Predseda Národného zhromaždenia MR u dolnozemských Slovákov

Návšteva Bélu Katonu v Békešskej Čabe

Na pozvanie parlamentného poslanca Békešskej Čaby Lászlóa Molnára zavítal medzi dolnozemských Slovákov predseda Národného zhromaždenia Maďarskej republiky Béla Katona, aby sa informoval o ich každodennom živote.

V Áchimovej sieni Čabianskeho slovenského oblastného domu privítala hostí po slovensky aj po maďarsky riaditeľka Domu slovenskej kultúry Anna Ištvánová. László Molnár vo svojom príhovore vyzdvihol, že v Békešskej Čabe aj v ťažších časoch, keď sú maďarsko-slovenské vzťahy napätejšie, príslušníci väčšinového národa a národnostnej menšiny žijú v dobrom priateľstve.

Podľa predsedu B. Katonu v súčasnosti, keď v Maďarsku, ale aj na Slovensku existujú extrémne politické strany, ktoré sa snažia štvať proti sebe naše národy, majú význam aj také symbolické gestá, ako je jeho návšteva v Békešskej Čabe. - Je našim spoločným záujmom, aby Slováci v Maďarsku aj v budúcnosti dostávali pomoc, veď sú organickou súčasťou nášho štátu, - povedal Béla Katona.

O význame Békešskej Čaby, Békešskej župy, resp. celého dolnozemského regiónu v živote Slovákov v Maďarsku a v systéme inštitúcií Celoštátnej slovenskej samosprávy (CSS) hovoril predseda CSS Ján Fuzik. Ako uviedol, početné inštitúcie CSS pôsobia práve v tomto regióne. Zároveň informoval o rekonštrukčných prácach čabianskej slovenskej školy, ktoré síce neprebiehajú v pôvodne plánovanom tempe, ale práve v týchto dňoch ukončia jednu etapu prác. Predseda CSS sa s uznaním zmienil o činnosti Fóra národných a etnických menšín pri Národnom zhromaždení MR, ktorého predsedom je Béla Katona. S potešením konštatoval, že podľa posledného rozhodnutia odstupujúceho Národného zhromaždenia do konca roku 2012 musí byť vypracovaný zákon, na základe ktorého vo voľbách v roku 2014 národnosti žijúce v MR budú môcť zvoliť svojich plnoprávnych poslancov do parlamentu.

Generálny konzul Slovenskej republiky v Békešskej Čabe Štefan Daňo pripomenul, že práve v týchto dňoch uplynulo 15 rokov od podpísania medzištátnej základnej zmluvy medzi Maďarskou republikou a Slovenskou republikou. Vďaka nej a ďalším dvojstranným dohodám spolupráca v oblasti hospodárstva a kultúry oboch štátov aj napriek tým politickým silám, ktoré chcú vyvolávať napätie, sú úspešné. Generálny konzulát úspešne spolupracuje aj s poslancami samospráv v regióne, výsledky tejto spolupráce sa prejavili o. i. v procese obnovy sarvašskej a komlóšskej slovenskej školy. Štefan Daňo aj preto pokladá za dôležitú kompletnú obnovu čabianskej slovenskej školy, lebo je jedinou v regióne, kde možno študovať slovenčinu aj na strednej škole.

Riaditeľka Edita Pečeňová stručne priblížila predsedovi parlamentu, v akom duchu vychovávajú žiakov v tejto inštitúcii. Ako povedala, pedagogický zbor školy sa snaží, aby v prípade nedorozumení medzi oboma štátmi žiaci spoznali postoje oboch strán, veď v budúcnosti aj oni budú spojivom v procese vzájomného zbližovania sa a priatelenia sa. Podľa jej názoru v Maďarsku nie sú dostatočne uznávané jazyky menšín, a to napriek tomu, že prostredníctvom nich je pestrejšia aj maďarská spoločnosť. Zdôraznila, že s obavami sledujú proces asimilácie, avšak nádej pre budúcnosť znamenajú práve tí ich žiaci, ktorí sa rozhodli študovať na Slovensku a ktorí po návrate domov budú užitoční tak pre väčšinovú, ako aj pre menšinovú spoločnosť. O neľahkej situácii slovenskej mládeže hovoril poverený predseda Organizácie slovenskej mládeže v Maďarsku (OSMM) Ondrej Kiszely, podľa ktorého napriek tomu, že materinským jazykom ich generácie je už maďarčina, srdce má stále slovenské. Poslucháč segedínskej univerzity, absolvent čabianskeho slovenského gymnázia, aktivista OSMM Peter Pečeňa cíti toľko energie v dnešnej slovenskej mládeži, že sa dokáže z vlastných síl zorganizovať a združovať. Pritom sa s uznaním zmienil o zásluhách svojej alma mater v oblasti výchovy ďalších slovenských generácií.

So systémom udeľovania dodatočnej finančnej podpory miestnym menšinovým samosprávam na základe vykonanej činnosti súhlasí predseda Slovenskej samosprávy v Čabasabadi Matej Kešjár, ktorý zároveň spomenul dlhoročný problém Slovákov v Maďarsku, a síce nevyriešený príjem televíznych programov zo Slovenska. S novým systémom financovania miestnych menšinových samospráv súhlasí aj predseda slovenského zboru v Sarvaši Tibor Mótyán, ktorý však pokladá za nedoriešené finančné odmeňovanie poslancov menšinových samospráv, resp. národnostných aktivistov. T. Mótyán uviedol, že často nepremyslené výroky niektorých politikov zničia výsledky obetavej práce tzv. ľudovej demokracie na poli spolupráce oboch krajín.

Na anomálie zákona o oblastných domoch upriamil pozornosť predseda békeščabianskej slovenskej samosprávy Juraj Ando. S pozitívnym prístupom vedenia mesta Békešská Čaba k menšinám oboznámila predsedu parlamentu národnostná referentka mestskej samosprávy Božena Bačová Kutejová, kým o výsledkoch a ťažkostiach v procese zachovávania tradícií hovorila vedúca viacerých súborov Ildika Očovská. V našich aktivitách sa angažujú predovšetkým dôchodcovia a pedagógovia, ktorí sa snažia zapojiť do nich aj mladšiu generáciu - uviedla vedúca speváckeho zboru Borouka v Telekgerendáši Melinda Mešniková. Anna Ištvánová zdôraznila, že v početných menších osadách regiónu národnostné spolky, organizácie a súbory sú jedinými organizátormi miestneho kultúrneho života, tým pádom do svojich aktivít zapájajú aj príslušníkov väčšinového národa. Zároveň zdôraznila: ako príslušníčka slovenskej národnosti v Maďarsku ľutuje, že rôzne maďarské orgány a výbory na ochranu menšinových práv vždy pohotovo reagujú na záležitosti maďarskej menšiny v zahraničí, kým k problémom domácich menšín - napr. prípad zničených tabúľ v Medeši - nezaujmú stanovisko.

Na priateľskom posedení, kde so svojou činnosťou oboznámili hostí aj predstavitelia Slovákov z Čongrádskej župy, spoluúčinkovali spevácke zbory Limbora a Orgován, ako aj recitátori slovenského gymnázia.

Predseda Národného zhromaždenia MR po stretnutí s dolnozemskými Slovákmi konštatoval, že Maďari nemôžu byť Maďarmi na úkor Slovákov a ani Slováci nemôžu byť Slovákmi na úkor Maďarov. Zároveň zdôraznil, že pri riešení problému straty materinského jazyka väčšinový národ musí úzko spolupracovať so slovenskou menšinou. Slováci v Maďarsku sú takisto spojivom medzi oboma národmi, ako sú nim aj Maďari na Slovensku. O svojich dojmoch zo stretnutia Béla Katona uviedol, že miestni Slováci si vybrali múdrych a odborne dobre pripravených vedúcich činiteľov, ktorí sa nesťažujú, ale konštruktívne a úspešne pracujú za daných podmienok.

Na následnom stretnutí s predstaviteľmi tlače Béla Katona vyjadril nádej, že v prípade vstupu radikálnej strany Jobbik do parlamentu budú jej predstavitelia konať zodpovednejšie ako je tomu v súčasnosti. Podľa neho v opačnom prípade by táto strana mohla vážne poškodiť vzťahy medzi krajinami, podobne ako by sa tak mohlo stať v prípade Slovenskej národnej strany pod vedením Jána Slotu.

(csl)

Nadlak

Literárny seminár dolnozemských Slovákov

V dňoch 19. a 20. marca sa v Nadlaku konal medzinárodný seminár nazvaný Ponad vek slovenských dolnozemských básnických generácií, na ktorom po druhýkrát slávnostne odovzdali Literárnu cenu Ondreja Štefanka. O udelení ceny rozhodla medzinárodná porota, ktorej predsedom bol pedagóg, režisér a dramaturg Michal Babiak a členmi generálna tajomníčka Kultúrnej a vedeckej spoločnosti Ivana Krasku (KVSIK) Dagmar Mária Anoca, tajomník Národnostnej rady slovenskej národnostnej menšiny v Srbsku Ladislav Čáni, dcéra Ondreja Štefanka Tatiana Štefanková, predseda Celoštátnej slovenskej samosprávy Ján Fuzik, prvá nositeľka Ceny Ondreja Štefanka, výkonná predsedníčka Čabianskej organizácie Slovákov Anna Ištvánová a prvý podpredseda Svetového združenia Slovákov v zahraničí, hospodár KVSIK Pavel Hlásnik. Rozhodnutie poroty o udelení Ceny Ondreja Štefanka v roku 2010 oznámil Michal Babiak slovami: „Za príspevok k rozvoju a propagácii slovenskej literatúry tvorenej v slovenskom zahraničnom svete získal cenu Ivan Miroslav Ambruš z Rumunska a za príspevok k rozvoju, organizovaniu a diverzifikovaniu kultúrneho života a spolkovej činnosti v slovenskom zahraničnom svete Mária Katarína Hrkľová zo Slovenska.“

Dvojdňový literárny seminár dolnozemských Slovákov bol zameraný predovšetkým na básnickú tvorbu čerstvého laureáta I. M. Ambruša s osobitným zreteľom na jeho blízky ľudský vzťah s O. Štefankom a na interakciu tvorivej činnosti ich oboch, ako i na tvorbu ďalších významných predstaviteľov dolnozemskej slovenskej literatúry a na literárny život v tomto priestore vôbec. Najmä z priestorových dôvodov by robilo ťažkosti čo i len vymenovať všetkých prednášateľov s označením nimi rozoberanej témy. V Nadlaku sa zišli prominentní literárni vedci, ako i ďalší znalci prerokúvanej problematiky z Maďarska, Rumunska, Slovenska a Srbska. Ak by sme mali z množstva materiálov vybrať state, ktoré snáď najlepšie vystihujú črty básnickej tvorby I. M. Ambruša, uviedli by sme slová M. Babiaka. I. M. Ambruša charakterizoval ako človeka tohto prostredia, človeka kontaktného, človeka nadväzovania vzťahov, komunikácie, rozhovoru, ktorý lásku a krásu hľadá v prvom rade vo svete ľudí a jeho duchovné korene sú hlboko zapustené v panónskom blate „...Táto Dolná zem, tak ako pre väčšinu dolnozemských básnikov, je aj zemou zasľúbenou, ale aj existenciálnym priestorom,“ povedal M. Babiak. Na ucelenie obrazu o básnikovi sa hodia slová Petra Andrušku, ktorý o ňom povedal: „...elegancia je poznávacím prostriedkom básnika Ambruša, ktorý nikdy neskĺza k lacným výpovediam, k veršom ľúbivým, ba podliezavým, s akými sa stretáme v spoločensky angažovanej aj artistnej poézii....Radi čítame Ambrušove verše nielen preto, že pekné sú aj vtedy, keď autor preferuje vecnosť vo výraze aj v myšlienke; i preto dúfame v súzvuk, tušíme možnosť vzhliadnuť sa v básnickej skúsenosti, ktorá nám pomôže zbaviť sa pochybností zo skúsenosti vlastnej.“

Keďže sa literárny seminár v Nadlaku konal v znamení spolupráce dolnozemských slovenských diaspór, naskytol sa aj priestor na prezentáciu slovenskej literatúry v Maďarsku a Srbsku. S príspevkom o poetike slovenských básnikov generácie X zo Srbska vystúpil Vladimír Valentík, kým vedúca Katedry slovenského jazyka a literatúry Segedínskej univerzity Katarína Maruzsová Šebová hovorila o fotografii ako spôsobe písania v tvorbe Imricha Fuhla. Pri opise situácie vychádzala z krízového stavu, v ktorom sa naša literatúra nachádza. Čo sa týka príčin úpadku v tejto oblasti (nevznikajú nové diela), približuje sa k veci sčasti z nového pohľadu. Konštatuje: „Autori sa uzatvárali do ulity jazyka a svojej etnicity a medzitým im ušlo, čo sa deje v literárnom živote materinskej krajiny, v krajine, kde žijú a vo svete. (...) Iste aj výsledkom tejto uzavretosti, ako aj neschopnosti, či neochoty vyrovnať sa s novými výzvami doby, zaostali za vývinom a odmlčali sa.“ Autorka textu hľadá východiská „zo slepej uličky“. Určitú iskru nádeje vidí v tých snaženiach, ktoré sa pokúšajú odpútať sa od pozície „mesiáša“, „prebúdzania Slovákov“. Podľa nej dobrá moderná národnostná literatúra, nastoľovanie všeľudských tém by mohla nabádať čitateľov k čítaniu, prehlbovaniu sa v slovenskom jazyku. Prínos Imricha Fuhla - ktorý pomocou univerzálneho jazyka fotografie sa pokúsil nahradiť slovo, jazyk - vidí v tom, že „experimentuje s rôznymi vyjadrovacími prostriedkami a tým sa dostáva do polemizujúceho postoja s tradičným chápaním poslania národnostného spisovateľa.“

M. Hrivnák

Medzinárodná konferencia o pripravovaní a vydávaní učebníc v Budapešti

Spoločné dejiny, spoločný dejepis?

Rozhovor o učebnici dejepisu - pod týmto názvom usporiadali koncom marca v Budapešti medzinárodnú konferenciu. Dozvedeli sme sa, že na Vianoce by mohla byť na knižných pultoch spoločná príručka slovensko-maďarského dejepisu. Cieľom konferencie bolo iniciovať dialóg medzi historikmi a učiteľmi dejepisu z rôznych krajín o národnej a medzinárodnej úlohe a zodpovednosti vo výučbe dejepisu. Stretnutie poskytlo účastníkom možnosť navzájom spoznať svoje pohľady na históriu, národnú identitu, pramene konfliktov, dôvody rozdielnosti názorov. Organizátormi stretnutia boli Inštitút na výskum a rozvoj školstva (IVRŠ), Celoštátna pedagogická knižnica a múzeum, Spoločenskovedné centrum Maďarskej akadémie vied a Národné vydavateľstvo učebníc.

Po privítacích slovách generálneho tajomníka Spoločnosti maďarských historikov Atilu Póka a riaditeľky IVRŠ Katalin Vargovej nasledovali prednášky o tzv. pozitívnom príklade: o francúzsko-nemeckej spoločnej učebnici dejepisu. Tento spoločný projekt historikov dvoch západoeurópskych krajín sa natoľko vydaril, že v súčasnosti na niektorých nemeckých a francúzskych školách vyučujú dejepis z tejto učebnice. K jej vytvoreniu sa však museli spojiť rodičia a pedagógovia, ktorí spoločne získali politickú podporu.

Najčulejší záujem v prvý deň bol o doterajšie skúsenosti so spoločnou slovensko-maďarskou učebnicou dejepisu. Ako povedal historik Iván Halász, ktorý moderoval túto časť konferencie, je to jeden z najväčších projektov, na ktorom sa dohodli premiéri na stretnutí v Bratislave roku 2007. O etnických stereotypoch a konštrukciách v učebniciach dejepisu hovoril historik Viliam Kratochvíl. Poznamenal, že spoločná učebnica nespôsobí zoslabenie národnej identity, ale bude prínosom, lebo poskytne akýsi historický nadhľad. Projekty spoločných učebníc vznikajú preto, aby našli obojstranne prijateľné formulácie, ktoré by napomáhali zbližovanie a oslabovali tak dlhodobo a pevne prežívajúce predsudky a stereotypy, povedal. Spoločná učebnica by mala naučiť naše deti viesť dialóg, povedal V. Kratochvíl. Zároveň pripomenul, že učebnice histórie musia byť kritické, ale zároveň objektívne.

O spoločnom projekte hovoril dekan Univerzity Jána Sellyeho v Komárne László Szarka. Roku 2008 v Košiciach založili slovensko-maďarský výbor historikov, ktorý začal pracovať na spoločnom projekte. Podľa neho medzi slovenskými a maďarskými učebnicami dejepisu je zásadný rozdiel v tom, že kým v Maďarsku si môžu pedagógovia a rodičia vyberať z rôznych (aspoň dvoch) učebníc, zatiaľ na Slovensku je pre jeden typ škôl jedna učebnica dejepisu. Podľa jeho vyjadrenia v súčasnosti prebieha príprava analytických štúdií a metodických učebných textov pre učiteľov dejepisu, ktorí budú s knihou pracovať. Príručka by mala byť hotová na Vianoce. Neskoršie k nej pribudne aj samotná učebnica. V tejto príručke rozdielnosť pohľadov na jednotlivé historické etapy berú ako fakt. V súčasnosti sa pri vyučovaní dejepisu na oboch stranách hraníc presadzuje národný kontext, čo len posilňuje zbytočné národné stereotypy. V terajších učebniciach rozdielne interpretujú niektoré spoločné historické udalosti. Okrem príchodu starých Maďarov do Karpatskej kotliny sú to revolučné roky 1848/49, rozpad Rakúsko-Uhorska a Trianonská dohoda.

Príručka sa skladá zo 16 častí, na ktorých pracujú autorské dvojice, ktoré rozhodujú o tom, ako spracujú dané obdobie. Jednotlivé kapitoly majú zväčša spoločné a paralelné časti. „Od obdobia osvietenstva máme dôvod mať konfliktové politické prostredie, k vytvoreniu spoločného zmýšľania sa ešte musia narodiť 2-3 generácie,“ povedal L. Szarka a dodal, že naši predkovia neuvažovali v národnom kontexte. Stredoveké štáty neboli založené na národnostnom princípe. Boli to stavovské štáty, vládol kráľ a šľachta a ostatní boli poddaní, Maďari i Slováci. Nedá sa hovoriť o národnostnom útlaku, ale o útlaku zo strany šľachty, v ktorej boli zastúpené obidve národnosti. Pripomenul, že v prípade Nemcov a Francúzov sa jedná o dva veľké národy, pre ktoré je samozrejmá európska dimenzia. Naše národy uvažujú iba v stredoeurópskom kontexte. Spoločný projekt podľa L. Szarku svedčí o spoločnej ochote historikov, kde sú prvoradé odborné aspekty a nie národnostné rozbroje.

Posledným prednášateľom tejto časti konferencie bol docent Univerzity J. Sellyeho Barnabás Vajda, ktorý hovoril o didaktických otázkach spoločnej slovensko-maďarskej učebnice histórie. Vyzdvihol dôležitosť empatie, nakoľko sa musíme vžiť do postavenia druhého národa (viď Trianon). Ako povedal, táto učebnica bude mať obrovský prínos pre obidve krajiny.

Poobede sa historici a učitelia dejepisu zamerali na postavenie učebnice dejepisu ako takej na formovaní identity a druhý deň sa venovali aktuálnym otázkam výskumu a dejín učebníc.

(ef)

O jednotnom územnom plánovaní a rozvoji šiestich krajín

Dokument o jednotnom územnom plánovaní a rozvoji podpísali v Budapešti ministri zodpovední za územný rozvoj krajín visegrádskeho zoskupenia (V4) - Česko, Poľsko, Maďarsko, Slovensko - ako aj Bulharska a Rumunska.

Maďarský minister národného rozvoja a hospodárstva István Varga na tlačovej konferencii usporiadanej po podpise dokumentu prízvukoval: v dokumente sa v rámci otázok územného rozvoja sústredili ma efektívnejšie zosúladenie politík v oblasti jednotlivých rezortov (doprava, infraštruktúra atď.), na podnecovanie spolupráce miest a vidieka, resp. rozvoj cezhraničných vzťahov. Zúčastnené krajiny sa dohodli, že spoluprácu možno rozšíriť aj na iné susedné krajiny, bez ohľadu na to, či sú členmi Európskej únie alebo nie. Nasledujúcou oblasťou spolupráce šiestich krajín bude Dunajská stratégia, ktorej vypracovanie iniciovalo Maďarsko. Signatári dokumentu sa zaviazali, že počas revízie národných dokumentov súvisiacich s územným rozvojom zohľadnia doterajšie výsledky spolupráce. Okrem toho sa budú navzájom informovať o modifikácii týchto dokumentov a o zmenách súvisiacich s politikou územného rozvoja. Dohodli sa aj na príprave stratégie územného rozvoja štátov V4, Rumunska a Bulharska s európskou perspektívou. Námestník ministra územného rozvoja Českej republiky, ktorá bola koordinátorom vypracovania dokumentu, Petr Osvald prízvukoval, že dokument možno rovnako používať na národnej a európskej úrovni a môže byť aj nástrojom spoločného presadzovania hospodárskych záujmov.

(br)

Voľby do Národnej rady SR - Ako voliť zo zahraničia

12. júna sa uskutočnia voľby do Národnej rady Slovenskej republiky, ktoré sa konajú na základe všeobecného, rovného a priameho volebného práva tajným hlasovaním podľa zásady pomerného zastúpenia. Občan Slovenskej republiky, ktorý má na jej území trvalý pobyt a ktorý má právo voliť, sa zapisuje do stáleho zoznamu podľa miesta trvalého pobytu. Každý volič môže byť zapísaný len v jednom stálom zozname. Osobitný zoznam voličov, ktorí nemajú trvalý pobyt na území Slovenskej republiky, vedie Mestská časť Bratislava-Petržalka.

Postup ako voliť zo zahraničia:

1. Občan Slovenskej republiky žijúci v zahraničí, ktorý má na Slovensku trvalý pobyt, postupuje nasledovne:

Požiadate obec o voľbu poštou. Stiahnete si žiadosť (Žiadosť o voľbu poštou pre voľby do Národnej rady Slovenskej republiky v roku 2010) a vypíšete do nej zahraničnú adresu, na ktorú vám budú zo Slovenska doručené hlasovacie lístky.

Zašlete ju na Slovensko na adresu obce vášho trvalého pobytu. Žiadosť musí byť obci doručená najneskôr 23. 4. 2010. Preto ju pošlite čo najskôr.

Obec vám pošle hlasovacie lístky a návratnú obálku, ktorá musí byť označená VOĽBA POŠTOU.

Hlasovací lístok vložíte do prázdnej obálky, zalepíte ju ako pri normálnych voľbách a celé to vložíte do návratnej obálky označenej VOĽBA POŠTOU. Nezabudnite na ňu napísať adresu odosielateľa.

Obratom to zašlete naspäť na Slovensko na adresu obce. Žiadosť musí byť doručená najneskôr 11. 6. 2010. Odvolili ste.

Občania SR žijúci v zahraničí, s trvalým bydliskom na Slovensku, môžu poslať svoju naskenovanú, vyplnenú a podpísanú žiadosť e-mailom alebo faxom, len ak sa osobne dohodnú s obecným/mestským úradom v mieste svojho trvalého bydliska a úrad im potvrdí, že tento spôsob registrácie vašej žiadosti bude akceptovať.

2. Občan Slovenskej republiky žijúci v zahraničí, ktorý nemá na Slovensku trvalé bydlisko, postupuje nasledovne:

Stiahnete si a vypíšete žiadosť (Žiadosť o zapísanie do osobitného zoznamu voličov pre voľby Národnej rady Slovenskej republiky v roku 2010) a čestné vyhlásenie (Čestné vyhlásenie, že nemám trvalý pobyt na území Slovenskej republiky). K tomu priložíte fotokópiu pasu s osobnými údajmi, alebo fotokópiu osvedčenia o štátnom občianstve SR.

Tieto tri dokumenty pošlete na adresu:

Miestny úrad Mestskej časti Bratislava-Petržalka

Organizačné oddelenie

Kutlíkova 17

852 12 Bratislava

Slovakia

MiÚ Mestskej časti Bratislava-Petržalka vám pošle hlasovacie lístky a návratnú obálku, ktorá musí byť označená VOĽBA POŠTOU.

Hlasovací lístok vložíte do prázdnej obálky, zalepíte ju ako pri normálnych voľbách a celé to vložíte do návratnej obálky označenej VOĽBA POŠTOU. Nezabudnite na ňu napísať adresu odosielateľa.

Obratom to zašlete naspäť na tú istú adresu MiÚ časti Bratislava-Petržalka. Žiadosť musí byť doručená najneskôr 11. 6. 2010. Preto ju pošlite čo najskôr. Odvolili ste.

Občania SR žijúci v zahraničí, bez trvalého bydliska na Slovensku, môžu poslať svoju naskenovanú, vyplnenú a podpísanú žiadosť spolu s naskenovaným čestným prehlásením a naskenovanou fotokópiou pasu s osobnými údajmi, alebo fotokópiou osvedčenia o štátnom občianstve Slovenskej republiky e-mailom alebo faxom na:

E-mail: Táto e-mailová adresa je chránená pred spamovacími robotmi. Na jej zobrazenie potrebuješ mať nainštalovaný JavaScript. .

Fax: 004212/6828-6824

Kto nemôže voliť zo zahraničia:

A: Občan Slovenskej republiky, ktorý má na jej území trvalý pobyt a ktorý má právo voliť, sa zapisuje do stáleho zoznamu podľa miesta trvalého pobytu. Pokiaľ sa volič zdržiava v zahraničí krátkodobo a nemôže postupovať podľa platných predpisov (lebo sa to nedá stihnúť), nemôže sa zúčastniť volieb - minie ho to. Ide o faktickú prekážku.

B: Právo voliť zo zahraničia má len osoba, ktorá je držiteľom štátneho občianstva Slovenskej republiky, teda občan Slovenskej republiky. Držiteľ preukazu zahraničného Slováka, alebo osvedčenia Slováka žijúceho v zahraničí, ktorý nie je občanom Slovenskej republiky, nemá právo voliť do Národnej rady Slovenskej republiky.

Ján Karmann

Slovenský výtvarník z Balašských Ďarmôt

Do mesta Balašské Ďarmoty som sa vybral s cieľom a snahou nájsť tam aspoň jedného živého Slováka. Mesto má približne 18 tisíc obyvateľov, v roku 2001 sa k slovenskej národnosti prihlásilo iba 15 občanov, aj tí pravdepodobne žijú v susednej obci Potvorec (Patvarc), ktorá je už niekoľko rokov súčasťou bývalého župného sídla. Prostredníctvom priateľov z Guty (Galgaguta) som sa dozvedel, kde mám v meste hľadať Slováka, ktorý tam žije od mladosti. Je ním rodák z Guty (Galgaguta) Ján Karmann (nar. 1948), ktorého som našiel na začiatku Baltíkovej ulice v staršom činžovom byte, nachádzajúcom sa v susedstve evanjelického kostola. Bez ohlásenia zaklopem hneď oproti vchodu na prízemí na dvere s menovkou hľadaného. Spoločnosť mi robil priateľ Ján Labát z Dolných Strhár, ovládajúci maďarčinu, ktorého som si pozval na pomoc, keď bude treba pretlmočiť niektoré odborné slová a výrazy. Zakrátko po zaklopaní sa dvere otvoria a Ján Karmann sa trochu začudovane pozerá, akí neznámi sa to u neho hlásia. Stačí povedať príčinu a bez rozmýšľania nás púšťa do svojho bytu, ktorý je zároveň jeho ateliérom. Hneď pri vstupe do bytu zisťujeme, že domáci pán si práve varí diétny obed, pretože trpí na „modernú“ alergickú chorobu. Aj napriek práci pri šporáku nás nezabudne ponúknuť guťanským vínom a slivovicou z vlastnej úrody, zo záhrady pri jeho rodnom dome. Keďže sme boli obidvaja vodiči, poďakovali sme sa a aby sme nášmu hostiteľovi umožnili v pokoji sa naobedovať, odišli sme na hodinu pozrieť si mesto.

Po návrate sme sa pustili do rozhovoru. Mal som už informácie, že Ján Karmann sa zaoberá výtvarnou tvorbou v oblasti grafiky, maľby a drevorezby a že je zo zdravotných dôvodov už dvanásť rokov na dôchodku. Vedel som aj to, že je členom Združenia slovenských spisovateľov a umelcov v Maďarsku. Preto som ho nechal voľne rozprávať o sebe a o jeho tvorbe:

- Pochádzam zo slovenskej gutianskej roľníckej rodiny a takmer do nástupu do základnej školy som nevedel po maďarsky. S maďarčinou som sa prvý raz stretol v prvej triede, ale do druhého ročníka som už nastúpil v Slovenskej základnej škole v Budapešti, ktorá tohto roku oslavuje 60. výročie založenia. Ja som tam koncom marca vystavoval svoje grafiky a maľby a o mesiac neskôr aj sochy, - pripomenul hneď na začiatku. Z ďalšieho rozprávania sa dozvedám, že už ako 18-ročný nastúpil v Balašských Ďarmotách na vojenskú prezenčnú službu. Počas voľna chodil maľovať k miestnemu uznávanému umelcovi A. Farkašovi. Výtvarnou tvorbou sa začal zaoberať už rok predtým a z jeho rúk vtedy vyšli nielen prvé drevorezy, ale aj kresby a maľby. Aj po skončení povinnej vojenskej služby zostal v Ďarmotách, kde rok pracoval v kníhviazačstve.

- Po roku práce som odišiel do Šápova, kde som sa stal vedúcim družstevného kníhviazačstva. Opäť po roku som sa vrátil do Balašských Ďarmôt, kde som tri roky inštaloval výstavy v Galérii Endreho Horvátha a zároveň som diaľkove ukončil štúdium na gymnáziu. Potom som prešiel pracovať k hasičom, popri tom som sa zaoberal kníhviazačstvom a vo voľnom čase umeleckou tvorbou. Ako päťdesiatročný som bol nútený odísť do invalidného dôchodku, - povedal. V Balašských Ďarmotách je Ján Karmann známy ako všestranný výtvarník, ktorý sa už roky zapája do kultúrneho života mesta a okolia. Od roku 1969 je členom Spolku novohradských amatérskych výtvarníkov a zúčastňuje sa na usporadúvaní letných výtvarných táborov nielen v Maďarsku, ale aj na Slovensku. V Maďarsku chodieva do táborov v Tokaji, Banke, Šalgótarjáne, Šomoške..., a na Slovensku sa na nich aktívne zúčastnil v Zuberci, Donovaloch, Tajove a na Modrom Kameni. Ani teraz, a to aj napriek zdravotných ťažkostiam, neprestal tvoriť. Dáva však pozor, aby chorobu zladil s tvorbou a oddychom. Počas doterajšieho tvorivého života svojou grafikou, maľbami a sochami sa od roku 1967 zúčastnil na 105 výstavách v rôznych mestách, medzi nimi v Budapešti, Senondreji (Szentendre), Kapošvári, Segedíne, Tokaji, Sečanoch (Szécsény)...

- Za toto obdobie som získal množstvo cien. Prvú v roku 1968 v Budapešti, keď som ako vojak dostal 2. cenu za olejomaľbu. Najnovšie mi udelili v Balašských Ďarmotách cenu E. Horvátha za sochy, - informoval nás výtvarník.

V ostatnom čase sa cez zimné mesiace venuje modernej grafike a maľbe. Jednu takúto rozpracovanú maľbu som videl na stojane v jeho ateliéri. Niekoľko svojich diel má v ďarmotskom byte, ale rozmernejšie diela sú v jeho sochárskom dome v Gute a niekoľko prác zdobí interiér gutianskej školy. V rodičovskom dome a záhrade nachádza v letných mesiacoch oddych a čerpá energiu do ďalšej tvorivej práce. My želáme Jánovi Karmannovi - Slovákovi z Balašských Ďarmôt - veľa zdravia a tvorivej energie.

Ján Jančovic

Sprístupniť hodnoty našej komunity

Rozhovor s riaditeľkou Slovenského dokumentačného centra Annou Sabadošovou

Vtedy, keď sa v roku 2003 Celoštátna slovenská samospráva rozhodla zriadiť Slovenské dokumentačné centrum, už existovali určité snahy o zachovanie zvukových a obrazových materiálov, zachytávajúcich osobnosti, nehmotné a hmotné hodnoty Slovákov v Maďarsku. Vytvorením samostatnej inštitúcie, ktorá bola zriadená práve za týmto účelom, táto práca nadobudla systematický ráz a zároveň sa sústredila pod jednu strechu. Riaditeľkou SDC sa stala absolventka bratislavskej Univerzity Komenského, knihovníčka Anna Sabadošová, ktorá je v hlavnom zamestnaní zástupkyňou riaditeľa Mestskej knižnice Sándora Petőfiho v Malom Kereši. Z vlastného rozpočtu venuje inštitúcia na rozvoj svojho fondu 600 tisíc forintov ročne a na tento účel získava peniaze aj prostredníctvom súbehov zo Slovenska.

- Zriadením SDC sa začala mravčia práca, výsledky ktorej sa pre vonkajšieho pozorovateľa stali viditeľnými vtedy, keď sa budovanie fondu dostalo na určitú úroveň a inštitúcia mohla začať poskytovať svoje služby. Aké boli vlastne jej začiatky?

- Bola to naozaj mravčia práca. Inštitúciu sme začali budovať od základov - začali sme vytvárať priestor, kde budeme môcť ukladať knihy, digitalizované dokumenty, ktoré budeme nakupovať, či ktoré sme našli v sídle CSS, alebo v iných inštitúciách. V prvých rokoch sme vytvorili základ knižničného fondu, príručnú knižnicu, pozbierali a popísali sme tie knihy, ktoré sme našli v budove. Podľa už vydanej bibliografie sme sa snažili pozbierať dokumenty o Slovákoch v Maďarsku, tak krásnu, ako aj odbornú literatúru. A tu sme sa stretli s prvým problémom. Totiž knihy, ktoré sa už nedajú kúpiť na knižnom trhu, možno len veľmi ťažko získať, okrem toho ako inštitúcia si nemôžeme dovoliť platiť za nejaké dokumenty z vrecka. Museli sme si preto nájsť také prostredie, odkiaľ môžeme získať tieto dokumenty, myslím tu na knihy vydané Vydavateľstvom učebníc. Veľmi ťažko získavame dokumenty zo 70. rokov, alebo ešte staršie. Samozrejme, značná časť nášho fondu sa skladá z tých publikácií, ktoré sme dostali od Zväzu Slovákov v Maďarsku, alebo ich pozbierala už CSS, z Výskumného ústavu Slovákov v Maďarsku alebo z Ľudových novín, odkiaľ bol prevezený do našej inštitúcie fotoarchív redakcie. Urobili sme inventár a dnes už fungujeme ako „normálna“ knižnica. Samozrejme, nikdy nebudeme tradičnou knižnicou, veď vo „Fadruske“ (v sídle CSS - pozn. red.) nebýva toľko Slovákov, ako napr. v nejakej slovenskej obci. Snažíme sa zozbierať tie dokumenty, ktoré sú napísané, alebo vytvorené o Slovákoch v Maďarsku, aby sme ich mohli sústrediť na jednom mieste. Vieme o tom, že župné knižnice, Széchenyiho, ale aj Cudzojazyčná knižnica majú určitý národnostný fond, ony totiž mali, resp. majú za úlohu zbierať aj národnostnú odbornú, či krásnu literatúru, ale neexistovalo také stredisko, ktoré by zoskupovalo dokumenty o Slovákoch v Maďarsku, na ktoré by sme sa mohli bezprostredne napojiť.

- To znamená, že ľahšie je dnes nakupovať, ako získavať staršie dokumenty?

- Áno, je to tak. To, čo teraz vyjde, môžeme kúpiť v kníhkupectvách alebo vo vydavateľstvách, ale zaobstarať staré dokumenty, to je veľmi ťažká práca. Ten, kto sleduje knižný trh, vie, že v súčasnosti vychádza oveľa menej dokumentov, ako to bolo napr. v 70. rokoch. Tešili by sme sa, keby tí, ktorí majú doma viac exemplárov dokumentov vyslovene o Slovákoch v Maďarsku, prípadne ich už nepotrebujú, nám ich darovali. Nakupovať môžeme len na faktúry, napr. cez nejaký antikvariát, alebo cez nejakú firmu a to je už komplikovanejšie.

- Približne koľko dokumentov má v súčasnosti dokumentačné stredisko a z čoho pozostávajú?

- Spracovaných máme okolo 1200 knižničných jednotiek. Okrem toho máme množstvo digitalizovaných CD z Výskumného ústavu Slovákov v Maďarsku, sú tam dokumenty, ktoré sú pripravené na spracovanie. Totiž knižničné spracovanie dokumentov neznamená, že na ne napíšeme jedno číslo a dáme ich na poličku, ale treba urobiť podrobný popis knihy z odbornej aj z formálnej stránky. Tieto dokumenty sú také špecifické, že nie vždy sú v centrálnych katalógoch. Teda väčšinou tento popis musíme urobiť my. Na našej webovej stránke máme internetový katalóg, ktorý je v rámci maďarských knižníc zaradený do všeobecného katalógu. Je zaujímavé, že záujem o našu knižnicu z roka na rok rastie. Poskytli sme už aj medziknižničnú výpožičnú službu, na čo sme veľmi hrdí. Nemáme také štatistiky ako jedna obecná knižnica, ale ja som hrdá na to, že sa zdvoj- až strojnásobil počet uchádzačov o naše služby. Teraz už vidím, že štatistika, ktorú som doteraz viedla, nevyhovuje dnešným potrebám. Pre seba som si zapisovala do diára, kto, kedy a čo hľadal, ale to nie je zachytené v databáze. Teraz už robím štatistiku týždenne, lebo denne dostávam telefonáty, maily s otázkami, aké dokumenty a kde by sa mohli nájsť.

- Sú to študenti, bádatelia, učitelia?

- Aj - aj. Študenti hľadajú odbornú literatúru. Mnohí hľadajú slovenskú odbornú, často jazykovednú literatúru, učebnice, chcú vedieť, kde si ich môžu kúpiť. My ako dokumentačné centrum sme povinní odpovedať aj na tieto otázky, veď sú to informácie, ktoré poskytujú všetky knižnice a aj my to pokladáme za svoju úlohu. Vyhľadávajú nás najmä vysokoškolskí poslucháči, väčšinou nie z odboru slovenčina, ale budúci sociológovia či historici, ktorí sa zaoberajú našou národnosťou. Práve dnes ma vyhľadali s otázkou, aké materiály máme o pôsobení CSS. Keď som sa spýtala, či môžu byť po slovensky, ukázalo sa, že nie. Je ťažké nájsť takúto literatúru, ktorá by nebola písaná po slovensky. V takomto prípade nemôžem povedať, aby si pozreli Ľudové noviny... Inak máme takú miešanú úlohu. Zabezpečovať národnostnú literatúru pre národnostných občanov by mali obecné knižnice, alebo verejná knižničná sieť. Poznáme však problémy, ktoré sú na tejto úrovni, preto tí, ktorí sa zaujímajú o národnostnú literatúru, sa obracajú na nás. Osobne nás vyhľadávajú vtedy, keď zasadajú odborné výbory, Valné zhromaždenie CSS, alebo sú nejaké odborné zasadnutia v Budapešti. Často mi volajú učiteľky, či im môžem požičať literatúru pre deti, alebo doplnkovú literatúru k učebniciam slovenčiny a neskôr ma pravidelne vyhľadávajú, či mám niečo nové, či im viem poradiť. Moja každodenná práca je aj sledovanie slovenského knižného trhu, čo kde vyjde, čo môžeme očakávať. Každý deň sa veľa učím, musím povedať, že toľko som sa neučila ani na univerzite ako teraz, veď musím byť v obraze.

- Spomínali ste spracované materiály VÚSM. Čo ich tvorí?

- Je to v prvom rade zvukový materiál. Digitalizáciu sme začali robiť v Maďarskom rozhlase, ale dnes je ťažká vec získať odtiaľ podľa terajších maďarských zákonov ten digitalizovaný materiál, ktorý sme my sami vytvorili. Je síce zachránený, ale vlastní ho Maďarský rozhlas, ktorý ho nevydá. Podľa mňa by sa s vedením rozhlasu mali nejako dohodnúť všetky národnosti, ale je to veľmi komplikovaná vec.

- V súvislosti s materiálmi Maďarskej televízie aj na worshope pri príležitosti národnostnej filmovej prehliadky sa hovorilo o tom, ako sa dostať k týmto materiálom aspoň na vedecké účely.

- Vedúci archívu MTV zaujal veľmi sympatický postoj, keď povedal, že sú schopní poskytovať tieto služby. Ja inak chápem, že ak potrebujem materiál, ktorý niekto vlastní, niekto, kto žije z toho, čo kedysi vytvoril, nemôžem si ho len tak vziať. Ale na používanie tohto materiálu na študijné účely, neziskové ciele by sa mal vytvoriť systém. Určité náznaky možného riešenia sú, ale pre rozhlas, neviem z akých dôvodov, to nie je dôležité. Každý rok sa pokúšame dohodnúť s vedením rozhlasu ale vždy sa tam zmení kompetentná osoba, ktorá sa zase najskôr musí oboznámiť s touto problematikou... Tak sme vymysleli, že sú aj iné fondy v inštitúciách Slovákov v Maďarsku, ktoré by sme mali spracúvať. Za rok, rok a pol, sme digitalizovali zvukové materiály, ktoré nahrali účastníci výskumných táborov a ktoré boli uložené v Békešskej Čabe. Je to na výšku meter a pol CD-čiek s veľmi hodnotným materiálom. Vlani v Bratislave som mala prednášku, spestrila som ju záznamom, na ktorom spievala jedna pani z Pilíša. Jedna kolegyňa mi povedala, že táto pani už nežije. Máme 3-4 CD, na ktorých rozpráva pán Lami, alebo pán Lopušný. Tieto hodnoty si začneme vážiť vtedy, keď títo ľudia odídu. Jeden exemplár je u nás a jeden vo výskumnom ústave. Teraz nasleduje tá mravčia práca, keď si treba vypočuť každý jeden záznam, popísať, kto na ňom o čom hovorí a katalogizovať materiál.

- Aké máte personálne podmienky? Vlani ste mali jeden deň v týždni pomocníka. Ako to vyzerá v tomto roku, je šanca na to, aby ste mohli zamestnať niekoho na túto odbornú prácu?

- Vlani sme mali šťastie, že sme mohli zamestnávať ešte jednu osobu. Vďaka tomu sme mohli prehľadne uložiť dokumenty, ktoré máme v sklade. Tam sú uložené aj tie publikácie, ktoré nie sú a nebudú zaradené do fondu SDC. Preto sme museli vytvoriť sklad. Dali sme do poriadku kanceláriu, prezreli sme niekoľko tisíc kníh, prebrali ich, aby sme ich mohli zaradiť do určitých kategórií, čím sme uľahčili ich hľadanie. Na to bola táto výpomoc veľmi dobrá a pomohla mi aj vtedy, keď som kvôli iným povinnostiam nemohla v stredu prísť do Budapešti. Na to, aby sme pravidelne zamestnávali ešte jednu pracovnú silu, nemáme peniaze. Na spracovanie digitalizovaného materiálu sa však pravdepodobne peniaze nájdu. Nemusí ho robiť knihovníčka, mal by to byť odborník, ktorý pozná danú oblasť, aby mohol odborne popísať tieto nahrávky. Podobne, ako keď sme robili digitalizáciu, môžeme poveriť aj touto prácou odborníkov z iných inštitúcií. Keď sme vytvorili koncepciu inštitúcie, vedeli sme, že toľko peňazí, aby tam každý deň niekto sedel, nebudeme mať, ale zatiaľ na to nie je ani nárok zo strany používateľov. Vzhľadom na to, že požiadavky prichádzajú z každého konca krajiny, možno ich veľmi dobre vybaviť cez internet. Myslím si, že sa nikto nemôže sťažovať, že by nedostal odpoveď, alebo informáciu, ktorú potreboval. Naša knižnica je mimochodom prostredníctvom webovej stránky sdc.slovaci.hu otvorená 24 hodín denne.

- Viem, že okrem domácich inštitúcií spolupracujete napr. aj so Slovenskou národnou knižnicou (SNK). Pred časom sa hovorilo aj o digitalizácii všetkých, teda starších čísiel Ľudových novín v SNK.

- So SNK si vymieňame informácie, používame aj ich katalóg, ktorý je veľmi dobrý. Inak v Maďarsku je veľa takých inštitúcií, ktoré boli založené skôr ako SDC a ktoré už dávnejšie spolupracujú napr. so SNK. My ako národnostná inštitúcia sme síce pre ne dôležití, ako aj ony pre nás, ale v prvom rade si vždy treba uvedomiť, že my máme za úlohu zachytávať dokumenty o Slovákoch v Maďarsku. Mimochodom, digitalizačnú činnosť, ak dobre viem, začala SNK so Švajčiarskom, asi je tam menší fond ako je náš týždenník a hospodárska kríza vplýva aj na túto oblasť.

Zhovárala sa

Alžbeta Račková

Pomlčková vojna - Dvadsať rokov od sporu o spojovník

Uplynulo 20 rokov od sporu o spojovník v názve spoločného štátu Čechov a Slovákov, ktorý dostal obrazné pomenovanie pomlčková vojna. Lavínu spustil v januári 1990 prezident Václav Havel, ktorý bez predchádzajúcej politickej konzultácie navrhol Federálnemu zhromaždeniu vypustiť z názvu Československá socialistická republika prídavné meno socialistická. Zároveň predstavil nový štátny znak.

O Havlovej iniciatíve okrem úzkeho kruhu jeho dôverníkov nik vopred nevedel. Historik Jiří Suk vo svojej knihe Labyrintom revolúcie cituje vtedajšieho českého premiéra Petra Pitharta, podľa ktorého Havel predpokladal, že predstavením znaku odvedie pozornosť: „Vletím tam, rozviniem ten znak, a skôr ako sa všetci spamätajú, bude schválený aj názov štátu bez slova socialistická...“ povedal vraj Havel.

Jeho plán však narazil na nesúhlas predsedníctva Federálneho zhromaždenia, ktoré mu oznámilo, že návrhy v predloženej podobe nemožno na aktuálnej schôdzi schváliť. Návrh odložili a už o niekoľko dní sa ukázalo, že dôsledky jeho predstavy sa Havlovi úplne vymkli z rúk. Odrazu vôbec nešlo o adjektívum socialistická, ale o prívlastok československá.

Spor priniesol viacero návrhov. Českým predstaviteľom spojovník, mylne označovaný ako pomlčka, evokoval stav z obdobia druhej republiky - od septembra 1938 do marca 1939. Pre slovenskú reprezentáciu nepoužívanie spojovníka, ktorý bol v pôvodnom názve spoločného štátu od roku 1918 do roku 1920, vyjadrovalo neochotu akceptovať rovnocenné postavenie oboch partnerských republík dvojčlennej federácie, ako aj úsilie Václava Havla odstrániť poistku proti majorizácii, ktorú predstavovalo právo veta Snemovne národov (jednej z dvoch komôr federálneho parlamentu) s rovnakým početným zastúpením poslancov za obe republiky. Po novembri 1989 sa navyše v rétorike českých pravicových strán ostentatívne prejavovala snaha oživiť historicky prekonanú ideu jednotného československého národa (čechoslovakizmus). Na slovenskej strane silneli emancipačné pohyby smerujúce k určitej forme zvrchovanosti a prinajmenšom k naplneniu ducha a litery autentickej federácie, vychádzajúcej z originálnych právomocí republík, ktoré časť svojej suverenity dobrovoľne odovzdávajú federácii. V tomto zmysle išlo o analogické otázky, aké sa v súčasnosti riešia v Európskej únii.

Federálne zhromaždenie 29. marca 1990 prijalo kompromisné riešenie s dvoma jazykovými mutáciami - v češtine Československá federativní republika, v slovenčine Česko-slovenská federatívna republika. Poslanci sa k problematike vrátili 20. apríla 1990, keď schválili názov Česká a Slovenská Federativní (Federatívna) Republika. V praxi, vrátane poštových známok a názvov viacerých inštitúcií, sa používal v českom prostredí, na federálnej úrovni a v zahraničí skrátený tvar Československo, kým na Slovensku sa uplatňovala lokálna transkripcia so spojovníkom. Koncom roka 1992 spoločný štát Čechov a Slovákov zanikol, čo napokon viedlo k historicky novej kvalite vzájomných vzťahov v bilaterálnej i multilaterálnej rovine a najmä v procese európskej integrácie.

Pavol Janík

Šestka na cestách

Vertigo v Santove a v Békešskej Čabe

Po februárovej premiére svojej obnovenej inscenácie s titulom Šestka pre šťastie sa amatérska zložka Slovenského divadla Vertigo opäť vybrala do našich osád. Humorný príbeh, ktorý tím Daniely Onodiovej tento krát naštudoval pod vedením režiséra zo Slovenska Jozefa Krasulu, potešil divákov v podpilíšskom Santove. Po odovzdaní obnoveného santovského kultúrneho domu Vertigo bolo v podstate prvým hosťujúcim kultúrnym telesom na novom javisku tohto priestranného a elegantného centra spoločenského života Santovčanov. Po príjemných chvíľach predstavenia, v ktorom vynikajú predovšetkým Bibiana Budaiová, Iveta Nagyová a Ján Benčík sa herci zoznámili s miestnymi milovníkmi slovenského divadla.

Ďalšou zastávkou na ceste súboru bola Békešská Čaba, kde prostredníctvom Domu slovenskej kultúry je na Jarnom festivale každý rok prítomná aj slovenská kultúra a slovenské slovo. Tohto roku to bola Šestka pre šťastie, s ktorou sa Vertigo predstavilo početnému obecenstvu v Osvetovom stredisku Jánosa Aranya v mestskej časti Meder. Na predstavení sa výborne zabavili všetci diváci, medzi ktorými boli študenti slovenského gymnázia, členovia Slovenského klubu, ba aj Slováci z Kétšoproňu a z komlóšskej slovenskej školy. Dokonca v tento deň zavítali do Čaby aj diváci z Nadlaku, s ktorými sa naši ochotníci divadelníci pri bryndzových haluškách mohli porozprávať aj o prípadnom hosťovaní v slovenskom meste v Rumunsku.

(csl)

Premiéra obnovenej veselohry Slovenského divadla Vertigo

http://www.luno.hu/content/view/9555/92

Dobré kontakty s najstaršou generáciou

Materská škola na Kodályovej ulici v Poľnom Berinčoku

V Poľnom Berinčoku začiatkom sedemdesiatych rokov zaniklo vyučovanie slovenského jazyka v materskej i v základnej škole. Od školského roku 1997/1998 však na žiadosť tridsiatich rodičov v Materskej škole na Kodályovej ulici, ktorá sa nachádza na tzv. Slovenskom konci mesta, sú slovenské riekanky a piesne opäť prítomné na zamestnaniach. O činnosti škôlky, ktorá patrí do inštitúcie zlučujúcej všetky základné a materské školy mesta, sme sa rozprávali s jej vedúcou Katarínou Forróovou Hajduovou.

- U nás v rámci zamestnaní sú v každej vekovej skupine prítomné paralelne s maďarskými aj slovenské ľudové hry, riekanky a piesne, ktoré si deti veľmi obľúbili. Učiteľky, z ktorých za 13 rokov štyri získali na sarvašskej vysokej škole kvalifikáciu slovenských pedagogičiek, s deťmi pravidelne nacvičujú slovenský program. Podľa našich skúseností deťom sa páči rytmus týchto riekaniek a ľahko si osvojujú aj text. Dobrým príkladom popularity slovenských piesní je, že keď oslavujeme meniny alebo narodeniny detí, môžu si niečo želať a oni si často vyberajú práve slovenské piesne. Inak celý náš pedagogický program s názvom Minulosť, súčasnosť, budúcnosť, mottom ktorého je Objavme spolu svet, je stavaný práve na ľudových tradíciách. Aj vďaka našim dobrým kontaktom s miestnou slovenskou samosprávou a Organizáciou Slovákov v Poľnom Berinčoku majú naše deti možnosť prezentovať sa aj na slovenských akciách mesta. Od nich k nám chodieva slovenský Mikuláš a my k nim prichádzame na Slovenské Vianoce. Naši škôlkári sú pravidelnými účastníkmi každoročného veľkolepého Slovenského dňa. Starší Slováci sa venujú deťom aj formou ukážkovej prípravy tradičných miestnych jedál. Máme odborné kontakty s ostatnými slovenčinárkami v Maďarsku, boli sme na konferenciách Slovenského pedagogického metodického centra a navštívili sme škôlky v Békešskej Čabe a v Kondoroši. Kolegyne mohli čerpať nápady na ukážkových zamestnaniach v škôlkach v Poprade a v Kolárove, ktoré je družobným mestom Berinčoku, - informovala nás o živote materskej školy jej vedúca.

Katarína Forróová Hajdúová sa špecializuje na inovačné prístupy rozvíjania schopností čítania a písania v predškolskom veku, prípadné ťažkosti, resp. poruchy ktorých sa dajú zistiť už v strednej vekovej skupine.

- Dôležité je, aby deti už v tomto veku boli motivované, vyskúšali si schopnosti v rôznych oblastiach a často mali pocit úspechu. Každý je v niečom šikovný, len treba nájsť, v čom konkrétne... Viacerí z bývalých škôlkárov, keď dosiahnu úspech v nejakej súťaži na základnej škole, sa nám prídu pochváliť, - povedala nám niekoľko slov o odborných úspechoch a spätnej väzbe K. Forróová Hajduová.

- Nielen na krojoch detí, ktoré boli vyrobené vďaka finančnej podpore miestnej slovenskej samosprávy, ale aj v priestoroch materskej školy na rôznych textíliách, obrusoch, záclonách možno vidieť miestne slovenské motívy... Pri práci dobre vieme využiť napr. zbierku Valérie Erdődiovej, z nej sme dramatizovali rozprávku O repe, ktorú deti predviedli aj na Slovenskom dni, - informovala nás počas návštevy jednotlivých skupín Mária Olléová, ktorá je popri Eve Szikesovej, Zuzane Tóthovej a Elene Zöldhegyiovej slovenčinárkou materskej školy.

Na stretnutí so škôlkármi nám najmenší ukázali, ako maľujú kohútikov, v strednej skupine sme sa dozvedeli, že ten kto má službu, nielen prestiera, ale aj nahlas praje všetkým dobrú chuť. Medzi najväčšími sa pri pohľade na náš fotoaparát ihneď objavil aj náš konkurent...

Csaba Lampert

Malý Kereš

Petőfiho básne v jazyku národností

V Pamätnom dome S. Petőfiho v Malom Kereši usporiadali miestna slovenská, nemecká a rómska menšinová samospráva v poradí 11. recitačnú súťaž pod názvom Petőfi nielen v maďarčine. V slovenčine prednieslo Petőfiho verše osem žiakov Základnej školy J. Bema, každý jednu báseň podľa vlastného výberu. Na súťaž ich pripravila učiteľka Estera Gauszová Sabadošová. Šára Dulaiová, Henrietta Pivarčiová, Gregor Bajusnáč, Peter Kulčár, Žaklin Gombárová, Dominik Lehoczký a Anika Bolváriová dostali od slovenskej samosprávy knižnú odmenu a plaketu. V porote boli členovia poslaneckého zboru Z. Gmoserová, E. Györková a F. Barkócziová. Po úspešnom podujatí pripravili organizátori pre účinkujúcich žiakov pohostenie.

(zsb-aszm)

Nová poľnohospodárska výstava v Malom Kereši

V Športovej hale v Malom Kereši usporiadali 20. marca I. Agroexpo. Cieľom podujatia bolo predstaviť široký sortiment miestnych poľnohospodárskych výrobkov.

Návštevníci výstavy spojenej s predajom si mali možnosť pozrieť a ochutnať rôzne exponáty, napríklad med, bio ovocné šťavy, špeciálne syry, sterilizovanú zeleninu, šunku, salám z mangalice, klobásu, údené ryby, mletú papriku, domáce cestoviny a lekváry, ako aj výrobky z rakytníka rešetliakovitého. Vystavovatelia, medzi ktorými sme našli aj miestnych Slovákov, však pripravili aj chýrne dolnozemské vína a ovocné destiláty.

Na poľnohospodárskej výstave sa predstavili aj výrobcovia prostriedkov na ochranu rastlín, ale aj firmy vyrábajúce vinárske zariadenia a nástroje, veď tieto, podobne ako baliaca technika, poľnohospodárske stroje a živé zvieratá, sú neodmysliteľnou súčasťou agroexpa. „Pre úpadok poľnohospodárstva zanikli výstavy a stretnutia odborníkov, ktoré mali napomáhať každodenný život poľnohospodárov a poskytovať im možnosti na výmenu informácií a skúseností,“ povedal vo svojom otváracom prejave parlamentný poslanec Sándor Font a dodal, že v usporadúvaní takýchto stretnutí plánujú pokračovať aj v budúcnosti.

Agroexpo poskytlo možnosť zorganizovať rokovanie odborníkov, na ktorom prednášali o dôležitej úlohe vidieka Ferenc Glatz, o regulácii vôd v oblasti medzi Dunajom a Tisou Bálint Csatári a o zmene klímy Miklós Varga. Rakúsky poľnohospodár Josef Vilhelm predstavil záujemcom svoje rodinné podnikanie.

Slovenské ženy z Malého Kereša spestrili veľtrh ľudovými piesňami a ponúkali hosťom agroexpa miestne špeciality: tvarohové, jablkové, višňové a kapustové záviny. O kultúrny zážitok sa postarala kapela Vlčí mak, členovia ktorej hrajú na lesných rohoch. Žiaci Základnej školy J. Bema a členovia Tanečnej skupiny Dúha predviedli ľudové tance, spevácky zbor a citarový súbor sa predstavili s miestnymi ľudovými piesňami.

(zsb-ef)

Budapešť

Zasadalo vedenie kruhu Komlóšanov

Dňa 26. marca sa v priestoroch redakcie Ľudových novín uskutočnilo zasadnutie vedenia Kruhu priateľov Slovenského Komlóša na čele s predsedom Pavlom Beňom. V sídle nášho týždenníka sa zišli na pozvanie členky vedenia tejto organizácie, šéfredaktorky Alžbety Hollerovej-Račkovej, ktorá ukázala hosťom aj nové priestory redakcie. Vedenie kruhu prerokovalo jedinú tému, a to prípravy valného zhromaždenia spolku, ktoré sa uskutoční 16. apríla o 16. hodine v Dome menšín v XIV. obvode Budapešti (Pákozdi tér 13).

(br)

Uznanie Irene Bendurovej

Najvyššie vyznamenanie knihovníkov, Pamätnú medailu Bibliotéka, prevzala z rúk ministra školstva a kultúry MR Istvána Hillera knihovníčka z Čívu Irena Bendurová. Pani Bendurová vedie čívsku knižnicu už 25 rokov, počas jej pôsobenia sa strojnásobil knižný fond a ustanovizeň patrí medzi najmodernejšie obecné knižnice. Knihovnícku prácu vykonávala vždy popri zamestnaní. Pracovala ako vedúca výroby v textilnom závode, neskôr bola sekretárkou v miestnej základnej škole a pracovala na obecnom úrade, kde bola istý čas matrikárkou. Usporiadala množstvo podujatí, mobilizovala deti formou rôznych súťaží v kreslení. Dobre hovorí po anglicky, je znalkyňou modernej a klasickej literatúry, dobre sa vyzná v problematike Európskej únie a v najmodernejšej výpočtovej technike.

(ef)

Jarná medzinárodná lyžovačka na Slovensku

V čase od 7. do 13. marca 2010 sa v Čremošnom na Slovensku konala medzinárodná lyžovačka detí z Maďarska, Poľska, Srbska a Ukrajiny. Dorozumievacím jazykom bola slovenčina. Túto vydarenú športovú akciu zorganizovala Univerzita Mateja Bela v Banskej Bystrici na základe poverenia Sekcie medzinárodnej spolupráce Ministerstva školstva SR v spolupráci s Celoštátnou slovenskou samosprávou.

Od tretieho ročníka sa každý rok chodím lyžovať na Slovensko. Bola som smutná, že tento rok lyžovačka nebude. A potom prišla tá veľká správa. Budem reprezentovať našu školu aj so spolužiakmi Petrou Pintérovou a Davidom Janšíkom v lyžiarskej škole v Čremošnom - Krahuliach. Začala som sa riadne pripravovať. Náhlivo sme balili, skúšali sme lyže, informovali sme sa na internete, kam pôjdeme. Pani riaditeľka Zuzana Medveďová a naša učiteľka Anika Podaniová nám dávali užitočné informácie o tábore. Prišiel očakávaný deň. V nedeľu predpoludním sme sa vrúcne rozlúčili s rodičmi a už sme sedeli vo vlaku, ktorý nás zaviezol do Budapešti. Pre nás aj to bola veľmi dobrodružná vec, lebo sme boli také nabalení, že sme vyzerali ako vianočné stromčeky. Od Mezőtúru sme mali nové spolucestujúce, dievčatá zo Slovenského Komlóša. S nimi sme sa hneď spriatelili a ani sme si nevšimli, že náš vlak je už v Budapešti. Tam nás čakal náš autobus, ktorý s nami uháňal na Slovensko. V autobuse boli s nami po dve dievčatá zo Slovenského Komlóša, z Békešskej Čaby, z Nového Mesta pod Šiatrom a z Mátraszentivánu. Náš hlasný, veselý, čvirikajúci kolektív prechádzal slovenskou krajinou. Vždy s obdivom pozorujem slovenské vrchy a kopce. Slovenská príroda má akýsi zvláštny šarm. Pohľad na bielu krajinu, ktorá sa otvárala pred nami a padajúci sneh, to bol pre mňa nezabudnuteľný zážitok. My z Maďarska sme pricestovali do hotela Bartoška prví a ubytovali nás vo veľmi prívetivom prostredí. A tak sme mohli privítať Poliakov, Srbov a Ukrajincov. Spolu bolo v tábore 45 účastníkov. Program bol veľmi rozmanitý. Celý tábor sa niesol v znamení zimnej olympiády. K tomu sa pridali aj široké možnosti aktívne si zašportovať. Celé dni sme boli vonku a od dobrého vzduchu a slniečka nám očerveneli líca. Lyžovali sme koľko sa dalo. Veľmi sa mi páčil slalom medzi prekážkami. Vzrušene som čakala na snowbordovanie. S našimi športovými inštruktormi sme si rýchlo osvojili základy tohto atraktívneho športu. Je neuveriteľné, ako rýchlo môže človek robiť pokroky, keď má dobré odborné vedenie a správne poznatky. Hneď ako sme sa skĺzli k dolnej stanici lanovky, chceli sme byť čo najskôr hore, aby sme si zdokonalili techniku jazdy a boli čo najúspešnejší. Pozitívny zážitok mám aj zo streleckých pretekov, v ktorých som z 25 výstrelov 5 strelila priamo do desiatky a vyhrala som prvé miesto. Rozmýšľam, že by som rada chodila na tréningy aj naďalej a venovala sa tomuto športu. Bola so prvá aj v hode šípkami do terča. Veselosť a dobrá nálada boli v tábore samozrejmosťou. Po celodennom športovaní nás v ubytovni čakali pestré programy: biliard a stolný tenis. Týždeň ubehol ako voda. Už teraz mi chýbajú noví kamaráti. Je dobre, že sme mali príležitosť cvičiť sa v slovenskom jazyku. Páčilo sa mi, že som mohla tlmočiť a spoznať deti z rôznych krajín. Teraz som opäť v škole a spomínam si na krásne chvíle na Slovensku. Nikdy na túto lyžovačku nezabudnem. Bol to zážitok na celý život. Ďakujem všetkým organizátorom a pedagógom našej Slovenskej základnej školy v Sarvaši za to, že mi umožnili, aby som sa mohla aj s mojimi spolužiakmi zúčastniť tohto medzinárodného lyžiarskeho zájazdu.

Klaudia Strepková

žiačka SZŠ v Sarvaši

V obklopení dolnozemských tkanín a výšiviek

Katarínu Špiryovú, rodenú Ančinovú poznáme ako podpredsedníčku Slovenskej samosprávy XI. obvodu Budapešti, členku Kruhu priateľov Békešskej Čaby a budapeštianskeho Klubu slovenských dôchodcov. Len málokto o nej vie, že je zberateľkou tradičných dolnozemských textílií, ktoré si sama zhotovila tak, ako ju to naučili jej mama a stará mama.

- Patrím k tej predvojnovej dolnozemskej generácii, ktorá sa tradične a pravidelne venovala ručným prácam - tkaniu a vyšívaniu. Dodnes mám živé spomienky z detstva, ktoré som prežila v Čorváši, Békešskej Čabe a Kétšoproni. Pamätám sa, že počas môjho detstva na Dolnej zemi každá domácnosť mala svoje konopisko, lebo takto si mohla zabezpečiť plátno pre celú početnú rodinu, ktoré boli toho času bežné. V tých časoch ľudia nekupovali plátno, bytové textílie či výšivky, robili si ich podomácky. Každá mama, alebo stará mama, naučila dcéry či vnučky tkať a vyšívať. Týmto sme si krátili dlhé jesenné a zimné mesiace. Priadli sme na kolovrate, praslici a tkali na krosnách. Na vyšívanie sme používali bavlnené a konopné priadze, vzorky nám ukázali mamy aj staršie ženy. Ja som sa v tom doslova vyžívala, bavili ma ručné práce, lebo sme boli spolu a na takých posedeniach som sa všeličo dopočula a naučila, - povedala nám Katarína Špiryová, rodená Ančinová, ktorú poznajú nielen na Dolnej zemi, ale najmä v kruhu Slovákov žijúcich v Budapešti. Aj napriek vysokému veku je aktívna, agilná a rada sa zapája do nášho menšinového diania. Je podpredsedníčkou Slovenskej samosprávy XI. obvodu Budapešti - Nového Budína, členkou Klubu slovenských dôchodcov a Kruhu priateľov Békešskej Čaby.

- Bolo nás šesť detí, tri dievčatá a traja chlapci. Moja mama Judita Bartoláková pochádzala z Békešskej Čaby, ale vydala sa za Čorvášana Michala Ančina. Otec bol zručným maliarom, poznali ho široko-ďaleko na Dolnej zemi. Najmladší brat mal iba rok, keď mama roku 1947 ovdovela. Po otcovej smrti sme sa opäť presťahovali do Békešskej Čaby, lebo tam žila mamkina rodina, ktorá nám pomáhala.

Ako som už spomenula, práca s konopou, výroba priadze a tkanie plátna bola vtedy každodenná činnosť, do ktorej nás, dievčatá, dosť skoro zapojila aj naša mama. Tkali sme plátno, z ktorého sa šili šaty pre malé deti, spodná bielizeň, plachty, obliečky na periny, vankúše, obrusy na stôl, dečky, utierky a uteráky. Z domácich odpadkov sme potom tkali koberce do bytu.

V dievčenských domácnostiach bolo samozrejmé, že dievčatá si samé urobili aj štafírung. Ja dodnes používam veľa vecí z vlastnoručne utkaného a vyšitého štafírungu. Typickými farbami békeščabianskych výšiviek a tkanín boli červená a čierna, ale aj modrá. Tieto používali najmä pri tkaní sviatočných obrusov. Fialová sa vyskytovala zriedkakedy a to iba na príležitostných textíliách, lebo fialová je liturgická farba pôstu. Tieto textílie sme používali len v adventnom a veľkonočnom pôstnom období, preto sa zachovali v dobrom stave.

Môjmu srdcu sú však dodnes najmilšie nie moje, lež mamičkine ručné práce, tkaniny s typickými slovenskými motívmi. Som šťastná, že som po mame zdedila tri obrusy, päť uterákov a utierky. Vážim si ich a nesmierne cením, po mne ich zdedia moje dve dcéry, vnúčatá a pravnúčatá. Ba, mám aj jeden nevšedný skvost - smútočný uterák, ktorý je vyšívaný čiernou priadzou a používal sa iba po skone našich príbuzných.

Samozrejme, dolnozemské slovenské dievčatá a ženy sa naučili aj náležite opatrovať výšivky, povedala nám pani Katka. Veď ich životnosť môžeme predĺžiť, ak ich pravidelne kontrolujeme, čistíme a správne skladujeme. Výšivky sa nikdy nesmú žehliť z lícnej strany, stehy by sa totiž nepekne sploštili alebo by sa mohli dokonca spáliť. Výšivku treba položiť lícnou stranou na mäkkú podložku. Potom ju prekryť suchou alebo vlhkou látkou, žehličku nastaviť na stupeň zodpovedajúci materiálu a zľahka prežehliť.

- Naučili sme sa aj to, ako treba výšivky chrániť. Pred uskladnením sme ich zabalili do nebieleného papiera, alebo sme ich zrolovali do hodvábneho papiera. Ak ich uchovávame poskladané, občas ich preložíme, aby sa na nich neurobili zlomy. Uložené výšivky z času na čas skontrolujeme, či ich náhodou nenapadli mole alebo pleseň.

Pani Katarína sa nám zdôverila, že ona sa dodnes pridržiava týchto dobrých rád, ktoré si osvojila v rodičovskom dome, preto má aj takmer storočné tkaniny v pomerne dobrom stave. Môžete sa o tom presvedčiť aj vy, milí čitatelia, na našich fotografiách. Sú to obrusy, utierky, uteráky, ktoré tkala a vyšívala takmer pred 100 rokmi mama pani Kataríny Judita Ančinová, rod. Bartoláková z Békešskej Čaby.

Ildika Fúziková

Milka Zimková po 10 rokoch v Budapešti

Večer, na ktorý sa tak rýchlo nezabúda. Jediný a nezabudnuteľný večer. Ten večer v Slovenskom inštitúte Budapešť nepatril nikomu inému, než spisovateľke, herečke, režisérke a autorke monodrám Milke Zimkovej, ktorá sa budapeštianskym Slovákom predstavila svojou monodrámou, po ktorej nasledovalo premietanie jedného z jej najúspešnejších filmov Pásla kone na betóne (1995) v réžii Štefana Uhra. Za rovnomennú knihu (1980) získala ocenenie Ivana Kraska. Medzi jej ďalšie prózy patria Vstupenka do neba (1983), No a čo (1985), Bez slov (2000), InterCity (2009). Známe sú aj jej monodrámy Neveľo nás idze, neveľo nám treba (1979), Čas kikiríkania a Sojka (1980), Žniva (1986) a To len tak naoko (1989).

Milka Zimková pochádza z Okružnej pri Prešove. Svojim debutom Pásla kone na betóne vniesla do slovenskej literatúry príjemný a osviežujúci vánok. Celé to zavanulo vzácnym korením - šarišským humorom. Nie však bujarým, karnevalovým. Jej humor je skôr trpký, ľudsky chápajúci až nežný. Avšak niekedy aj ironický, presný, vychádzajúci z poznania každodenného života.

Milka Zimková vychádza z dôverného poznania východoslovenskej dediny a do svojej tvorby neváha zaradiť šarišské nárečie. Takmer všetky ženské postavy sú v jej podaní osamelé, ale znášajú svoj údel viac-menej trpne. Uspokojujú sa s málom, respektíve si nahovárajú či pociťujú šťastie aj tam, kde nie je alebo je ho príliš málo. Svoje príbehy a ženy dáva do neskrývaného súvisu i súladu s dianím a dychom okolitej prírody.

Milka Zimková otvára okná. S obdivuhodnou dávkou empatie, smutno i veselo otvára okná do bytia svojich ženských hrdiniek, ktoré hrdo a trpezlivo kráčajú svojou cestou medzi mužmi, neustále pripravené dať seba i svoj život, dať život rodu, obetovať sa bez výhrad a bezvýhradne, ba podať ruku do raja...

Poetika Milky Zimkovej je ustálená, ohraničená, má svoje pravidlá, svoje grify, tône i slnečné stráne, vychodené chodníčky, neprekvapuje, ale ani nezaskočí, nedeprimuje, nerozladí, predovšetkým je ľudská, prístupná na ten jej spôsob: sladkobôľny, smutno-veselý, štipľavý...

Mária Juhászová

.
.
.
.
.
.
.
.........................................................................................................................................