Prezident L. Sólyom reagoval na kritiku premiéra R. Fica

O menšinách a o ovládaní štátneho a materinského jazyka

Je žiaduce, aby tí, čo majú maďarský materinský jazyk a žijú v susedných krajinách, čo najlepšie ovládali štátny jazyk. - Týmito slovami reagoval 15. marca šéf úradu maďarského prezidenta Ferenc Kumin na vyhlásenie premiéra SR Roberta Fica.

F. Kumin pripomenul, že maďarský prezident na svojej trojdňovej ceste v Srbsku povedal, že žiaci s maďarským materinským jazykom sa môžu najúspešnejšie naučiť štátny jazyk, ak sa ho nebudú učiť z učebníc pre žiakov s väčšinovým materinským jazykom a metódou určenou pre nich. Žiaci s iným materinským jazykom potrebujú špeciálne učebnice a metódu, dodal šéf úradu prezidenta MR. Na univerzite vo Vojvodine prednášajú výučbu srbčiny ako nematerinského jazyka vraj vypracovali tiež učebný plán maďarčiny pre srbských žiakov žijúcich v maďarskom prostredí ako výučbu takzvaného „jazyka prostredia”. F. Kumin poznamenal, že podľa L. Sólyoma tieto výsledky srbskej národnostnej politiky sú príkladné. Maďari by sa mali nielen v Srbsku, ale aj v Rumunsku a na Slovensku učiť štátny jazyk ako cudzí jazyk. Povedal to 13. marca prezident Sólyom počas návštevy Vojvodiny.

- Vyhlásenia maďarského prezidenta sú zákerným a premysleným útokom proti Slovenskej republike, - povedal 15. marca v Bratislave v reakcii predseda vlády SR Robert Fico. - Vyhlásenia považujeme za hrubý útok proti integrite SR, pretože oslabovať znalosť slovenského štátneho jazyka u občanov SR bez ohľadu na ich národnosť znamená oslabovať SR. Ide o rozbíjanie Slovenska a základných elementov jeho štátnosti, - uviedol premiér Fico, podľa ktorého požiadavka prezidenta MR zároveň škodí maďarskej menšine na Slovensku. - Pretože ju znevýhodňuje a znižuje jej schopnosť zapojiť sa do spoločenského a hospodárskeho života na celom území SR, - dodal. R. Fico tiež požiadal maďarského prezidenta, aby nezasahoval do vnútorných záležitostí Slovenska.

Aby si Maďarsko plnilo záväzky vo vzťahu k menšinám

Podľa ministra zahraničných vecí SR Miroslava Lajčáka prezident L. Sólyom už viackrát prejavil necitlivosť k susedným krajinám, kde žije maďarská menšina. - Považujeme za nevhodné, neeurópske a kontraproduktívne pre dobré susedské vzťahy, keď takéto sporné vyjadrenia týkajúce sa Slovenska adresuje z tretích krajín, hoci si musí uvedomovať negatívne následky, aké to bude mať na naše susedské vzťahy, - píše sa v stanovisku, ktoré poskytol hovorca Ministerstva zahraničných vecí SR Peter Stano. L. Sólyom by sa mal podľa rezortu ako hlava štátu starať v prvom rade o to, aby si jeho vlastný štát plnil medzinárodné záväzky vo vzťahu k menšinám. Na to ho najnovšie upozornila Rada Európy, keď konštatovala, že „Maďarsko prijalo taký prístup, pre ktorý bude ťažké zachrániť menšinové jazyky pred zásadným úpadkom.”

Strana maďarskej koalície (SMK) považuje reakciu premiéra R. Fica a ministra kultúry Mareka Maďariča na slová prezidenta MR za precitlivenú. Strana upozorňuje, že téma výučby akéhokoľvek jazyka je odbornou a nie politickou záležitosťou, pričom je potrebné zohľadniť moderné metodické parametre výučby daného jazyka. - Je všeobecne známe, že slovenský jazyk patrí do rodiny slovanských jazykov a jazyk maďarský do rodiny ugrofínskych. Je teda logické, že táto odlišnosť sa má rešpektovať aj pri výučbe daného jazyka, - odkázala SMK po svojej hovorkyni Eve Dunajskej. Podľa SMK je vyjadrenie R. Fica pravdepodobne len reakciou na jeho poukázanie na nízku kvalitu a nepremyslený spôsob prípravy zákona o vlastenectve a snahou o prekrytie tejto politickej chyby.

M. Maďarič: V Maďarsku je už iba jedna čisto slovenská škola

Podľa ministra kultúry SR Mareka Maďariča Slovensko zabezpečuje výučbu maďarského jazyka širokou sústavou materských, základných a stredných škôl, kde sa všetky predmety vyučujú v Maďarčine. - Existuje vyše 700 takýchto zariadení a všetky predmety v nich sa vyučujú v maďarskom jazyku. Napokon pre túto menšinu bola zriadená aj univerzita v Komárne, - vyhlásil. Naopak v Maďarsku je podľa neho už iba jedna čisto slovenská škola (v Budapešti).

(t-č-s-hl)

Pokojné oslavy štátneho sviatku

162. výročie revolúcie 1848

Tohoročné budapeštianske oslavy štátneho sviatku, 162. výročia revolúcie roku 1848, prebehli pokojne a v duchu príprav politických strán na blížiace sa parlamentné voľby. V hlavnom meste sa 15. marca konalo celkom 107 podujatí, ktoré usporiadali štátne orgány, samosprávy, či politické strany. V uliciach Budapešti boli stovky policajtov, ktorí však viac-menej iba usmerňovali dopravu. Bajnaiho vláda pripravila v tomto roku úsporné štátne oslavy, ktorých súčasťou okrem vztýčenia vlajky a kladenia vencov za účasti najvyšších ústavných činiteľov bolo tradičné odovzdanie Kossuthovej a Széchenyiho ceny, ako i a ďalších štátnych ocenení. Oficiálne oslavy sa začali slávnostným vztýčením štátnej vlajky s vojenskou poctou na Kossuthovom námestí. Neskôr takmer na každom kroku sa konala nejaká akcia, ktorou si občania pripomenuli výročie začiatku revolúcie r. 1848 a ktorou sa každá politická strana pred prvým kolom parlamentných volieb (11. apríla) snažila zmobilizovať voličov.

Fidesz potrebuje k zmenám každý jeden voličský hlas

Zväz mladých demokratov - Maďarský občiansky zväz potrebuje v aprílových parlamentných voľbách každý jeden hlas. Vyhlásil to na mítingu predseda strany Viktor Orbán, podľa ktorého hlasy sú potrebné k tomu, aby bolo možné uskutočniť plánované zmeny. Opozičný kandidát na post premiéra socialistom odkázal, že „je načase, aby začali baliť”. V. Orbán pred davom priaznivcov s národnými vlajkami vykreslil osem rokov vlády ľavičiarov ako tragédiu, ktorá z Maďarska, ktoré bolo vedúcou krajinou tohto regiónu, urobila zaostávajúcu krajinu. Socialisti sa podľa jeho slov ani nepokúsili vytýčiť vážnejšie spoločné ciele. Ako zdôraznil, aprílové voľby môžu byť zdrvujúce. „Vo voľbách môžeme zrealizovať našu vlastnú revolúciu. Naša revolúcia bude 11. apríla,” zvolal. Predseda Fideszu tvrdil, že dobrým vládnutím možno potlačiť nezamestnanosť, možno postaviť hospodárstvo na nohy a zachrániť zdravotníctvo.

„Len MSZP vie zachovať sen o modernom Maďarsku“

Jedine Maďarská socialistická strana (MSZP) dokáže zastaviť prienik pravice a zachovať sen o modernom a európskom Maďarsku. Vyhlásil to na mítingu kandidát MSZP na post predsedu vlády Attila Mesterházy, ktorý zdôraznil, že jedine socialisti reprezentujú ľavicové, liberálne a demokratické hodnoty. „Poslednou baštou pokroku, slobody a solidarity je MSZP,” dodal. Podľa jeho slov V. Orbán chce dosiahnuť v demokratickom rámci systém jednej strany a extrémne pravicová strana Jobbik, ktorá spolupracuje s Fideszom, otvorene popiera hodnoty zmeny režimu. Ľavicový politik priznal, že socialisti nie sú bez chyby, ich najväčšou chybou podľa neho je, že sa neskoro postavili proti korupcii. „Existujú skorumpované osoby, ale neexistujú skorumpované spoločenstvá. MSZP je spoločenstvo poctivých a čestných ľudí,” podčiarkol A. Mesterházy.

Aj míting Jobbiku sa skončil bez incidentov

Bez incidentov sa skončilo aj zhromaždenie extrémne pravicovej strany Hnutie za lepšie Maďarsko - Jobbik, ktorého sa zúčastnili jej priaznivci s národnými a arpádovskými vlajkami. Europoslankyňa a kandidátka na post prezidenta Jobbiku Krisztina Morvaiová o. i. zdôraznila nutnosť „vziať späť Maďarsko do rúk Maďarov”. Kritizovala terajšiu vládu za to, že vraj zapredala krajinu cudzím mocnostiam. Vyzvala na stiahnutie maďarských vojakov zo zahraničných misií. Podľa Morvaiovej sa Jobbik bude snažiť hospodársky zjednotiť maďarský národ. Jobbik mieni okamžite poskytnúť všetkým Maďarom maďarské občianstvo. „Zriadime ministerstvo národnej politiky a významne budeme podporovať snahy o sebaurčenie,” konštatovala europoslankyňa, na ktorej slová reagoval dav skandovaním hesla „Preč s Trianonom”. Rečníci Jobbiku zdôraznili nutnosť existencie Maďarskej gardy, ktorú však súd vlani právoplatne rozpustil. V dave sa roztrúsene objavili skupinky s rôznymi uniformami, niektoré mali nápis Csendörség (Žandári) a iné zasa Nemzeti Örsereg (Národná stráž). S prejavom vystúpil aj predseda Jobbiku a zakladateľ Maďarskej gardy Gábor Vona, ktorý varoval pred vytvorením veľkej koalície Fideszu s MSZP.

(t-hl)

Rudo Fraňo o Jurovi Jánošíkovi

Písať knihy - akoby stavať pomník Slovače a zašlým dobám

Kde bolo, tam bolo, bol raz jeden človek. Narodil sa v Senváclave, pod Pilíšom, zaujímal sa o všeličo: o svoju rodinu, o svoje okolie, o svoje remeslo. Čo bolo jeho remeslom? Bol murárskym majstrom (onoho času najmladším v celej krajine). So svojou - už aj za socializmu súkromnou - brigádou pracoval na väčších i menších stavbách. Postavil množstvo rodinných domov, ale aj veľa verejných budov, ba riadny kus práce odviedol aj pri reštaurovaní pamätihodností, napr. Vyšehradského hradu, ktorý sa týči nad Dunajom. Medzičasom založil a rozvíjal aj prosperujúce podnikanie, spočiatku v stavebníctve, neskôr hlavne na báze cestovného ruchu - vlastní o. i. hotel a krčmu. Prečo je to dôležité? Predsa každý vie, že najčerstvejšie správy a klebety sa človek dozvie v krčme. Zrejme v prvom rade nie toto ho viedlo k pretvoreniu starého sedliackeho domu na hostinec s penziónom, isté však je, že jediná krčma v krajine pomenovaná po slovenskom zbojníkovi Jánošíkovi sa nachádza v Senváclave.

Rudolf Fraňo - lebo o ňom je reč - je zaujímavý človek. Definitívne ešte ani nezložil murársku lyžicu, a už bral do ruky pero a začal (p)opisovať všetky historky, ktoré počul vo svojom rodisku a na jeho okolí. (Mimochodom, jeho rodina z matkinej strany pochádza z Mlynkov.) Takto spod jeho pera rad-radom vychádzali miestnohistorické publikácie o rodnom Senváclave, kde bol aj niekoľko rokov starostom: o jeho histórií, o stavbách, ale aj o humore a remeslách pilíšskych predkov a o histórii svojej rodiny počas druhej svetovej vojny. Nedávno sa s Jozefom Schwarzom (Pilíšanom voľbou) podujal na napísanie zaujímavého sprievodcu slovenským Pilíšom, v ktorom spracovali slovenské pamiatky okolia. Popri miestnohistorických dielach sa venuje aj prekladu. Jeho zámerom je zoznámiť maďarskú verejnosť so slovenskými reáliami. Preložil zaujímavú kreslenú publikáciu o slovenských dejinách a celý rad románov Milana Ferka, s ktorým ho spája popri osobnom priateľstve a plodných pracovných kontaktoch aj záľuba v slovenských dejinách, zvlášť záujem o postavu Jánošíka. O tomto nevšednom zbojníkovi píše R. Fraňo aj vo svojej najnovšej publikácii, nazvanej Jánošík - mýtus alebo realita? Juro Jánošík je akýmsi míľnikom v živote Ruda Fraňa, ku ktorému sa musí z času na čas vrátiť. Jánošík ho zaujíma už oddávna, nečudo, že pomenoval po ňom aj svoju krčmu.

Do publikácie, ktorá vyšla v budapeštianskej tlačiarni COMP-Press, zahrnul zaujímavé údaje o rodisku zbojníka, spestril ju životopisom historických osobností tej doby (Františka Rákócziho II., Eleny Zrinskej, Martina Máselníka a ďalších) a fotografiami ilustroval významnejšie miesta života slávneho slovenského zbojníka. Podáva ucelený obraz o charizmatickej osobnosti jednoduchého človeka so zaujímavou životnou dráhou. Pokúsi sa dať život zbojníka do väčšieho súvisu, hlavne čo sa týka dejín Uhorska. Nájdeme však aj zaujímavý opis zbojníkov: o tom, prečo sa niektorí mládenci dali na túto „životnú dráhu“, čo ich motivovalo a odkiaľ pochádzali. Do knižky autor zaradil množstvo zaujímavých ilustrácií: dobových dokumentov, máp, fotografií a pôdorysov. Samotná knižka je zaujímavým skokom do doteraz neznámych reálií. Odporúčame ju každému, kto sa zaujíma o históriu, hlavne o slovensko-maďarské dejiny.

Rudolf Fraňo píše prevažne po maďarsky (ako aj v prípade svojej najnovšej knihy o Jánošíkovi). Hovorí, že sa nikdy neučil slovensky písať a čítať, iba hovoriť - od svojej matky. Jeho témy by však nemohli byť slovenskejšie ani vtedy, keby o nich písal vo svojej materčine. Z hľadiska jeho vydavateľských aktivít je pozoruhodný fakt, že takmer všetky svoje publikácie vydáva vo vlastnom náklade. Samozrejme, bez nároku na „autorský honorár“, ba: sám platí jazykového redaktora a tlačiarenské náklady. Svoje knihy nikomu nevnucuje - chce nimi postaviť pomník zašlým dobám, osobnostiam, ktoré si to zaslúžia a Slovači ako takej. Píše dojímavo a so zápalom. Jeho pomocou môžeme nazrieť do doteraz neznámych hĺbok našich dejín. Ťažko ho niekam zaradiť, lebo jeho diela nie sú čisto literárne, ale zato sú umelecké, nie sú vyslovene či v pravom zmysle slova miestnohistorické, ale zato dostatočne historizujúce... Sú však predovšetkým zaujímavé. Nachádza také témy, o ktoré sa všetci zaujímame, ale doteraz sme o nich málo čítali, písali a vedeli. Len aby mu chuť do písania ešte dlho vydržala...

Eva Patayová Fábiánová

Spolupráca katolíckych rádií MR a SR

Pôstna radosť v Santove

Rádio sv. Štefana v Jágri (Eger) a Rádio Lumen v Banskej Bystrici usporiadali 14. marca v rámci Programu cezhraničnej spolupráce medzi Maďarskou republikou a Slovenskou republikou 2007 - 2013 v Rímskokatolíckom kostole v Santove (Pilisszántó) spoločnú svätú omšu. Cieľom spolupráce oboch katolíckych rádií je výmena programov a duchovné partnerstvo, zlepšenie cezhraničných komunikačných kanálov, rozvíjanie spoločného obsahu, zabezpečenie dvojjazyčných zdrojov informácií pre veriacich a podpora vzájomného porozumenia komunít. K posilneniu vplyvu presahujúcemu hranice sú dôležité aj osobné kontakty, napríklad formou usporadúvania spoločných maďarsko-slovenských svätých omší v obciach s národnostne zmiešaným obyvateľstvom.

14. marec bol pre obyvateľov Santova nielen štvrtou pôstnou, ale aj slávnostnou nedeľou. V Božom chráme, ktorý je zasvätený sv. Antonovi Paduánskemu, sa zišli veriaci zo Santova i zo širšieho okolia. Veľkú svätú omšu, ako to v poslednom čase býva každú druhú nedeľu v mesiaci, tu slúžili v slovenskom jazyku. Výnimočnosť svätej omša bola v tom, že sa na nej zúčastnili aj predstavitelia dvoch katolíckych rádií - maďarského rádia Szent István z Jágru (Eger) a slovenského rádia Lumen z Banskej Bystrice.

Po úvodnom slove v réžii bývalého starostu obce Jozefa Szőnyiho sa po zazvonení pohol liturgický sprievod na čele s miništrantmi. K obetnému stolu pristúpila trojica kňazov. Stanislav Brtoš, ktorý slúži slovenské sv. omše v pilíšskom Santove, vedľa neho po oboch stranách riaditelia katolíckych rádií, otec István Szarvas za maďarské a otec Juraj Spuchľák za slovenské rádio.

Svätá omša bola obetovaná za všetkých obyvateľov Santova a za ich zosnulých predkov, ktorí prišli pred stáročiami do tejto pilíšskej dediny. Bola tiež slávená ako prosba o pokoj a pokojné vzájomné spolužitie ľudí rôznych kultúr a národností, ktorí žijú vedľa seba v jednom prostredí.

Spevy sa počas celej liturgie a sv. omše niesli v slovenskom duchu a skrášľoval ich popri veriacich i miestny páví krúžok.

Božím slovom liturgie bola udalosť stretnutia Krista so slepcom, ktorému Kristus navrátil zrak. Kristus však otvoril oči nielen slepému, ktorý dovtedy nikdy nevidel, ale použil tento príbeh uzdravenia na vzbudenie viery. Pýta sa uzdraveného - veríš? A slepec odpovedá: - Áno, Pane, verím. A evanjelista dodáva - uveril a klaňal sa Kristovi. Pán Ježiš tak nielen vrátil telesný zrak, ale išiel ešte ďalej. Ponúkol mu nielen prirodzené svetlo tohto sveta, ale aj duchovné svetlo, nový život, život viery. Práve tieto dva prvky - viera slepca, vyjadrená slovami áno, verím Pane, a následné klaňanie sa slepca pred Kristom - to sú dve časti svätej omše. Liturgia Božieho slova, ktorú aj my zakončujeme po homílii práve modlitbou Verím v Boha, našim spoločných vyznaním viery uprostred Cirkvi. Klaňanie sa - to nie je nič iné, ako eucharistický kult. Druhá časť svätej omše - slávenie eucharistie pri obetnom stole, príchod Krista v Eucharistii medzi nás, je pre posilnenie našej viery, aby bola neustále živá. To je moje stretnutie s Kristom v Eucharistii.

Po homílii v slovenskom jazyku sa prihovoril veriacim po maďarsky otec István Szarvas. Za ním sa v krátkosti prihovoril a pozdravil veriacich otec Juraj Spuchľák. Svätá omša pokračovala zvyčajným spôsobom, záverečným pôstnym požehnaním.

Po svätej omši sa všetci spoločne odobrali do budovy fary, kde domáci pripravili milé pohostenie. Spevokol spieval slovenské piesne, dokonca otec Juraj Spuchľák požiadal ešte o niekoľko slovenských piesní navyše. Milé agapé začal požehnaním otec Juraj, ktorý zároveň počas stretnutia odovzdal veriacim srdečné pozvanie na návštevu Banskej Bystrice a do rádia Lumen.

Bol som nesmierne rád, že som mohol túto svätú omšu v slovenskom jazyku slúžiť po boku otca Juraja Spuchľáka, ktorý bol kedysi mojím profesorom v spišskom seminári. Obidvaja sme sa rozišli zo Spiša do sveta. On do Banskej Bystrice, ja sem, pre službu Slovákom žijúcim v Maďarsku. Práve v Santove, v slovenskom prostredí, aj keď len na krátko, sa znova stretli naše cesty v poslaní, ktoré robíme v službe pre ľudí a Bohu.

Ďakujem všetkým veriacim, uprostred ktorých som slúžil v štvrtú pôstnu nedeľu v Santove svätú omšu, za prekrásne spoločenstvo Božieho ľudu, ktoré sa zišlo počúvať Božie slovo a sláviť eucharistické tajomstvo.

Stanislav Brtoš

Predsedníčku ÚSŽZ V. Prívarovú prijal

minister zahraničných vecí M. Lajčák

Dňa 11. marca sa na pôde Ministerstva zahraničných vecí SR uskutočnilo rokovanie ministra zahraničných vecí Miroslava Lajčáka a predsedníčky Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí (ÚSŽZ) Vilmy Prívarovej. Témou rozhovoru boli otázky súvisiace so zabezpečovaním starostlivosti Slovenskej republiky o svoje menšiny a komunity v zahraničí a úlohy vyplývajúce z vládnej koncepcie v krajanskej oblasti do roku 2015. Predsedníčka ÚSŽZ informovala ministra o pôsobnosti úradu vo veci vydávania osvedčenia Slováka žijúceho v zahraničí, o výške finančnej čiastky v rámci grantového systému úradu určenej na podporu aktivít Slovákov žijúcich v zahraničí v roku 2010 i o predložených grantových žiadostiach, o súčasnom stave zabezpečovania účelových dotácií na výstavbu Slovenského domu v Mlynkoch, na rekonštrukciu 21. školy s vyučovacím jazykom slovenským v Užhorode, ako aj na opravu budovy Gymnázia J. Kollára v Báčskom Petrovci, ktoré po právnej a organizačnej stránke zabezpečuje ÚSŽZ. Minister Lajčák sa zaujímal aj o pripravované televízne vysielanie pre Slovákov žijúcich v zahraničí a o akcie organizované úradom v roku 2010, ako aj o činnosť úradu v budúcom období. Predsedníčka úradu konštatovala, že MZV SR je prvoradým partnerom ÚSŽZ pri výkone štátnej politiky starostlivosti o Slovákov žijúcich v zahraničí a poďakovala ministrovi zahraničných vecí za súčinnosť a ústretovosť celého jeho rezortu pri plnení úloh úradu v oblasti krajanskej problematiky. Miroslav Lajčák v závere rokovania ocenil prácu ÚSŽZ a vyjadril aj do budúcnosti plnú podporu rezortu zahraničia aktivitám úradu pri napĺňaní potrieb krajanov s cieľom uchovať ich národnú identitu.

(úsžz)

Slovenčinár 2009

Niekoľko myšlienok aj o zmenách

Posledné tradičné číslo metodického časopisu Celoštátnej slovenskej samosprávy Slovenčinár vyšlo v školskom roku 2007-2008. Časopis odvtedy zmenil svoj formát, titulnú stranu a čiastočne aj obsah, ale v podstate aj naďalej zostáva metodickým časopisom slovenských pedagógov. Stal sa medzinárodnou ročenkou vydávanou v Maďarsku, ktorá vychádza s finančnou podporou Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí.

Pedagógovia slovenských škôl z Maďarska, Rumunska a Srbska musia spolupracovať! Už aj doterajšie čísla Slovenčinára, do ktorých prispievali aj zahraniční slovenskí autori, dokazujú, že slovenské menšinové školstvo v spomenutých štátoch ukazuje mnohotvárny svet, má veľa podobných, ale aj rozdielnych problémov, pričom tendencia „vývoja“, žiaľbohu, nie je taká, ako by sme si želali.

Najnovšie číslo Slovenčinára uverejňuje spolu 20 článkov a štúdií, najviac - osem - zo Srbska, šesť z Maďarska (z Békešskej Čaby, Budapešti, Nového Mesta pod Šiatrom a Sarvaša), štyri z Rumunska, jeden zo Slovenska. Nové číslo uvádza zodpovedný vydavateľ, predseda Celoštátnej slovenskej samosprávy Ján Fuzik článkom Slovenčinár je už zase o čosi viac.

Koncom 18. a začiatkom 19. storočia slovenské obyvateľstvo Horného Uhorska bolo nútené húfne sa sťahovať na Dolnú zem. Zakladalo tu nové slovenské osady a cirkevné obce, budovalo si príbytky, kostoly, školy. Najskôr školy elementárne, neskoršie aj vyššie. Prvú vyššiu školu - cvičnú hospodársku a priemyselnú - založil Samuel Tešedík v Sarvaši roku 1780. Druhá vyššia škola - seniorátne gymnázium - zásluhou evanjelickej cirkvi vznikla roku 1802 v Poľnom Berinčoku, obývanom slovenským, nemeckým a maďarským obyvateľstvom. Neskôr, v roku 1834, bola presídlená do slovenského mestečka Sarvaš. Škola postupne stratila svoj cirkevný a národnostný charakter a neskôr, aj jej „zásluhou“, sa mesto začalo pomešťovať a pomaďarčovať. V Békešskej Čabe sa v polovici 19. storočia začala rysovať možnosť založenia „nižšieho gymnázia“ v rámci evanjelickej cirkvi, v ktorom ešte v tretej tretine storočia vyučovali aj po slovensky a po nemecky, ale v nasledujúcich desaťročiach už nebolo cieľom zdokonaľovať sa v maďarskom jazyku, ale výchova v maďarskom duchu.

Omnoho neskoršie a za celkom inej spoločensko-politickej situácie vznikli na Dolnej zemi ďalšie, charakterom úplne odlišné slovenské stredné školy. O nich píše predsedníčka združenia Dotyk ľudskosti Mária Katarína Hrkľová zo Slovenska. „Prvá dekáda 21. storočia je výročím významných stredných škôl Dolnej zeme. 60. výročie Teoretického lýcea Jozefa Gregora Tajovského v Nadlaku si pripomenuli v roku 2005, toho roku slávilo 90. výročie vzniku Gymnázium Jána Kollára v Báčskom Petrovci a 60. výročie založenia si postupne pripomenuli Slovenská základná škola a materská škola v Slovenskom Komlóši a Slovenské gymnázium, základná škola, materská škola a internát v Békešskej Čabe.“ Mimoriadne vysoko hodnotí ich činnosť a vyzdvihuje nové formy a metódy práce, ktoré sa viažu k súťažiam Výskumného ústavu Slovákov v Maďarsku, resp. k putovným súťažiam zo slovenských dolnozemských reálií pre študentov slovenských dolnozemských škôl.

Mária Gašparovská zo Srbska v článku Gymnázium Jána Kollára v Báčskom Petrovci deväťdesiatročné opisuje priebeh ústredných osláv, ktoré sa konali 2. a 3. októbra 2009 a ktorých sa zúčastnili aj mnohí vzácni hostia, medzi nimi minister zahraničných vecí Slovenskej republiky Miroslav Lajčák.

Riaditeľka Edita Pečeňová v článku 60-ročná békeščabianska škola podáva stručný prehľad histórie komplexného školského zariadenia, ktorý uvádza takto: „Jubileum je skvelou príležitosťou na to, aby sme si oživili spomienky na uplynulé desaťročia, zhodnotili cestu, ktorú máme za sebou a zároveň si vytýčili ciele do budúcnosti. 60-ročné jubileum je súčasne obrazom hľadania, je križovatkou našich ciest, spomienkou na naše rané zážitky, konfrontuje a ukazuje nás takých, akými sme boli, pričom sa pred nami ako zrkadlový obraz otvára mozaika nášho menšinového života. Vieme, že vziať si na seba údel menšiny nikdy nebolo a ani dnes nie je ľahké.“

Z práce Svetlany Zohňanovej (Srbsko) Činnosť výboru pre vzdelávanie NRSNM (Národná rada slovenskej národnej menšiny) sa dozvedáme, že v školskom roku 2009/2010 pôsobí vo Vojvodine 17 predškolských inštitúcií, kde sa vyučuje po slovensky alebo bilingválne, 159 riadnych a 11 kombinovaných tried na základných školách s 3 179 žiakmi a 377 učiteľmi, dve gymnáziá - v Báčskom Petrovci a Kovačici, štyri vysokoškolské inštitúcie - v Novom Sade dve a po jednej v Belehrade a Báčskom Petrovci (vysunuté oddelenie). Kde nejestvujú slovenské triedy, tam pre slovenských žiakov vo vyše 30 základných a 7 stredných školách organizujú vyučovanie slovenského jazyka a poznatkov z národnej kultúry.

Skôr na problémy sa zameriava Vladislava Lovásová (tiež zo Srbska) v článku Problémy vo vyučovaní vo Vojvodine. Stručne opisuje situáciu používania slovenského jazyka v mnohonárodnostnom prostredí, kde sa srbčina postupne dostáva do dominantného postavenia.

Riaditeľka slovenskej školy v Novom Meste pod Šiatrom Júlia Kucziková pod titulom Medzinárodné vzdelávacie projekty referuje o tom, že ich škola sa už od roku 2000 zapája do rôznych medzinárodných projektov, naposledy do sektorového programu Comenius pod názvom Be.SMArT - Take Part (SMArT - sport, music, art, theatre). V rámci partnerských vzťahov medzi základnými školami z Belgicka, Francúzska a Maďarska organizovali vzájomné návštevy, vďaka ktorým sa 26 ich žiakov a 5 pedagógov mohlo dostať do Belgicka a 25 žiakov a 4 pedagógovia do Francúzska. Svoje informácie končí myšlienkou: „Verím, že tento príspevok bude motivovať i ďalšie školy, aby rozbehli podobné projekty.“

Ako odpoveď na túto výzvu možno chápať príspevok Dagmar Králikovej a Anny Frankovej s nadpisom Projekt Comenius v Slovenskej základnej škole v Sarvaši. Autorská dvojica oboznamuje čitateľov Slovenčinára s výsledkami dvojročnej spolupráce pedagógov a žiakov partnerských inštitúcií, základných škôl z Veľkej Británie, Španielska, Falklandských ostrovov a Talianska. Náplňou projektu Tvoj príbeh, môj príbeh, náš príbeh sú otázky kultúry, geografie a histórie zúčastnených krajín.

Po minibloku medzinárodné partnerstvá sa pozrime na niektoré problémy slovenského školstva v Rumunsku na základe príspevku Anny Rǎu - Lehotskej Niekoľko aspektov vývoja slovenčiny v nadlackom školskom prostredí. Stav slovenského jazyka na škole sa môže pokladať za ideálny, temer všetky predmety sa vyučujú po slovensky; po rumunsky sa vyučuje len rumunský jazyk a literatúra a v 8. triede dejepis a zemepis Rumunska. Druhá strana mince - to je prostredie, v ktorom škola pôsobí. Kedysi slovenský Nadlak sa nadnes stal dvojjazyčným, rumunské obyvateľstvo tvorí už väčšinu. „Je preto nepopierateľné, že úloha revitalizácie slovenského jazyka, ale aj zvyšovanie národnej uvedomelosti pripadajú v rovnakej miere všetkým učiteľom.“

Anna Moťovská hodnotí Dve miniankety o literatúre. Na úvod konštatuje, že v dobe rušného vedeckotechnického rozvoja humanitná stránka života ustupuje do úzadia, čo má negatívny dopad aj na výchovno-vzdelávaciu školskú činnosť. Preto sa treba usilovať o to, aby literárna výchova na škole bola aj naďalej úspešná. Do služieb tejto výchovy treba postaviť čítanie. Obidve ankety, ktoré boli realizované v 8., resp. 12. ročníku, prezrádzajú pozitívny vzťah žiakov nadlackej slovenskej školy k literatúre, k čítaniu.

Vedecky fundovaná a na vysokej úrovni je prezentovaná štúdia Júlie Marlokovej-Szabóovej Slovenský jazyk a literatúra ako maturitný predmet, ktorá sa zameriava na dve otázky: na zmeny systému maturitných skúšok a na analýzu výkonu študentov jednej skupiny maturujúceho ročníka budapeštianskeho slovenského gymnázia v školskom roku 2008/2009.

Moderné vyučovacie metódy a vyučovanie literatúry - pod týmto titulom spracúva Ľudmila Šomráková (Rumunsko) metódy, ktoré žiaka aktivizujú. Učiteľ v tomto procese má byť skôr usmerňovateľom, a nie poskytovateľom nových informácií. Príspevok Márie Andrášikovej zo Srbska Interaktivita a interdisciplína v modernizácii učiva o vybraných slovách informuje o netradičnej súťaži vojvodinských žiakov 7. a 8. tried. Učiteľ histórie Ján Kukučka (Rumunsko) v štúdii Pôvod niektorých etnoným vysvetľuje vznik niektorých pomenovaní etník, ktoré majú svoje racionálne vysvetlenia a v minulosti sa používali aj ako oficiálne pomenovania národov (Slovan/Slovien, resp. Tót, Oláh, Rác, Ľach). V súčasnosti by sme sa mali vyhýbať ich používaniu na pomenovanie napr. Slovákov, Rumunov a iných národov, lebo novšie nadobudli hanlivý obsah. Júlia Kucziková ponúka tému Vesmírna matematika pre aktivizáciu žiakov nižšieho i vyššieho stupňa základnej školy, ktorá môže poslúžiť ako uvoľňovacia cvičná úloha. Na záver metodickej časti uverejňuje Slovenčinár štyri rozpisy hodín zo slovenského jazyka.

Záverečný článok Slovenčinára 2009 bude iste fascinovať niektorých našich pedagógov. Nesie titul Elektronická triedna kniha, autormi sú Mariana Fábánová a Pavol Žibrita zo Slovenského gymnázia, základnej školy, materskej školy a internátu v Békešskej Čabe. Svoj príspevok končia myšlienkami: „Mnoho kolegov, hlavne tí starší, sa tejto zmeny bálo. Vyhlasovalo, že ak sa ETK zavedie, pôjdu do dôchodku. Zostali a dnes by sa k starej triednej knihe už naisto nechceli vrátiť.“

Návod k zavedeniu ETK je k dispozícii, treba si ho preštudovať a postupne zavádzať na ďalších našich slovenských školách. Ale presný a prospešný návod k tomu, ako zachrániť aspoň súčasný stav slovenského menšinového školstva na Dolnej zemi - na Dolnej zemi vnímanej v širšom slova zmysle -, resp. ho ďalej rozvíjať, môžeme vypracovať len spoločnými silami. Tomuto cieľu majú slúžiť aj nasledujúce čísla medzinárodného národnostného metodického časopisu Slovenčinár.

Ján Chlebnický

Vzájomnosti čabiansko-trenčianske

Mladých spája aj móda

Békešská Čaba a Trenčín úzko spolupracujú v rôznych oblastiach kultúrneho a spoločenského života od roku 1992. V rámci spolupráce miest viac ako jedno desaťročie sa navzájom inšpirujú aj študenti a profesori dvoch stredných umeleckých škôl. V prvý marcový deň sa v Békešskej Čabe predstavili na spoločnej výstave nazvanej Spoločné nite.

- Myslím si, že kontakty medzi našimi krajinami, ktoré sú podložené základnou zmluvou medzi Slovenskou republikou a Maďarskou republikou, si našli svoje praktické uplatnenie v prehlbovaní vzájomných partnerských kontaktov, ale aj pri preukazovaní schopností a tvorivosti mladej generácie..., - uviedol vo svojom otváracom prejave generálny konzul Slovenskej republiky v Békešskej Čabe Štefan Daňo, ktorého, ako aj riaditeľov oboch partnerských škôl Máriu Vilkovskú a Csabu Tálasa, privítala v Jankayho galérii jej riaditeľka Mária Szegediová Kozáková.

- Výstava predstavuje exponáty nielen z oblasti módneho návrhárstva, ale aj reklamnej grafiky a fotografie, ktorých témou je moderný pohľad na tradičnú ľudovú kultúru. Dokazujú, že jej prvky je možné stále uplatňovať nielen v odeve, úžitkovom výtvarníctve, ale aj v reklame, v dizajne... Niečo také, na prvý pohľad nemenné, akým je tradičný odev či tradičné doplnky, možno vnímať s nadhľadom, bez pátosu, moderne, dokonca s ambíciou posunúť tvorbu na vyššiu úroveň praktického použitia..., - dodal generálny konzul a vyzdvihol zásluhy bývalej národnostnej referentky mestskej samosprávy Heleny Somogyiovej na nadviazaní a koordinovaní partnerských vzťahov oboch miest.

- Nadviazania kontaktov medzi oboma mestami siahajú do roku 1992, keď vedenie Trenčína vyhľadalo osem miest z ôsmich krajín so zámerom vytvoriť partnerské styky, - informovala nás na vernisáži pani Somogyiová. - Odvtedy táto spolupráca úspešne prebieha predovšetkým v oblasti kultúry, ale aj školstva. Mohla by som spomenúť napríklad výtvarných umelcov, ktorí sa navzájom navštevujú v rámci plenérov, pohostinské vystúpenia rôznych speváckych zborov a dychoviek na festivale Zenit, alebo vystúpenie trenčianskeho divadelného súboru s literárno-hudobným pásmom na Radničných večeroch. Štyri roky u nás pôsobila hosťujúca učiteľka materskej školy z Trenčína Eleonóra Kelemenová, ktorá vo svojej činnosti pokračovala neskôr aj v Sarvaši. Naši priatelia nám boli na pomoc aj pri umiestnení a odhalení pamätnej tabule biskupa Gustáva Seberíniho v jeho rodisku, v Adamovských Kochanovciach. Ďalšou zaujímavosťou je, že čabiansky rodák, konštruktér lietadiel Ondrej Kvas, v roku 1914 pristál so svojím lietadlom, alebo ako ho on nazval „trepačkou“, na trenčianskom letisku. Pri príležitosti stého výročia tejto udalosti v Trenčíne usporiadali veľkolepú slávnosť s účasťou najvyššieho armádneho velenia. Samozrejme, boli sme tam prítomní aj my, dolnozemskí Slováci a potešilo nás, že vyzdvihli slovenský pôvod Ondreja Kvasa, - podelila sa s nami o perličky z dvojstrannej spolupráce Helena Somogyiová.

Pred spoločnou výstavou v priestoroch Jankayho galérie, ktorá po týždni putovala do Domu slovenskej kultúry (DSK) v Békešskej Čabe, sa konala aj ďalšia spoločná aktivita mládeže. Bola to módna prehliadka v aule nákupného strediska Csaba Center, kde študentky oboch škôl predviedli modely svojich spolužiačok. Na vydarenom podujatí, kde mladé dievčatá pochopiteľne vzbudili záujem každého návštevníka strediska, študentky čabianskej školy predstavili predovšetkým milé humorné kreácie, kým modely Trenčianok charakterizovala skôr vznešenosť a elegancia.

Mali sme možnosť osloviť aj niektoré z protagonistiek dvojstranného projektu z Trenčína. Monika Ostrihoňová študuje módne návrhárstvo. Odmalička rada kreslí, uprednostňuje čierno-biele kombinácie, klobúky a džínsy. Nezvyčajný je odbor Terézie Haringovej, ktorá sa venuje scénickým kostýmom, má rada historické dobové odevy, jej obľúbeným slohom je rokoko. Romana Karlubíková, ktorá bude tiež módnou návrhárkou, už v detstve sledovala, ako sa obliekajú ľudia. Je zástankyňou jednoduchšieho štýlu a nemá rada extravaganciu, ani krikľavosť.

- Naša spolupráca trvá už viac ako desaťročie a má rôzne formy a podoby, - zhrnula spoločné projekty riaditeľka Strednej umeleckej školy v Trenčíne Mária Vilkovská. - Sú to výmenné pobyty študentov, učiteľov, boli sme spolu na krajinárskom kurze, pracovali sme dva roky na projekte Dotyky s ľudovou kultúrou. Urobili sme praktickú prácu, ktorú sme prezentovali v krajinách V4... Myslím si, že táto spolupráca nás obojstranne veľmi obohacuje. Naše kultúry sú výrazne odlišné, a tak môžeme vzájomne čerpať iné prvky, ktoré nám doteraz neboli blízke. Videli sme to napríklad aj na plenéri, na maliarskom kurze, ktorý bol v septembri u nás na Patrovci pri Trenčíne... Keď naši žiaci videli, ako čabianski študenti odvážne pracujú s farbami, aj oni sa osmelili, pretože to naše videnie je pomerne jednofarebné, čisté... V dielach žiakov z Maďarska zase badať explóziu farieb, oni sa neboja použiť divokejšie kombinácie. Pod ich vplyvom sa aj naši pustili do použitia odvážnejších farieb a výsledok bol úžasný, - dodala pani riaditeľka z Trenčína.

O úspešnosti spolupráce sa v podobnom duchu zmienil aj čabiansky maliar, profesor strednej umeleckej školy, ktorá sa pred niekoľkými rokmi začlenila do inštitúcie Gymnázia, strednej odbornej školy a žiackeho domova Alberta Szent-Györgyiho, Attila Novák.

- Vplyv našich slovenských priateľov na život a činnosť našich žiakov vidím predovšetkým v oblasti práce ako takej. Charakterizuje ich vysoká pracovná morálka, k úlohám pristupujú s nesmiernou pokorou. Pritom keď práve aktívne netvoria, sú takisto veselí, príjemní mladí ľudia, avšak keď ide o prácu, sú veľmi disciplinovaní a svojím správaním zapôsobili aj na čabiansku mládež. Musím zdôrazniť, že aj medzi profesormi dvoch škôl sa v rámci viacročnej spolupráce vytvorili nielen kolegiálne vzťahy, ale aj skutočné priateľstvá. Kolegovia z Trenčína nám veľmi veľa odborne pomohli aj pri reorganizovaní nášho systému, ich skúsenosti a metodiku sme využili napr. pri zavedení odboru odevného výtvarníctva, - konštatoval pán Novák, ktorý je po obidvoch rodičoch slovenského pôvodu a ako povedal, počas spoločných pobytov si oveľa intenzívnejšie uvedomuje svoje čabianske slovenské korene a zdokonaľuje sa v jazyku svojich predkov, ktorý sa učil prvé štyri roky v základnej škole.

Výstava výtvarných diel slovenských a maďarských študentov bude v DSK prístupná do konca marca.

(csl)

Klub slovenských dôchodcov v Budapešti

Pozdrav žien s divadelníkmi zo Slovenska

Tradičné podujatie Klubu slovenských dôchodcov, pôsobiaceho pri Slovenskej samospráve Budapešti, oslavy Medzinárodného dňa žien, sa uskutočnilo 5. marca v priestoroch Slovenského inštitútu.

Prítomné dámy pozdravil predseda klubu Ladislav Petro, ktorý najprv predstavil nového pracovníka Slovenského inštitútu Petra Tomčíka, ktorý sa poďakoval prítomným ženám za ich existenciu, lebo bez nich by ťažko mohlo hocičo existovať. O ženách sa rozhovoril aj L. Petro, ktorý priblížil históriu sviatku. Medzinárodný deň žien prijímajú ľudia dvojako: buď ho považujú za pozostatok predošlého režimu, alebo za taký deň v roku, keď sa chcú poďakovať predstaviteľkám nežného pohlavia za ich celoročnú prácu doma a na pracovisku. Ako povedal L. Petro, sviatok sa zrodil už začiatkom minulého storočia. Medzinárodný deň žien ustanovila II. medzinárodná konferencia žien v roku 1910 v Kodani, na ktorej sa zúčastnilo 100 delegátok zo 17 krajín. Uzniesli sa na tom, že 8. marca budú oslavovať deň boja žien za sociálne a politické zrovnoprávnenie, za medzinárodnú solidaritu, proti militarizmu a vojne. Dátum zvolili na počesť prvého organizovaného vystúpenia žien z krajčírskych a textilných dielní v New Yorku 8. marca 1857 proti krutému vykorisťovaniu a diskriminácii.

V peknej tradícii, ktorú vytvorilo vedenie klubu, pokračovali tento rok predstavením Divadelného ochotníckeho súboru Atak 9 z Dovalova, mestskej časti Liptovského Hrádku. Vedúcou súboru je učiteľka materskej školy Libuša Števčeková. S Liptovským Hrádkom, resp. s mestskou časťou Dovalovo, nadviazali budapeštianski Slováci kontakty už dávnejšie. Ich spolupráca sa utužila vlani, keď rodákovi Dovalova Jánovi Nepomukovi Bobulovi udelila Samospráva VI. obvodu Budapešti in memoriam titul čestného občana mestskej časti a keď vyšla kniha L. Petra živote tohto významného staviteľa a verejného činiteľa. Mladí Dovalovčania predviedli v Slovenskom inštitúte milé predstavenie. Hoci ich Micka a Murko, alebo Pohyb je cesta k zdraviu je predstavenie pre deti, dobre sa na ňom zabávalo aj dospelé publikum. Sledovali sme život dvoch mačiek, ktorý plynul pred televízorom, bez pohybu, bez zdravých jedál, a to až do dňa, keď sa rozhodli zmeniť ho. Mladí herci s oduševnením hrali, cvičili a jedli mrkvu, pili vodu a naháňali sa.

Zlatým klincom programu bola tradičná ruža pre každú ženu pri východe z divadelnej sály. Oslavy pokračovali v družnom rozhovore pri pagáčikoch a víne.

(ef)

Veľkonočný pozdrav z Nadlaku

Miestna organizácia Demokratického zväzu Slovákov a Čechov v Rumunsku (DZSČR) po vlaňajšom úspechu druhýkrát usporiadala v polovici marca vo svojom sídle v Nadlaku Medzinárodnú výstavu kraslíc a jarných ozdôb.

Podobne ako vlani, aj tohto roku sa v rámci trojstrannej spolupráce slovenských komunít v Maďarsku, Rumunsku a Srbsku predstavili na výstave okrem domácich aj Slovenky zo Srbska a z Maďarska. Medzi textíliami, rôznymi ozdobnými predmetmi, ale aj sladkosťami s veľkonočnými motívmi boli aj výšivky jediného muža, Nadlačana Jána Keleša, známeho slovenského ochotníckeho divadelníka. Na výstave sa prezentovali jednotlivci a kolektívy, napr. miestny Folklórny súbor Sálašan, alebo ženské spolky z Aradáču a Báčskeho Petrovca. Čabianska organizácia Slovákov poslala do Nadlaku práce Výšivkárskeho krúžku Rozmarín, ktorý zastupovala slovenská učiteľka na dôchodku Alžbeta Husárová, kým techniku nanášania motívov na sfarbené kraslice predviedla Júlia Lázárová z Békésszentandrásu. Okrem tradičných techník zdobenia kraslíc tu predviedli aj tie modernejšie. Anna Legíňová z Báčskeho Petrovca napríklad pomocou špeciálneho prístroja zdobila kraslice madeirovou či richelie technikou (čipkované, resp. dierkované kraslice). Vystavovatelia sa vrátili domov nielen s pamätnými diplomami, ale aj s produktami tvorivej práce svojich kolegov a kolegýň, s ktorými sa vzájomne obdarovali.

Podujatie bolo vhodnou príležitosťou aj na to, aby krajanské partnerské organizácie z troch štátov na pracovnej porade prediskutovali detaily spoločného veľkolepého festivalu Na jarmoku, hostiteľom ktorého bude začiatkom júna práve centrum Slovákov v Rumunsku Nadlak.

(csl)

Jablká... a ženy

V Malom Kereši sa rodí nová tradícia

Čo by bolo s nami bez oduševnených príslušníkov - presnejšie povedané príslušníčok - Slovače v Malom Kereši? - pýtajú sa mnohí obyvatelia tohto dolnozemského mesta. Príslušníčky nežného pohlavia v kruhu miestnych Slovákov poznajú ako ženy, ktoré pod vedením Zuzany Gmoserovej desaťročia neúnavne pracujú na odovzdávaní slovenských tradícií mladým generáciám. Spievajú, hrajú na citarách, inokedy usporadúvajú recitačnú súťaž pre deti, no a, samozrejme, pestujú kontakty s inými Slovákmi obývanými osadami doma a na Slovensku. Sú ochotné precestovať stovky kilometrov, len aby predstavili svoje hodnoty na niektorom festivale. Činné sú však aj doma. V máji zapájajú do ťahania a pečenia „štrúdlí“ polovicu krajiny a počas oberačkových slávností nakŕmia účastníkov bryndzovými haluškami.

Najnovším nápadom malokerešských žien je populárny jablkový festival, ktorý druhýkrát usporiadali v miestnom kultúrnom dome. Veselý a súdržný kolektív miestnych Slovákov si síce nájde príležitosť na stretávanie sa aj bez zvláštnych dôvodov, ale tento nápad je kolosálny: sviatok jabĺk okrem kultúrnych zážitkov ponúka záujemcom aj kulinárne.

V kultúrnom programe zabávali obecenstvo tak po slovensky, ako aj po maďarsky a popri próze, piesňach a básňach mal svoju úlohu aj tanec. Hostiteľmi podujatia boli miestny slovenský národnostný spevácky zbor a citarový súbor. Okrem nich vystúpili žiaci Základnej školy J. Bema a Tanečný súbor Dúha. Produkciu speváckeho zboru z neďalekého Dunaeďházu sprevádzal nielen potlesk, ale občas aj spev obecenstva.

- Aj ty patríš medzi nás, - oslovila predsedníčka miestnej slovenskej samosprávy Zuzana Gmoserová primátora mesta Malý Kereš Lászlóa Domonyiho. Oslovený hrdo vymenoval svojich slovenských predkov a vyslovil nádej, že jablkový festival si v budúcnosti získa popularitu v širokom kruhu.

- Doteraz sme boli „Mestom hrozna a vína“, vďaka Slovákom aj jabĺk. Konzumáciou chutného šťavnatého ovocia nielen chránime svoje zdravie, ale prispejeme aj k lepšej prosperite malokerešských pestovateľov jabĺk, - prízvukoval prvý človek mesta.

Tí, ktorí prišli kvôli kulinárnym zážitkom, sa určite nesklamali, mohli ochutnať stovky druhov jablkových zákuskov, ktoré priniesli na festival kerešské ženy. Po kultúrnom programe totiž nasledovala večera a zábava, ktorá trvala do neskorých večerných hodín.

Zsuzsa Bodová (br)

Oheň a dym

Výstava Jána Triašku v Slovenskom inštitúte

V Slovenskom inštitúte v Budapešti sa 18. marca konala vernisáž výstavy s názvom Oheň a dym. Prítomných privítal riaditeľ inštitúcie Milan Kurucz. - Dnes vidíme výstavu mladého umelca Jána Triašku. Som presvedčený, že už samotný názov výstavy vyvolal záujem a nejaké pocity, - povedal riaditeľ SI a odovzdal slovo kurátorke výstavy Mire Sikorovej. - Maliarska tvorba Jána Triašku pôsobí pomerne odťažitým dojmom. Najmä preto, že ňou nikdy nepritakával momentálnym módnym vlnám, objavujúcim sa v aktuálnej maľbe, ktorú častokrát mladá generácia používa i vyslovene pragmaticky. V kolekcii nových obrazov, nazvaných Oheň a dym, autor možno na prvý pohľad paradoxne prostredníctvom tohto tradičného, ale i vyslovene „rukodieľneho“ média otvára úvahy o strete a konfrontáciách dvoch rozdielnych realít: každodennej a simulovanej, ktorá má svoj pôvod v digitálnych médiách. Doterajšie maľby Jána Triašku sa z formálnej stránky vyznačovali uplatňovaním štrukturálnych polí s náležitými znakovými systémami, neskôr čoraz výraznejšie prerúšanými expresívnymi gestickými zásahmi, a boli osobitým variantom subjektivizovanej geometrie. Ale za programom, kde sa stretáva racionálnosť geometrie s prvkami individualizmu, sa dá čítať najmä autorov pozorovací talent spojený s citlivým vnímaním negatív v existencii súčasného jedinca, poukazovanie na ne a snaha nachádzať vlastné riešenie v danej situácii. Tento dôležitý determinant zostáva v aktuálnych obrazoch Jána Triašku stále prítomný. Všíma si krehkosť hranice medzi skutočnosťou a fikciou, ale najmä to, ako nové formy artificiálnych obrazov simulujúcich inú skutočnosť v súčasnosti menia vnímanie reality a neodvratne narúšajú jej obraz. Mestá, no predovšetkým krajina, sú dnes pozmenené obrovským množstvom prostriedkov reklamnej komunikácie - billboardov, bezohľadne vsadených do jej prostredia, ignorujúcich jej prirodzený charakter, ktorý nie je zásluhou človeka. Naopak, on je činiteľom, ktorý spôsobuje zánik jej pôvodnej vizuality tým, že do nej vkladá navýsosť rušivé prvky, ktoré v danej situácii nemajú naozaj ďaleko od toho, aby sme ich mohli pokladať za deštrukčný zásah - formy vírusov, kde hackerom je človek a výsledok tejto činnosti naozaj nie je formovaním kultúrnej krajiny, - povedala kurátorka výstavy. Po slovách Mire Sikorovej riaditeľ SI predstavil prítomným mladého výtvarníka. Ako povedal, Ján Triaška sa narodil v roku 1977 v Novom Sade, v Srbsku. Vysokú školu výtvarných umení absolvoval v Bratislave v ateliéri profesora Jána Bergera. Žije a pracuje v Bratislave, venuje sa maľbe a multimediám. Predstavil sa na viac ako štyridsiatich výstavách na Slovensku, ale aj v Nemecku, Srbsku, Španielsku. V roku 2000 vyhral v konkurze UNESCO dvojmesačný pobyt v Španielsku. Výstava Jána Triašku bude otvorená v Slovenskom inštitúte do 9. apríla.

(aszm)

Budapeštianske osvetové stredisko

Cezhraničné počítačové kurzy

Rozália Szitová si po ukončení počítačového kurzu kúpila počítač a keď mala zlomené rebrá, krátila si dlhú chvíľu využívaním Internetu na prezeranie webových stránok. Katarína Feketeová pomocou počítača udržiava kontakty so svojou rodinou a ukladá si fotografie svojich vnúčat. Máriu Prunkovú zaujímajú hlavne databázy, ktoré by sa jej boli zišli počas aktívnych rokov. Ako hovorí, dnes už nie sú vzdialenosti, nie sú bariéry. Pomocou Internetu si dopisuje so svojimi známymi zo zahraničia.

Všetky tri absolvovali počítačový kurz Budapeštianskeho osvetového strediska, ktorý organizuje v spolupráci s Regionálnou rozvojovou agentúrou Južný región so sídlom v Štúrove, komárňanským Inštitútom pre odborné vzdelávanie a vzdelávanie dospelých, Viacúčelovým mikroregionálnym združením Komárom-Bábolna a Osvetovým strediskom Mihálya Csokonaiho v Komárome. Projekt s názvom Vedomosťami za kultúrne hodnoty - intergeneračné cezhraničné výmenné programy sa uskutočňuje v rámci Programu cezhraničnej spolupráce Maďarská republika - Slovenská republika. Partneri vypracovali spoločnú metodiku na osvojovanie si používania Internetu pre deti vo veku od 8 do 12 rokov, od 10 do 16 rokov a pre dôchodcov. Sú to bezplatné 25-hodinové kurzy, v rámci ktorých starších ľudí naučia pracovať s Internetom a mládež uvedú do tajov bezpečného používania siete. Pre dôchodcov sú dva typy kurzov: pre začiatočníkov a pre pokročilých. Ako sme sa dozvedeli od projektového manažéra Gábora Boldizsára Kissa, mladým treba ukázať skôr tienistú stránku svetovej dráhy. „Na našich kurzoch sa dozvedia, že pri naväzovaní kontaktov sa musia ubezpečiť, či ich partner nechce zneužiť. Väčšina žiakov už ovláda používanie počítača na vysokej úrovni, ale bez ostychu poskytnú základné informácie: presnú adresu, kód od brány, niekedy aj iné bezpečnostné kódy. Tieto potom môže zneužiť dospelý, ktorý sa vo virtuálnom svete vydá za dieťa.“ Pokročilým seniorom ponúkajú organizátori kurzu prípravu virtuálneho cestovného plánu a spoznanie virtuálneho sveta, napríklad prechádzkou po múzeu apod. V spolupráci so svojimi partnermi zo Slovenska plánujú vytvoriť mapu hodnôt Komárňanského mikroregiónu. Zmapovanie kultúrnych hodnôt sa uskutoční v rámci výmenného štvordňového pobytu, na ktorom sa účastníci kurzov môžu zoznámiť s mikroregiónom, podnikajú výlety s miestnym sprievodcom, skontaktujú sa s obyvateľmi a vybavení digitálnym fotoaparátom vyfotia „všetko, čo sa im dostane do cesty“. Na základe svojich skúseností po návrate domov pripravia spomínanú mapu hodnôt, do ktorej zahrnú aj tie informácie, ktoré sú už dostupné o tomto mikroregióne. Mapu hodnôt umiestnia na webovej stránke projektu:

www.husk-cbc.bmknet.hu

Do projektu sa doteraz zapojilo päťsto ľudí z obidvoch štátov. Ako nám povedal G. B. Kiss, plánujú nadviazať kontakty aj so Slovákmi v Maďarsku, možno práve prostredníctvom tohto projektu.

Počítačové kurzy v rámci projektu sú vhodné aj na vytvorenie nových kontaktov, hlavne medzi seniormi. Dopisujú si na Internete, posielajú si videá a obrázky. Ročný projekt ukončia stretnutia vedúcich kurzov a účastníkov z oboch strán hraníc, kde sa absolventi budú môcť zoznámiť aj v reálnom svete a zároveň si odovzdajú imaginárnu mapu hodnôt.

(x)

Nové Mesto pod Šiatrom

Škôlkári zo Sedmokrásky sa oboznamovali so školou

Na základe zmluvy medzi Ústrednou materskou školou Sedmokráska a Maďarsko-slovenskou dvojjazyčnou národnostnou základnou školou a internátom v Novom Meste pod Šiatrom sa v dňoch 9. až 11. marca odohrala séria programov, zameraná na oboznámenie budúcich prváčikov s hostiteľskou inštitúciou.

V rámci podujatia sa s nastávajúcou triednou učiteľkou Helenou Rohályovou-Klebaškovou a jej poobedňajšou partnerkou Csillou Benczeovou-Polinčárovou stretlo okolo 130 škôlkárov. V telocvični školy si pozreli bábkové predstavenie štvrtákov, ktorí svojimi hlasmi prebudili k životu bábky a pomohli pani učiteľke odmeniť tých malých poslucháčov, ktorí najpozornejšie sledovali dej príbehu. Pani učiteľka im totiž kládla otázky, súvisiace s hrou.

V druhej časti programu sa deti mohli vyšantiť na malých motorkách, roleroch a obrovských loptách. Pri pretekoch si pod vedením pani učiteľky telesnej výchovy Kataríny Krafčenkovej mohli poprehýbať svaly a zorientovali sa v telocvični.

Pred obchôdzkou školy sa posilnili keksíkmi a čajom. Až potom sa vydali na prehliadku školy, pozreli si pestro vyzdobené nástenky a vymenili si pár slov s „veľkými školákmi”. Dúfame, že tento neformálny spôsob oboznamovania škôlkárov so školou prispeje k ich úspešnému vstupu do prvej triedy a že 31. marca a 1. apríla sa príde zapísať do školy čím viac detí.

(jk)

Fašiangy trochu inak

Koncom februára sa v jedálni novomestskej Maďarsko-slovenskej dvojjazyčnej národnostnej základnej školy a internátu, v tradičnom dejisku fašiangovej zábavy, uskutočnila prehliadka pestrých masiek a maškár.

Tohto roku sa však z iniciatívy organizátoriek programu, učiteliek Heleny Rohályovej-Klebaškovej a Viktórie Hegedűsovej, podarilo tradičnú popoludňajšiu zábavu obohatiť o netradičnú dopoludňajšiu formu. Prestávky medzi jednotlivými skrátenými vyučovacími hodinami sa predĺžili na 20 minút, aby sa cez ne žiaci v sprievode hudby mohli venovať zábavným hrám a hravým úlohám. Medzi úlohami bola napr. súťaž v jedení lekvárového chleba, lízania smotany, pitia malinovej šťavy, ale aj tanečná súťaž. Víťazov, samozrejme, neminuli ocenenia vo forme drobnej odmeny.

Sprievod masiek vyvrcholil poobede pred početným obecenstvom, pozostávajúcim z rodičov, starých rodičov a priateľov školy. Nechýbala ani odborná porota. Medzi jej členmi boli policajt školy, umelecký vedúci citarového súboru, zástupca rodičovskej rady a jeden reprezentant stredoškolákov.

Program začal otváracím tancom siedmakov. Táto veselá pohybová vložka bola základom dobrej nálady a zábavy až do záveru programu, veď po siedmakoch zaujali priestory masky od výmyslu sveta. Všetky boli veľmi nápadité a dokazovali bohatú fantáziu jej autorov, ktorými, vo väčšine prípadov, boli rodičia. Aj preto má toto podujatie novomestskej školy veľmi silný spoločenský charakter. Zomkýna k spolupráci členov rodiny a úspech z výsledku práce žnú žiaci v škole v rámci zábavného programu.

Žiaci vyšších ročníkov vystúpili so žartovne nacvičenými produkciami. Piataci na móle prezentovali módnu prehliadku, šiestačky tancovali a siedmaci rozospievali priestory na spôsob súťaže Megastar. Po vyhodnotení prehliadky a masiek sa každému ušiel chutný pampúšik. Aj cien v tombole bolo nadostač, preto sa každý v dobrej nálade venoval poslednému bodu fašiangovej zábavy, karaoke. Známe šlágre žiaci spievali až reproduktory praskali.

Veríme, že o podobnú zábavu sa o rok postarajú i jej budúcoroční organizátori.

(jk)

400 rokov od Žilinskej synody

V roku 1609 bol do funkcie palatína zvolený oravský hlavný župan Juraj Turzo. Jedným z jeho počinov bolo zvolanie porady - synody - predstaviteľov evanjelickej cirkvi do Žiliny 30. marca 1610, ktorá prijala novú organizáciu evanjelickej cirkvi na podklade dohodnutých princípov náboženskej slobody v Uhorsku podľa princípu „koho vláda, toho náboženstvo“. Uverejňujeme najdôležitejšie časti dokumentu zo Žiliny.

„My gróf Juraj Thurzo z Betlanoviec, palatín uhorskej krajiny, sudca Kumánov, tiež oravský, tejto stolice hlavný a dedičný župan, radca jeho jasnosti kráľovskej a miestodržiteľ v Uhorsku, atď. Peter z Révy, župan Turčianskej stolice, magister dvora a radca jasnosti kráľovskej i strážca svätej koruny uhorskej krajiny... dávame touto listinou na vedomie všetkým, ktorých sa to týka, že keď sme na žiadosť a z poverenia tohože osvieteného pána palatína v otázkach nižšieoznačených, sčiastky totiž i cieľom ustanovenia predstavených alebo superintendentov - keď to zákony a ustanovenia krajiny dovoľujú - v cirkvách augsburského vyznania v týchto desiatich preddunajských stoliciach dňa 29. marca bežiaceho roku 1610 tu v meste Žiline zišli a zriadili po mnohom uvažovaní a rokovaní, zbožne a bratsky vzájomne rozmysliac a uvážiac, nakoľko je treba, aby sa predišlo a vyhlo verejným rozporom, aby i naše náboženstvo malo svojich predstavených alebo superintendentov, uzniesli sme sa na tejto jednote svornosti a vzájomnej zhody:

A to po prvé: Pretože týchto desať stolíc má takú rozsiahlosť, že jeden superintendent nemohol by ich ani zďaleka spravovať, uzavreli sme, aby sa tých desať stolíc na tri čiastky rozdelilo a aby každá časť mala svojho superintendenta a to v tomto poriadku: Liptovská, Oravská a Trenčianska dvojctihodného pána Eliáša Lániho; Turčianska, Novohradská, Zvolenská a Hontianska podobne dvojctihodného pána Samuela Melíka; Tekovská, Nitrianska a Bratislavská tretieho, tiež dvojctihodného pána Izáka Abrahamidesa, prepošta bojnického.

A keďže v tomto kráľovstve sú nielen cirkvi maďarskej a slovenskej nácie, ale i nemeckého kmeňa, ustanovili sme, aby nácia nemecká, podobne i maďarská, mali svojich inšpektorov, ktorí si majú s vyššieoznačenými superintendentmi dopisovať a od nich majú byť odvislí. A za takého inšpektora vyvolený je pre nemecké cirkvi v stoliciach Bratislavskej, Nitrianskej, Tekovskej, M. Šimon Heuchelin, slova božieho kazateľ bratislavský; pre banské mestá M. Pavol Lentz, štiavnický a pre maďarské cirkvi v stoliciach Bratislavskej, Nitrianskej a Tekovskej Štefan Kürti, seredský slova božieho kazateľ. Ďalej sa ustanovuje, aby seniori a dekani v jednotlivých dištriktoch alebo diecézach, ktorí s nami vo vyznaní súhlasia, na spôsob predtým obyčajný ostali v úrade. A keď by pre isté a zrejmé príčiny úrad opustili, majú sa na ich miesto iní vyvoliť, a to osoby na to spôsobené, vynikajúce učením, nábožnosťou, vážnosťou a životom bezúhonným. - Čo sa toho týka, že keď by jeden zo superintendentov (ako sme všetci smrteľní) umrel, alebo sa presťahoval do druhej stolice, patriacej pod druhého superintendenta: ustaľujeme a uzavierame, aby druhí dvaja superintendenti s predbežným zvolením tých stolíc (šľachty), v ktorých bol predstaveným zomrelý, alebo inam povolaný superintendent, ustálením a vyhlásením spoločného uzrozumenia a hlasov v určenom termíne mohli vyvoliť a ustanoviť druhého, na taký úrad súceho superintendenta.

O platoch tých istých superintendentov, okrem dôchodku katedratického a poplatkov kostolníckych, majú sa vyzvať bratstvá a vyššie označené stolice, aby aj ony z nábožnej horlivosti a oddanosti i štedrosti k cirkvi Pánovej a jej slova božieho kazateľom niečo stáleho určili a uzavreli...“

Palatín Juraj Turzo

Generál

Narodil sa 2. septembra 1567 na hrade Lietava, ktorý už tradične držal ich rod a zmenil ho vo svoje hlavné sídlo. Dostal meno Juraj a tu je aj trochu problém, pretože niekedy je medzi Jurajmi tohto rodu uvádzaný ako tretí v poradí (III.), inde piaty (V.) a tiež aj siedmy (VII.) Našťastie je to jediný problém, ktorý s ním máme.

Jeho otec bol František I. Turzo a matka Katarína Zrínska. O jeho detstve a mladých letách toho moc nevieme, ale jedno je isté, odmala sa pripravoval na vojenskú dráhu, čo je v štáte, ktorý bezprostredne susedil s Osmanskou ríšou a bol s ňou de facto v neustále pokračujúcom vojnovom stave, pochopiteľné. Jeho otec bol dosť bohatý na to, aby do protitureckých vojen staval vlastný pluk, v ktorom sa Juraj stal veľmi rýchlo vyšším a nakoniec veliacim dôstojníkom. Súčasne je nutné uviesť, že to nebolo len bohatstvo jeho otca, ktoré mu zaisťovalo úspešnú vojenskú kariéru. Bol skutočne dobrým vojakom, neustále skúsenejším a zrelším dôstojníkom a veliteľom. Ku všetkému pridával schopnosť riešiť problémy diplomatickou cestou, čo mu otváralo brány pre iných dôstojníkov neprístupné a viedlo ho to až ku trónu. Jeho autoritu potvrdil aj fakt, že už od roku 1585 zastával funkciu hlavného oravského župana.

Doba, v ktorej vstúpil na vrcholové kolbištia, nebola jednoduchá. V monarchii vládli katolícki Habsburgovia a Juraj Turzo bol zanietený evanjelik. Uhorsko túžilo po uvoľnení zväzkov s Viedňou a tá sa ho naopak snažila ešte viacej spútať. Už len tieto dva faktory viedli k rastu napätia vo vnútri štátu a v podstate dlho boli tehotné protihabsburskou a protikatolíckou vzburou.

Ale boli tu aj ďalšie veci. Štát nebol politicky jednotný ani na svojej najvyššej úrovní. Rudolf II. - ako nemecký cisár, Rudolf I. ako český a uhorský kráľ v jednej osobe, musel čeliť rastúcemu tlaku svojho brata arcivojvodu Mateja, ktorý krok za krokom získaval pozície a svojho brata vháňal do kúta. To všetko bolo podčiarknuté vojnovým konfliktom s Turkami. Politika sa v tejto situácii zmenila v slalom medzi všetkými bránkami, rozostavenými na prudkom svahu chaoticky a proti všetkej logike. Juraj Turzo ich dokázal všetky prekonať. To svedčí o tom, že bol skutočne dobrým politikom s pevným zázemím.

Konflikty s Osmanmi v roku 1593 prerástli v ďalšiu vojnu, ktorú označujeme slovom päťnásťročná, čo naznačuje, že bola skutočne dlhá. Do bojov sa zapojil aj Turzov pluk a on sám prudko stúpal po rebríčku vojenských hodností. Už 3. novembra 1593 sa jeho oddiel zúčastnil víťaznej bitky pri Pákozde a úspešného obliehania Stoličného Belehradu. Keď zakrátko po tom do rúk cisárskych jednotiek padlo aj Fiľakovo, zdalo sa, že vojna rýchlo skončí. Turci sa ale roku 1596 vzchopili a vojna sa naťahovala. Politické a vojnové úspechy, ktoré generál Juraj Turzo dosahoval, boli tak významné, že bol v roku 1598 menovaný za radcu cisára Rudolfa II., v roku 1599 za kráľovského pohárnika a v júni 1600 ho cisár ustanovil do funkcie veliteľa jednej z najvýznamnejších protitureckých pevností na Slovensku - Nových Zámkov. O dva roky neskôr - v roku 1602 - sa stal kapitánom preddunajského cisárskeho vojska.

Politický slalom

V roku 1604 už vojna s Turkami začala ustupovať, aby 11. novembra 1606 skončila mierom, podpísaným pri ústí rieky Žitavy, ale vystriedali ju nové problémy. Ich príčinou bol cisár Rudolf II. Na sneme v Bratislave, ktorý sa konal od 3. februára do 1. mája 1604, presadil návrat ku starším katolíckym zákonom, ktoré obmedzovali práva uhorských evanjelikov. Katolícki dôstojníci začali obsadzovať evanjelické kostoly, došlo k násilnostiam a prudkým zrážkam. Odpoveďou bolo povstanie Štefana Bočkaja, ktorého jednotky začali postupne obsadzovať Slovensko. V októbri 1604 Košice, v decembri Fiľakovo, Ďarmoty a Krupinu, v apríli 1605 Banskú Bystricu a Kremnicu, v máji a júni Trenčín, Nitru a Trnavu, v júli Rimavskú Sobotu, v októbri Nové Zámky, Levice a Novohrad... Na základe toho Matej, ktorý zastupoval záujmy Rudolfa II. v Uhorsku, radšej ustúpil a s Bočkajom podpísal mierovú dohodu.

V tejto situácii cisár musel riešiť svoj vzťah k evanjelikom. Pokračovať v ostrej reformačnej politike nebolo možné a cisár to nakoniec uznal. Jeho človekom v tejto hre sa stal Juraj Turzo, ktorý ako horlivý evanjelik sa k povstaniu vôbec nepridal, za čo sa mu povstalci v roku 1605 odvďačili vydrancovaním jeho hlavného sídla - Bytčianskeho zámku, pričom im za obeť padla aj Turzova slávna knihovňa. Vylúpená bola aj hrobka jeho otca, vypálené mnohé budovy a statky. V závere Bočkajovho povstania sa Turzo stal jedným z hlavných cisárskych vyjednávačov. Turzo a Štefan Ilešházi nakoniec doviedli svoje obratné vyjednávanie do úspešného konca. Ilešházi za to od Mateja dostal Sv. Jur, Pezinok, Hodonín a v roku 1608 nakoniec aj hodnosť palatína. Turzo sa ale súčasne stal druhou najvýznamnejšou osobnosťou Uhorského kráľovstva, ktorú už v žiadnych rokovaniach nebolo možné obísť. Zúčastňoval sa na všetkých najdôležitejších aktoch, radil sa s ním ako Ilešhazi, tak aj Matej.

Tiež postavenie tohto Rudolfovho brata sa zmenilo. Ostro proti nemu vystúpil Rudolf II., ktorý nechcel akceptovať ani podmienky mieru s Turkami, ani s Bočkajom. Ostrý spor oboch bratov skončil nečakane 25. júna 1608, keď Rudolf II. abdikoval na funkciu uhorského kráľa a prenechal ju Matejovi. Ten okamžite zvolal na 9. septembra 1608 uhorský snem do Bratislavy, ktorý ho po dlhšom vyjednávaní zvolil za riadneho uhorského kráľa, schválil podmienky oboch mierov, ktoré až doteraz Rudolf II. nechcel uznať, zaručil úplnú náboženskú slobodu a do funkcie palatína zvolil Štefana Ilešhaziho. Prešiel len polrok a palatín 5. mája 1609 náhle vo Viedni zomrel. Okamžite bol do Bratislavy zvolaný snem, ktorý začal 1. novembra 1809. Po dlhších vyjednávaniach a dohadoch bol nakoniec 10. decembra 1609 do tejto funkcie zvolený Juraj Turzo a stal sa najvýznamnejším uhorským šľachticom.

Palatín

Juraj Turzo si vo svojej funkcii počínal viac ako zdatne. Ukončil spory so sedmohradským kniežaťom a mediálne známy je jeho podiel na zatknutí Alžbety Bátoryovej 29. decembra 1610 a odsúdení jej komplicov na trest smrti 7. januára 1611, rovnako aj jeho podiel na príprave vpádu kráľa Mateja II. na územie Čiech, v dôsledku ktorého sa Rudolf II. 24. marca 1611 vzdal českej koruny v prospech svojho brata. Turzo teda opäť potvrdil, že vie nájsť správnu stranu a pevne pri nej stáť.

Mediálne menej známe sú ale jeho ďalšie kroky, pre nás oveľa dôležitejšie. Všeobecne sa vie, že na turzovskom panstve sa okrem iných jazykov používala aj slovenčina a v nej (prirodzene, že v podobe modifikovanej biblickej češtiny) sa viedla aj časť úradnej korešpondencie. Turzo sa súčasne rázne zasadzoval o zrovnoprávnenie Maďarov a Slovákov s Nemcami, ktorí ovládali radnice väčšiny miest na našom území. Tento rys sa prejavil už v texte Viedenského mieru, uzavretom 23. júna 1606 so Štefanom Bočkajom. Je zaujímavé, že táto listina termín „Slováci“ nepoznala, ale vzhľadom k tomu, že slovenskí evanjelici, ktorí vtedy tvorili väčšinu slovenského obyvateľstva, v písomnom styku používali češtinu, listina ich označila výrazom „Česi“, teda presnejšie „Boemi“. V paragrafe č. 1, článku č. 15 sa priamo uvádza: „Privilégiá slobodných miest majú zostať zachované. V budúcnosti majú tieto výsady bez rozdielu a rovnakým právom užívať a používať (všetci - pozn. J. S.) obyvatelia, tak Maďari, ako Nemci a Česi.“

V ďalšom dokumente - ustanovení bratislavského snemu zo 6. decembra 1608 - sa už Slováci priamo uvádzajú, spolu s Čechmi: V paragrafe č. 1, 13. odstavca sa hovorí: „Preto sa uzniesli, že odteraz vo všetkých slobodných mestách sa majú voliť richtári a radní, ako aj do akýchkoľvek iných hodností striedavo a alternatívne v každom meste ich obyvatelia bez ohľadu na náboženské vyznanie z Maďarov, Nemcov, Čechov alebo Slovákov - obyvateľov jednotlivých miest.“

Prax však ukázala mnoho problémov. Omnoho lepšie dopadli Slováci v roku 1612 v Banskej Bystrici, kde ich požiadavky boli viac akceptované. Významné boli Turzove úspechy pri zaisťovaní náboženskej slobody. Na základe rozhodnutia uhorského snemu Turzo zvolal v dňoch 28. - 30. marca 1610 synodu (zjazd) zástupcov evanjelických zborov zo stredného a západného Slovenska. Synoda vytvorila tri superintendencie - prvú pre Liptovskú, Trenčiansku a Oravskú stolicu, druhú pre Turčiansku, Novohradskú, Zvolenskú a Hontiansku, tretiu pre Tekovskú, Nitriansku a Bratislavskú. Náboženská sloboda bola na čas zaručená.

Juraj Turzo však na Vianoce 24. decembra 1616 zomrel a po ňom sa už nikdy evanjelik nestal palatínom. Pochovaný bol na Oravskom zámku a o päť rokov ho nasledoval jeho jediný syn Imrich. Turzovský rod tým po meči vymrel.

Jaromír Slušný

.
.
.
.
.
.........................................................................................................................................