejšiu cenu školy - Cenu Jána Folytána. Za vynikajúce úspechy v matematike a za výbornú znalosť slovenského jazyka dostala novú cenu, ktorú založil bývalý žiak školy Peter Kondač, ktorý bol kedysi prvým nositeľom Folytánovej ceny. Cenu nadácie školy za kultúru dostali Zoltán Janiš, Zuzana Kováčová a Enikő Galátová, za športové výkony Dora Fazekašová a Fanny Kováčová a za mimoškolskú činnosť Alexandra Furárová a Brigita Dombiová. Fanny Kováčová si z celoštátnej súťaže v anglickom jazyku odniesla ako odmenu cestu do Londýna.

Pani riaditeľka uviedla, že celkový študijný priemer žiakov 4. až 8. ročníka bol 4,0, v nižších ročníkoch sa hodnotí slovne. Spomedzi najmladších získalo knižnú odmenu za vynikajúcu prácu 34 žiakov, vo vyšších ročníkoch to bolo 35 žiakov. 14 žiakov malo celkové hodnotenie výborný, 23 chválitebný a 11 dostalo pochvalu učiteľského zboru. Mnohí dostali ocenenia po slávnosti v triedach, kde prevzali vysvedčenia. Najúspešnejšie žiačky školy - piatačka Nikoleta Sekerešová a šiestačka Klaudia Strepková - prevzali z rúk poslanca Ferenca Závodu knižné odmeny primátora mesta Mihálya Babáka. Za vedenie krúžku moderného tanca dostala od F. Závodu uznanie Renáta Pirošová. Daniel Stančík získal pohár mestského šachového krúžku za vytrvalú prácu. V korešpondenčných súťažiach Bendegúz a v angličtine Tajomstvo bolo odmenených 29 žiakov.

Záverom prišiel rad na veľmi dojímavú chvíľu. Potichučky začali vystupovať na javisko všetci učitelia. Za ten čas pani riaditeľka povedala zopár milých slov „odberajúcej sa lektorke, našej milej Magduške”. Pani PhDr. Magda Pažická pôsobila v našej škole skoro 18 rokov. „Prišiel čas zaslúženého oddychu” - zazneli zrazu slová piesne v podaní učiteľského zboru. Text napísal predseda Slovenskej samosprávy v Sarvaši Tibor Mótyán. Nacvičil ju s pedagógmi tak, že pani Magda ani len netušila, čo pripravujú. Ohromne bola dojatá a cez slzy len veľmi ťažko vyznávala, čo pre ňu znamenali roky strávené v Sarvaši, v tomto kolektíve. Deti sa rozlúčili básňou, od bývalej žiačky, dnes už kolegyne Renáty Pirošovej dostala kyticu a pekný darček jej venoval drevorezbár zo Slovenska Stanislav Ondrík.

Hoci školský rok sa skončil, veľa detí bude tráviť časť prázdnin v areáli školy. Nadácia pre Slovenskú základnú a materskú školu podporila letné tábory sumou 500 000 forintov. Vyše 40 detí sa zúčastní napríklad na dramatickom, biblickom, či citarovom tábore. Začiatkom letných prázdnin odcestovalo 45 detí do letného tábora do Vysokých Tatier. Ich pobyt na Slovensku finančne podporila Celoštátna slovenská samospráva a Verejná nadácia pre národné a etnické menšiny. Pre žiakov, ktorí budú oddychovať doma, zabezpečí škola 6-týždňový letný tábor bohatý na programy.

Aniko Podaniová

Detský divadelný tábor po šestnásty raz

Divadlo a biatlon

Ako so sebou súvisí divadlo a biatlon? V podstate nijako, ak by sme len nerozmýšľali o tom, že i v divadle je trochu športu, teda že je takpovediac kolektívnou hrou. A predsa súvislosť: tohoročný detský dramaticko-hudobný tábor sa od 16. do 22. júna konal v malej dedinke Osrblie (400 obyvateľov!), v srdci Slovenského rudohoria, ktorá je známa športovými aktivitami, predovšetkým tým, že sa tu zvyknú konať majstrovstvá sveta v letnom i zimnom biatlone. Aj my sme boli ubytovaní v Hoteli Biatlon, ktorý toto pomenovanie asi nedostal náhodou.... Biatlon pripomínali dráhy okolo budovy, vyvýšené kabínky pre reportérov, drevené domčeky - šatne, ako aj strelnice, kde deti s pôžitkom zbierali vybité patróny....

Vráťme sa však od športu k divadlu. A keďže sme predsa nejakí divadelníci a tábor sa konal po prvýkrát pod záštitou Slovenského divadla Vertigo, ktoré túto akciu prevzalo od Celoštátnej slovenskej samosprávy, pokúsme sa aj z nášho tradičného podujatia urobiť divadelnú hru a rozdeľme si ju podľa zákonitostí „veľkého” divadla.

Každá divadelná hra je (alebo by mala byť) vybudovaná podľa istých pravidiel, má určitú štruktúru. Začína sa expozíciou - teda úvodom, kde sa diváci zoznamujú s postavami a vstupujú do príbehu. (Mohli by sme spomenúť aj úplný začiatok, prológ, kde som sa povedzme ja zoznámila - ešte len na papieri - s účastníkmi tábora.) Náš príbeh sa takisto začal... V Budapešti sa stretli a spolu nasadli do autobusu školáci a ich pani učiteľky z Békešskej Čaby, Sarvaša, Slovenského Komlóša, Nového Mesta pod Šiatrom, Mlynkov a samotnej Budapešti, pridal sa k nim jeden mládenec zo Šóškútu a na miesto konania, teda do Osrblia, osobitne cestovali žiaci a pani učiteľka z Luciny. Po obvyklých „úžasných“, ale pochopiteľných problémoch s ubytovaním (nie je predsa jedno, kto s kým spí) a prvej výbornej večeri nastal večer s veľkým „V“, keď sa 44 nádejných hercov, 8 učiteliek (predovšetkým vedúcich dramatických krúžkov, okrem nováčika v tomto kruhu, pani učiteľky Márie Ištvánovej z Békešskej Čaby a skoro nováčika, vychovávateľky budapeštianskej slovenskej školy Marty Tuléziovej-Ondrejovej samé ostrieľané, stále, verné, agilné: Miroslava Kovácsová z Budapešti, Marta Dekretová a Mária Mraviková zo Sarvaša, Katarína Völgyešiová-Pribišanová z Luciny, Monika Pellerová z Mlynkov, Anna Ondrejová zo Slovenského Komlóša), 3 odborní lektori zo Slovenska a moja maličkosť vzájomne poinformovali, prečo sme vlastne do tohto tábora prišli a čo sa bude diať. Príbehom, ktorý naplní našu divadelnú hru, je, teda bolo nacvičenie dvoch predstavení. Prvé o láske Hanky a princa, ktorej stojí v ceste prefíkaný Martinko Klingáč, Zlaté priadky podľa rozprávok Pavla Dobšinského a Sama Czambela napísala a s jednou skupinou naskúšala naša dávna známa Elena Bakošová. Hudbu a pesničky k predstaveniu zložil a napísal profesor Belo Felix, pre deti jednoducho ujo Belo. Pomocou pri skúšaní a veľkou kamarátkou detí bola interná doktorandka Katedry hudobnej výchovy PF UMB v Banskej Bystrici Terka Bahledová. Vedúcou druhej skupiny detí bola vedúca dramatického krúžku budapeštianskej slovenskej školy Miroslava Kovácsová, ktorá dostala po prvý raz možnosť vyskúšať si svoje režisérske schopnosti v kruhu detí z viacerých škôl. Pri skúšaní predstavenia Balada o hrade Déva o nekonečnej láske matky a syna, ktoré spracovala podľa maďarskej ľudovej balady Žena murára Kelemena, jej pomáhala Marta Tuléziová-Ondrejová, jej partnerka pri príprave jedného z víťazných predstavení prehliadky Deti deťom Naša rozprávka.

Hneď na druhý deň došlo k istej kolízii - zauzleniu deja, áno, to je druhá časť drámy. Veru, dej sa zauzlil. Začali sa totiž skúšky predstavení: tri hodiny doobeda, tri hodiny poobede a skoro vždy aj večer. Nuž, nebolo to ľahké, ale veď divadlo, prosím, to predsa nie je ľahká práca. Niektorí boli v tábore po prvý raz, tí boli možno trošku zaskočení, iní už zase boli ostrieľanými hercami, ktorí nováčikov posmeľovali, radili im (najradšej počas popoludňajšieho odpočinku a v čase večierky...), niekedy sa pred nimi vyťahovali, ale rozhodne ten dej zauzľovali spoločnými silami.

Tretí deň. Stále viac sa zapletáme do deja. Vety sa usádzajú v mozgových závitoch, melódie uja Bela sú v podaní detí stále presvedčivejšie (nádherne spievajú!), príkazy tety Mirky a tety Eleny sú stále rozhodnejšie, všetko to naberá na tempe, jednoducho, dochádza ku kríze, teda vyvrcholeniu, všade nejaký konflikt, ale, našťastie, aj dobrá nálada, smiech, vtipkovanie (toho je niekedy až priveľa!), zrody nových kamarátstiev a najmä akási zvnútra detí vyvierajúca snaha o dobrý spoločný výsledok. A je to stále lepšie!

Aby nám to vyvrcholenie celkom nevyrazilo dych, trošku sme sa uvoľnili a na štvrtý deň, vo štvrtok, sme sa vybrali na výlet do neďalekej Banskej Bystrice, ktorej námestie je jednoducho nádherné, potom na nákupy do supermarketu (tentoraz nie Tesco, ale Kaufland!) a napokon sme sa už v páľave - dovtedy bolo počasie skôr chladné - vyštverali na hrad v Slovenskej Ľupči, ktorý sme však mohli poobdivovať len zvonku, pretože ho renovujú. S dlhým nosom dolu. Po oddychu (oddych ako oddych, deti sú jednoducho neúnavné, takže futbal, pinpong, alebo aspoň preteky na chodbách...) opäť skúšky. Večer prijatie u pána starostu, ale ešte predtým nás jeden miestny dobrý človek presviedča o tom, že len pred chvíľočkou videl v húštine nad dedinou medveďa. Pán starosta Ladislav Pančík to bez náznaku prekvapenia alebo údivu s pokojom Angličana potvrdil. Veru, medvede sa premnožili... Nuž, na druhý deň sme sa už na prechádzke v lese netvárili ako Angličanky...

Piatok, to bola peripetia - štvrtá časť drámy: obrat, rozuzlenie. Posledný deň pred premiérou. Ešte si to raz preskúšame, a ešte raz... A skúsime si kostýmy. Tie do balady so sebou priviezli z Luciny a Budapešti, do priadok sa žiadne mimoriadne kostýmy nechystali, rekvizity priniesla teta Elenka. Veru, v piatok došlo k obratu. Len či z horšieho k lepšiemu alebo naopak, to vysvitne v sobotu...

V sobotu prišla katastrofa - tak sa volá posledná časť klasickej drámy. Nie, nebojte sa, v našom prípade to nebola žiadna katastrofa, skôr veľmi pekné rozuzlenie: predstavenia v miestnom kultúrnom dome, na ktoré sa prišli pozrieť aj miestni - teda aspoň tí, ktorí nešli hrabať seno... Naše deti sa mohli cítiť ako ozajstné hviezdy: tu jeden mikrofón, tam druhý, tu jedna kamera, tam druhá... A tak sa aj správali. Hrali a spievali ako veľkí. Vydali zo seba všetko, aj to, o čom nevedeli a urobili šťastnými nás - divákov - a dúfam, že aj samé seba. Záverečná reč vicestarostky obce Osrblie pani Moniky Leitnerovej, ktorá každému dieťaťu do jedného priniesla fantastickú čokoládu (Sladká vášeň - iste mnohí poznáte...), nás dojala a posilnila v nás rozhodnutie i naďalej ochraňovať tú našu peknú slovenčinu...

Naša divadelná hra sa teda skončila. Skončila sa pekne. Spoločným posedením, zamyslením, diskotékou, ktorú jednoducho nemožno vynechať. Vybehli sme na balkón, pred budovu hotela, na blízke vrchy: Dovidenia, pekná dedinka Osrblie, dovidenia, Hotel Biatlon, dovidenia, medvede!

Ako epilóg - myšlienku, ktorá našu drámu dopovie, dovoľte mi použiť záverečné slová z Balady o hrade Déva: Nebuďte smutní, diváci milí, vieme, že našou hrou sme city vaše prebudili. Teraz už úsmev na líčka, veď my sme len deti, ktoré zablúdili do divadelného sníčka...!

(do)

Dedinské dni a Deň tardošských Slovákov

V predposledný júnový víkend čakal Tardošanov v rámci Dedinských dní a Dňa tardošských Slovákov široký výber kultúrnych a zábavných programov. Na sérii podujatí, ako obvykle, sa aj tentoraz zúčastnili hostia zo spriatelenej obce zo Slovenska, z Tvrdošoviec.

V prvý deň slávnostného víkendu Miestna samospráva v Tardoši usporiadala rozhovor za okrúhlym stolom o koncepcii rozvoja obce.

- Zastupiteľský zbor pri vytváraní koncepcie rozvoja obce počíta s mienkou obyvateľstva. Zmapujeme nároky i to, nakoľko sú sami navrhovatelia ochotní angažovať sa v ich realizovaní. Takýmto projektom bola napr. výstavba detského ihriska (finančne alebo manuálne za ňu prispelo 113 obyvateľov). Teraz bola nastolená potreba obnovy cintorína a domu smútku, ako aj vytvorenie pietneho parku zo starých náhrobných kameňov. Na niektorých sa nájdu slovenské nápisy... Táto forma komunikácie a spolupráce občianskej sféry a vedenia obce zaujala aj našich hostí zo susedných dedín, ktoré sú spolu s Tardošom členskými obcami Mikroregionálneho multifunkčného združenia Tata a okolie, - informoval nás starosta Tardošu Béla Csabán.

Druhý deň osláv patril hlavne športu: okrem futbalových zápasov za účasti 20 mužstiev a bežeckých pretekov sa konali rôzne zábavné súťaže, ako je napr. chodenie na chodúľoch, hádzanie klátov, prevážanie kameňov vo fúrikoch a iné. Kto nie je športový typ, ten mohol prejaviť svoj talent v inej sfére, a síce v gastronómii. Súťaž vo varení v kotlíkoch sa tešila veľkému úspechu. Popri vyhodnotení súťaží a odovzdaní cien organizátori udelili aj tradičné ocenenia, ako sú Upravený tardošský dvor, záhrada a spoločný dvor. Večer patril slovenskej zábave spestrenej tombolou, do tanca hrala kapela Andrása Hartmanna.

Dejiskom osláv bola aj Mlynská dolina v tesnej blízkosti obce, kde boli pripravené rôzne výstavy, prezentácia a predaj ľudovoumeleckých výrobkov. Tu sa predstavili napríklad miestni škôlkári a žiaci základnej školy so svojimi kresbami zo života obce, resp. slohovými prácami o predstavách budúcnosti ich bydliska. Svoju činnosť prezentovali aj poľovníci a požiarnici.

Vyvrcholením Dedinských dní a Dňa tardošských Slovákov bol nedeľňajší kultúrny program. Obyvateľov obce a hostí pozdravila predsedníčka miestnej slovenskej samosprávy Hajnalka Sárköziová. Do Tardoša v tento deň zavítali o. i. zástupkyňa predsedu Celoštátnej slovenskej samosprávy Etelka Rybová a primátor mesta Tata József Michl, ktorý je zároveň predsedom mikroregionálneho združenia Tata a okolie. Početnú delegáciu zo spriatelených Tvrdošoviec, v ktorej boli zastúpené všetky dôležité inštitúcie obce, viedol starosta György Juhász. Pán Juhász sa pred programom poďakoval Tardošanom v mene detí ich obce za krásne dni, ktoré tu mohli stráviť práve pred obecnými oslavami. Navštíviť obec pri príležitosti pestrých osláv pokladala za dôležité aj generálna riaditeľka Maďarského osvetového ústavu a lektorátu výtvarného umenia Erika Borbáthová. Vo svojom privítacom prejave zdôraznila: Na obci je vidieť, že ju obyvatelia majú nesmierne radi a všetko spravia v záujme toho, aby si zachovala svojský ráz a ešte dlho rozkvitala...

V následnom kultúrnom programe sa prezentovali všetky generácie Tardošanov. Škôlkári z Materskej školy Sedmokráska predviedli dvojjazyčné riekanky, kým žiaci Základnej školy Lajosa Feketeho zožali obrovský úspech s úryvkami z muzikálu Kniha džungle. Dospelých zastupovala Folklórna skupina Červený mramor, ktorá je svojimi rezkými tancami známa aj v zahraničí. Staršia generácia, pre ktorú je ešte prirodzené používanie miestneho slovenského nárečia, sa zoskupuje v Speváckom zbore „Gerecse“. Slovenské ľudové piesne v jeho podaní aj tentoraz zožali veľký úspech. Tvrdošovce prekvapili obecenstvo dievčenským citarovým triom.

Nedeľňajší večer patril hlavne humoru a zábave na melódie miestnej kapely Tardoš šramli.

(csl)

Starobudínske hody

Radosť z nemeckej a slovenskej ľudovej kultúry

Starobudínske hody, ktoré sa viažu k výročiu vysviacky kostola svätého Petra a Pavla, majú už vyše dva a polstoročnú tradíciu. Nie je teda náhodné, že deň Petra a Pavla pokladajú občania Starého Budína za svoj najväčší sviatok. O zachovávanie ľudových tradícií, ktoré sa viažu k tomuto náboženskému sviatku, sa od roku 1995 stará Kultúrny spolok Nemcov Starého Budína „Braunhaxler”, ktorý aj tentokrát pripravil mimoriadne bohatý a pestrý kultúrny a zábavný program. Organizovanie aktivít kultúrneho spolku Nemcov už desať rokov napomáha aj Slovenská menšinová samospráva III. obvodu hlavného mesta. Jej pričinením účastníci dvojdňovej série podujatí na Hlavnom námestí Starého Budína mali možnosť oboznámiť sa aj so živou kultúrou našej slovenskej národnosti.

V prvý deň hodov kolotoče, strelnice, stánky s ľudovoumeleckými výrobkami a, samozrejme, bufety už od rána ponúkali svoje služby. Keď o 11. hodine sériu dvojdňových programov otvoril vicestarosta Starého Budína Tamás Szepessy, na námestí panovala už ozajstná hodová nálada. Túto vystupňoval popoludňajší hlavný program, pestrá prehliadka nemeckých a slovenských národnostných speváckych zborov, na ktorú účastníkov v materinskom jazyku milými slovami pozvali organizátor hodov Tibor Tauner, predseda nemeckej samosprávy Dr. Josef Fehérvári a predseda nášho slovenského voleného zboru František Križan.

Na javisku sa po slávnostnom otvorení programov prvého dňa predstavili detské skupiny nemeckých materských a základných škôl obvodu, nemecké spevácke zbory z Pilisborosjenő, Szigetcsépu, Budakalászu, Tolny a, samozrejme, nechýbal ani miestny spevácky zbor organizátorov Braunhaxler. Naša samospráva na vystúpenie v prvý deň pozvala Spevácky zbor Zimozeleň zo Sílešu (Vértesszőlős), ktorý pod vedením Viliama Urbaniča je od r. 1992 častým hosťom domácich i zahraničných stretnutí speváckych zborov. Sílešský zbor dôstojne reprezentoval naše ľudové umenie, na vysokej umeleckej úrovni viachlasne spieval prekrásne ľudové piesne svojho rodného kraja.

Na druhý deň účastníci popoludňajších programov na Hlavnom námestí mali možnosť kochať sa v polhodinovom programe Folklórneho spolku Lipa Budapeštianskej slovenskej samosprávy, ktorý vedie predsedníčka spolku Monika Szelényiová a umelecká vedúca Eva Šubová. Tanečný súbor obecenstvu nebol neznámy, veď tu vystúpil aj vlani. Práve tak ako pred rokom, aj teraz si jeho temperamentné a lyrické východoslovenské tance právom získali sympatie obecenstva.

Popri národnostných programov si účastníci hodov mohli vyberať z veľmi bohatej palety rôznych podujatí, v programe nechýbali ani kvízy, rôzne kreatívne a zábavné programy, ako i vystúpenia popredných interpretov, akými bola Zsuzsa Maryová, Katalin Pittiová, Pálma Morvayová, operný spevák László Domahidy a iní. V tohoročnej starobudínskej veselici ani tohto roku nechýbal slávny spevák Charlie Horváth.

Starobudínske hody, najväčšia veselica tejto časti hlavného mesta, sa aj v tomto roku skončili pouličnou zábavou, na ktorej sa o dobrú náladu postarala nemecká kapela Michaela Zwicklého.

(bárkányi)

Žiaci novomestskej školy

V tábore na Zemplínskej šírave

Deti našej školy sa každoročne o takomto čase zúčastňujú letných táborov. Jedným z nich je aj tábor pre žiakov I. stupňa na Zemplínskej šírave v obci Kaluža a ešte konkrétnejšie v hoteli Merkúr. Chodievame sem už viac rokov a sme so zariadením spokojní, pretože k areálu patria aj športové ihriská, ktoré deti s veľkou radosťou využívajú. Z hotela je pekný výhľad na vodnú nádrž, ktorá sa práve v dobe nášho pobytu chystá na nával turistov. A keďže nás a hlavne chute našich detí už dobre poznajú, vždy nám pripravujú obľúbené pochúťky, ako buchty na pare, vyprážaný syr, či špagety so syrom...

Tentoraz sa do tábora prihlásilo viac odvážnych prváčikov, ktorých musím touto cestou pochváliť, pretože sa držali naozaj hrdinsky. Väčšinou boli navečer takí unavení, že ich vôbec nebolo treba uspávať. A ráno vstávali čerství ako rybičky. Žiaci z vyšších ročníkov vedeli, čo na ich čaká, veď neboli v tábore po prvý raz. Tohoročný tábor bol výnimočný tým, že ochoreli dve deti, čo sa nám nestáva. Ale aj to sme zvládli.

Program bol podobne ako v minulých rokoch zaujímavý a aby sa neopakoval, vždy ho zostavujeme so zreteľom na predchádzajúci rok. Okrem vlastivedného múzea v Trebišove sme navštívili botanickú záhradu v Košiciach, kde sme si tentoraz mohli pozrieť nielen rastliny, ale aj exotické motýle, ktoré sa tu vyliahli a návštevníci mali asi týždeň na to, aby sa pokochali v pestrofarebných krásavcoch. Takže sme si prehliadku načasovali správne.

No boli sme aj v Jasovskej jaskyni, ktorá sa nachádza na východnom okraji Slovenského krasu. Vďaka svojmu významu a výzdobe bola zaradená do Zoznamu svetového kultúrneho a prírodného dedičstva UNESCO. Vznikla činnosťou podzemnej časti rieky Bodva. Obývaná bola už v neolite, pričom miestni obyvatelia ju poznali aj v stredoveku, keď sa v nej skrývali pred Tatármi či Turkami. Vchod do jaskyne sa nachádza na úpätí Jasovskej skaly v nadmorskej výške 257 m. Jej chodby sú usporiadané do piatich úrovní a dosahujú celkovú dĺžku 2 811 m. Súčasná prehliadková trasa meria 720 m a jej absolvovanie trvá približne 45 minút. Jaskyňa je mimoriadne bohatá na tvarovo a farebne veľmi pestrú kvapľovú výzdobu. V jaskynných priestoroch žije viacero druhov netopierov. Jasovskú jaskyňu pravdepodobne objavili mnísi rádu premonštrátov z miestneho kláštora a verejnosti ju sprístupnili už v roku 1846. Na stenách jaskyne sú zachované historické nápisy, najstarší z nich z roku 1452, z čias husitských bojov. Priestor nazývaný ako Dóm netopierov (nám sa podarilo pár z nich vidieť) sa využíva na speleoklimatickú liečbu alergických a astmatických ochorení.

Okrem toho sme chodili takmer každý deň na plaváreň, prechádzať sa a hádzať kamene do šíravy (toho roku totiž nebola taká horúčava ako po minulé), alebo sme športovali v areáloch hotela. Hoci počas tábora neboli vyslovene tropické horúčavy, na počasie sa naozaj nemôžeme sťažovať, pretože sme ani raz nezmokli a teploty boli príjemné.

Ciele, ktoré sme si vytýčili, sa nám podarilo splniť a všetci sme sa vrátili domov plní nových zážitkov s nádejou, že sa sem o rok opäť vrátime. Za pomoc pri realizácii ďakujeme Verejnej nadácii pre národné a etnické menšiny v Maďarsku, miestnej slovenskej samospráve a rusínskej menšinovej samospráve. Veď prostriedky investované do mladej generácie sú tou najlepšou možnou investíciou.

Viera Mohayová

Čabania po stopách ľudového umenia na Slovensku

Skúmanie nových autentických čipkových motívov, technika detvianskej výšivky, objavenie tajov drotárstva a bohatého ľudového umenia Slovenska, ale aj upevňovanie priateľstva podnietilo skupinu žien a niekoľkých mužov z Békešskej Čaby, aby koncom júna navštívili Španiu dolinu. Výšivkársky krúžok Domu slovenskej kultúry Rozmarín a čipkársky krúžok Spoločenského domu Lencsési usporiadali výlet do Banskobystrického kraja, kde objavili krásne, dosiaľ nepoznané čipkové zázraky. V tejto starej baníckej obci dodnes vyrábajú čipky s veľkou dávkou tvorivej fantázie, charakteristické rôznymi geometrickými vzormi a vpletanou niťou. Tamojšie ženičky ich robia často sediac na priedomí, bez predkreslenia, spamäti tak, že špendlíky vypichujú do uhlopriečnej siete. Čabianky sa pomocou miestnych žien snažili naučiť zhotovovať nielen banícke čipky, ale aj osvojiť si techniku detvianskej výšivky. Ženy v Detve totiž dodnes vyšívajú tradičnou technikou - krivou ihlou na plátne, ktoré je napnuté na ráme. Krivá ihla je vlastne háčik, ktorým sa zachytáva niť zospodu plátna smerom nahor, pričom vzniká retiazkový steh. Jazykové ťažkosti pomáhali prekonať členovia klubu seniorov, pôsobiaceho pri Dome slovenskej kultúry. Oni sa zoznámili aj s technikou drôtovania. Základy sa naučili od drotárskeho majstra Ladislava Fabša zo Žiliny. Členky čabianskych krúžkov usporiadali malú výstavu vlastných produktov, na ktorej prezentovali nielen ľudové umenie svojho kraja, ale aj turistické pozoruhodnosti Békešskej Čaby. Účastníci zájazdu sa mohli oboznámiť s históriou obce a pozoruhodnosťami okolia, ako napr. s dreveným artikulárnym evanjelickým kostolom v Hronseku, ktorý je spolu s drevenou zvonicou vzácnou historickou pamiatkou. Okrem toho navštívili Ochtinskú aragonitovú jaskyňu a Banskú Bystricu. Výlet okrem odborných poznatkov poskytol účastníkom nové informácie o Slovensku a o spoločnej histórii. Na pozvanie Békeščabanov v septembri pricestujú do Maďarska majstri čipkári a drotári zo Slovenska, aby sa s ich umením mohla oboznámiť širšia verejnosť metropoly dolnozemských Slovákov.

Anna Ištvánová (aszm)

Prečo mám rád slovenčinu, prečo mám rád Slovensko

Vyhodnotenie XVI. ročníka súťaže

Dňa 11. júna sa v Nových Zámkoch sa uskutočnilo celoslovenské vyhodnotenie XVI. ročníka súťaže „Prečo mám rád slovenčinu, prečo mám rád Slovensko“. Podujatie sa konalo pod záštitou prezidenta Slovenskej republiky Ivana Gašparoviča. Vyhlasovateľmi súťaže boli Ministerstvo školstva SR, Ministerstvo kultúry SR, Matica slovenská, Jazykovedný ústav Ľudovíta Štúra Slovenskej akadémie vied, Spolok slovenských spisovateľov, Slovenské pedagogické nakladateľstvo Mladé letá, Štátny pedagogický ústav, Úrad pre Slovákov žijúcich v zahraničí a Vydavateľstvo Matice slovenskej. Do súťaže poslali svoje literárne práce deti zo slovenských škôl, ako aj deti Slovákov žijúcich v zahraničí - v Česku, Chorvátsku, Maďarsku, Rumunsku, Srbsku a na Ukrajine. Mnohé práce priniesli úprimné vyznania detí o vzťahu ku krajine, v ktorej žijú i posolstvá tých, ktorých osud zavial mimo vlasť svojich predkov. Žiačka Slovenskej základnej školy v Békešskej Čabe Rita Hornoková si zo súťaže odniesla Cenu poroty.

Minister zahraničných vecí SR prijal

predsedníčku Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí

Dňa 26. júna prijal minister zahraničných vecí SR Ján Kubiš predsedníčku Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí Vilmu Prívarovú. Témou rozhovoru boli aktuálne otázky súvisiace s výkonom štátnej politiky starostlivosti o Slovákov žijúcich v zahraničí. Predsedníčka úradu pozvala ministra zahraničných vecí na Stálu konferenciu Slovenská republika a Slováci žijúci v zahraničí 2008, ktorá sa uskutoční v termíne 6. až 8. novembra v hoteli Bratislava, ako aj na slávnostný gala večer pod názvom Slovensko ďakuje, ktorý sa bude konať v historickej budove Slovenského národného divadla dňa 7. novembra. Slávnostný večer za prítomnosti veľvyslancov a predstaviteľov výkonnej a zákonodarnej moci Slovenskej republiky bude príležitosťou poďakovať sa všetkým krajinám, ktoré prijali slovenských občanov v rôznych emigrantských vlnách s dôrazom na „osmičkový rok“ 2008. Na slávnostnom podujatí budú krajanom odovzdané ceny ÚSŽZ za celoživotné dielo a prínos v rôznych oblastiach. Predsedníčka úradu zároveň tlmočila ministrovi zahraničných vecí pozvanie na Krajanskú nedeľu Folklórnych slávností pod Poľanou v Detve a na Dni Slovákov žijúcich v zahraničí. Zúčastnené strany ďalej diskutovali o Koncepcii štátnej politiky starostlivosti o Slovákov žijúcich v zahraničí do roku 2015, o spolupráci ÚSŽZ so zastupiteľskými úradmi SR v zahraničí, ako aj o riešení aktuálnej situácie v niektorých krajanských komunitách.

Osvetové stredisko v Slovenskom Komlóši

Riaditeľkou sa stala

Mária Kissová Urgyánová

V Slovenskom Komlóši od prvého júla pôsobí Všeobecné osvetové stredisko, ktoré vedie Mária Kissová Urgyánová z Hódmezővásárhelyu. Rozhodol o tom zastupiteľský zbor mesta na rokovaní, ktoré sa konalo 30. júna. Do súbehu na post riaditeľa Všeobecného osvetového strediska sa prihlásili traja uchádzači, jeden projekt nevyhovel z formálnej stránky. O miesto na čele nového strediska sa uchádzal aj riaditeľ základnej umeleckej školy Ján Krčméri. Komlóšania na jeho podporu začali zbierať podpisy. Hárok s približne tisíc tristo podpismi odovzdali primátorovi Józsefovi Sztakóovi v predvečer rokovania. Primátor list prevzal a na druhý deň na rokovaní ho prečítal poslancom. Podpora rodičovského združenia, pedagogického zboru, miestnej slovenskej menšinovej samosprávy i rómskej samosprávy nepomohla. Pri posudzovaní súbehu na písomnú žiadosť M. Kissovej Urgyánovej sa poslanci rozhodli za zatvorené rokovanie. V prvom kole bol pomer hlasov 7:7, v druhom 8:6. Ján Krčméri, ktorý 21 rokov viedol miestnu základnú umeleckú školu oznámil, že jeho poverenie vykonávať vedúcu funkciu vypršalo, je verejným zamestnancom a nevie, čo ho v budúcnosti čaká.

Súbeh

V termíne do 31. júla 2008 je možné zasielať na adresu Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí žiadosti o dotácie na krytie aktivít Slovákov žijúcich v zahraničí z rozpočtu úradu. Žiadosti o dotácie treba zaslať na predpísanom tlačive úradu, ktoré nájdete na domovskej stránke Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí www.uszz.sk v rubrike dotácie - žiadosti. Komisii pre schvaľovanie projektov na pomoc krajanským spolkom a organizáciám v zahraničí budú predložené len podpísané kompletné žiadosti vrátane povinných príloh, zaslané poštou (nie e-mailom) a v stanovenom termíne. Zasadnutie komisie, na ktorom sa rozdelí 8 mil. Sk - zostávajúca rezerva z I. grantového kola - je plánované na mesiac september 2008.

Kurz pre národnostných učiteľov na Slovensku

Centrum ďalšieho vzdelávania Univerzity Komenského v termíne od 5. do 18. októbra 2008 organizuje v Modre-Harmónii kurz pre slovenských pedagógov zo zahraničia. Podrobné informácie nájdete na webovej stránke www.cdvuk.sk. Prihlášky pošlite na adresu Celoštátnej slovenskej samosprávy: 1114 Budapest, Fadrusz u. 11/A.

Elektronický slovník

Elektronický slovensko-maďarský a maďarsko-slovenský slovník existuje vo verzii on-line, ako aj v podobe CD. Cena 1 exemplára CD verzie je na Slovensku 1 900 Sk. Rozšírenú CD verziu slovníka, ktorá obsahuje slová a slovné spojenia v rozsahu asi štyroch zväzkov klasického slovníka, možno objednať na adrese: http://shop.agx.sk.

O čom sme písali pred 10 rokmi?

S Národnostným fórom do parlamentných volieb

Valné zhromaždenie Celoštátnej slovenskej samosprávy (VZ CSS) zvolilo kandidátov slovenskej menšiny na zvýhodnený parlamentný mandát pre prípad, že by zákonodarný zbor krajiny do volieb dotiahol dokonca legislatívu o vytvorení parlamentných kresiel pre zástupcov menšín. VZ CSS rozhodlo aj o obsadení 16 postov Slovákov na kandidátke Národnostného fóra, ktoré sa má v opačnom prípade parlamentných volieb zúčastniť ako politická strana zastupujúca menšiny. O kreslá pre menšiny sa budú uchádzať o. i. Ján Fuzik zo slovenského národnostného vysielania Maďarskej televízie, podpredseda Združenia slovenských spisovateľov a umelcov v Maďarsku (ZSSUM) Imrich Fuhl a predsedníčka Čabianskej organizácie Slovákov Anna Ištvánová. Celoštátnu kandidátku Národnostného fóra bude viesť príslušník nemeckej menšiny a po ňom bude nasledovať Slovák Ján Fuzik. Národnostné fórum, ktoré založili predstavitelia chorvátskej, nemeckej a slovenskej menšiny, potrebuje na zostavenie celoštátnej kandidátky minimálne sedem župných kandidátok s najmenej 14 kandidátmi, ktorí musia získať minimálne 10 500 platných odporúčajúcich ústrižkov registračných lístkov.

(tasr, 1998)

Deň pedagógov v V. obvode Budapešti

Byť pedagógom nie je povolanie, ale poslanie. Takto si spomínam na slová svojej bývalej profesorky, ktoré nám často hovorievala počas študentských rokov v budapeštianskej slovenskej škole. V tej ustanovizni, ktorej môžu byť vďačné stovky slovenských absolventov po celej krajine. Myslím si, že o tejto alma mater možno právom vyhlásiť, že vychovala rad skvelých a na svet súcich ľudí. Mnohým z nás dala krédo, ktorým sa riadime počas celého života.

Spomínanú myšlienku o poslaní pedagóga sme ako žiaci príliš ani nerozvádzali a neskloňovali... Ja ju začínam chápať až teraz. keď vychovávam vlastné deti... Lebo niektorí vtedajší učitelia, myslím si, že to môžem vyhlásiť v mene viacerých z nás, naozaj pokladali svojich zverencov za svoje deti. Prejavovalo sa to tým, že po skončení vyučovania sme sa nerozpŕchli na všetky sveta strany, ale žili sme veľmi aktívny internátny život pod ochrannými krídlami svojich vychovávateľov. Tieto subjektívne myšlienky mi napadnú vždy, keď sa stretnem so svojimi bývalými učiteľmi a vychovávateľmi. Zvlášť sa teším, keď ich vidím spolu, „v jednej kytici“. Vďaka Slovenskej samospráve V. obvodu Budapešti túto radosť každoročne intenzívne prežívam. Táto samospráva tradične oslavuje Deň pedagógov, na ktorý pozýva bývalých učiteľov a vychovávateľov - v súčasnosti dôchodcov - budapeštianskej slovenskej školy. Milí pedagógovia z roka na rok aj s radosťou prichádzajú...

Tohto roku však mali organizátori trochu obavy... V tretiu júnovú stredu totiž celé predpoludnie lialo ako z krhly. Ako v takomto nečase prídu pozvaní pedagógovia do klubu Slovenského evanjelického cirkevného zboru a. v. v Budapešti? - vŕtalo mi hlavou. Vtom sa stal zázrak. Okolo jednej hodiny prestalo pršať a slniečko k nám vystrelo svoje lúče. Hosťom teda počasie nebránilo v tom, aby prišli na stretnutie. Privítala ich predsedníčka Slovenskej samosprávy V. obvodu Budapešti Karola Klauszová: „Ďakujem, že ste nás poctili svojou účasťou. Sme vám nesmierne vďační, že nám každoročne umožníte, aby sme vám vrátili aspoň trochu z tej pozornosti, ktorú ste nám venovali počas dlhoročnej obetavej práce v prospech našej Slovače. Toto popoludnie sme pre vás pripravili s nesmiernou láskou. Cíťte sa medzi nami tak dobre, ako sa cítime my vo vašej spoločnosti. Prajeme vám príjemnú zábavu pri sledovaní programu i počas pohostenia.“

Žiak budapeštianskej slovenskej školy Ondrej Várszegi pozdravil pedagógov peknou básňou, po ňom vystúpila s milým programom sarvašská ľudová speváčka Edita Častvanová Vašová. Pani Edita popri prekrásnych sarvašských slovenských piesňach priblížila hosťom aj svoju životnú dráhu. Vysvitlo, že už skoro tri desaťročia pôsobí v sarvašskej slovenskej škole ako učiteľka nižšieho stupňa a 15 rokov vedie miestny spevácky zbor, ktorý si vytýčil za cieľ zachovávanie slovenských tradícií. Potom vyzvala publikum k spoločnému spevu jednej z najkrajších ľudových piesní „Konope, konope...“. Záverom programu prezradila, že v Sarvaši vyjde onedlho ozajstná rarita: CD-platňa obsahujúca prekrásne originálne cirkevné piesne vybrané z Tranoscia v podaní sarvašských spevákov.

Po kultúrnom programe nasledovalo posedenie pri bielom stole. Neviazané priateľské rozhovory sprevádzali celé popoludnie a z očí bývalých pedagógov budapeštianskej slovenskej školy sa dalo vyčítať, že majú radosť z tohto dňa a z milého stretnutia.

Karola Klauszová

Železný minister

alebo

Kto bol Gabriel Baroš?

Naši čitatelia si už zvykli, že im občas predstavíme významného človeka, o ktorom každý „dobre“ vie, že bol Maďar. My im však predložíme množstvo dôkazov o tom, že tomu nie je celkom tak a objavíme v ňom Slováka!

Meno Gabriela Baroša (1848-1892) sa takmer dokonale vytratilo z historického povedomia Slovákov. Žil a pôsobil v období, keď nebolo vhodné hlásiť sa k našej národnosti, no jeho okolie ho napriek tomu častovalo prezývkou „Tót”. Bol to úspešný človek, poslanec Uhorského snemu, potom minister dopravy a obchodu... Smrť ho zastihla práve na vrchole tvorivých síl. Pozrime sa trošku bližšie, kto vlastne bol Gabriel Baroš?

Narodil sa 6. júla 1848 v obci Pružina pri Považskej Bystrici (Trenčianska stolica), v zemianskej rodine, povýšenej do šľachtického stavu už v 16. storočí. Rod Barošovcov pochádzal z Beluše, patrilo im panstvo v Klobušiciach a v Pružine. Otec Anton bol okresným sudcom, matka Katarína, rod. Pongrácová, pochádzala zo schudobnenej grófskej rodiny. G. Baroš navštevoval školy v Leviciach, v Ostrihome a Rábe. Nebol dobrým študentom, učitelia si na ňom všimli skôr jeho obratnosť. Neskôr študoval na právnickej fakulte v Budapešti. V roku 1869 absolvoval vojenskú službu a po návrate domov ho vymenovali za župného podnotára. Po získaní diplomu sa stal hlavným notárom. S touto kariérou sa však neuspokojil a začal sa venovať redigovaniu novín. Roku 1873 vydal prvé číslo časopisu Vágvölgyi Lap (Považský list). Napriek veľkému nadšeniu tvorcov mali noviny skromný úspech, preto Baroš redakciu koncom roka 1874 opustil. Vo svojich článkoch sa snažil obsiahnuť život celej župy. Písal o odbornom vyučovaní, zasadzoval sa za založenie učiteľského združenia, inokedy kritizoval trenčianskeho kapitána či odsudzoval ľahostajnosť županov.

Vtedy nastal v živote Gabriela Baroša zásadný zvrat. Hlavný župan Pavol Kubica, ho navrhol za protikandidáta advokáta Singera na post poslanca. Singer odstúpil a Baroša v roku 1875 jednohlasne zvolili za poslanca pre Ilavsko-Púchovský okres. Uhorský snem toho času bol dejiskom búrlivých zmien. Po rakúsko-uhorskom vyrovnaní získala krajina možnosť rozhodovať sama o sebe. Vo sfére politiky stáli proti sebe: novovytvorená strana Deákovcov, ktorí sa zaslúžili o vyrovnanie, a bývalá umiernená opozícia. Tieto dve strany sa zlúčili, vznikla tzv. Slobodomyseľná strana a viedol ju Koloman Tisza. Členom tejto strany sa stal aj G. Baroš. V parlamente panoval liberalizmus, bola to doba kontinentálneho mieru a prudkého spriemyselňovania. Až dovtedy v podstate feudálne Uhorsko sa zaradilo medzi kapitalistické štáty. Baroš bol jedným z najmladších poslancov Uhorského snemu. Bol nesmierne agilný, veľa pracoval na sebe, učil sa francúzsky, anglicky a taliansky, pri rokovaniach o colných a obchodných zmluvách s týmito štátmi mal zmluvy dôkladne preštudované a pri prejavoch začal naplno využívať aj svoje rečnícke schopnosti. Bol pevnou oporou svojej strany a mal rešpekt pred opozíciou. R. 1882 sa vydal na cestu do západných krajín, študoval právne inštitúcie, skúmal, ako fungujú továrne.

V marci r. 1883 na návrh Kolomana Tiszu 35-ročného Baroša kráľ vymenoval za štátneho tajomníka ministerstva dopravy a verejných prác. Jednou z hlavných otázok bolo vybudovanie Uhorských štátnych železníc, zoštátnenie tratí. Baroš zrušil nefunkčnú riaditeľskú radu, zriadil riaditeľské grémium, ktorému predsedal on. Jeho postavenie sa čoraz viac upevňovalo. Súčasníci ho opisovali ako vysokého, robustného muža s veľkými očami a plnými perami. Pre jeho povahu, výzor (vyzeral ako Arab) a pôvod nalepila sa naňho prezývka „Tót szerecsen“ (tótsky Saracén). Keď sa roku 1886 vtedajší minister dopravy zriekol postu, na Tiszov návrh František Jozef do kresla ministra dopravy a verejných prác vymenoval mladého Baroša. A tak v čase najväčšieho hospodárskeho rozmachu krajiny sa stal jedným z tých, ktorí stáli na jej čele. Na zreformovanie dopravy v Uhorsku mal jasnú koncepciu, ktorú aj uskutočnil. S jeho menom sa spája aj tzv. zónová tarifa. Zaviedol 14 zón, v ktorých na rôznej úrovni znížil cestovné. Dosiahol tým, že železničná doprava sa stala ziskovou. Pričinil sa aj o výstavbu železničnej trate Bratislava - Žilina. V tom čase bol už známy ako „železný minister“. Gabriel Baroš mal okrem zoštátnenia súkromných železníc veľké zásluhy aj na valutovej reforme, keď v roku 1892 krajina prijala zlatý štandard. Všetky konkrétne Barošove zásluhy sa ani nedajú vymenovať: k jeho rezortu patrila aj regulácia riek, výstavba ciest a mostov, mestská doprava, pošta a rôzne ďalšie oblasti.

Pre Pružinčanov sa stala význačnou skutočnosť, že práve v čase zvýšeného úsilia o násilnú maďarizáciu Slovákov získala táto obec priamo od cisára Františka Jozefa I. erbovú listinu - armáles. Je to povýšenie obce do zemianskeho stavu udelením erbu. Podnetom na udelenie boli mimoriadne organizátorské a riadiace schopnosti pružinského rodáka Gabriela Baroša. V cirkevnopolitických otázkach zaujal pokrokové stanovisko, podporoval zavedenie povinnej štátnej matriky. V problematike robotníctva zastával progresívny názor. Uvedomil si potrebu starať sa o túto vrstvu. V roku 1891 bol čestným občanom Budapešti, Rábu, Rijeky, Tirgu-Mureša, Carei, Deja a Skalice. Kráľ ho vyznamenal Radom železnej koruny prvého stupňa a vymenoval ho za regulárneho vnútorného tajného radcu. V roku 1891 dostal Veľký kríž rádu Leopolda. Úradné dokumenty adresované kráľovi podpisoval ako „oddaný minister Vášho Veličenstva” namiesto obvyklého „oddaný sluha”, žiadal, aby ho nazývali „pánom ministrom”, a nie „milostivým pánom”. Kráľ ho oslovoval „milý Baroš”.

S menom G. Baroša je spojená aj regulácia Železných vrát na rumunskej hranici, vedome sa usiloval o vybudovanie uhorského prístavu a pokúsil sa zlepšiť aj riečnu plavbu. V marci 1892 pricestoval k Železným vrátam. Už predtým pociťoval slabosť a vyčerpanie, nebol by to však on, keby sa pre takú maličkosť zriekol cesty. Pri príchode do Oršovy mal už 40-stupňovú horúčku, ale povedal, že vyšetrenie počká, kým príde domov. Dostal brušný týfus a zápal pohrudnice. Podrobil sa operácii, ale už bolo neskoro. 9. mája 1892 zomrel.

Gabriel Baroš žil skromným životom. Svoj zemiansky predikát Belušský (Bellusi) nepoužíval. V r. 1884 sa oženil, vzal si Karolu Sipekyovú. Mali dve deti (Gabriel, Katarína). Počas poslaneckého pôsobenia v Budapešti, už ako minister, býval od roku 1887 na Novosvetskej ulici v jednej prenajatej izbe. Vlastnil dom v Klobušiciach, kde žila jeho rodina a kam previezli aj jeho telesné pozostatky.

Odvrhnutý

Gabriela Baroša - politika z obdobia dualizmu - slovenská verejná mienka takmer odvrhla. Ako predstaviteľ vládnucej strany sa nemohol neprispôsobiť panujúcej idei o jednotnom politickom národe uhorskom, ale svoj život nežil podľa týchto zásad. Mal rád svojich rodákov. Veľmi rád sa zhováral so slovenskými drotármi a často ich pozýval do bytu, aby sa mohli porozprávať po slovensky. Slovenskí rodáci od neho odchádzali s hrdosťou, chválili ho, akým fajnovým pánom je pán poslanec, ich landsman. Inokedy sa stalo, že jeden známy hornouhorský veľkoobchodník dreva požiadal ministra o zľavu na železničnú prepravu niekoľko tisíc vagónov dreva. Keďže so svojou lámanou maďarčinou nechcel podať žiadosť, navrhol nemčinu. Minister na to odpovedal: „No ale ja po nemecky nerád hovorím, ale viete čo, drahý N., veď my sme krajania, hovorme po slovensky.” Tak sa aj stalo, rokovanie prebehlo po slovensky a pre obchodníka sa skončilo výhodne.

Po tom všetkom sa máme nad čím zamyslieť. Latka hodnotenia tohto Slováka je veľmi vysoko postavená. Dokážeme ju preskočiť? Na jednej strane jeho príklad nás zbavuje malodušnosti, napĺňa nás hrdosťou: Hľa, čo dokáže Slovák! Na druhej strane sa nemôžeme zbaviť skľučujúceho pocitu, že: predsa len bol jednou skrutkou toho diabolského mechanizmu, ktorý len-len že nás nevyradíroval zo súpisu národov tejto zemegule! Ale zase nikdy nezabudol, že je Slovák, a bol k svojeti zhovievavý. A bolo by ešte zopár otázok za aj proti. Kým v Maďarsku po Gabrielovi Barošovi sú pomenované staničné ulice, mosty, školy, ale aj inovačné programy, v Budapešti pri Východnej stanici stojí jeho socha, v Bratislave premenovali ulicu nesúcu jeho meno. No jeho secesnú hrobku v Klobušiciach si predsa len môžeme pozrieť aj dnes. Aký človek teda bol Gabriel Baroš? Pri odpovedi na túto otázku nám pomáha Mikszáth, popredný maďarský spisovateľ a poslanecký kolega Baroša: „V celom kabinete je po Tiszovi Baroš najzaujímavejším človekom. Niekto je dovtedy krotký, priateľský, jednoduchý, kým nie je nikým. Keď je už úspešný, stane sa nadutým a neznášanlivým. Baroš naopak, bol dovtedy horenosom, pokým nebol nikým. Teraz, keď je už ministrom, sa stal jednoduchým, priateľským.” Kto bol teda Gabriel Baroš?

Gregor Papuček

Literatúra:

Slovenský biografický slovník I. zv. A-D, s. 148.

Časopis o doprave... Slovak Expres ročník III č.1/2008 s. 22-23.

Zsolt Horbulák: Gabriel Baroš, človek v službe štátu

Náš jubilant

Peter Andruška

Už bezmála pol storočia je niekdajší tajomník Spolku slovenských spisovateľov Peter Andruška, oslavujúci v týchto dňoch svoje 65. narodeniny, prítomný na slovenskej literárnej scéne predovšetkým ako prozaik, autor desiatok románov a poviedkových súborov. A hádam už aspoň štvrť storočia sa sústavne venuje mapovaniu literárnej tvorby dolnozemských Slovákov ako jej popularizátor, kritik, historiograf, ale aj ako prednášateľ na svojej alma mater, Vysokej škole pedagogickej v Nitre. V tomto zmysle má jeho pôsobenie osobitný význam. Najmä v osemdesiatych rokoch sme sa s ním a jeho nebohým kolegom, básnikom a prekladateľom maďarskej poézie Vojtechom Kondrótom stretávali a priatelili v kruhu slovenských literátov v Maďarsku, práve v čase znovuožívania tunajšej literárnej aktivity Slovákov.

Peter Andruška ako prvý predstavil verejnosti súhrnný prehľad, slovami literárneho kritika a historika P. Števčeka prvé komplexnejšie dejiny tejto aktivity v Maďarsku, Rumunsku a Vojvodine vo svojej monografii Literárna tvorba Slovákov z Dolnej zeme (Bratislava,1994), ktorá prináša podrobné údaje a charakteristiky príslušných autorov a diel v tejto oblasti a zároveň ich týmto spôsobom včleňuje do celoslovenskej slovesnej kultúry.

K tejto priekopníckej práci sa pripájajú jeho ďalšie publikácie: Literárna tvorba národnostných menšín (2000), Osobitnosti a osobnosti dolnozemskej literatúry (2005) ako aj Antológia krajanskej poézie (2001). Z pera nášho priateľa a jubilanta pochádzajú recenzie kníh tunajších autorov publikované v týždenníku Ľudové noviny, ako aj v literárnej a inej tlači na Slovensku. Na tomto mieste nemožno nespomenúť, že vďaka jeho nezdolnej iniciatíve sa v októbri roku 1989 konala v Bratislave 1. Konferencia krajanských spisovateľov, ktorá bola zároveň príležitosťou na nadviazanie osobných kontaktov účastníkov z Dolnej zeme i zo Slovenska.

Publicistická, edičná a organizačná činnosť P. Andrušku v podstatnej miere prispela a prispieva k informovanosti o slovenskej dolnozemskej literatúre ako v spisovateľskej, tak i v čitateľskej obci materskej krajiny.

(kni)

http://www.luno.hu/mambo/index.php?option=content&task=view&id=7149&Itemid=

Zoltán B. Valkán ● Nehoda

Zvonia na poludnie. Ján Dudík, družstevný dôchodca, napoly oblečený, so zatvorenými očami nevládne leží na kuchynskom šezlóne a načúva údery veľkého kostolného zvona. Cíti sa veľmi zle. Natoľko zle, že sa predsa len rozhodne zájsť k doktorovi. Keby mu bolo len o trošičku lepšie, ani za celý svet by to neurobil.

http://www.luno.hu/mambo/index.php?option=content&task=view&id=7148&Itemid=