Za tajomstvami systému parlamentných volieb

Predvolebná kampaň je v plnom prúde. Prvé kolo parlamentných volieb sa uskutoční 11. apríla a druhé 25. apríla. Predstavitelia politických strán sa snažia... a aj občania sa snažia... najmä pochopiť, čo im to tu ponúkajú na ďalšie obdobie. Nie je to jednoduché, no nemenej komplikovaný je vlastne celý maďarský volebný systém. Dokonca zrejme o čosi ľahšie sa dá pochopiť, kto čo (ne)ponúka za potenciálny voličský hlas, než niektoré „detailné otázky“ získavania mandátov, povedzme formou kompenzačných kresiel. Čitateľov teda pozývame na mini-exkurziu za tajomstvami systému parlamentných volieb v Maďarsku.

Demokracia bez volieb by ani nebola demokraciou, voľby sú neoddeliteľnou súčasťou pluralitného demokratického politického systému, výberu politických predstaviteľov. Volebný akt je pritom aktom osobného rozhodovania voličov, ktorý posilňuje demokratickú politickú kultúru a právne vedomie občanov. Voľby sú stelesnením slobody a rovnosti, ktorú občania uplatňujú, sú založené na individuálnom výbere z rôznych alternatív. Možnosť výberu je daná tým, že je zaručená sloboda politických subjektov uchádzať sa o priazeň voličov a na druhej strane volič má právo vybrať si na základe pravdivých informácií bez toho, aby bol zastrašovaný.

Systém parlamentných volieb v Maďarsku je zmiešaný, tvoria ho prvky pomerného volebného systému a prvky väčšinového volebného systému. Bol prijatý v roku 1989, hneď po páde komunistického režimu, ako výsledok vyjednávania medzi reformovanou komunistickou stranou a vtedajšou opozíciou. Znaky väčšinového volebného systému pozostávajú v tom, že časť (presne 176) poslancov je volená v jednomandátových obvodoch väčšinovým systémom. Menšia časť (152) poslancov je volená v dvadsiatich viacmandátových obvodoch, ktoré kopírujú administratívne členenie krajiny z uzavretých lokálnych kandidátok. V týchto obvodoch sú mandáty rozdeľované proporčne, pričom volebná klauzula je nastavená na 5 percent v danom obvode. Počet mandátov v jednotlivých obvodoch je rôzny (od 4 po 28), pričom medián je 6. Mená zvyšných (minimálne) 58 poslancov sú známe až po prerozdelení tzv. kompenzačných kresiel. Tie sú rozdelené na základe množstva hlasov, ktoré prepadli (nevyprodukovali kreslo) v oboch „vrstvách“ volebného procesu. Sú rozdelené v jedinom celoštátnom volebnom obvode pri päťpercentnom volebnom kvóre z jednej celoštátnej uzavretej kandidátky. To znamená, že stranícke kandidátky na regionálnej a celoštátnej úrovni sa líšia. Počet kompenzačných kresiel sa ešte zvykne po ukončení oboch kôl zmeniť.

Parlamentné voľby prebiehajú v dvoch kolách, pričom druhé kolo nasleduje dva týždne po prvom. V prvom kole má každý volič v dispozícii dva hlasy. Jeden pre kandidáta v jednomandátovom obvode v mieste jeho bydliska. Druhý hlas dáva volebnej kandidátke tej-ktorej strany vo viacmandátovom obvode. Potom, čo sa uzavrú volebné miestnosti v prvom kole, vypočítajú sa hlasy pre prvú a druhú „vrstvu“ voľby mandátov.

Voľba v jednomandátových obvodoch, kde voličská účasť nedosiahla 50 percent oprávnených voličov, sa považuje za neplatnú. V takom prípade všetci kandidáti pokračujú do druhého kola. V prípade, že voličská účasť prekročila polovicu oprávnených voličov, ale žiaden kandidát nezískal nadpolovičnú väčšinu voličských hlasov, do druhého kola pokračujú prví traja a každý, kto získal viac ako 15 percent hlasov v danom obvode. V prípade, že jeden z kandidátov získal nadpolovičnú väčšinu hlasov, získava mandát a ďalšie kolo sa v tomto obvode nekoná. Druhé kolo vo viacmandátových obvodoch sa koná len tam, kde volebná účasť v prvom kole nepresiahla polovicu. Pokiaľ ju prekročila, hlasy sa prerozdelia podľa kandidátok v danom obvode.

Druhé kolo sa teda koná len v určitých volebných obvodoch. Vo všeobecnosti v tých, kde volebná účasť nepresiahla 50 percent. To platí bezozbytku pri viacmandátových obvodoch, pri jednomandátových sa voľby opakujú aj v prípade, keď volebná účasť prevýšila túto hranicu, ale žiaden kandidát nezískal nadpolovičnú väčšinu hlasov.

Po skončení druhého kola sa hlasy rozdelia nasledovne:

Kreslá v jednomandátových obvodoch, kde volebná účasť nedosiahla 25 percent alebo prví dvaja kandidáti získali rovnaký počet hlasov, zostanú prázdne a prejdú medzi kompenzačné kreslá. Všetky ostatné kreslá v jednomandátových obvodoch získajú kandidáti s najväčším množstvom získaných hlasov. Vo viacmandátových obvodoch, kde voličská účasť neprekročila 25 percent, nezískava mandáty žiadna strana a kreslá sú priradené ku kompenzačným mandátom. Tam, kde voličská účasť prekročila túto hranicu, sú mandáty rozdelené medzi strany, ktoré prekročili hranicu 5 percent hlasov v rámci obvodu.

Aby mohla strana získať kompenzačné kreslá, musí taktiež prekročiť hranicu piatich percent v celoštátnom meradle. Prerozdeľuje sa suma zvyšných hlasov vo viacmandátových obvodoch plus suma hlasov pre kandidátov tej-ktorej strany v jednomandátových obvodoch.

Delenie hlasov 176 poslancov vzíde z rovnakého počtu volebných obvodov. Kandidovať môže ktokoľvek, kto získa 750 podpisov od voličov vo svojom obvode. V prvom kole volieb ide kandidátom o dosiahnutie absolútnej väčšiny, v druhom im stačí len jednoduchá väčšina hlasov. Hlasy, ktoré „prepadnú“, sa následne pridajú ku kompenzačným kreslám. Model väčšinového volebného systému, v ktorom kandidátovi stačí k získaniu mandátu v druhom kole len jednoduchá väčšina hlasov, sa nazýva väčšinovopluralitný.

Pri viacmandátových obvodoch to je trochu komplikovanejšie. Tam, kde účasť presiahla 50 percent zúčastnených voličov: mandáty sa prerozdelia na základe špeciálnej verzie Hagenbach-Bischoffovej formule, s pomocou metódy najväčšieho zostatku, medzi lokálne uzavreté kandidátky politických strán, ktoré prekročili hranicu piatich percent voličských hlasov. Volebný zákon vylučuje pridelenie zvyškových kresiel, pokiaľ počet neprerozdelených hlasov pre tú-ktorú stranu neprekračuje dve tretiny kvocientu vypočítaného v danom obvode. Tento postup je známy pod pojmom „limit dvoch tretín“. Vedie to k tomu, že veľké množstvo kresiel prejde ku kompenzačným kreslám.

K prerozdeleniu kompenzačných kresiel sa používajú hlasy pre strany, ktoré v celoštátnom meradle prekročili volebnú klauzulu. Hlasy sa rozdeľujú medzi celoštátne uzavreté kandidátky strán, ku ktorým sa pridávajú aj neúspešní / odstúpiaci kandidáti strán z jednomandátových obvodov. Použijú sa tu všetky voličské hlasy, ktoré dosiaľ neboli použité pri pridelení poslaneckého kresla. Ku 58 základným kompenzačným kreslám sa pridávajú kreslá z obvodov, kde boli voľby prehlásené za neplatné a kreslá z viacmandátových obvodov, ktoré boli vylúčené, pretože kandidáti nesplnili „limit dvoch tretín“. Tak sa môže stať, že počet kompenzačných kresiel stúpne až na 90. Tieto hlasy sú rozdelené v jedinom celoštátnom volebnom obvode na základe d'Hondtovej formule.

(wp-fuhl)

Slovenská gazdinka 2010

Učiteľka - matka - žena - Slovenka...

Zväz Slovákov v Maďarsku (ZSM) v spolupráci s Veľvyslanectvom Slovenskej republiky v Budapešti usporiadal 20. marca v rezidencii veľvyslanectva v poradí 11. stretnutie žien slovenskej národnosti Slovenská gazdinka - alebo stretnutie Sloveniek so Slovenkou, spojené s výstavou tradičných koláčov. Na tohoročné podujatie pozvali organizátori predovšetkým učiteľky, keďže neformálne diskusné fórum bolo na tému Učiteľka - matka - žena - Slovenka...

Stretnutie poctili svojou účasťou manželka prezidenta Slovenskej republiky Silvia Gašparovičová, predsedníčka Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí Vilma Prívarová a šéfredaktorka časopisu Slovenka Mária Miková. Po vrúcnom zvítaní sa a po príhovoroch mimoriadneho a splnomocneného veľvyslanca Petra Weissa, predsedníčky ZSM Ruženky Egyedovej Baránekovej a vzácnych hostí si účastníci mohli pozrieť bohato prestretý stôl so 43 súťažnými vzorkami a povzbudiť porotu na čele s pánom veľvyslancom do sladkej, ale náročnej práce. Slovenské gazdinky si zatiaľ na neformálnej diskusii s manželkou prezidenta SR a predsedníčkou Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí vymenili názory na situáciu našich slovenských škôl. Zhodli sa v tom, že v záujme zefektívňovania výučby treba pokračovať v doterajších snahách zefektívňovania výučby napr. osvedčenými pobytmi v škole v prírode na Slovensku, zabezpečovaním názorných pomôcok zo SR, ale aj hľadať nové formy - za pomoci hosťujúcich učiteľov zintenzívniť slovenskú komunikáciu v materských školách.

Na Slovenskej gazdinke nemohla chýbať ani tradičná slovenská ľudová hudba. Tohto roku organizátori pozvali ženskú spevácku skupinu folklórneho súboru Detva, Kmotry z Detvy. Ženy a heligonkári vystúpili v prekrásnom detvianskom kroji a predniesli známe i menej známe slovenské ľudové piesne. Mali obrovský úspech.

Po zábave sa všetci presunuli do miestnosti, kde ich čakal obrovský hojne prestretý stôl s domácimi zákuskami, koláčmi, slaným pečivom, klobásami, šunkou a varenými vajíčkami. Tu predseda poroty vyhlásil výsledky. V kategórii koláčov na prvom mieste skončila s kapustníkmi Gizela Molnárová a druhé miesto obsadila Alžbeta Monoštoriová. V kategórii závinov prvú cenu získala Emeše Sokolová a druhá bola Mária Goljanová. V kategórii zákuskov na prvom mieste skončila Katarína Karová a na druhom Eva Mederiová.

Zvláštne ceny udelila porota pozostávajúca z mužov predovšetkým za estetický dojem, umeleckú hodnotu. Ako prvú vyhodnotili krásnu tortu vo forme čepca, ktorú pripravila Zuzana Vojteková. Prísnych mužov očaril pletený košík plný šunky, klobásy, vajec a s fľašou pálenky Márie Hladovej. Napokon ocenili aj niekoľko zákuskov, ktoré boli krásne i chutné zároveň. Upiekli ich Katarína Priškinová, Anna Crnečká, Estera Kissová, Margita Kollárová, Terézia Szőllősiová, Marta Marušiová a Alžbeta Monoštoriová. Po vyhlásení výsledkov sa prítomní mohli nielen kochať vo veľkonočných zákuskoch, ale ich aj ochutnať. Slovenská gazdinka - alebo stretnutie Sloveniek so Slovenkou - skončilo vo veselej nálade pri detvianskej hudbe a pri priateľských rozhovoroch.

Pred skončením veľkolepej akcie manželka prezidenta Slovenskej republiky Silvia Gašparovičová, ktorá sa na podujatí zúčastnila už po štvrtýkrát, nám s uznaním povedala: - Vždy ma poteší bohatý stôl, ktorý tu vidím. Nádherné koláče vždy aj ochutnám a verím, že aj tento rok budú vynikajúce. Porota mala ťažkú úlohu, ale zvládla ju. Ja veľmi rada pečiem, takže to viem posúdiť. Manžel má veľmi rád, keď napečiem koláče a deti tiež, ale najradšej majú čokoládovú tortu, ktorá je na prvom mieste. Je to obyčajne narodeninová, alebo meninová torta. Veľmi rada pečiem makové a orechové záviny. Dosť často pečiem aj biskupský chlebíček, jablkové koláče a jablkový závin z lístkového cesta - povedala pani Gašparovičová. Na otázku, ako strávi Veľkú noc rodina Gašparovičovcov odpovedala, že celé roky trávili veľkonočné sviatky na chate, blízko Bratislavy. Tu sa nakoniec vyobliekali do detvianskych krojov a chodili po ich známych polievať. Vždy tam bolo veselo, veľa kriku a vody. Vtedy vždy pripravila veľkonočné koláče a jedlá, ako aj maľované vajíčka, ktoré nebudú chýbať ani teraz na ich sviatočnom stole.

(aszm)

Rozdelenie sa, roztrieštenie našich síl nie je dobré

Pracovné stretnutie vedúcich slovenských organizácií v Maďarsku

Zväz Slovákov v Maďarsku (ZSM) usporiadal 19. marca vo svojich nových priestoroch na Kondorošskej ceste v Budapešti priateľské pracovné stretnutie vedúcich slovenských organizácií v Maďarsku. Hlavným cieľom porady, ktorú iniciovalo Predsedníctvo ZSM, bolo prediskutovanie spolupráce v záujme úspešného zvládnutia príprav volieb do slovenských samospráv. Podľa predsedníčky Ruženky Egyedovej Baránekovej na stretnutie pozvali vedúcich všetkých organizácií, ktoré budú mať právo zostavovať volebne listiny. Pozvaniu vyhoveli predseda Združenia a regionálneho kultúrneho strediska pilíšskych Slovákov Jozef Havelka, predstaviteľ Združenia a regionálneho strediska novohradských a hevešských Slovákov Ondrej Agárdi a predsedníčka Organizácie dolnozemských Slovákov Anna Szigetiová Szántaiová. Účastníci hodnotili poradu ako veľmi osožnú a prospešnú.

„Hlavným zámerom tohto stretnutia bolo, aby sme jeden druhého rešpektovali, veď každý na mieste svojho pôsobenia najlepšie vie, kto by mal byľ v slovenskej samospráve,“ prízvukovala po stretnutí Ruženka Egyedová Baráneková. Informácie o stretnutí plánujú iniciátori poslať aj tým organizáciám, ktoré na rokovaní neboli prítomné s prosbou, aby sa písomne vyjadrili, či v budúcnosti mienia spolupracovať so ZSM. Prvoradým zámerom organizácie je presvedčiť ľudí, aby sa dali zaregistrovať a aby si vytvorili slovenské samosprávy všade, kde sa len dá. Zdôraznila, že samosprávy sú veľmi dôležité, ale teraz už musíme dbať aj na kvalitu. Platí to nielen v prípade samospráv, ale aj občianskych organizácií. Iniciatívu ZSM pani predsedníčka zhrnula slovami: „Minulosť nám dokázala, že rozdelenie sa, roztrieštenie našich síl nie je dobré, pretože vytvorilo napätie aj medzi jednoduchými ľuďmi. Tomu by sme veľmi chceli predísť.“

(aszm)

http://www.zsm.hu/content/view/58/1

V Lucine odovzdali obnovený Spoločenský dom

Bude slúžiť aj obyvateľom okolitých osád

Obyvatelia Luciny a okolitých osád sa 23. marca schádzali pred miestnym Spoločenským domom. Očakávali vzácnych hostí, ktorí prišli slávnostne odovzdať obnovený dom a otvoriť Slovenský národnostný deň. Nečakali dlho. Ku vchodu nového Spoločenského domu pristúpili bývalá predsedníčka maďarského parlamentu Katalin Sziliová, parlamentný poslanec László Boldvai a predseda Celoštátnej slovenskej samosprávy (CSS) Ján Fuzik, ktorých sprevádzal starosta Luciny Gyula Bakos.

K. Sziliová pozdravila miestnych Slovákov po slovensky, za čo sa jej prítomní poďakovali vrelým potleskom. Potom už pokračovala po maďarsky: „Prišli sme sem, aby sme oslavovali tvorivú silu spoločnosti a hlavne Slovákov v Maďarsku, ktorí sú v našej spoločnej krajine štátotvornými činiteľmi.“ Ako povedala, rozmach a obnovu osady považuje za výsledok tejto tvorivej sily. Zmienila sa o tom, že začiatkom 21. storočia každá komunita potrebuje silu, aby sa dokázala zomknúť a túto silu dodávajú spoločné ciele. Poznamenala, že z Luciny si zoberie domov aj dobrý príklad toho, ako sa možno povzniesť nad malicherné politické boje v prospech spoločnosti. Zároveň sa poďakovala prítomnému predsedovi CSS, s ktorým spolupracuje vo Fóre národných a etnických menšín v Maďarsku, ktoré pôsobí pri Národnom zhromaždení. Na februárovom zasadnutí fóra schválili návrh uznesenia, v zmysle ktorého vláda má do 31. decembra 2012 predložiť Národnému zhromaždeniu návrh zákona, ktorý by mal obsahovať parlamentné zastúpenie menšín žijúcich v Maďarsku. „Želám ti krásnu budúcnosť, Lucina!“ dokončila svoj prejav po slovensky K. Sziliová. Po pozdravných slovách L. Boldvaiho spolu prestrihli stužku pred vchodom do budovy, čím odovzdali Lucinčanom obnovený Spoločenský dom. Tí ihneď obsadili stoličky v hľadisku a čakali na kultúrny program, ktorý otvoril Gy. Bakos. Starosta hovoril o projekte, vďaka ktorému sme mohli sledovať program miestnych škôlkárov a žiakov základnej školy, ako aj ostatných vystupujúcich. Ako povedal, do veľkého projektu Regionálneho operatívneho programu rozvoja osád v severnom Maďarsku sa pustili pred dvomi rokmi. Úspešne sa uchádzali o prostriedky na obnovu siedmich ulíc v Lucine a obnovenie Spoločenského domu, ktorý bol vo veľmi schátranom stave. Vyasfaltovanie ulíc dokončili vlani v novembri. Z grantu, ktorý činil 65 miliónov forintov, mohli na dome obnoviť strechu, vymeniť dvere a okná, vybudovať parkoviská a sociálne zariadenia, zriadiť spoločenské priestory a vybudovať schody. Projekt bol postavený podľa noriem Európskej únie ako bezbariérový. „My, Lucinčania, dávno snívame o tom, že by naša osada mohla mať v údolí Malej Zaďvy popredné miesto. V tomto procese nám napomôže aj obnova tejto budovy, lebo iba naša obec spomedzi šiestich osád disponuje takýmto domom. Na okolí iba v našej osade fungujú dve menšinové samosprávy: slovenská a rómska. Pri podaní súbehu sme brali do ohľadu aj záujmy týchto minorít, ktoré tu budú môcť organizovať vlastné programy zamerané na zachovávanie svojich tradícií,“ povedal Gy. Bakos. Tieto podujatia, vrátane akcií občianskych organizácií, usporadúvali doteraz v budove základnej školy, ktorá má však - podľa starostu - slúžiť na školské ciele. Prítomným sa prihovoril aj predseda CSS J. Fuzik, ktorý sa s poďakovaním zmienil o aktivitách Lucinčanov vo všetkých sférach života: či ide o obnovenú škôlku, cesty, alebo spoločenský dom. Zároveň vyslovil želanie, aby dom bol vždy taký plný, ako bol na otváracej slávnosti a aby v ňom prebiehali vždy kvalitné programy. „Teší ma, že odovzdanie domu je súčasťou osláv Slovenského dňa, ako aj to, že o niekoľko mesiacov sa znovu stretneme tu, v Lucine, kde 3. júla usporiadame Deň Slovákov v Maďarsku,“ dokončil svoj prejav J. Fuzik.

Potom už nasledoval kultúrny program, ktorý otvoril pred týždňom založený spevácky zbor. Ako sme sa dozvedeli od predsedníčky Slovenskej samosprávy v Lucine Kataríny Völgyesiovej Pribišánovej, členkami sú učiteľky a poslankyne slovenskej samosprávy. Osem žien spieva pod vedením kantorky evanjelického zboru Angeliky Šoltiovej. Hoci podobné pokusy boli v osade aj dávnejšie, ale vzhľadom na to, že nemali dobrých vedúcich, nevydržali dlho spolu. Na svoje prvé vystúpenie si pripravili také pesničky, ktoré všetky poznajú, ale plánujú nacvičiť aj také lucinské slovenské ľudové piesne, ktoré pozbieral Ondrej Krupa. V súčasnosti uvažujú, ako by mali pomenovať svoj zbor.

Po speváčkach obsadili javisko najmladší obyvatelia Luciny. Škôlkári predviedli slovenské detské hry a riekanky. Detský tanečný súbor Lucinka pod vedením Zsolta Szilágyiho pripravil slovenské detské hry na základe choreografie Evy Szilágyiovej Šubovej. V prestávke programu účastníci mohli ochutnať miestne kulinárske špeciality: kapustové a tvarohové strapačky a tradičné koláče. V druhej časti programu vystúpili tanečníci budapeštianskeho Folklórneho spolku Lipa s hudobným sprievodom Ľudovej hudby Svrčkovci.

Obnovená budova Spoločenského domu sa týči na kopčeku, nad ktorým je zvonica, na obnovenie ktorej chcú Lucínčania tiež získať prostriedky z európskych fondov. Vedľa domu je budova knižnice, z ktorej by po prestavbe chceli urobiť mládežnícke stredisko. Naozaj je v posledných rokoch dobré byť Lucinčanom.

(ef)

Vyhlásenie MZV SR k prejavom revizionizmu v Maďarsku

Ministerstvo zahraničných vecí Slovenskej republiky s hlbokým znepokojením zaznamenáva, že v poslednom období v rámci predvolebnej kampane v Maďarsku so zarážajúcou intenzitou zaznievajú z úst predstaviteľov nacionalisticko-radikálneho Jobbiku vyhlásenia spochybňujúce povojnové usporiadanie Európy, nedotknuteľnosť hraníc, územnú celistvosť susedných štátov, vrátane členských štátov EÚ a NATO. Revizionistické idey sú spolu s otvoreným rasizmom a antisemitizmom pevnou súčasťou programu Jobbiku, čím táto strana ide priamo nielen proti medzinárodnému právu, ale aj proti pilierom, na ktorých stojí dnešná jednotná Európa. Maďarskí revizionisti stratili orientáciu v čase. Celá demokratická Európa by im mala pripomenúť, že sa píše rok 2010 a že naše krajiny sú súčasťou demokratického spoločenstva, spojencami v NATO a želajú si žiť v mieri. Ministerstvo zahraničných vecí SR očakáva, že maďarské demokratické strany sa od revizionistických vyhlásení Jobbiku, ktoré sú premyslenou a nebezpečnou provokáciou namierenou proti dobrému susedstvu a spolupráci medzi našimi krajinami, dôrazne dištancujú tak, ako sa v minulosti dokázali dištancovať od jeho rasistických a antisemitistických vyjadrení.

(mzv.sk)

Fond slovensko-maďarského porozumenia

Strana Most-Híd chce ošetriť slovensko-maďarské vzťahy

Mimoparlamentná strana na Slovensku Most-Híd navrhuje zriadiť Fond slovensko-maďarského porozumenia, ktorý môže pomôcť odblokovať vzájomné vzťahy. Projekt by podľa podpredsedu strany Rudolfa Chmela mohli až na jednu stranu prijať konsenzuálne všetky politické subjekty. Na tlačovej konferencii ho označil za nadčasový a nadstranícky. Jeho cieľom je naplniť nielen základnú zmluvu medzi Slovenskou a Maďarskou republikou, ale zlepšiť aj vzťahy vo vnútri oboch štátov medzi väčšinou a menšinou. Fond bude nezávislý od vlád a parlamentov tak Slovenska, ako aj Maďarska, pričom na základný rozbeh by mali obe strany prispieť sumou jeden až dva milióny eur. Ďalej by peniaze získaval z mimorozpočtových zdrojov. Náklady súvisiace s jeho správou budú obmedzené na minimum, nepresiahli by 100 000 eur ročne. R. Chmel považuje za jednu z najpodstatnejších investíciu do práce a vzdelávania mládeže. Z fondu by sa financovali spoločné aktivity aj vo vedeckej, kultúrnej, umeleckej či športovej oblasti. Ďalej sa plánuje podporiť partnerstvo slovenských a maďarských obcí a miest, historický výskum, podpora menšín s dôrazom na kultúrne a vzdelávacie aktivity či starostlivosť o pamiatky. Podpredseda strany Most-Híd sa domnieva, že takýmto spôsobom sa v priebehu niekoľkých rokov objavia pozitívne výsledky. Podľa R. Chmela existovalo za posledných 20 rokov niekoľko krátkych úsekov, kedy boli slovensko-maďarské vzťahy uspokojivé. Poukázal na to, že za čias Dzurindovej vlády sa hrany obrusovali. Navonok sa síce deklarovalo, že sú dobré, avšak aj vtedy existovali vnútorné pnutia. Kauzy, ktoré vznikli za súčasného kabinetu, dokazujú to, že krajiny tlačia balík slovensko-maďarských konfrontačných tém pred sebou, pričom nie je politická vôľa ich riešiť. R. Chmel zdôraznil, že to potom otravuje život bežným občanom.

(tasr)

O spolupráci inštitúcií CSS

O spolupráci inštitúcií Celoštátnej slovenskej samosprávy (CSS) a možnostiach spolupráce medzi Slovenským osvetovým centrom (SOC), jeho regionálnymi strediskami a Ľudovými novinami sa hovorilo na marcovej pravidelnej pracovnej porade vedúcich regionálnych stredísk v sídle CSS. O možnosť porozprávať sa s vedúcimi kultúrnych stredísk požiadala riaditeľku SOC Katarínu Királyovú šéfredaktorka Ľudových novín Alžbeta Hollerová Račková. Prítomných poprosila o pomoc pri získavaní informácií o dianí v jednotlivých regiónoch. Osvetári prejavili ochotu poskytovať novinárom informácie aj o zaujímavých osobnostiach, turistických atrakciách alebo iných novinkách v ich kraji. A. Račková poprosila o pomoc vedúcich regionálnych stredísk aj pri rozširovaní Ľudových novín, napr. prostredníctvom organizovania ankiet s čitateľmi alebo umiestňovania starších výtlačkov novín v týchto stánkoch kultúry za účelom propagovania novín.

(br)

Literárny posol z Nadlaku

Kultúrno-spoločenský časopis, presnejšie štvrťročník Naše snahy Plus, vychádzajúci v Nadlaku, o ktorom sme sa nedávno zmienili, prináša aj vo svojom najnovšom čísle príspevky z pera slovenských dolnozemských, rumunských, českých a iných zahraničných autorov. Možno konštatovať, že touto obsahovou štruktúrou NSP nasledujú svojho partnera z Vojvodiny, menovite časopis Nový život.

Štefan Dováľ v úvodníku pripomína, že v uplynulých rokoch vychádzalo v Nadlaku niekoľko ďalších časopisov a vydavateľstvo Ivan Krasko od roku 1994 vypravilo na cestu do sveta asi 300 knižných titulov (!), čo je skutočne pozoruhodný výkon. Literárny krúžok Ondreja Štefanka, založený v roku úmrtia svojho menodarcu (2007), združuje dvanástich členov, z ktorých šiesti sú aj členmi Zväzu rumunských spisovateľov.

V rubrike Literatúra dolnozemských Slovákov sa čitateľom prihovára krátkymi prózami a veršami zo svojich zbierok Imrich Fuhl, ktorého fotografie ilustrujú stránky časopisu. Nad poslaním literatúry sa vo svojej úvahe Ako píšeme a pre koho zamýšľa Ivan Miroslav Ambruš, ktorý v tejto súvislosti potvrdzuje, že nepíšeme len pre seba, keďže očakávame od svojho diela, resp. umelecky zobrazeného ideálu, ako esteticky zapôsobí na adresáta. Dosiahnutý účinok autor pokladá za kritérium umeleckej hodnoty každého diela.

Do rubriky Kultúrny fenomén prispeli D. M. Anoca štúdiou o slovenskej prozaičke Margite Figuli (1909-1995), napísanou pri príležitosti storočnice narodenia tejto umelkyne, ako aj Peter Andruška svojím článkom Tvorca modernej slovenskej literatúry. Pripomína v ňom minuloročné jubileum Oldřicha Kníchala, ktorý - podľa pisateľových slov - sa svojím rozsiahlym a mnohostranným dielom, vrátane početných pôvodných prác a prekladov v češtine a esperante, dôstojne zaradil medzi moderných tvorcov slovenskej literatúry a zaujal v nej trvalú pozíciu, pričom nie je dôležité, či myslíme na slovesnosť národnú alebo národnostnú.

(k)

60 rokov Slovenskej školy v Budapešti - 12 rokov športových hier

Šesťdesiat rokov v živote človeka znamená vrcholenie produktívneho veku. V živote jednej výchovno-vzdelávacej inštitúcie by sme mohli pokladať šesťdesiatku za obdobie mladého rozkvetu.

A čo je mladosť?! Básnik pokračoval otázkou: „Dvadsaťpäť rokov? Ružových tvárí hlaď jará?˝... Historik by na to reagoval slovami: „Mladosť súčasných 60 rokov v živote školy, je to vek práve dozrievajúci.“

Materská a základná škola, gymnázium a žiacky domov s vyučovacím jazykom slovenským v Budapešti v polovici apríla tohto roku oslávi 60. výročie svojho založenia. V rámci bohatého trojdňového programu (22. - 24. apríla 2010) sa uskutoční aj XII. ročník Športového festivalu V4 - Budapešť (bývalé Športové hry slovenských škôl v Maďarsku).

Program osláv

22. apríla 2010

10.00 Slávnostné otvorenie osláv a kultúrny program pri príležitosti 60- ročnej školy v Osvetovom stredisku Attilu Józsefa v XIII. obvode (Budapešť, Námestie Attilu Józsefa č. 4)

12.30 Vernisáž výstavy Jána Karmana v aule školy

13.00 Slávnostná recepcia

14.00 Privítanie účastníkov XII. Športového festivalu V4 - Budapešť

15.00 Kvalifikačné zápasy vo volejbale

23. apríla 2010

08.00 - 09.30 Kvalifikačné zápasy vo futbale a basketbale

10.00 - 11.00 Slávnostné otvorenie XII. Športového festivalu V4

11.00 - 21.00 Kvalifikačné zápasy vo futbale a basketbale

24. apríla 2010

08.00 - 10.00 Finálové zápasy vo futbale a basketbale

10.00 - 11.00 Vyhlásenie výsledkov a ukončenie ŠF V4

18.00 - 23.00 Stretnutie absolventov s pedagógmi školy

Galaprogram žiakov v aule školy

Záujemcovia o ubytovanie si môžu nocľah v dvojposteľových hosťovských izbách rezervovať telefonicky u správcu školy Tamása Fenera na čísle: +36 1 237 1900.

Informácie o Športovom festivale V4 - Budapešť získate na tel. čísle: +36/1 237 1906 od zodpovedného koordinátora projektu Tibora Molnára

(tm)

Významné výročia dolnozemských slovenských škôl

Z najnovšieho čísla Dolnozemského Slováka

Najnovšie číslo Dolnozemského Slováka (DS), časopisu slovenských komunít v Maďarsku, Rumunsku a Srbsku, je venované predovšetkým vzácnym jubileám dolnozemských slovenských škôl.

Ohniskom vzdelávania a kultúry vojvodinských Slovákov, deväťdesiatročným Slovenským gymnáziom v Báčskom Petrovci sa zaoberá Samuel Boldocký. O významnej úlohe Slovenského gymnázia, základnej školy, materskej školy a žiackeho domova v Békešskej Čabe vo výchove slovenskej inteligencie počas uplynulých šesťdesiatich rokov, píše zástupca riaditeľky inštitúcie Michal Lásik. Autor článku v rámci prehľadu dejín inštitúcie o protirečivej dobe začiatkov jej pôsobenia píše, že na jednej strane sa objavil nárok založiť kvalitnú slovenskú základnú a strednú školu. „...na druhej strane, v dôsledku výmeny obyvateľstva a s tým spojenej traumy, vieme pochopiť problémy spojené so znovuzaložením slovenskej školy,“ uvádza M. Lásik. Šesťdesiate výročie založenia oslavovala vlani aj Slovenská pedagogická škola v Nadlaku, o ktorej sa na stránkach DS zmieňuje Matej Heckel. Šesťdesiatnicu si minulý rok pripomenuli aj niektoré univerzitné katedry. O vzniku modernej slovakistiky na Univerzite v Bukurešti píše Dagmar Mária Anoca, kým autorkou subjektívnej úvahy o segedínskej Katedre slovenského jazyka a literatúry je Katarína Maruzsová Šebová. Vedúca katedry, ktorá vychovala celý rad našich slovenských pedagógov základných škôl, sa v osobnom tóne zmieňuje o svojej úcte k zakladateľovi katedry Ladislavovi Sziklaymu. Jeho odborná činnosť ju zaujala už ako študentku Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave a neskôr ako vysokoškolskú profesorku, ktorá pokračuje v Sziklayho práci na čele katedry.

Prehľad tvorby profesora Michala Harpáňa pri príležitosti jeho životného jubilea podáva D. M. Anoca a o jubilantovi hovorí aj príspevok Michala Babiaka.

Uplynulo pätnásť rokov odvtedy, ako bola v Nadlaku založená Kultúrna a vedecká spoločnosť Ivana Krasku. Popri jej nepopierateľných zásluhách sa zodpovedný redaktor DS Ivan Miroslav Ambruš sústredil aj na niektoré problémy slovenskej komunity v Rumunsku z deväťdesiatych rokov minulého storočia.

Šesťdesiatky sa dožil aj časopis Slovákov žijúcich v Srbsku Nový život. DS zverejňuje príspevok Samuela Boldockého, ktorý predniesol na sympóziu Slovenské vojvodinské novinárstvo vo víre mediálnych dianí v Srbsku.

Anna Hlôšková sa zmienila o novom vydaní knihy Ondreja Krupu Kalendárne obyčaje II., ktorá uzrela svetlo sveta vlani pri príležitosti životného jubilea autora.

Publikáciu Jánosa Tiboriho Vzorky ľudových tkanín z Békešskej Čaby predstavuje čitateľom DS Terézia Baloghová Horváthová v preklade Jána Chlebnického.

Najnovšie číslo DS prináša recenzie O. Krupu na knihu J. Anda a Dr. O. Horvátha Slovenské národopisné zbierky v Maďarsku, D. M. Anocovej na zbierku Anny Rǎu-Lehotskej Zvitok predsavzatí, A. Uhrinovej-Hornokovej na publikáciu Z pokolenia na pokolenie - 60 rokov békeščabianskej slovenskej školy v obrazoch a V. Benkovej na knihu S. Boldockého Riaditelia Gymnázia v Petrovci 1919-2009.

Číslo je ilustrované motívmi tkanín zo zbierky Jánosa Tiboriho.

(csl)

Vítanie jari pod Pilíšom

V Číve spálili Morenu

Kultúrny dom Bélu Kálmánfiho v obci Čív (Piliscsév) v spolupráci so spolkom Beseda a klubom dôchodcov usporiadal vynášanie Moreny - slamenej figuríny, ktorá symbolizuje dlhú a krutú zimu. Zvyk pálenia Moreny a vítanie jari oživili v obci vlani.

O obnovenú tradíciu, ktorá žila v obci do druhej svetovej vojny, prejavili obyvatelia veľký záujem. Účastníci tohoročnej rozlúčky so zimou sa zišli vo dvore Dedinského múzea, kde každý dostal vetvičku bahniatok. Privítala ich starostka obce Mária Nagyová, ktorá hovorila o tom, že v osade chcú znovu udomácniť starobylý zvyk, ktorým chcú vyhnať zimu a privítať jar.

Morena bola staroslovanská bohyňa zimy a smrti, známa i v dnešnom folklóre. Zosobňuje zimu, na jar končí jej vláda. Tradičným rituálom praktikovaným aj dnes je vynášanie Moreny a jej upálenie alebo utopenie. Je veľmi zaujímavé, že napriek tisícročnému potláčaniu pohanských rituálov sa tento dodnes zachoval. Najčastejšie pálili Morenu na Čiernu nedeľu (dva týždne pred Veľkou nocou).

Po úvodných slovách pani starostky päť stredoškoláčok v krásnom miestnom kroji sa pobralo s oblečenou Morenou na jej „poslednú cestu“. Cez dedinu prešli v sprievode, ku ktorému sa pridalo približne tristo ľudí, väčšinou v kroji oblečených žien, ktoré spievali prekrásne podpilíšske slovenské piesne. Sprievod sa zastavil pri potoku, kde dievčatá vyzliekli Morenu, zapálili ju a hodili do potoka. Kým slamená bábka horela, prítomní spievali dobre známu pesničku Morena, Morena... Menšie dievčatá oslavovali prichádzajúcu jar ľudovými hrami, ako je Zlatá brána a Prepletám pančušky. Po spálení Moreny sa stal zázrak, slnko akoby sa jasnejšie rozžiarilo.

Účastníci programu sa potom vrátili do kultúrneho domu, kde bolo pripravené pohostenie. Členovia obidvoch klubov ich čakali s mastným chlebom, čajom a vareným vínom.

(aszm-kč)

Kyselica v Šáre

Slováci v Dabaši-Šáre si 21. marca, na Čiernu nedeľu, uctili stáročnú tradíciu, keď sa lúčili so zimou a vítali jar. Členovia speváckych skupín Rozmarín a Borovenka, ako aj deti miestnej materskej školy sa zhromaždili vo dvore šáranského Slovenského domu. Krojovaný sprievod niesol pekne oblečenú Kyselicu (Morenu) cez obec, pričom spieval slovenské ľudové piesne. Z mosta pri cintoríne hodili vyzlečenú bábku do bystrého potoka a rytmicky odriekali: „Kyselica, Kyselica, vodička svätá, odnes od našej dediny šeckie chrasty, šeckie rany, šeckie mcjavie nemoce, šecko zlo, čo sa v zime v dedine stalo, aby šeci ľudia boli zdraví“. Potom, ako sa s vodou odplavilo všetko zlo a žiaľ, škôlkári oživili tradíciu udupávania konopí na brehu potoka. Podľa rozprávania starších ľudí sa podarilo verne zachovať lúčenie sa so zimou. Teší ich, že aj členovia mladšej generácie pokračujú v zachovávaní tradícií svojich slovenských predkov.

(csa-aszm)

Návšteva žiakov z Poľska v Sarvaši

Začiatkom marca celý týždeň strávili žiaci z Poľska, z mesta Bukowno, v Slovenskej základnej škole a žiackom domove v Sarvaši. Sarvašskí žiaci boli v lete 10 dní vo Varšave na Parafiáde. Je to podujatie, na ktorom sa zúčastňujú deti z celej Európy. Dve učiteľky a 15 žiakov reprezentovali nielen školu, ale aj mesto Sarvaš a celú krajinu, lebo na tomto podujatí sa z Maďarska doposiaľ nikto nezúčastnil.

Žiaci z Poľska, z 10-tisícového mesta neďaleko Katovíc, prišli vlastne na výmenu. Pani učiteľky Goša a Kasia Gajdziszewska pricestovali s trinástimi dievčatami a dvoma chlapcami. Deti boli vo veku od 12 do 14 rokov. Snažili sme sa im poskytnúť čo najviac programov, aby sa vrátili domov s bohatými zážitkami. Predpoludním navštevovali vyučovacie hodiny, na ktorých boli aktívni. Poobede mali každý deň iný program. V prvý deň sa zoznámili so školou, so žiakmi, učiteľmi a s okolím. Navštívili botanickú záhradu, kde ich pani riaditeľka Dr. Katarína Hanyeczová sprevádzala a informovala o celom arboréte, za čo jej patrí vďaka. Pani učiteľka Zuzana Čičeľová predstavila hosťom Slovenský pamiatkový dom a so zanietením im rozprávala, čo všetko sa tu nachádza. Žiaci mali záujem hlavne o tie predmety, ktoré ešte nepoznali a teta Zuzka im ich podrobne popísala. Hra na citare bola pre nich trocha zložitá, ale pán Ján Galát ich zasvätil do tajomstiev tohto krásneho nástroja. Niektorí sa osmelili a po chvíli už celkom dobre brnkali po strunách. Pán Vilmos Józsa ich sprevádzal po Výskumnom ústave rybárskom HAKI a zaviedol ich aj do Národného parku Körös - Maros. S ním mali najväčšie zážitky, lebo on perfektne ovláda poľský jazyk. Jedno popoludnie sme sa vybrali po Ceste milénia a pri štrnástich staniciach sa poľské deti dozvedeli o histórii Uhorska a Maďarska. Deťom sa však najviac páčilo v plavárni, kde sa vyšantili, koľko len vládali. Povedali, že oni nemajú v meste takú peknú modernú plaváreň.

Pri nakupovaní na trhu sa vedeli rozprávať aj s niektorými predavačmi a to bolo pre ne veľmi zaujímavé. S tými, ktorí nehovorili ani trocha po slovensky, sa však nedohovorili, pretože maďarský jazyk sa im zdal veľmi ťažký. Zúčastnili sa aj na omši v katolíckom kostole, lebo poľskí žiaci boli veľmi pobožní. Večere trávili s našimi žiakmi, s ktorými sa navzájom učili nielen pesničky, ale aj tance. Naučili sme sa od nich okrem poľských tancov aj jeden belgický, ktorý mal super choreografiu.

Naša hosťujúca učiteľka Dana Lukáčiková ich v dielni zoznámila s prácou, ukázala im, aké predmety možno zhotoviť z hliny. Každý si mohol urobiť pre seba niečo na pamiatku.

Stolný tenis a volejbal boli hlavnými odvetviami, v ktorých si zašportovali. Posledný deň navštívili hlavné mesto Budapešť.

Pri lúčení boli aj také dievčatá, ktoré ešte nechceli ísť domov, ba im aj vypadla nejaká tá slzička. Deti sa spriatelili, vymenili si nielen telefónne čísla, ale hlavne e-mailové adresy. Chcú si dopisovať ba aj vzájomne sa navštíviť. Boli dve žiačky, ktoré by sa rady učili tu v Sarvaši, lebo sa im veľmi páčilo mesto a slovenská škola.

Klaudia Sztrepková,

Eva Kuliková

8. b trieda

Trojnárodnostné mesto Poľný Berinčok - minulosť a súčasnosť

S Evou Rozgonyiovou a Júliou Borguľovou

Mesto Poľný Berinčok, nachádzajúce sa v Békešskej župe, od jeho osídlenia po ukončení Rákócziho bojov dodnes obývajú Slováci, Nemci a Maďari. Národnostné zloženie mesta sa odráža aj na jeho štruktúre. Kedysi si každá národnosť vytvorila svoj obvod so svojim kostolom. Dodnes sa zachovali pôvodné pomenovania týchto častí, napr. Slovenský koniec, Nemecký koniec. O histórii a súčasnosti trojnárodnostného mesta sme sa rozprávali s dvoma miestnymi slovenskými aktivistkami. Minulosť nám priblížila predsedníčka miestnej slovenskej samosprávy Eva Rozgonyiová, rod. Borguľová, kým o pôsobení Organizácie Slovákov v Poľnom Berinčoku (OSPB) hovorila jej predsedníčka Júlia Borguľová, rod. Raffayová.

- Dokonca boli úzko vymedzené aj hranice medzi jednotlivými obvodmi, boli to konkrétne ulice, ale v bežnej komunikácii ich dodnes voláme priehrady. Jesenského ulica, kde sa teraz nachádzame, je Slovenskou priehradou - uviedla pani Rozgonyiová v dejisku nášho rozhovoru, v klube dôchodcov evanjelickej cirkvi, kde sa nachádza aj spoločná miestnosť slovenskej samosprávy a slovenskej občianskej organizácie. - Za môjho detstva sa už vyskytli aj zmiešané manželstvá, ja sama pochádzam z nemecko-slovenskej rodiny. Narodila som sa v inej časti mesta, až neskôr sme sa sem presťahovali a od mojich rovesníčok som sa naučila po slovensky. Chodila som do evanjelickej školy, ktorá sa nachádzala v tejto budove. Naším učiteľom bol Juraj Adorján, na budove má aj pamätnú tabuľu. Učili sme sa písať a čítať po slovensky a po slovensky sme sa aj modlili, - dodala o svojom detstve pani Eva, ktorá je v celom meste známou a uznávanou osobnosťou, veď do odchodu do dôchodku pracovala na mestskom úrade, a to na rôznych úsekoch - od archívu až po daňové oddelenie. Ako nám sama porozprávala, neskôr aj na úrade často používala slovenčinu pri vybavovaní oficiálnych záležitostí svojich rodákov.

Podľa jej spomienok až do začiatku sedemdesiatych rokov v meste prebiehalo vyučovanie slovenčiny na jednej zo základných škôl, pamätá sa aj na učiteľa pána Pavla Kiszelya, ktorý bol miestnym rodákom.

- Aj v našej rodine sú ženy, ktoré sa narodili začiatkom päťdesiatych rokov. Ony doma ešte bežne hovorili po slovensky a po základnej škole pokračovali v štúdiách na čabianskom slovenskom gymnáziu, - uviedla Júlia Borguľová.

Miestni Slováci a Nemci sú evanjelického vierovyznania a aj pôvodné maďarské obyvateľstvo tiež patrilo k reformovanej cirkvi, takže spoločné náboženstvo bolo v minulosti zárukou ich pokojného spolunažívania. Evanjelická cirkev aj tu zohrávala obrovskú rolu v oblasti zachovávania slovenskej kultúry. Mesto malo také významné osobnosti, ako bol napr. Ondrej Školka, ktorý bol riaditeľom evanjelického gymnázia, prvého v župe.

Pani Rozgonyiová si spomenula, že až do polovice deväťdesiatych rokov boli v meste slovenské bohoslužby. Pamätá si farárov - pána Demeho, alebo pána Petora s manželkou, ktorá tiež ovládala slovenčinu. Je potešiteľné, že aj súčasný farár Sándor István Feyér, ktorého sme mali možnosť spoznať osobne počas návštevy berínskych Slovákov, sa tiež modlí s veriacimi v bibličtine.

Pani Eva inak pracovala aj v prvom volenom zbore Slovákov, neskôr sa roky neangažovala z rodinných dôvodov. Z iniciatív prvej slovenskej samosprávy mesta nám pripomenula poskytnutie štipendia študentke, ktorá pokračovala vo svojich štúdiách na čabianskom slovenskom gymnáziu.

Júlia Borguľová sa do Berinčoku vydala z Kamutu, avšak jej korene siahajú do Sarvaša. V detstve často počula v rodine slovenčinu. V rodine majú napríklad vetvu Plješovských, pritom hlásku j v tomto priezvisku zdôrazňovala preto, lebo tá poukazuje na sarvašský pôvod. V Berinčoku sa toto meno vyskytuje bez j, jeho nositeľkou je napríklad pedagogička, známa bádateľka dejín Slovákov v meste Zuzana Plešovská.

Pani Júlia je pôvodným povolaním záhradníčkou, neskôr vyštudovala kultúrny manažment. Na strednom stupni v Békešskej Čabe, na vysokej škole v Segedíne. Roky pracovala v rodnom Kamute, ale už vtedy mala pracovné kontakty s Berínčanmi. V súčasnosti pracuje v meste, v sociálnom stredisku na podporu rodiny, pritom má na starosti aj klub dôchodcov a je členkou vedenia miestnej pobočky Maďarskej ligy proti rakovine. Ako nám uviedla, empatiu a odborné skúsenosti, ktoré nadobudla vo svojej práci, môže využiť aj ako predsedníčka OSPB.

- Pri zmienke o činnosti Organizácie Slovákov v Poľnom Berinčoku treba uviesť aj meno Ildiky Očovskej, ktorá pracovala v miestnom osvetovom stredisku nielen v záujme zachovania tradičnej miestnej kultúry, ale sa angažovala aj pri založení samostatnej občianskej organizácie, ktorá dovtedy pôsobila ako pobočka Zväzu Slovákov v Maďarsku. Pritom je aj iniciátorkou našich priateľských kontaktov s obcou Topoľčianky a mestom Kolárovo, kam sa počas výmeny obyvateľstva presťahovalo veľa tunajších Slovákov. V posledných rokoch naviazala priateľské styky aj s mestom Brezová pod Bradlom, ktoré má tiež rôzne prepojenosti na dolnozemských Slovákov, - povedala nám o organizácii pani Borguľová.

- Mňa zvolili na čelo organizácie pred vyše desiatimi rokmi. V roku 2000 sme vybudovali spolu s evanjelickou cirkvou tieto spoločenské miestnosti, pričom nás materiálne podporilo aj mesto a my sme odviedli veľký kus brigádnickej práce. Kolektív miestnych Slovákov, ktorý pozostáva predovšetkým zo staršej generácie sa angažuje v oblasti kultúry. Máme spevácky zbor a skupina citaristov. Obyčajne organizujeme jednu kultúrnu prehliadku vo februári a jednu na jeseň. Pozývame na ne súbory nielen z blízkeho okolia, ale aj napríklad z Báčsko-Kiškunskej župy, hlavne z Malého Kerešu. Tohto roku sa naše februárové stretnutie z objektívnych dôvodov neuskutočnilo, čo nám naši priatelia aj trošku vyčítali. To zároveň znamená, že s našimi podujatiami počítajú. Najmladšia generácia sa angažuje v zachovávaní slovenskej kultúry v rámci škôlky na Kodályovej ulici, kým mládež sa nám podarilo zapojiť do nášho jazykového kurzu. Bol aj taký absolvent, ktorý zložil zo slovenčiny štátnu skúšku. Robíme rôzne gastronomické podujatia a pravidelne navštevujeme Slovensko, hlavne Kolárovo, ale tohto roku sa chceme zúčastniť aj na Folklórnom festivale vo Východnej, - dodala predsedníčka miestnej organizácie Slovákov.

Do nášho rozhovoru sa neskôr zapojili aj členka speváckeho zboru pani Vrbovská, ktorá sa na stretnutiach s Kolárovčanmi vídava aj so známymi z detstva a pán Molnár, ktorý je akýmsi kameramanom organizácie, pravidelne robí video záznamy o podujatiach. Do mesta sa dostal pred vyše šesťdesiatimi rokmi, slúžil v slovenskej rodine, takže po slovensky „ani jeho nemôž´ predať“.

Pri prehľade aktivít Slovákov v Poľnom Berinčoku nás naši hostitelia informovali, že v dňoch našej návštevy sa práve pripravujú na výročnú schôdzu organizácie, ako aj na Slovenský bál v Hoteli Berény, ktorý sa teší veľkej obľube v kruhu nielen miestnych, ale aj okolitých Slovákov.

(csl)

Ľudovít Papuček zo Santova o Slovákoch a o vyučovaní

Chceme a máme čo dať deťom

Ľudovít Papuček neprestane byť učiteľom ani Slovákom, keď vykročí z budovy santovskej školy. Je členom Folklórnej skupiny Studienka a podpredsedom Slovenskej samosprávy v Santove. Slovenský jazyk vyučujú v Santove dvaja: riaditeľka Katarína Kormošová a on. Pod ochrannými krídlami pána učiteľa vyrástlo za posledných 27 rokov niekoľko generácií Santovčanov. Má dve dcéry a syna. Staršia dcéra Noémi (19) bola stálou účastníčkou recitačných súťaží, ktoré neraz vyhrala, Nora (16) sa tiež úspešne prezentovala na rôznych súťažiach a Matúš je druhákom. „Ja pokojne zaspávam aj pri pomyslení, že sa mi dobre podarili hodiny. Možno, že máme každodenné finančné ťažkosti, ako všetci pedagógovia v Maďarsku, ale táto dráha nie je o peniazoch. Táto dráha je o duši, o tom, že chceme a máme čo darovať deťom,“ hovorí Ľ. Papuček. Najväčšiu radosť má z toho, keď ho zastavia bývalí žiaci niekoľko rokov po absolvovaní základnej školy, že by chceli zložiť štátnu skúšku zo slovenčiny a potrebujú k tomu jeho pomoc. Každý rok ho dvaja-traja vyhľadajú s takouto prosbou.

„Na strednej škole som mal veľmi dobrého maďarčinára, ktorý dokázal odhadnúť človeka na prvý pohľad. Do strednej školy som chodil do Ceglédu, chcel som sa stať asistentom zverolekára. Museli sme vedieť všetko, čo robí zverolekár v praxi, len sme nemohli určovať diagnózu, ani predpisovať lieky. Začiatkom osemdesiatych rokov však už bolo zrejmé, že táto profesia nebude mať perspektívu. Čoraz viac zverolekárov si zriaďovalo súkromnú prax, kde nepotrebovali asistentov, všetko si robili sami. Asistentov mali iba zverolekári v družstvách. Vtedy som si uvedomil, že by bolo lepšie byť učiteľom. Prihlásil som sa teda na ostrihomskú vysokú školu, o ktorú v tom čase prejavil záujem dvojnásobný počet uchádzačov. Bol som medzi prvými siedmimi, ktorých prijali v tom roku na slovenčinu. Mojou prednosťou bolo, že som používal a dodnes používam slovenčinu denno-denne. Vyrástol som v Mlynkoch a so svojimi rodičmi som hovoril po slovensky. Po maďarsky som sa naučil v škôlke, dovtedy som nevedel ani slovo,“ hovorí.

Vysokú školu pedagogickú v Ostrihome skončil roku 1985, ale prax má už od roku 1983. Počas štúdií si totiž privyrábal vyučovaním slovenčiny v mlynskej základnej škole. Patril k prvému ročníku poslucháčov, ktorí sa dostali na semestrálnu študijnú stáž na pedagogickú fakultu nitrianskej univerzity. Ako hovorí, od nich záležalo, ako bude pokračovať táto spolupráca. Vzhľadom na to, že existuje dodnes, asi dobre využili ponúknutú možnosť. Medzičasom ukončil aj ročné štúdium informatiky, pár rokov ju vyučoval, ale nadnes má dosť hodín aj zo slovenčiny.

Po skončení štúdií sa rozhodol ostať dva roky v rodných Mlynkoch, ale srdce ho ťahalo na Santov, kde sa roku 1985 oženil. S manželkou Katkou tam dostali služobný byt, čo im značne pomohlo pri rozbiehaní spoločného života. Jeho manželka je učiteľkou materskej školy a vlani získala vysokoškolský diplom.

„Slovenčinu vyučovať je čoraz ťažšie, lebo po slovensky vedia už iba starí rodičia detí. Keď ideme na zájazd a sadneme si do autobusu, iba najstarší hovoria plynule po slovensky,“ sťažuje sa pán učiteľ. Napriek tomu slovenčina sa zo Santova nevytráca: v autobuse ňou hovoria aj absolventi základnej školy, keď chcú niečo zatajiť pred svojimi spolucestujúcimi či spolužiakmi zo susedného Verešváru. Hoci ich slovenčina nie je najčistejšia a nehovoria gramaticky správne, predsa ju používajú. Na veľkú radosť pre učiteľa, ktorý ich vyučoval šesť rokov. Podobnú pýchu zažil začiatkom školského roka počas týždňového pobytu v Škole v prírode, ktorá bola podľa Ľ. Papučka veľmi osožná pre santovské deti. Napriek tomu, že celý deň museli komunikovať po slovensky a mali prísny denný režim, na konci pobytu sa vypytovali, kedy môžu prísť nabudúce. Týždeň v Hronci priniesol však pre santovské deti aj iné prekvapenie: doteraz panovala medzi nimi povera, že deti z Mlynkov vedia lepšie po slovensky. V Hronci sa mohli presvedčiť, že nie sú na tom natoľko zle ani ony. „Roky im hovorím, že znalosť slovenčiny nezáleží od toho, kto koľko vie, ale aj od toho, kto je aký smelý ozvať sa,“ tvrdí pán učiteľ.

Spievať začal už ako začínajúci učiteľ v Pávom krúžku v Mlynkoch. Keď sa presťahoval do Santova, niekoľko rokov nespieval a chýbalo mu to, preto vstúpil do folklórnej skupiny Studienka, ktorej členkou bola aj jeho manželka. Postupne sa stali členmi Studienky aj dievčatá a nedávno - na znovuotvorení santovského kultúrneho domu - aj najmladší Matúš. Noémi má aj vlastný kroj, ktorý si rada oblieka na vystúpenia. Napriek tomu sa ešte nestalo, že by boli všetci piati naraz na javisku. Stredná dcéra je totiž hanblivá a už nie je členkou skupiny.

Minulý rok sme mali možnosť navštíviť hodinu slovenčiny v prvej triede, ktorú viedol pán Papuček. Prekvapila nás mimoriadne bohatá slovná zásoba žiakov a ich aktívnosť na hodine, na ktorej sa zaoberali časťami ľudského tela, zariadením domu, farbami a číslami. Vnímavosť a aktívnosť žiakov je naozaj potešujúca a ako nám povedal pán učiteľ, deti sa s radosťou púšťajú do osvojovania si nových vedomostí. Zrejme im je najlepším príkladom sám pán učiteľ, ktorý ovláda minimálne 30 vyčítaniek, pomocou ktorých vyvoláva žiakov, ale aj množstvo ľudových a detských piesní, ktoré si hocikedy s nimi rád zaspieva.

Ako sa žije Mlynčanovi v Santove? Je všeobecne známe, že medzi obyvateľmi týchto dvoch obcí vládne akési súperenie. „To je omyl. Vie o mne každý, odkiaľ som, aj ma nazývajú Papučárom, Mlynčanom, ale myslím si, že ma majú radi, prijímajú ma ako svojho,“ hovorí a dodá, že jeho prezývka figuruje aj v jeho e-mailovej adrese. „Keď som mal otca aj mater Slovákov, tak aj ja musím byť Slovák. Nesmie to závisieť od toho, či z toho vyžijeme alebo nie. Pred trinástimi rokmi sme pochovali otca. Môj otec sa volal Papuček a aj ja som „Papučár“. Veľmi by som sa hanbil, keby som musel povedať, že nie som Slovák. Môj otec nespieval v pávom krúžku, ani v žiadnom zbore. On spieval v šenku (v krčme), ale veľmi rád. Niekedy, keď sa stretnem s Mlynčanmi, napríklad na plese pilíšskych Slovákov, mi povedia, že tú-ktorú pieseň ešte spievali s mojím otcom. Ešte sa pamätám na jeho obľúbené piesne. Keď prídem k jeho hrobu, aj mu poviem, že sa za mňa nemusí hanbiť. Ba jeden Papučár zostane aj po mne: z našej rodiny každý mal len dcéry, náš Matúš je jediný chlapec,“ dodá hrdo.

Eva Patayová Fábiánová

Slovenské dni v tržnici

Veľvyslanectvo Slovenskej republiky v Budapešti, hospodárske oddelenie veľvyslanectva a Slovenská agentúra pre cestovný ruch usporiadajú v dňoch 8. až 10. apríla vo Veľkej tržnici na Námestí Fővám Slovenské dni. Pozornosť zákazníkov budú upútavať tradičné slovenské výrobky, ako napríklad syry, sladkosti a pivo. Na podujatí predstavia svoju ponuku aj slovenské cestovné kancelárie. Slávnostné otvorenie sa uskutoční 8. apríla o 10. hodine. Ochutnávka slovenských špecialít bude dvakrát denne.

Veľký Meder

Za termálnou vodou na Slovensko

Ak máte krátku dovolenku, nemusíte chodiť ďaleko od domova. Jedným z najlepších cieľov na dlhý víkend je Veľký Meder, kde sa nachádza známe termálne kúpalisko. Termalpark Veľký Meder s celoročnou prevádzkou leží necelých 15 km severne od Győru.

Aj my sme sa nedávno vybrali na víkend do Veľkého Mederu. Termalpark bol vždy plný turistov z Česka, ale v poslednom čase sem nachádzajú cestu aj záujemci z Maďarska. Namiesto papierových vstupeniek sme dostali pri vchode náramky s čipom. Tieto slúžia na otvorenie turniketov a na zatvorenie a otvorenie skriniek. V areáli sa nachádza 9 bazénov s teplou vodou od 26 až 38° C. Termálna voda má blahodarné účinky na pohybové ústrojenstvo, chrbticu, svalstvo a taktiež má regeneračné účinky na ľudský organizmus.

Samozrejme, ešte nie je natoľko dobré počasie, aby sme vyskúšali všetky atrakcie, ale sme sa aspoň rozhliadli a relaxovali v krytom komplexe. Tu sa nachádza plavecký bazén atypického tvaru, v strede ktorého je vyvýšený perličkový bazén. Na okraji plaveckého bazéna je detský bazén s hracími elementmi. V tejto krytej časti je umiestnená aj klasická fínska sauna a bar. Polokrytý sedací bazén s vodotryskami a vodopádmi je zaujímavý hlavne tým, že sa nachádza sčasti v krytom komplexe a sčasti vo vonkajšom areáli. Prechod z jednej časti do druhej je možný cez otvor v stene. Otvorená časť poskytuje bizarnú možnosť kúpania sa pod ochranou sálajúcej pary aj v najtuhšej zime vonku v prírode.

Krytý komplex ponúka aj masáže. Mohli sme si vybrať z dvoch typov. Termoakupresúrne masážne lôžko Ceragem očakáva návštevníkov každých 40 minút. My sme si vyskúšali klasickú pätnásťminútovú masáž, ktorá naozaj osvieži telo i dušu. Okrem toho tu majú návštevníci k dispozícii množstvo služieb pre ozajstný relax: saunový svet, biosolárium, kozmetický salón, magnetoterapiu Bemer apod. Pre spríjemnenie pobytu hostí termalpark ponúka reštaurácie a bufety so širokým výberom jedál a nápojov. Ostrov drobčekov je to najlepšie, čo môže čakať deti po únavnom šantení vo vode. Sú tam animátorky a množstvo hračiek, remeselnícke dielne, ale aj pekné knižky s rozprávkami.

Areál termálneho kúpaliska je obkolesený 100 ha lesoparkom a ponúka aj aktivity ako lanový park Tarzaniu, športové ihriská, elektroautíčka, stolný tenis, detské ihriská Korytnačí hrad a hrad Orliaka. Na tieto si však odporúčame počkať, až bude teplota vzduchu nad 15 stupňov.

Ak sa ma spýtate, čo bolo najlepšie, musím sa priznať, že tobogány. V krytom komplexe sa nachádzajú dve obrovské šmýkačky s rozličnou ťažkosťou spádu do bazénu, kde nachádzajú zábavu malí i veľkí návštevníci termalparku.

(ef)

Pozdrav predsedníčky ÚSŽZ

Ctení krajania,

po pôstnom období, ktoré má priniesť utíšenie, vhĺbenie sa do svojho vnútra i vonkajšie odriekanie, prichádza obdobie očisty, prebúdzania prírody, novej nádeje. Pre všetkých kresťanov je to však čas zasvätený pamiatke umučenia a vzkriesenia Ježiša Krista, uvedomenia si podstaty a zmyslu života, oslavy víťazstva života nad smrťou.

Prajem Vám všetkým, naši drahí Slováci a Slovenky, aby Vás Veľkonočné sviatky naplnili vnútornou radosťou a aby spomienka na veľkonočné zvyky v našej milovanej vlasti vzbudila vo Vás ešte hlbšie puto k národu, z ktorého vzišli naši predkovia.

Nech je teda Váš dom plný pokoja, nech stôl hýri hojnosťou a srdcia Vašich blízkych nech sú naplnené porozumením. Vo svetle tohto radostného sviatku nech Vám je slávenie Veľkej noci bohatým prameňom lásky a pokoja.

Vilma Prívarová

predsedníčka

Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí

Cesta človeka vo svetle Veľkej noci

Človek a láska. Dva pojmy, ktoré patria k sebe. Od chvíle stvorenia človeka. Človek ani v jednom jedinom okamihu svojho života nebol bez lásky. Pretože bol stvorený priamo z nej. Z tej najväčšej, aká len existuje. Z lásky samého Boha. Vo Svätom Písme čítame na adresu človeka hneď na samom začiatku krásne slová. „A stvoril Boh človeka na svoj obraz, na Boží obraz ho stvoril...“ (Gn 1,27). Sv. Ján nám zase na adresu Boha píše: „Boh je láska; a kto ostáva v láske, ostáva v Bohu a Boh ostáva v ňom“ (1 Jn 4,16). Ak by sme chceli trochu experimentovať, pohrať sa s týmito dvoma výrokmi, celkom jednoducho, ako nevinné dieťa, ktoré sa hrá tak prirodzene, čo je niekedy až príliš zložité pre nás, dospelých, tak ich kombináciou dostaneme fantastický výsledok. Človek je stvorený na obraz a podobu lásky. Určite nikto z nás nebude namietať proti takejto slovnej hre.

Ak teda tvrdíme, že človek nebol ani na jediný okamih svojho života bez lásky, teda bez Boha, pretože nosí v sebe jeho obraz, možno povedať to isté aj obrátene? Láska nikdy nebola bez človeka?

Aspoň dva prípady možno uviesť, ktoré by odporovali tomuto tvrdeniu. K prvému prípadu veľmi krátko. Láska je od večnosti. Človek nie. Pochádza z nej. Bol stvorený z lásky. Bola chvíľa, keď bola Láska bez človeka.

K tomu druhému snáď obšírnejšie. Hriech. Láska sa vylučuje s hriechom. Boh nikdy nezhrešil, ani nezhreší. Pretože by tým poprel seba samého - Lásku. Jedine človek je ten, do života ktorého vstúpil hriech. Človek teda nebol hneď od okamihu svojej existencie spojený s hriechom. Bola teda chvíľa, keď od stvorenia človeka až po prvý pád Láska nebola bez človeka. Koľko to trvalo? Aký časový okamih? To nie je podstatné. O tom nám nehovorí ani Sväté Písmo. Podstatné je to, že bol čas, kedy to tak nebolo. Kedy Boh - Láska a človek existovali v súlade. V harmónii.

Ale aj potom, ako vstúpil do života človeka hriech, ktorý sa protiví láske, bola to práve Láska, ktorá neopustila človeka. Lebo Láska vždy miluje človeka. Preto prísľub - „Nepriateľstvo ustanovujem medzi tebou a ženou, medzi tvojím potomstvom a jej potomstvom, ono ti rozšliape hlavu a ty mu zraníš pätu“ (Gn 3,15).

Preto zmluva, ktorú uzavrel Boh s človekom. Noe, Mojžiš, Abrahám. Zástupcovia ľudského pokolenia uzatvárajúci v mene človeka, ktorého Boh stále miluje, zmluvu s Láskou.

Láska je vždy silnejšia ako hriech. Nech by bol akokoľvek veľký. Zápas, ktorý sa odohrával a odohráva v celých dejinách ľudstva. Zápas Lásky o človeka, stvoreného na obraz a podobu lásky.

Slovo sa stalo telom. Boh sa stal človekom. Prejav Lásky, ktorá sa skláňa k človekovi. Láska však vrcholí na kríži. To je to najväčšie tajomstvo, ktoré Boh daroval tomuto svetu. Neváhal obetovať svojho jediného Syna, aby ukázal svetu, kto je pre neho človek. Ako veľmi oň stojí. To je tá cesta človeka späť k Bohu, k Láske, od ktorej sa vzdialil svojim hriechom. Cesta, ktorá vedie cez Kristov kríž. Cesta, ktorú človek tak veľmi dlho hľadal vo svojich dejinách. A pritom by ju nikdy nebol sám našiel. Jedine Boh zjavil túto cestu človeka smerom k nemu, späť do jeho spoločenstva. Toto je ten najdôvernejší dialóg, ktorý sa uskutočňuje medzi nebom a zemou. Medzi Bohom a človekom. Tu môžeme zakúsiť tú najskutočnejšiu pravdu o sebe samom, o vlastnom živote. O svojom hriechu, ale ešte viac o nekonečnej Božej láske, ktorá sa k nám „prejavila v tom, že Boh poslal svojho jednorodeného Syna na svet, aby sme skrze neho mali život. Láska je v tom, že nie my sme milovali Boha, ale že on miloval nás a poslal svojho Syna ako zmiernu obetu za naše hriechy“ (1 Jn 4,9-10). Kristus teda zvíťazil svojim krížom a svojim zmŕtvychvstaním nad hriechom ľudstva. Hriech bol premožený skrze Božiu lásku.

Ak hovoríme, že Vianoce sú o láske, o tej Božej i o tej ľudskej, sviatky Kristovej smrti a zmŕtvychvstania sú toho ešte väčším dôkazom. To je úžasné sklonenie sa Boha k človekovi z lásky. To je výzva pre človeka, zopakovanie toho pôvodného Božieho plánu s človekom, že je stvorený pre lásku. I pre Božiu, i ľudskú. Veď o tom sú aj dva najväčšie príkazy Krista. Milovať Boha a milovať blížneho ako seba samého. Fiodor Michajlovič Dostojevskij napísal: „Milovať človeka znamená vidieť ho tak, ako ho Boh stvoril“. A my už vieme, že ho stvoril na svoj obraz a svoju podobu. A experimentovaním v úvode sme došli k tomu, že človek bol a je stvorený na obraz a podobu Lásky. Preto ak milujem seba, milujem obraz a podobu Boha. Ale tú istú podobu a obraz vidím i v blížnom. Láska teda platí zo všetkých strán. I z tej Božej, i z tej ľudskej. Zo strany Božej neustále. Ak na to niekedy my, ľudia, zabúdame, Veľkonočné sviatky nám to vždy pripomínajú. Každý rok. Nikdy však nesmieme zabudnúť, že „človekom sa v plnom zmysle slova staneš len skrze lásku“ (Phil Brosmans). Napokon: „Láska je jediná rozumná a uspokojivá odpoveď na problém ľudskej existencie“ (Erich Fromm).

A celkom nakoniec: „Je pravda, že budeme súdení podľa lásky, rovnako je však nepochybné, že budeme súdení láskou, ktorou nie je nikto iný ako sám Boh“ (Julien Green).

Láska je tou pravou cestou človeka. Jeho počiatok i koniec. Je stvorený, pochádza z nej. A ak kráča a má kráčať po ceste lásky, tak je i jeho cieľom. Cesta lásky ho nemôže priviesť nikam inam, iba do konečného cieľa - k Láske. A Kristus, ktorý je stredobodom týchto Veľkonočných sviatkov, o sebe povedal: „Ja som cesta, pravda a život“ (Jn 14,6). Cesta lásky, naplno zvýraznená na kríži za všetkých; pravda, ktorú nemožno obísť a život, ktorý sa nedá odmietnuť žiť po takom veľkom zápase Lásky o človeka.

Stanislav Brtoš

Zmena v spôsobe predplatenia!

Ľudové noviny od 1. apríla rozširuje a predplatné prijíma Maďarská pošta. Poštová adresa: Magyar Posta Zrt. Központi Hírlap Iroda, 1900 Budapest. Noviny si možno predplatiť na každom poštovom úrade a u poštových doručovateľov. Elektronicky si ich možno objednať na adrese Táto e-mailová adresa je chránená pred spamovacími robotmi. Na jej zobrazenie potrebuješ mať nainštalovaný JavaScript. a telefonicky na čísle 06-80/444-444.

.
.
.
.
.
..........................................................................................................................................