Ľudové noviny č. 28

Matúš Čák po 700 rokoch opäť v Senváclave

Rudo Fraňo zo Senváclavu (Pilisszentlászló) už roky púta pozornosť svojou aktivitou na mnohých frontoch. Po tieto dni budí pozornosť tabuľa z čierneho mramoru, ktorá pribudla na bráničke jeho domu v Senváclave. Zlatými písmenami v maďarčine a slovenčine oznamuje pocestným, že „na tomto mieste, v kláštore paulínov, nazvanom Kékes, bola 10. novembra 1308 dosiahnutá dohoda medzi pápežským vyslancom Gentilom a Matúšom Čákom, ktorý dovtedy nebol ochotný uznať Karola Roberta za uhorského kráľa“. Áno, dobre ste rozumeli! Kláštor Kékes, v ktorom sa stretli tieto historické osobnosti, stál práve v dnešnom Senváclave, na kostolnom vŕšku, v týchto miestach. Možno aj v roku 1308 sa nachádzala brána do kláštora niekde tu.

Rudo Fraňo využíva svoj slovenský pôvod a to, že žije v Pilíši, na hľadanie možností spájať slovenské a maďarské do takej podoby, ktorá obohatí obidva národy. Takto napríklad pretavil postavu Jánošíka do názvu svojej krčmy a maďarskému čitateľovi sprístupnil rovnomenný román Milana Ferku, ktorý vydal s podtitulom Pod Rákócziho zástavou. Aj výber a preklad ďalších prác Milana Ferku nebol náhodný. Veď časť románu „Krádež svätoštefanskej koruny“ sa odohráva len zopár kilometrov pod Senváclavom - vo Vyšehrade. Súbor historických poviedok Kráľovská pomsta... sa tiež viaže na neďaleké sídla uhorských kráľov. V našej dnešnej súvislosti je však dôležité vydanie prekladu románu Matúš Čák Trenčiansky od toho istého autora. Dej románu sa odohráva aj priamo tu, v dnešnom Senváclave. Nech je táto osobnosť akokoľvek kontroverzná, priamo sa ponúka ako symbol spoločného života Maďarov a Slovákov pod Tatrami a pri Dunaji. Bola by to premárnená príležitosť nevyužiť okrúhle výročie tejto udalosti. Škoda, že sa nepodarilo spolupracovať na pamätnej tabuli s Trenčianskym samosprávnym krajom, čo sa pôvodne predpokladalo. Preto Rudo Fraňo dal vyhotoviť tabuľu na vlastné náklady.

Text na tabuli sa začína slovkom - Porozumenie - Megértés. Je to názov občianskeho združenia, ktorého predmetom je vyhľadávať a sprístupňovať to slovenské a to maďarské z histórie i súčasnosti, čo nám pomôže vzájomne sa ešte lepšie spoznať, pochopiť a v konečnom dôsledku si aj porozumieť. Činnosť združenia sa rozbieha pomaly, ale iste.

Jozef Schwarz

Pilíšan voľbou

Nové Mesto pod Šiatrom

Medzinárodný letný astronomický tábor

V dňoch od 22. do 26. júna 2009 sa v Novom Meste pod Šiatrom za účasti 55 žiakov tretieho až ôsmeho ročníka uskutočnil Medzinárodný letný astronomický tábor. Jeho organizátorom bola miestna Maďarsko-slovenská dvojjazyčná národnostná základná škola a internát a sponzorom Úrad Slovákov žijúcich v zahraničí.

Čo bolo indikátorom usporiadania tábora s pozoruhodným názvom a ako sa stal ÚSŽZ sponzorom aktivity? Nuž pozrime sa na to najprv z odborného hľadiska. Medzinárodná astronomická únia (IAU) a Organizácia Spojených národov pre vzdelávanie, vedu a kultúru (UNESCO) vyhlásili rok 2009 za Medzinárodný rok astronómie (International Year of Astronomy 2009). Motívom bolo 400. výročie prvých pozorovaní oblohy ďalekohľadom, ktoré v lete 1609 uskutočnil vlastnoručne zhotoveným prístrojom slávny taliansky matematik, fyzik a astronóm Galileo Galilei. No v tomto roku si medziiným pripomíname je 40. výročie pristátia človeka na Mesiaci. Pripomíname si však aj niečo také, čo si môžu pamätať i starší účastníci nášho tábora, t. j. 10. výročie úplného zatmenia Slnka v našej krajine.

Priestoru na vyučovanie poznatkov o vesmíre v prírodovedných predmetoch v základných školách v Maďarsku, ale i na Slovensku, je veľmi málo. Práve preto som sa ako iniciátorka tábora, učiteľka fyziky a účastníčka dvoch kurzov pre učiteľov prírodovedných disciplín v Space and Rocket Center v Spojených štátoch rozhodla tento nedostatok aspoň trochu kompenzovať. Ako vždy, i tentokrát som sa mohla spoľahnúť na kreatívnych členov nášho učiteľského zboru. Nápomocní nám boli i pracovníci hvezdárne v Michalovciach na Slovensku. Pani riaditeľka Gabriella Kramáreková, samostatný odborný pracovník a astronóm Zdeněk Komárek a odborná pracovníčka Milada Jakubecová nám zabezpečili návštevu ich objektu priamo v Michalovciach a vzápätí k nám zavítali s prednáškami priamo do školy. Prívlastok tábora medzinárodný sme si zase dovolili pridať vďaka účasti 20 žiakov 1. ZŠ na ulici Moussona v Michalovciach, s ktorou má naša novomestská škola kontakty už štyri roky. Škola je profilovaná na tanec a jej súbor Slniečko je známy široko-ďaleko na Slovensku i v zahraničí. Riaditeľka školy Valéria Kocurová nám poslala tých najlepších, pani učiteľku tanca Janu Gombitovú a jej dcéru Janu. Dozor nad deťmi hrdinsky zvládala pani učiteľka Ivana Porvazníková.

Možno práve pre tieto fakty sa ÚSŽZ rozhodol realizáciu našich predstáv finančne podporiť a možno práve pre bezplatnosť a atraktívny program v ponuke sme o uchádzačov nemali núdzu. Začali sa práve prázdniny a deti boli rady, že mimo vyučovacích hodín v uvoľnenej atmosfére a netradičnej forme mohli stráviť veľmi plodný týždeň. Pýtate sa, akými činnosťami sme im ho vyplnili?

Nuž stáť v kupole hvezdárne sa človeku často nepodarí. Práve pre tento výnimočne slávnostný pocit naše deti počasiu rýchlo odpustili, že nám nedovolilo uvidieť škvrny na Slnku. Videli aspoň obrovský ďalekohľad a otáčavú kupolu. Boli sme upozornení, že priamo do okulára ďalekohľadu sa môžeme pozrieť iba vtedy, keď je naň umiestnený filter. Ak by nebol, tak tento prístroj chcené škvrny odrazí reflexiou na biely papier.

Čo sme nevideli v kupole, to nám nahradil prenosný ďalekohľad pri nočnom pozorovaní objektov oblohy. To sa však už uskutočnilo v novomestskej škole, kde nám prístroj v cene okolo 660 Eur (asi 180 000 Ft ) na dvore školy s elektronickým automatickým vyhľadávaním priblížil dvojhviezdy, hmloviny a hviezdokopy. Takýto cenný prístroj disponuje katalógom asi 40 objektov. Ako sme sa od vedeckého pracovníka hvezdárne dozvedeli, inteligentnému ďalekohľadu treba udať súradnice miesta pozorovania, potom si nájsť ďalšie tri body na oblohe a ostatné si už teleskop nastaví sám. Bolo teda dôležité, aby sme sa na letnej oblohe vedeli zorientovať. Žiakom k tomu poslúžila prednáška o najznámejších súhvezdiach na mape oblohy. Mladých účastníkov v prednáške Čo všetko môžeme vidieť na oblohe zaujali najviac zvieracie súhvezdia, lebo si k nim vypočuli i rôzne zaujímavé legendy a bájky. Všetci však jednoznačne skonštatovali, že človek ku ktorémukoľvek obrazcu na oblohe musí mať obrovskú predstavivosť, aby ich vedel identifikovať.

Fantáziu si deti vyskúšali aj počas umeleckej činnosti, keď kolážami a rôznymi maliarskymi metódami sa mali vyjadriť k téme Vesmír očami detí. Na pracovných stoloch sa našli i vystrihovačky raketoplánov, otáčavé mapky, papierové sondy a kocky. Organizátori si nezabudli pripomenúť ani zoskok prvého človeka na mesačný povrch. Spravil ho Niel Armstrong a o svojich pocitoch sa vyjadril nasledovne: Je to malý krok pre človeka, ale veľký skok pre ľudstvo. Jeho stopy sú na mesačnom povrchu dodnes. Žiaci sa v rámci tábora dozvedeli aj to, prečo je tomu tak.

Dopoludňajšie programy vystriedal popoludňajší tanec. Novomešťanov Michalovčania naučili tanec s názvom - ako inak - Hviezdičky a väčší žiaci sa na planéte Zem „vybrali“ až do Mexika, aby si osvojili kroky tohto temperamentného tanca v obrovských sukniach.

Nezaháľalo sa ani po večeroch. Po osviežení sa v bazéne na miestnom kúpalisku sa deti dali do práce, aby na 12 stanovištiach skonštruovali lunochody, marťanské padáky, slnečný model, alebo mimozemšťanov. Venovali sa však i jednoduchým úkonom marťanskej matematiky a spravili sme si i kozmonautický výcvik, keď sa po posádkach dopravovali sondy k ich správnym planétam.

Hostia z družobného mesta sa stihli zoznámiť i s pamätihodnosťami našej bývalej stolice, aby po úspešnom záverečnom „kakaoke“ večierku na druhý deň svoje zážitky revanšovali krásami Zemplínskej šíravy.

Po odbornej stránke bol tábor, ktorého pracovným jazykom bola slovenčina, jednak metódou zlepšenia sa v používaní každodennej reči, na druhej strane možnosťou osvojenia si nových odborných výrazov a ešte viac poznatkov v takej špecifickej oblasti ako je astronómia. V neposlednom rade si žiaci našli i veľa nových priateľov.

Ak sme vás, milí čitatelia, zaujali, potom pre vás máme i ďalšiu informáciu. Škola totiž pripravuje DVD nahrávku a v prípade získania podpory i metodický materiál pre dvojjazyčné slovenské školy a učiteľov astronomických krúžkov. Zatiaľ si však overte aspoň fotogalériu novomestskej ZŠ.

Júlia Kucziková

Obľúbený hudobný nástroj Slovákov

Citarový tábor v Békešskej Čabe

História slovenských citarových táborov siaha do konca osemdesiatych rokov, keď sa ich usporadúvania ujal Demokratický zväz Slovákov v Maďarsku. Po niekoľkých rokoch sa však Zväz z finančných dôvodov nemohol venovať tejto úlohe, preto sa v roku 1995 tábor venovaný obľúbenému hudobnému nástroju dolnozemských Slovákov nekonal. O rok neskôr sa na obnovenie tejto kreatívnej tradície podujala Čabianska organizácia Slovákov. Takmer poldruha desaťročia je organizátorkou tejto tvorivej dielne spolupracovníčka Domu slovenskej kultúry v Békešskej Čabe Alžbeta Ančinová. O práci v tohoročnom tábore, ktorý sa už vyše desať rokov koná vždy v Békešskej Čabe, nás informovala jeho odborná vedúca, učiteľka spevu a hudby Ildika Očovská:

- V priestoroch Internátu Jánosa Aranya v Békešskej Čabe prebiehala aj tohto roku intenzívna odborná práca. Deti boli rozdelené do skupín podľa úrovne znalosti hry na citare. So skupinami pracovali poprední odborníci, inštruktori. Zvyčajný deň v tábore vyzerá tak, že ráno začíname spoločným spievaním a nacvičovaním slovenských ľudových piesní, potom prebieha práca v skupinách. Popoludní tiež pracujeme v skupinách, ale po obede a po večeri majú deti možnosť venovať sa výrobe rôznych zaujímavých predmetov, a to v rámci kreatívnej dielne, ktorú vedie znalkyňa ľudového umenia Alžbeta Liptáková. Pritom počas týždňa sa spoločne pripravujeme na galaprogram v posledný deň tábora, ktorý je už roky nezabudnuteľným zážitkom nielen pre deti a ich pedagógov, ale aj pre rodičov, ktorí nás pri tejto príležitosti navštívia, - konštatovala I. Očovská. - Tohto roku účastníci, ktorých bolo vyše 40, prišli z Békešskej Čaby, Čabačudu, Čabasabadi, Čorvášu, Eleku, Kétšoproňu, Poľného Berinčoku a Telekgerendášu. Jeden z najdôležitejších zámerov tábora, ktorý podľa mňa možno aj úspešne splniť, je popularizovať citaru v čo najširšom kruhu našich Slovákov a vychovať ďalšiu generáciu citaristov, ktorá sa bude angažovať v našich ľudových súboroch. Vychovali sme kopu takýchto hudobníkov, ktorí sa postavili na vlastné nohy a v súčasnosti sú uznávanými citaristami. Čo sa týka obsahovej náplne práce, okrem nami už dobre známych piesní využívame zbierky našich slovenských ľudových piesní. Z nášho regiónu sú to publikácie, ktoré obsahujú skvosty ľudovej hudby a spevu z Békešskej Čaby, Poľného Berinčoka a Sarvašu, pritom v tomto roku v záverečnom programe, v bloku spoločného spevu všetkých účastníkov tábora, zaspievame komlóšske slovenské piesne. Čerpali sme ich zo zbierky Žiaľ, žiaľ, žiaľ mi je... Zaujímavé je, že kým napríklad vo väčšom meste, v Békešskej Čabe, sa najstaršie melódie zachovali preto, lebo ich zapísali odborníci už koncom 19. storočia, v Slovenskom Komlóši sa archaické piesne dodnes zachovali v pamäti obyvateľstva a šíria sa aj ústnym podaním. Samozrejme, využívame aj spevný fond iných našich regiónov, ako aj ľudové piesne zo Slovenska. Pri spracovaní napr. pilíšskych melódií nám pomôžu zbierky B. Kálmánfiho, A. Kormoša a G. Papučka. V prípade iných regiónov sú nám na pomoci práce Štefana Lamiho. Nedávno som natrafila na zbierku piesní z vojvodinského Báčskeho Petrovca, našla som tu nápevy, charakteristické na rôzne historické doby. Pamiatka na minulosť sa zachovala v ľudových piesňach...

Práve ľudovým piesňam takého typu, v ktorých badať stopy napr. po dobe kurucov, alebo ešte skorších obdobiach, napr. zo stredoveku, sa venoval vo svojej skupine Ferenc Borsi. F. Borsi je učiteľom hry na citaru, fujaru a tamburu v Základnej umeleckej škole v Budapešti, v jedinej v krajine, ktorá je zameraná vyslovene na vyučovanie tradičného ľudového umenia. F. Borsi už vyše 5 rokov vedie v tábore samostatnú skupinu. Jej členmi sú deti aj dospelí. Začiatočníkom najprv vysvetlí technickú stránku hry na citaru, samozrejme, primerane ich veku a znalostiam. Do jeho skupiny patria obyčajne väčší, pokročilí žiaci, s ktorými preberá aj zložitejšiu techniku narábania s citarou. Pán Borsi, ktorý je horlivým zberateľom citár a ich odborným dokumentaristom, nám prezradil, že počas práce zisťuje aj také zaujímavosti, aké typy citár boli obľúbené v kruhu dolnozemských Slovákov. Pritom, ako uviedol, v kruhu békešských Slovákov sa zachovalo približne 20 cenných nástrojov, ktoré majú vyše sto rokov. Dokonca na Čabe videl aj takú citaru s drevenými kľúčikmi na ladenie, aká sa vyskytuje už iba v Západnej Európe.

- Od pána učiteľa Borsiho som si osvojila rôzne štýly hry a naučila som sa také nuansy, ako zvýrazniť jednotlivé takty a rytmy, - podelila sa s nami o svoje názory vedúca ďalšej skupiny Tímea Teješová, známa predovšetkým ako vedúca čabianskej citarovej kapely Boleráz. Tohto roku mala na starosti mierne pokročilých, deti z čabianskej slovenskej školy a z Čabačudu. Čabačudské deti odprevadila do tábora ich učiteľka Emese Hrušková Hajduová. Tímea sa hudbe venuje už dvanásty rok, štvrtý rok je v tábore ako inštruktorka. Vo svojej kapele hrá aj spieva. Práve hľadá učiteľa spevu, chce sa vyskúšať aj v iných žánroch.

- Cez hudbu dokážem úplne vypnúť okolitý svet a odreagovať sa, - povedala Tímea. Jej prvou učiteľkou, vedúcou citarovej kapely v Základnej škole v Jamine, bola Žofia Hajnalová, ktorá je dlhé roky inštruktorkou v citarovom tábore. Teta Ošika, ako ju každý volá, sa začala venovať hre na citare práve v jednom slovenskom citarovom tábore. Bol to liek na jej dušu po smutnej udalosti v rodine. Pätnásty školský rok vedie súbor v spomínanej čabianskej škole, jeho členmi sú predovšetkým tretiaci a štvrtáci, ale nájdu sa aj druháci. Aj v tábore sa venovala najmenším a tým, ktorí sa tu začali zoznamovať s tajomstvom hry na citare. - Celá naša rodina spievala za môjho detstva v Spevokole agrárnych robotníkov, rada som vystupovala aj ja, - zaspomínala si pani Hajnalová, ktorú v celej Čabe, ale aj na okolí poznajú ako vedúcu Slovenského pávieho krúžku. Túto prácu vykonáva spolu s Jozefom Kormányosom, ktorý je tiež častým inštruktorom citarových táborov.

Ďalšou známou osobnosťou folklórneho hnutia v tomto regióne je Kálmán Juhász, vedúci citaristov v Čorváši, Kétšoproni a Telekgerendási. Hrať na citare sa naučil ako tridsaťročný. Raz na pracovisku začul kohosi hrať na tomto hudobnom nástroji a ihneď vedel, že sa mu chce venovať aj on. Neskôr začal odovzdávať svoje vedomosti aj iným a pred odchodom do dôchodku si predsavzal, že získa kvalifikáciu učiteľa hry na citare. Po dvojročnom kurze, ktorý absolvoval v Lajosmizse, môže viesť záujmové krúžky a citarové kapely. Roky posielal svojich zverencov do tábora, až ho pred niekoľkými rokmi Alžbeta Ančinová prehovorila, aby sa podujal viesť v tábore skupinu. - Mojím životným krédom je, aby som odovzdal svoje vedomosti z oblasti hudby čím širšiemu okruhu ľudí. Samozrejme, k tomu je potrebné aj rodinné zázemie, manželka mi veľmi veľa pomáha, - vyznal sa pán Juhász.

Na záver týždňovej práce sa jednotlivé skupiny predstavili pozvaným hosťom programom, ktorý sa začal spoločným zaspievaním Čabianskej hymny a skončil prednesom komlóšskych slovenských ľudových piesní. Na obrovský potlesk, ktorým sa obecenstvo poďakovalo citaristom, budú určite spomínať aj cez školský rok, keď budú hrať vo svojom domácom súbore.

(csl)

V Osrblí sa objavila malá morská víla!

(Ale repu neťahala)

Divadelný tábor po sedemnásty raz

Áno, v malebnej dedinke, len niekoľko kilometrov od Nízkych Tatier, sa z mora vynorila malá morská víla. Veľmi túžila po tom, aby spoznala, aký je život na vytúženej a zakázanej zemi, aby zistila, čo to znamená, mať nesmrteľnú dušu, aby získala lásku princa. K tomu, aby sa jej to podarilo, jej pomohol nielen jej duchovný otec, pán Hans Christian Andersen, ale takisto dobrá víla divadelných táborov teta Elenka Bakošová, ktorá pôvodnú rozprávku veľkého dánskeho rozprávkara upravila pre potreby našich detí, pričom ako vždy myslela aj na to, aby predstavenie „divadelne“ a jazykovo zvládli. A ako vždy, telefonicky, telegraficky a elektronicky bola v kontakte s pánom profesorom Belom Felixom z Banskej Bystrice, ujom Belom, „dvorným“ skladateľom našich divadelných táborov. Dohadovala sa s ním o svojich predstavách, o tom, akú pesničku by mala spievať víla, jej sestry, čarodejnica, ryby a rybičky, korytnačky, princezná, dvorania alebo princ. A melódie sú to veru krásne... Za sedemnásť rokov, presne, od roku 1993, pre nás ujo Belo zložil vyše sto pesničiek! Mnohé z nich ožili aj v predstaveniach na Slovensku, ale premiérovali ich naše deti! A mnohé z nich sa dostali do učebníc, a takto žijú ďalej, nielen v našich predstaveniach.

Malá morská víla teda túžila dostať sa na svet - a aj sa jej to podarilo, ale na oplátku musela čarodejnici, ktorá to všetko “vybavila“, podarovať svoj hlas. A keďže princ, do ktorého sa morská víla zaľúbila, si nedopatrením zobral inú, naša malá pätnásťročná víla sa už nikdy nevrátila k svojim blízkym, nezískala nesmrteľnú dušu, premenila sa, tak ako všetky morské víly, na morskú penu... Smutný koniec, ktorý vohnal slzy do očí divákov... Ale nepredbiehajme udalosti, pretože okrem toho, že Osrblie zalialo more, sa tu ťahala repa. Áno, tá z Rozprávky o repe.

Skupinu, ktorá skúšala známu ľudovú rozprávku, viedla naša nová kamarátka: pani učiteľka, speváčka, rockerka telom i dušou Michaela - Miška Mráziková. (Prosím nepliesť si ju s Myškou, jednou z hrdiniek rozprávky! Nuž situácií, keď sa ozvalo “myška“ a obzreli sa obe, bolo neúrekom!)! Miška notoricky známu rozprávku po novom zdramatizovala, napísala texty piesní, ku ktorým zložila aj hudbu. A tak dedko, babka, sused, vnučka, pes, Cica Mica, vrabce, lastovičky a Myška, ktorá to všetko napokon vyriešila (bez nej by sa to jednoducho nebolo podarilo), nielen ťahali a ťahali repu, ale aj spievali a dokonca aj tancovali - rap! A o čom bola vlastne rozprávka o repe v Osrblí? Ako spieva hlavná hrdinka: “Svet je krásny a veľký, ty si len malá myš... Môžeš byť celkom malý, keď sa chce, tak sa darí...“

Žiaci základných škôl z Budapešti, Békešskej Čaby, Slovenského Komlóša, Sarvaša, Nového Mesta pod Šiatrom a Šóškútu, spolu 43 detí, pani učiteľky Mirka Kováčová, Marika Mraviková, Júlia Bojtárová, Marta Dekretová a Anka Ondrejová, už spomenutí lektori a pisateľka týchto riadkov ako zástupkyňa organizátora - Slovenského divadla Vertigo - spolu strávili týždeň od 16. do 22. júna v známom prostredí, v Hoteli Biatlon, budove za pekne upravenou, rozkvitnutou a voňavou dedinkou Osrblie. Dedinkou, obklopenou neuveriteľne zelenými kopcami a lúkami. Keď sa len raz prejdete jej uličkami, pookreje vám duša pri pohľade na upravené domy a domčeky (či už staré, v pôvodnom stave, alebo prerobené, renovované či celkom nové). Počujete zurčať potôčik a spievať vtáčiky - a mala by som prestať, aby to celé nevyzeralo ako gýč...

Uprostred dedinky stojí biela poschodová budova, nám už dobre známy kultúrny dom. Takpovediac odborným vyvrcholením nášho pobytu v Osrblí bolo tunajšie vystúpenie v predposledný deň tábora. Do predstavenia o repke sme na balkóne, ktorý zrejme zažil aj lepšie časy (teraz je to skôr sklad harabúrd - mimochodom, vedie k nemu schodište, ozdobené starými fotografiami, z toho všetkého dýcha romantická minulosť!), našli staré pomaľované kulisy. Vybrali sme z nich akýsi polodomček, polostrechu - do príbehu perfektne zapadol, ako aj starú nádobu na uhlie. Malé morské víly mali všetko do bodky naplánované a pripravené, čo je to pre nich, vyčarovať z plachty more, po ktorom plávajú biele loďky, ba dokonca aj koráb?

A tak zazvonil zvonec... a hralo sa pred plným javiskom! Prišli sa na nás pozrieť bratislavské deti, ktoré boli ubytované spolu s nami v Hoteli Biatlon, ale, nakoľko sme mali šťastie a v ten deň náhodou pršalo, do kultúrneho domu zavítalo aj viacero miestnych - detí i dospelých, ktorí by inak kosili trávu. Na rozprávke o repke sa zabávali, na rozprávke o malej morskej víle sedeli tichučko a veru, niektoré tety si aj utreli slzičku. Keď som sa na jednu z nich pozrela a povedala: Pekné, však?, usmiala sa, prikývla a povedala: Veru pekné, ako v rozprávke... A my, ktorí sme na tejto Zemi? Aj keď si nežijeme vždy ako v rozprávke, myslime na to, na čo pán Andersen a Elenka Bakošová: „V korunách stromov ešte spievajú vtáky, až srdce plesá. A nebo, čo vyzerá ako veľký sklenený zvon, je plné jagavých hviezd. A ľudia spievajú, pracujú a milujú…“

(do)

Pilíšske deti na Spartakiáde v Partizánskom

Ôsmi žiaci z Mlynkov a štyria zo Santova sa zúčastnili Memoriálu Rudolfa Jašíka v Partizánskom, samozrejme, spolu s miestnymi slovenskými deťmi z 10 lokalít. Hostitelia nás čakali v Partizánskom s obrovskými pizzami a s milým prekvapením členov klubu dôchodcov, ktorí nám ukázali, ako treba správne zvaliť máj, ktorý stál pred kultúrnym domom od 1. mája. Potom nás pozvali na zábavu, po ktorej im na rozlúčku naše deti zaspievali niekoľko piesní za sprievodu harmonikára, nášho vodiča Martina Glücka.

Najväčším zážitkom pre našu pilíšsku skupinku bola návšteva miestnej hvezdárne, kde sme si po zaujímavej prednáške mohli pozrieť aj obrovský ďalekohľad. V penzióne, kde sme boli ubytovaní, nás navštívili deti z Partizánskeho, s ktorými sa naše deti rýchlo spriatelili. O pol hodinku sa už všetci spolu hrali a opekali si slaninu.

Naša hostiteľka Táňa Böhmová neúnavne učila naše deti čoraz plynulejšie komunikovať po slovensky a ponúkla im možnosť, aby prišli v lete do tunajších rodín, kde by sa mohli zdokonaľovať v slovenčine.

Na druhý deň sa už skoro ráno začali zbierať účastníci spartakiády. Bolo pre nás milým prekvapením, že jedna žiačka už stála medzi ostatnými s tabuľou „Mlynky“. Po slávnostnom otvorení sa začali preteky. Naše deti sa zúčastnili súťaže v behu, skoku do diaľky a do výšky a v hode guľou. Napriek tomu, že nemali šancu proti žiakom dobre zastúpených škôl a ani počasie nám veľmi nežičilo, držali sa statočne. Na znak vytrvalosti a na pamiatku každý dostal od riaditeľa školy pamätný list, malý darček a sľub, že o rok nám zase pošlú pozvánku na nasledujúcu spartakiádu.

Po obede sme sa rozlúčili s našimi hostiteľmi. Deti sa vrátili domov v dobrej nálade, s peknými zážitkami a azda aj s rozhodnutím, že v budúcnosti budú trocha usilovnejší na hodinách slovenčiny a telocviku.

Marta Demjénová

Jazykový tábor mlynských žiakov na Slovensku

Tohtoročný jazykový tábor žiakov Základnej školy v Mlynkoch (od 2. po 8. ročník) sa konal koncom júna na Slovensku. Ubytovaní sme boli v prekrásnom prírodnom prostredí, v horskom hoteli Paradise v Rajeckých Tepliciach. Mali sme pestrý program, každý deň sme spoznávali ďalšie pozoruhodnosti tohto okolia.

V Rajeckej Lesnej sme obdivovali unikátne dielo rezbárskeho majstra Jozefa Pekaru Slovenský drevený betlehem s rozmerom 8,5 X 3 metra, jeden z najväčších vyrezávaných betlehemov v Európe. Majster nádherne vyrezal do lipového dreva celé Slovensko, zobrazil kultúru, remeslá a spôsob života slovenského národa. Všetky postavy sa pohybujú, pracujú, zabávajú sa.

Navštívili sme obec Čičmany, v ktorej sa krásne zachovala pôvodná ľudová architektúra s bielymi maľovanými ornamentmi na dreveniciach so sedlovými šindľovými strechami.

Boli sme v múzeu Radenov dom, v ktorom sa nachádzajú dva objekty ľudovej architektúry. Predstavili nám tu bývanie, zamestnanie, ľudový odev a ľudové umenie.

V Bojniciach sme videli najkrajší hrad na Slovensku a navštívili sme aj ZOO. Neďaleko Rajeckých Teplíc, v Lietavskej Svinnej, sa nachádza nezvyklý Ekoskanzen - jedinečný na Slovensku. Našli sme v ňom ukážky prvkov ľudovej architektúry, starých vozov, strojov na spracovanie obilia, kováčskej vyhne, tkáčskej výroby, atď... Vo dvore Ekoskanzenu sme videli štyri svetové unikáty. Najväčšie ručne dlabané koryto, najväčší kovaný meč, najväčší kravský zvonec a najväčšiu sekeru. Všetky unikáty sú zaradené do Guinessovej knihy rekordov.

Myslím si, že pre každého z nás znamenal najväčší zážitok program „Plte na Váhu“. Hodinovou plavbou sme spoznali krásu najdlhšej a najznámejšej slovenskej rieky. Táto plavba nám poskytla skutočne nezabudnuteľné chvíle v lone prírody, histórie a tradícií.

Mlynskí žiaci sa počas tábora nenudili ani po večeroch, zúčastnili sa rôznych spoločenských hier, tancovali a poslednú noc mali nočnú hru s názvom „Skúška smelosti”.

Verím, že slovenské prostredie, celodenná komunikácia po slovensky, netradičné hodiny slovenčiny a slovenské jazykové hry prispeli k tomu, aby si naše deti rozvíjali svoje jazykové vedomosti. Dúfam, že aj o rok budeme mať možnosť usporiadať tento nesmierne užitočný, tradičný tábor.

Helena Holczapfelová

Nové riaditeľky v našich školách

Slovenský Komlóš

Na čele slovenskej školy v Slovenskom Komlóši bude stáť nasledujúcich päť rokov Zuzana Lauková. Rozhodlo o tom koncom júna mestské zastupiteľstvo. Z. Lauková pracuje vo svojej alma mater od ukončenia vysokoškolských štúdií. Vo februári 2008, po smrti predchádzajúcej riaditeľky Gabriely Marikovej, ju prevádzkovateľ poveril vedením inštitúcie. Popri svojom povolaní sa stala významnou osobnosťou slovenského diania vo svojom rodisku a v Maďarsku vôbec. Dlhé roky pôsobila ako vedúca tanečného súboru Komlóš, je predsedníčkou miestnej slovenskej samosprávy a vedie Kultúrny výbor Celoštátnej slovenskej samosprávy.

Mestské zastupiteľstvo v Slovenskom Komlóši poverilo vedením Základnej školy a gymnázia Jána Jankóa na jeden rok Zuzanu Nyíregyházku Bohácsovú.

Mlynky

Samospráva obce Mlynky (Pilisszentkereszt) koncom júna bez protihlasu zvolila za riaditeľku Slovenskej národnostnej základnej školy v Mlynkoch na päť rokov Martu Papučkovú Glückovú, ktorá v uplynulom školskom roku viedla školu ako poverená riaditeľka. Členka Predsedníctva Zväzu Slovákov v Maďarsku (za Peštiansku župu) a Valného zhromaždenia i Školského výboru Celoštátnej slovenskej samosprávy vo svojej alma mater, v ktorej sa vyučuje slovenčina ako predmet, pracuje od r. 1981. Jej hlavným cieľom je, aby pri zachovaní národnostného charakteru školy popri zabezpečení dobrých podmienok na jej plynulé fungovanie dosahovali dobré výsledky žiaci aj pedagógovia a aby ich prácu uznávali všetci zainteresovaní.

(br-hl)

Starobudínske hody

Sviatok nemeckej a slovenskej ľudovej kultúry

Starobudínske hody sú už dva a polstoročia najväčším ľudovým sviatkom tejto časti metropoly, ktorý sa viaže k sviatku kostola svätého Petra a Pavla. Kultúrny spolok Nemcov Starého Budína „Braunhaxler” po dlhšej prestávke v roku 1995 obnovil túto veselicu. Posledný júnový víkend - za finančnej podpory Samosprávy Starého Budína - Békášmederu - pätnástykrát oživil túto tradíciu. Do organizačných prác starobudínskej veselice sa od svojho založenia zapája aj Slovenská menšinová samospráva III. obvodu hlavného mesta, pričinením ktorej sa účastníci dvojdňových programov na Hlavnom námestí Starého Budína oboznamujú aj so slovenskou ľudovou kultúrou.

Pravda, terajšie programy dvojdňových hodov sa vo veľkom líšia od dávnych starobudínskych veselíc, avšak ich charakteristické základné rysy sa zachovali dodnes. Ani na terajších hodoch nemôže chýbať nedeľná svätá omša v kostole sv. Petra a Pavla pri budínskom predmostí Arpádovho mosta. Kedysi sa v tento deň ešte aj z Nemecka húfom valili príbuzní do Starého Budína, aby mohli byť účastníkmi najveselších tradičných zábav a aby pri bohato prestretých hodových stoloch jedli a pili tradičné starobudínske jedlá a znamenité víno. Nie náhodou v jednom zo svojich diel známy starobudínsky labužník, klasik maďarskej literatúry Gyula Krúdy napísal, že počas hodov na starobudínskom úseku Dunaja od prevelikého množstva čriev z husí a kačíc, ktoré sa dostali do rieky, nemohli premávať lode s propelermi. Aj dnes pri tejto príležitosti v mnohých starobudínskych rodinách pečú husi alebo kačice a chýrny čerešňový závin. Hody sa totiž kedysi nazývali aj hodmi čerešňových závinov, lebo k 29. júnu dozreli čerešne. (Druhé starobudínske hody, ktoré slávili v mestskej časti Újlak 2. júla, na deň Návštevy Panny Márie nazývali aj hodami višňových závinov, lebo dovtedy dozreli aj višne.)

V sobotu, v prvý deň hodov, keď sériu programov otvorili vicestarosta Starého Budína Tamás Szepessy a predsedovia nemeckej a slovenskej menšinovej samosprávy Josef Fehérvári a František Križan, panovala pravá hodová nálada: kolotoče, obrovská moderná hojdačka, bufety a stánky s ľudovoumeleckými výrobkami čakali záujemcov.

Na javisku sa vystriedalo sedemnásť národnostných detských tanečných súborov a speváckych zborov dospelých. Popri 14 nemeckých súboroch naše slovenské ľudové umenie dôstojne reprezentoval detský tanečný súbor Furmička z Čemeru, v ktorom si deti osvojujú slovenské a maďarské tance svojej obce a okolia pod vedením Alžbety Szabovej. V Starom Budíne predviedli choreografie Kataríny Királyovej, A. Szabovej a Gábora Farkasa. Nemenšieho uznania sa dostalo aj Slovenskému ženskému páviemu krúžku z Čemeru, ktorý pod vedením Michala Tótha a Valérie Liškovej pôsobí v rámci Kultúrneho spolku Lipóta Bálóa. Súbor vystupoval na mnohých domácich festivaloch, ale i na Slovensku a v Rumunsku. Prekrásnymi slovenskými a maďarskými ľudovými piesňami si právom získal priazeň obecenstva. Sílešský ženský spevácky zbor Zimozeleň, ktorý dvakrát vystúpil v popoludňajšom programe pod vedením Viliama Urbaniča, odmenili diváci búrlivým potleskom. Zbor na vysokej úrovni spieva sílešské ľudové piesne, o tom svedčí skutočnosť, že na troch kvalifikačných súťažiach získal dve zlaté a jednu striebornú medailu.

Popri národnostných programoch si účastníci starobudínskych hodov mohli dva dni vyberať z pestrej palety rôznych akcií. Veľký záujem bol o vystúpenia brušných tanečníc a o rôzne kvízy a súťaže, napríklad súťaž v pití piva a, samozrejme, o koncerty známych spevákov a skupín.

Starobudínske hody, najveľkolepejšia séria kultúrno-zábavných podujatí obvodu, sa aj v tomto roku skončili v neskorých večerných hodinách pouličnou veselicou.

(bárkányi)

Ostrov na ostrove - pastva pre uši i oči

Sedemnásty raz sa Starobudínsky ostrov lodeníc na severe Budapešti chystá privítať milovníkov zábavy, kultúrneho pele-mele, ktoré sem vlani prilákalo 385 tisíc ľudí najrôznejších nácií. V posledných rokoch počet návštevníkov i účastníkov láme rekordy a keďže ostrov nie je z gumy, organizátori festivalu Sziget (Ostrov) boli nútení limitovať návštevnosť.

Tohto roku prípravy nesprevádzali spory medzi samosprávou mestskej časti Starý Budín a organizátormi, zdá sa, že vlaňajšie obmedzenia decibelov v nočných hodinách a skrátenie festivalu priniesli svoje ovocie. Hoci o akom skrátení hovoríme, veď aj tohto roku bude mínus prvý deň s koncertom jubilujúcej 20-ročnej domácej skupiny Tankcsapda a nultý deň s 10-hodinovou šnúrou koncertov nazvanou Hudbou proti rasizmu. Vystúpia domáce formácie a sólisti LGT, Kispál és a Borz, Miklós Fenyő, Fecó Balázs, KFT, Gyula Deák Bill, Quimby, Beatrice, Magdi Rúzsa, Péter Novák, János Bródy, Bikini, Republic, Péter Müller Sziámi a mnohí iní.

Tohto roku po prvýkrát bude Veľké javisko patriť výlučne zahraničným hudobníkom, za päť dní sa na ňom predstaví 25 zahraničných spevákov a formácií. To však neznamená, že by odtiaľto vytlačili domácich, naopak, im postavili tzv. Veľké maďarské javisko. Kto všetko bude od 12. do 17. augusta vystupovať na Ostrove? Na ukážku uvedieme len niektorých a priznávame, že výber je subjektívny. Tak teda Lily Allen, Snow Patrol, I am X, Fatboy Slim, Die Toten Hosen, The Ting Tings, The Prodigy, Pendulum, Placebo, Manic Street Preachers, Klaxons, The Subways, Faith No More, The Offspring, Maxïmo Park, Disco Ensemble.

Samozrejme, aj na tohoročnom Ostrove spestria koncerty sprievodné programy, ktorých bude tiež neúrekom. Organizátori tradične zabezpečia návštevníkom možnosť stanovania, bohatú ponuku stravy a občerstvenia, ale predovšetkým zábavu pre skôr i neskôr narodených.

(tzs)

O Eve Labišákovej

Pekne žiť znamená nežiť pre seba

Presne pred štyrmi rokmi som riešila dilemu. Mala som sa rozhodnúť, či do nášho pedagogického kolektívu v Slovenskej základnej škole v Sarvaši prijmem novú učiteľku slovenského jazyka zo Slovenska. Z Domu zahraničných stykov Ministerstva školstva Slovenskej republiky som dostala ponuku obsadiť voľné miesto pani Evou Labišákovou. Nepoznala som ju, bol to pre mňa neznámy človek. Mala som len lakonické informácie, ktoré som vyčítala z jej kádrových materiálov. Dozvedela som sa, že pani Eva Labišáková, rodená Štocková, sa narodila 6. decembra 1953 v Kladne. Svoje detstvo prežila v Spišskej Novej Vsi, odkiaľ sa s rodinou presťahovala do Prešova a neskôr do Košíc. Zmaturovala na Strednej ekonomickej škole v Košiciach, kde sa špecializovala na zahraničný obchod. V roku 1977 promovala na Pedagogickej fakulte v Prešove Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach. Tam nadobudla vysokoškolskú kvalifikáciu v odbore učiteľstva pre školy 1. cyklu s aprobáciou pre 1. - 5. ročník základnej školy. Tak začala jej dlhá pedagogická púť do hlbín detskej duše. Ešte v tom istom roku nastúpila ako mladá absolventka plná entuziazmu do základnej školy v Košiciach. Postupne sa vypracovala do pozície zástupkyne riaditeľa na Základnej škole na Tomášikovej 31 v Košiciach a v tejto funkcii pracovala od roku 1997 až do roku 2003, keď sa stala školskou inšpektorkou.

Nastal rok 2005 a na môj stôl v riaditeľni v SZŠ v Sarvaši prišiel list z Ministerstva školstva Slovenskej republiky. Stálo v ňom, že víťazkou výberového konania na post učiteľky slovenského jazyka pre prvý stupeň našej školy je pani Eva Labišáková. Pozorne som si preštudovala všetky materiály o nej a zvažovala som všetky pre a proti, lebo som sa musela k návrhu vyjadriť a ponuku slovenskej strany akceptovať, alebo zamietnuť. Strávila som dlhé hodiny premýšľaním o správnosti mojej voľby. Veď od môjho rozhodnutia závisela budúcnosť rozvoja slovenského jazyka a slovenského národného povedomia na našej škole.

Napokon som sa rozhodla v jej prospech. A urobila som, ako nasledujúce štyri roky ukázali, dobre. Získala som do nášho pedagogického zboru výbornú učiteľku a vynikajúceho človeka.

Naša Evička sa od prvej chvíle pustila s chuťou do práce. Za pár dní pripravila pár detí a včlenila ich do úvodného kultúrneho programu, ktorým už tradične otvárame nový školský rok. Všetkých tým prekvapila a očarila. Počas štyroch rokov, ktoré u nás strávila, prejavila svoje pedagogické majstrovstvo v práci s deťmi na hodinách i mimo nich. Viedla slovenské krúžky, zapojila sa s deťmi do celoštátnych súťaží o minulosti Slovákov v Maďarsku organizovaných Výskumným ústavom Slovákov v Maďarsku, pripravovala deti na súťaž Bystrozraká Barborka, pomáhala pri zostavovaní kultúrnych fašiangových programov, pripravovala otvorené hodiny pre kolegov a rodičov, pomáhala pri príprave ôsmakov na jazykové skúšky, organizovala na škole tradičný Slovenský týždeň, poskytovala metodickú pomoc poslucháčkam Vysokej školy pedagogickej v Sarvaši, zúčastňovala sa s deťmi na výstavách a iných kultúrnych podujatiach. Nikdy nezabudla na udržiavanie kontaktov detí so Slovenskom. Viedla dramatický krúžok detí prvého stupňa, s ktorými sa zúčastňovala na celoštátnych prehliadkach detských divadiel, zapojila deti do výtvarnej súťaže a priniesla s nimi do Sarvaša mnoho popredných ocenení. Bola aktívnou členkou sarvašského spolku Slovákov Vernosť, pre ktorý pripravila veľa pekných kultúrnych programov. Zúčastňovala sa akcií organizovaných Celoštátnou slovenskou samosprávou a svojím zmyslom pre humor bola ozdobou každej spoločenskej udalosti v Sarvaši i mimo neho. Ešte dlho by som mohla vypočítavať jej zásluhy, ale chcem povedať aj niečo osobné. Lebo teta Labišáková, ako ju familiárne volajú naše deti, je nielen pedagóg a hodnotný človek, ale aj krehká žena, dobrá mama a stará mama. Počas jej pobytu v Sarvaši ju jej dcéra obdarovala vnučkou Emou, ktorá sa stala zmyslom jej života.

Štyri krásne roky uplynuli ako voda a my sa musíme s ňou rozlúčiť. Starogrécky filozof Seneca kedysi povedal: „Múdry človek sa viac teší z toho, čo dal, ako z toho, čo dostal.” Eva dala našim deťom a nám všetko. Ďakujeme jej za skvelú prácu, srdečnosť, optimizmus a lásku, ktorou nás obšťastňovala. Eva, budeš nám chýbať a vždy si v Sarvaši vítaná.

Zuzana Medveďová

Výlet do Kamennej brány

Žiaci šiesteho a siedmeho ročníka Slovenskej základnej školy v Békešskej Čabe sa v posledných dňoch školského roka zúčastnili na školskom výlete do krásnej horskej prírody severovýchodného Maďarska, do Zemplína.

Cestovanie do známeho turistického centra „Kőkapu“ - Kamennej brány, bolo veľmi dlhé, ale Cestovanie do známeho turistického centra „Kőkapu“ - Kamennej brány, bolo veľmi dlhé, ale v pohodlnom autobuse sa čas rýchle míňal. Po príchode do Pálházy sme sa vybrali k lanovke, ktorej dráha je najdlhšia v Maďarsku - meria 1333 metrov. Z vrchola bol krásny výhľad na okolitú prírodu. Niektorí spolužiaci sa viezli na lanovke prvýkrát a veru mali aj strach. Ale nakoniec sa to všetkým veľmi páčilo a boli by sa zviezli lanovkou ešte raz. Neskoro popoludní sme prišli na miesto nášho pobytu. Boli sme ubytovaní v mládežníckom tábore v štvor- a osemposteľových izbách. Pri každej izbe bola aj kúpeľňa. Chatky mládežníckeho tábora boli blízko lesa, tak sme si hneď urobili aj prechádzku do lesa. Ale len takú krátku, lebo sa už stmievalo a nás čakala večera. Večerali sme v krásnej jedálni, ktorá patrí k hotelu Kőkapu. Pri hoteli stojí lovecký kaštieľ, v ktorom sú luxusné apartmány, lovecké zbierky a trofeje bývalého majiteľa. K hotelu patrí aj krytý bazén so saunou a herňa, kde sa dá hrať stolný futbal, biliard a kolky. Tieto zariadenia sme mohli používať i my. Aj sme to hneď večer využili.

Na druhý deň sme cestovali úzkokoľajkou cez tmavý les do Pálházy, kde nás čakal autobus. Pozreli sme si kaštieľ Károlyiovcov a arborétum. Potom sme sa vybrali na pešiu túru na hrad Fizér (Füzér). Túra bola zaujímavá a nezabudnuteľná najmä preto, lebo sa náhle spustil strašný lejak a my, po uši zablatení, sme sa šmýkali po svahu a dvíhali sme jeden druhého z blata. Po príchode do tábora sme sa rýchle navečerali a išli sme sa kúpať do bazénu. Kto sa nechcel kúpať, mohol ísť na krátku prechádzku okolo rybníka, nad ktorým sa na vysokom brale týči lovecký kaštieľ. Posledný deň nášho výletu sme strávili v Sárospataku. So záujmom sme si prezreli Rákócziho hrad a múzeum. Potom poriadne unavení, ale šťastní a plní nových zážitkov sme sa pustili na dlhú cestu domov. Výlet bol veľmi vydarený a miesto nášho pobytu bolo fantastické.

Fanni Havasiová, 7. trieda

Dedinský deň a Deň tardošských Slovákov

V rámci Dedinských dní a Dňa tardošských Slovákov pripravili organizátori široký výber kultúrnych a zábavných programov. Na sérii podujatí, ako obvykle, sa aj tentoraz zúčastnili hostia zo spriatelenej obce zo Slovenska, z Tvrdošoviec.

V prvý deň slávnostného víkendu Miestna samospráva v Tardoši usporiadala v knižnici výstavu prác miestnych ôsmakov pod názvom Prírodné hodnoty Tardoša a jeho okolia. Druhý deň osláv patril hlavne športu: okrem futbalového zápasu Dabaš - Tardoš, hádzania sedemmetrových hodov na asfaltovom ihrisku, bežeckých pretekov a súťaží v zachovávaní ľudových športových hier (chod na chodúľoch, hádzanie drevených predmetov, biliard, beh myšiek) sa konali rôzne zábavné súťaže, ako je napr. nosenie žien, alebo hádzanie klátov.

Kto nie je športový typ, ten mohol prejaviť svoj talent v inej oblasti, napríklad v gastronómii. Súťaž vo varení v kotlíkoch sa tešila veľkému záujmu. Prvú cenu vyhral dobrovoľný zbor hasičov za bravčový perkelt, druhú cenu si odnieslo mužstvo „starých chlapcov“ za grilované bravčové mäso a tretie miesto skupina Mama lokše za tradičné slovenské kapustové a lekvárové lokše. Popri vyhodnotení súťaží a odovzdaní cien organizátori udelili aj tradičné ocenenia, ako sú Najkrajší tardošský dvor (Katarína Vadasová, Tibor Gíber a Ilona Sátorová, Ferenc Lóczki a Judita Királyová), Najkrajšia zeleninová záhradka (Katarína Szalaiová, Sándor Lóczki a Anna Nagyová, Mária Vargová) a Najkrajší spoločný dvor (Zsuzsanna Zoltayová Hegyiová, Katarína Kovácsová, Mária Olajosová, Ferenc Kovács, Katarína Fidermannová). Večer patril tradičnej slovenskej zábave a netradičnému brušnému tancu.

Dejiskom osláv bolo futbalové ihrisko, kde boli pripravené výstavy tardošských remeselníkov, tvorivé dielne remeselníkov a predaj ľudovoumeleckých výrobkov. Tu sa predstavili napríklad drevorezbári, košikári a sklári zo spriatelenej obce z Tvrdošoviec, ale svoju činnosť prezentovali aj miestni poľovníci, výšivkári a hrnčiari.

Vyvrcholením Dedinských dní a Dňa tardošských Slovákov bol nedeľňajší kultúrny program. Obyvateľov obce a hostí privítal starosta obce Béla Csabán. Početnú delegáciu zo spriatelených Tvrdošoviec, v ktorej boli zastúpené všetky dôležité inštitúcie obce, viedol starosta György Juhász. Pán Juhász sa pred programom poďakoval Tardošanom v mene ich obce za krásne dni, ktoré tu mohli stráviť. V následnom kultúrnom programe sa ako prvý prezentovali s humorným programom Černokňažníci na chodúľoch z Kiskunfélegyházy. Po nich sa predstavili miestni škôlkári a žiaci základnej školy Lajosa Feketeho, spevácky zbor zo Síleša, citarová kapela z Tvrdošoviec, spevácky zbor Gerecse a miestna folklórna skupina Červený mramor, ktorá je známa aj v zahraničí. Dedinský deň a Deň tardošských Slovákov skončil operetnými melódiami, v prednese Kartala Mészárosa a Adrieny Váradiovej.

(aszm)

Zachovanie kultúrnych hodnôt v Teranoch

Obyvatelia Terian, novohradskej dedinky, ktorá má okolo 430 obyvateľov, si oddávna vážia kultúrne hodnoty svojich slovenských predkov. Z generácie na generáciu dedia bohatý krásny kroj, v materskej a základnej škole sa deti učia nielen slovenčinu, ale aj o slovenských tradíciách, zvykoch, o kultúre svojich predkov. Na župnom slovenskom dni, ktorý sa konal 7. júna v Dolných Peťanoch, žiaci z Terian vyhrali prvé miesto. Koncom júna sa v Teranoch uskutočnil XVIII. Slovenský národnostný deň. Organizátori mali obavy, či ich úsilia nevyjdú nazmar, pretože deň predtým výdatne pršalo. Pri dvojjazyčných ekumenických Službách Božích, ktoré slúžili miestny rímsko-katolícky kňaz Jozef Vagyoczki, evanjelický farár z obce Terany na Slovensku Rastislav Hvožďara a putujúca farárka Celoštátnej slovenskej samosprávy Hilda Guláčiová-Fabuľová, sa obloha vyjasnila a obavy sa rozpustili. Pán farár zo Slovenska hovoril o tom, ako sa my, dnešní kresťania, máme stať „mestami, ktoré ležia na vrchu a nedajú sa zatieniť. Nech tak svieti vaše svetlo pred ľuďmi, aby videli vaše dobré skutky a oslavovali vášho Otca...!“ povedal. Slávnostné príhovory predniesli predseda Valného zhromaždenia Novohradskej župy Zsolt Becsó a členka Valného zhromaždenia Celoštátnej slovenskej samosprávy Ruženka Komjáthiová. Zsolt Becsó vyjadril svoju radosť z pozvania, veď aj on má slovenské korene. Zdôraznil, že je veľmi dôležité zachovávať slovenské tradície, sprostredkovávať ich väčšinovému obyvateľstvu a tým prispievať k zbližovaniu oboch národov a k zmierňovaniu politického napätia. Vyzdvihol, že našim poslaním je stavať mosty a nie steny. Ruženka Komjáthiová zaželala prítomným veľa ďalších úspechov na národnostnom poli.

Po slávnostnom otvorení sa začal bohatý kultúrny program, v ktorom sa predstavili súbory a skupiny z Jače, Budapešti, Bujáku, Cserháthalápu, Herencsényu, Sandy, Veňarcu a z Varsányu. Domáci sa predstavili s dvomi skupinami - s detským súborom a so ženským speváckym zborom. Diváci, ktorých neodradilo uplakané počasie, sa vrátili domov s peknými zážitkami. Medzi nimi bola aj delegácia zo slovenských Terian na čele so starostkou Ivetou Gajdošovou. XVIII. Národnostný deň v Teranoch sa skončil tanečnou zábavou v prírodnom amfiteátri.

Hilda Guláčiová-Fabuľová

Hudba, šport, tanec a koláče

Obecný deň v Níži

Obsažný obecný deň pripravila 20. júna samospráva v Níži v spolupráci s miestnou základnou a materskou školou a Klubom dôchodcov Jasienky. Do parku nížanského kaštieľa pozvali nielen dobrých tanečníkov, spevákov a športovcov zo širokého-ďalekého okolia, ale aj gazdinky, ktoré na mieste pripravili rezance a z domu priniesli koláče.

Ako sme sa dozvedeli od riaditeľky miestnej školy Zuzany Kučerovej, program ôsmeho obecného dňa zorganizovali tak, aby si v ňom každý našiel dajakú zábavu. Po rannej omši v parku sa predstavili miestni školáci a škôlkári s kultúrnym programom. Priebežne s programom detí sa dôchodkyne pustili do miesenia cesta, z ktorého uvarili rezance. Tie ochutili tvarohom, kapustou alebo makom - podľa chuti záujemcov. Žiaľ, tých nebolo veľa, lebo počasie nežičilo programom pod šírym nebom. Občasný dážď neodradil iba najväčších vytrvalcov. Záujemci o šport si mohli pozrieť prezentáciu karatistov a lukostrelcov, resp. futbalové zápasy.

Organizátori pripravili aj jarmok s ľudovoumeleckými výrobkami a v stánkoch sa mohli predstaviť jednotlivé osady. Napríklad Agárd. Starosta tejto obce Ondrej Agárdi nám prezradil, že na tomto dni majú prvýkrát možnosť predstaviť sa aj vlastným stanom a prezentovať svoju obec, jej aktivity a podujatia, ako aj poľnohospodárske výrobky.

Popoludnie patrilo folklóru. V kultúrnom programe sa predstavili spevácke zbory a tanečné skupiny z okolitých osád. Ako prví vystúpili žiaci základnej školy z Horných Petian s detskými hrami, ktoré s nimi nacvičila učiteľka Erika Szabová Čorbová. Páví krúžok zo Šápova predniesol ľubozvučné slovenské piesne, tanečníci Folklórnej skupiny z Čuváru predviedli tance a piesne z bližšieho okolia. Hostiteľskú obec prezentovali dve speváčky a s peknými piesňami a tancami vystúpili folklórnici z Legíndu, Agárdu, Veňarcu a Pencu. Do Níže zavítali v tento deň aj predstavitelia Jaseníc, kde sa uskutoční letný tábor nížanských žiakov.

Obecný deň skončil tanečnou zábavou, ktorá sa pre nepriaznivé počasie konala v kultúrnom dome.

(ef)

III. Kapustníkový festival v Šóškúte

Slovenská samospráva v Šóškúte usporiadala 13. júna na nádvorí základnej školy III. Kapustníkový festival. Zúčastnili sa na ňom okrem domácich individuálnych súťažiacich aj družstvá z Tárnoku a Érdu. Festival sa začal samotnou súťažou, počas pečenia kapustníkov prebiehal kultúrny program. Vystúpili v ňom miestni škôlkári Ježkovia, žiaci základnej umeleckej školy Slniečko, citarová kapela Sedmokráska, členovia mládežníckej dychovky, ktorá predošlý víkend oslávila 15. výročie vzniku, páví krúžok klubu dôchodcov a tanečný súbor Večernica. Program spestrili aj súbory z okolia: ženský spevácky a tanečný súbor Chlopňa (Hajtóka) z Tárnoku, nemeckí speváci z Törökbálintu, tanečníci z Malej Tarče a dve tanečné skupiny z Pátyu.

Porota nemala ani teraz ľahkú úlohu. Členovia - parlamentný poslanec László Keller, podpredsedníčka Slovenskej samosprávy v Tárnoku Anna Sümegiová, primátor Pusztazámoru Benedek Pátrovics, predsedníčka Slovenskej samosprávy v Malej Tarči Katarína Szabová Tóthová a Jozef Mészáros - ochutnali všetkých sedem kapustníkov. Prvé miesto udelili Jánosovi Orbánovi, druhé Gizele Marczinkovicsovej a Imrichovi Leviusovi a tretie Elene Chrenkovej. Mimoriadnu cenu dostali Veronika Vassová a Monika Leviusová za tvarohový koláč s kôprom.

Počasie sa vydarilo, deti sa mohli vybehať a tešiť sa z nafukovacieho hradu, dospelí sa zabávať na programe a kupovať jarmočné. Dobrá vôľa a zábava aj tohto roku sprevádzali kapustníkový festival v Šóškúte. Veríme, že to tak bude aj o rok.

(ik)

Ekumenický biblický tábor CSS na Slovensku

Celoštátna slovenská samospráva (CSS) usporiada v dňoch 19. až 25. júla 15. ročník mládežníckeho ekumenického biblického tábora v stredisku Evanjelickej diakonie Agapé vo Svätom Jure pri Bratislave.

Program týždňového biblického tábora bude pozostávať z odborne zameraných zamestnaní, účasti na slovenských bohoslužbách, nácviku náboženských piesní, nácviku biblickej scénky, biblického kvízu a sprievodných podujatí, napr. návštevy múzeí, výletov do Bratislavy a do prekrásneho okolia Svätého Jura.

Vedúcimi biblického tábora budú katolícky kňaz vdp. Béla Balik, ktorý slúži v Bazilike sv. Štefana v Budapešti a členka Valného zhromaždenia CSS Ildika Klauszová Fúziková.

Malý Kereš - Abašár

Páví krúžok netradične

Páví krúžok z Malého Kereša vystúpil spolu s citarovou kapelou na XV. Festivale vojenských a vinárskych piesní v Abašári. K členom pávieho krúžku sa pridali aj členovia Organizácie Slovákov v Malom Kereši na čele s predsedníčkou Zuzanou Gmoserovou. To, že páví krúžok obstojí aj medzi spevákmi vojenských a vinárskych piesní, dokázal aplauz publika, ktorému sa páčil nielen jeho spev, ale aj prekrásne vyšívaný kroj, halenky, čepce, sukne z báčskeho kašmíru a zástery. Účastníci festivalu mali možnosť navštíviť miestne múzeá, zájsť si na výlety do okolia, kúpiť si spomienkové predmety na jarmoku a ochutnať víno.

„Páví krúžok sám osebe nestačí k úspechu, potrebujeme aj veľa Slovákov z Malého Kereša, ktorí nás odprevadia na vystúpenia,“ prezradila nám Z. Gmoserová a dodala, že už dlho sa pripravovali na prednes slovenských a maďarských vojenských piesní. Zároveň dodala, že vďaka organizátorom si mohli pozrieť Matranské múzeum v Gyöngyösi, zúčastniť sa na množstve programov a spoznať okolie.

(zsb-ef)

Kestúc

Darcovia krvi darujú život

Každý deň zachraňujú darcovia krvi množstvo ľudských životov. Vedia to aj v Slovákmi obývanom pilíšskom Kestúci. Miestny odbor Červeného kríža (MOČK) usporadúva pre darcov krvi raz ročne stretnutie, na ktorom sa im poďakuje za celoročnú prácu. Na nedávnom stretnutí vyznamenali jubilejných darcov, viacerí darovali krv 30, ba až 40- krát. Vedúca MO ČK v Kestúci Terézia Kispatakiová s veľkým oduševnením usmerňuje činnosť odboru a Kestúčania dosahujú pod jej vedením pekné úspechy v darovaní krvi.

Darovanie krvi má pozitívny vplyv aj na samotného darcu. Darcovia si pravidelnými odbermi upevňujú srdcovocievny systém a trénujú organizmus na mimoriadne situácie spojené so stratou krvi. Keď darca úraz a krváca, jeho telo je schopné rýchlejšie zapojiť obranné mechanizmy. Svedčia o tom rôzne výskumy.

Darovanie krvi prispieva aj k regenerácii organizmu. Úbytok krvi pri darovaní vyprovokuje organizmus k tvorbe nových, neopotrebovaných krviniek. Niektorí mladí sú toho názoru, že sa im pravidelným darovaním vyčisťuje po odberoch dokonca pleť. Sú takí, ktorí to hodnotia ako úžasnú úľavu v hlave, majú pocit, že sa cítia omladení, osviežení. Naštartuje sa imunitný systém, novotvorba krviniek, čím sa zlepší kvalita krvi, obranné mechanizmy a človek sa lepšie cíti. Práve v darovaní krvi, v zdravej racionálnej výžive a ľahkom športe môže tkvieť základ zdravia.

Hlavným pozitívom je však práve pomoc druhému. Krv sa spracováva na dva až tri komponenty: koncentrát červených krviniek, koncentrát krvných doštičiek a plazmu. Čiže jeden človek môže pomôcť, dokonca zachrániť život až trom ľuďom. Ďalším pozitívom je, že si darca takýmto spôsobom pravidelne kontroluje svoje zdravie, pretože pred aj po darovaní sa robia zdravotné testy.

Kestúckym viacnásobným darcom krvi sa odvďačili miestni školáci pekným kultúrnym programom, ktorý pozostával z hry na fujare a recitácie. Po dojímavom programe sa prítomným prihovorila T. Kispatakiová a predsedníčka oblastného odboru Červeného kríža Mária Koppányiová, ktorá prečítala ďakovný pozdravný list vedúcej Transfúznej stanice v Ostrihome. Po tomto úvode nasledovalo odovzdanie vyznamenaní a milých darčekov. Stretnutie skončilo posedením pri bielom stole.

Darcovia krvi sú darom pre celú spoločnosť, aj preto Svetová zdravotnícka organizácia vyhlásila 14. jún za Svetový deň darcov krvi.

(ef)

Sviatok Božieho tela v Čemeri

K významným náboženským sviatkom v katolíckej cirkvi patrí sviatok Božieho tela a krvi. Slávia ho v druhú nedeľu po Turíciach (prvá patrí sviatku Svätej Trojice). Z našich slovenských osád je snáď najznámejšia procesia v Deň Božieho tela a krvi v obci Čemer, kam na tento sviatok prichádzajú návštevníci zo širokého - ďalekého okolia.

Čemer, obec v tesnej blízkosti Budapešti, je známa tým, že ju okrem Maďarov obývajú Slováci evanjelického a katolíckeho vierovyznania a Nemci katolíckej viery. Práve prostredníctvom Nemcov sa dostala do obce tradícia procesie, ktorá prechádza po kvetinovom koberci, vytvorenom z úcty a lásky k Bohu. Prevzali ju od svojich rodákov, žijúcich v obciach na druhej strane Budapešti, v dedinách Budakeszi (Wudigess) a Budaörs (Wudersch) v Budínskych horách. Vyzdobenie dediny kvetinovým kobercom po trase procesie sa v kruhu miestnych Slovákov zachovalo dodnes, hoci v posledných rokoch nadobúda svetský ráz a priťahuje do obce turistov. Čemerčania už začiatkom týždňa začínajú zbierať kvety z polí a záhrad, niektorí ich už kupujú. Pekným gestom je, že pri zbieraní lupienkov katolíckym bratom pomáhajú aj miestni evanjelici. V nedeľu v skorých ranných hodinách posypú asi pol metra široký a niekoľko kilometrov dlhý koberec z lupienkov kvetov, zdobený rôznymi náboženskými motívmi, resp. textami. Po trase, ktorá striedavo vedie v jednom roku po ľavej a v druhom po pravej strane kostola, postavia štyri oltáre, tiež vyzdobené kvetmi. Pri týchto oltároch účastníci procesie dostanú vence, ktoré potom chránia ich domovy napr. pred prírodnými živlami.

Aj tohto roku sa procesia pohla po slávnostnej omši, ktorú celebroval biskup Dr. János Székely. V slávnostnom sprievode s monštranciou sochu Panny Márie niesli mariánske dievčatá, oblečené v bielom. V tento slávnostný deň sa okrem starších žien, ktoré ešte bežne nosia kroj, aj mládež odela do ľudových odevov tunajších Slovákov.

V tomto roku sa s touto peknou tradíciou čemerských Slovákov mohli zoznámiť aj niektorí účastníci interdisciplinárneho národopisného tábora Výskumného ústavu Slovákov v Maďarsku. Po procesii predstavil výskumníkom miestnu národopisnú zbierku kantor, aktívny Slovák Michal Tóth. Bádatelia sa mohli od neho dozvedieť aj také perličky, čo je to kikinda (drevená polička pod vankúše v posteli), alebo ratolec, ratolesť (strom života, zdobiaci svadobný pochod aj stôl).

(csl)

Redakčné telefóny nefungujú

Vážení čitatelia! Touto cestou vám oznamujeme, že redakčné telefóny kvôli presťahovaniu sa do nových priestorov zatiaľ nefungujú. Na riešení problému podnik T-Com pracuje, za prípadné nepríjemnosti sa ospravedlňujeme. Naša poštová a mailová adresa je nezmenená. V prípade nutnosti volajte 06-30-242 6334.

Redakcia

Podpory Verejnoprospešnej nadácie ZSM Lipa na rok 2009

Kuratórium Verejnoprospešnej nadácie Zväzu Slovákov v Maďarsku Lipa na svojom májovom zasadnutí vyhodnotilo projekty zaslané do súbehu vypísaného v oblasti vzdelávania a kultúry v nasledujúcich témach: vytváranie slovenského národnostného prostredia, doškoľovanie pedagógov slovenčinárov, nákup názorných pomôcok, vydavateľská činnosť a kultúrno-osvetová činnosť. Osobitnou oblasťou bola Škola v prírode 2009. Kuratórium na čele s predsedníčkou Annou Divičanovou, ktorého členmi sú Terézia Pribišánová, Helena Somogyiová, Ruženka Egyedová Baráneková, Michal Mata a Tomáš Nagy, rozdelilo podporu z prostriedkov, ktoré vo výške 3 milióny SK (100 000 eur) poskytla nadácii Slovenská republika prostredníctvom Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí na základe Dohody medzi vládou Slovenskej republiky a vládou Maďarskej republiky o vzájomnej podpore národnostných menšín v oblasti vzdelávania a kultúry. Do súbehu na podporu vzdelávania a kultúry prišlo 165 projektov, ktoré žiadali podporu vo výške 34 698 295 Ft. Kuratórium podporilo 116 súbehov vo výške 13 632 000 Ft. Školy v prírode sa v piatich turnusoch od 13. septembra do 22. októbra 2009 zúčastní 304 žiakov a študentov 18 základných, stredných a vysokých škôl. Podporu získali nasledujúci uchádzači:

/Klik na link!/

http://www.luno.hu/mambo/index.php?option=content&task=view&id=8556