Jasné víťazstvo Fideszu v prvom kole volieb

V nedeľu v prvom kole parlamentných volieb Maďarský občiansky zväz - Fidesz získal 52,76 % hlasov, Maďarská socialistická strana (MSZP) 19,31 %, Hnutím za lepšie Maďarsko - Jobbik 16,69 % a strana Politika môže byť iná (LMP) 7,43 % hlasov. Volebná účasť predstavovala 64,39 %. Podľa predbežných oficiálnych výsledkov hlasovania Fidesz si zabezpečil 206 kresiel z 386-členného Národného zhromaždenia. Celoštátna volebná komisia v čase našej uzávierky informovala, že MSZP získala 28 mandátov pred krajne pravicovým Jobbik so ziskom 26 kresiel a strana LMP má zatiaľ 5 mandátov. O obsadení zvyšných 121 mandátov v parlamente sa rozhodne v druhom kole hlasovania 25. apríla vo volebných okrskoch, kde ani jeden z kandidátov nezískal aspoň polovicu hlasov.

Predseda Fideszu Viktor Orbán poďakoval voličom za podporu. Ako zdôraznil, ešte nikdy si také množstvo občanov MR neprialo zmenu tak, ako počas tejto volebnej kampane. „Toto víťazstvo nepatrí Fideszu, ale toto víťazstvo patrí vám a Maďarsku,” vyhlásil. Maďarskí voliči podľa neho začali písať novú kapitolu dejín, zdvihli hlavu a vyriekli ortieľ nad jednou érou podobne ako to bolo v rokoch 1956 či 1990.

Večer dňa volieb skončil v chaose. Volebné miestnosti sa mali všade uzatvoriť o 19.00 hodine, vtedy malo pôvodne skončiť aj volebné moratórium. Situáciu neočakávane skomplikovalo jedno nezmyselné nariadenie, zlá organizácia a niekoľko tisíc ľudí, ktorí chceli voliť s volebným preukazom mimo miesta svojho trvalého bydliska. V minulosti mohli ísť do ľubovoľnej inej volebnej miestnosti v celej krajine, podľa nového zákona z roku 2007 však bol určený obmedzený počet volebných miestností, v ktorých sa dalo voliť aj s volebným preukazom. Do týchto potom prišiel niekoľkonásobok obvyklého počtu voličov, na čo neboli pripravené.

(-hl)

Odovzdali obnovený Kultúrny dom v Ečeri

Neďaleko Budapešti leží malebná osada Ečer, kde potomkovia slovenských osídlencov aj po troch storočiach pestujú slovenské tradície. Miestna samospráva tejto neveľkej obce sa pred dvoma rokmi rozhodla obnoviť starý kultúrny dom. Podala projekt do konkurzu Regionálnej rozvojovej rady pre stredné Maďarsko, kde získala 89 450 485 forintov. Obnova Kultúrneho domu Miklósa Rábaiho v Ečeri stála celkovo 223 miliónov forintov, z čoho 134-miliónov zabezpečila obecná samospráva. Rekonštrukčné práce realizovala firma Arte Legis. V obnovenom kultúrnom dome je veľká sála (190 m2), sobášna sieň (92 m2) a rokovacia sála (60 m2). Na poschodí dostali priestory miestna slovenská samospráva, klub dôchodcov, Spolok pre zachovávanie tradícií, sociálna služba pre rodinu a deti a Folklórny spolok Zelený veniec. Ako nás informoval predseda slovenskej samosprávy Ondrej Csaba Aszódi, doteraz sa slovenské zoskupenia schádzali v základnej škole a v Dedinskom dome. Odteraz môžu používať priestory obnoveného kultúrneho domu, ktorý bude prevádzkovať obecná samospráva..

Slávnostné odovzdanie obnoveného Kultúrneho domu Miklósa Rábaiho sa uskutočnilo 25. marca. Predstaviteľov osady, realizátorov rekonštrukcie, pozvaných hostí, medzi nimi zástupkyňu predsedu Celoštátnej slovenskej samosprávy Etelku Rybovú, v mene organizátorov privítal starosta obce István Harazin. Po úvodných slovách starostu, ktorý bol aj moderátorom akcie, notár Zoltán Barta oboznámil prítomných s históriou Ečeru. „Okolie Ečeru bolo už v čase príchodu Maďarov do novej vlasti silne zaľudnené. Názov osady pochádza pravdepodobne od rodiny kniežaťa Arpáda, vnuk vodcu sa volal Ecsellő. Podľa ústneho podania názov osady súvisí aj s dubom cerovým, ktorý bol dlhé stáročia symbolom obce a nachádzal sa aj na jej pečati. Prvá písomná zmienka o Ečeri pochádza z roku 1315. V chotári obce sa dodnes nachádza časť Háj, ktorá si aj v maďarčine zachovala slovenské pomenovanie. 150-ročné turecké panovanie tu zanechalo len ruiny. Cieľavedomé osídľovanie tu prebiehalo v 18. storočí, keď Ečer vlastnil zemepán Ján Verlain. V roku 1722 sa stala osada majetkom Antona Grassalkovicha. Slováci začali osídľovať obec začiatkom 18. storočia. V súpise z roku 1715 tu registrovali 11 rodín, z toho osem slovenských. O päť rokov neskôr bolo z 20 rodín desať slovenských. Slováci, ktorí prišli z Hontianskej, Zvolenskej a Novohradskej župy, sa tu usadili vo väčšom počte roku 1727. Prvú zmluvu s Grassalkovichom podpísali roku 1728. Na žiadosť obyvateľstva dal majiteľ osady roku 1740 postaviť na pamiatku svätého Antona z Padovy katolícky kostol v barokovom slohu. Dnes je tento kostol jedinou pamiatkovou budovou, o ktorej sa píše v Histórii Domus z roku 1757. Taktiež v 40. rokoch 18. storočia tu založili školu a vybudovali farnosť“ povedal Zoltán Barta. Na počesť Antona Grassalkovicha členovia miestneho tanečného súboru Zelený veniec predniesli Staroečerské slovenské tance, ktoré s nimi nacvičila choreografka z Budapešti Eva Szilágyiová Šubová.

„Tretí človek, po Arpádovi a Antonovi Grassalkovichovi, ktorý ovplyvnil osud Ečeru, bol Miklós Rábai. Tento uznávaný choreograf, zakladateľ a umelecký vedúci Štátneho folklórneho súboru vytvoril tanečné divadlo v Maďarsku. Udomácnil nový žáner, v ktorom pomocou kapely, speváckeho zboru a tanečníkov uviedol na scénu diela veľkého formátu. On preslávil chýrnu Ečerskú svadbu, premiéra ktorej bola 3. apríla 1951 v Štátnej opere,“ povedal István Harazin a pozval na javisko nevestu a vnuka Miklósa Rábaiho, ktorí pripomenuli prítomným osobnosť významného choreografa.

Slávnostné odovzdanie kultúrneho domu Miklósa Rábaiho v Ečeri skončilo predvedením chýrnej Ečerskej svadby, s ktorou členovia Folklórneho spolku Zelený veniec zožali obrovský úspech. Slávnosti pokračovali nasledujúci deň vystúpením miestnych škôlkárov so slovenskými a maďarskými detskými tancami, ktoré s nimi nacvičila učiteľka Mária Šošovicová. Na javisku sa striedali členovia miestnych folklórnych a občianskych skupín. Programy predviedli nielen žiaci miestnej základnej školy, ale aj členovia klubu dôchodcov a Folklórneho spolku Zelený veniec.

Andrea Szabová Mataiszová

VZ Organizácie novohradských a hevešských Slovákov

Na programe prvého tohoročného Valného zhromaždenia Organizácie novohradských a hevešských Slovákov bolo okrem schválenia správy o činnosti a hospodárení v minulom roku a plánov na tento rok aj voľba nového vedenia. Ako nás informovala predsedníčka Terézia Nedelická, organizácia hospodárila vlani so sumou 867 tisíc forintov. Členovia VZ ONHS opäť zvolili za predsedníčku T. Nedelickú, za podpredsedníčku Ruženu Komjáthiovú za členov predsedníctva Ondreja Agárdiho, Zuzanu Bačovú, Ruženku Egyedovú Baránekovú, Juditu Kasalovú Szabadovú a Helenu Kladivikovú. Členovia VZ rokovali aj o prípravách Dňa Slovákov v Maďarsku, ktorý sa uskutoční v ich regióne. - Slováci z celej krajiny sa zídu 3. júla v Lucine. V tohoročnom programe kladú dôraz na haluškový festival, ktorý sa uskutoční 11. septembra vo Veňarci, a na Regionálny slovenský deň, ktorý bude 27. novembra v Šalgótarjáne. Podujatia usporiadajú spolu s miestnymi slovenskými samosprávami a regionálnym strediskom Slovenského osvetového centra. Zapoja sa aj do organizovania vystúpení slovenských divadiel v Maďarsku. Novou iniciatívou sú mimoriadne hodiny ľudovej hudby v školách, kde sa slovenčina vyučuje ako predmet. Aj tohto roku sa uskutoční tradičné stretnutie folkloristov v obci Banka a budú sa konať slovenské bohoslužby, ktoré bývajú takmer v každej osade. V Lucine každý tretí týždeň v mesiaci, vo Veňarci každý druhý týždeň a v Agárde raz mesačne.

(ef)

S režisérom zo Slovenska o ochotníckom divadle a divákoch

Jozef Krasula by sa rád vrátil do Budapešti

Po februárovej premiére obnovenej inscenácie Šestka pre šťastie sa amatérska zložka Slovenského divadla Vertigo vybrala do našich osád. Humorný príbeh naštudovali naši divadelníci pod vedením režiséra zo Slovenska Jozefa Krasulu, ktorého sme požiadali o rozhovor.

- Ako sa vám pracovalo s našimi hercami?

- Musím sa úprimne priznať, že to bolo veľmi dobré, rodinné a budem na našu spoluprácu spomínať v dobrom. Stretol som veľmi úprimných, ľudských ľudí, čo sa už v divadle nestáva tak často. Z tohto hľadiska bolo skúšanie príjemné. Veľmi ma prekvapilo, ale zároveň aj potešilo, že sa z ochotníkov vykľuli výborní herci, zanietení a zodpovední. Aj herecky urobili veľký kus práce a som na nich hrdý.

- Poznali ste hru predtým?

- Hru samotnú som nepoznal, Danka Onodiová (riaditeľka divadla, dramaturgička inscenácie - pozn. red.) mi ju poslala mailom. Ale inscenovanú som ju predtým nevidel.

- Nevideli ste ani záznam z predošlého predstavenia?

- Nie. Aj keby som ho mal v rukách, nepozrel by som si ho, pretože človek je takto slobodnejší. Možno, že by to zapadalo do koncepcie, ale možno by to dopadlo inak. Ja sa vždy spolieham na vlastnú intuíciu a predstavivosť. Verím, že keď robia spolu tvoriví ľudia, tak sa nikdy neopakujú. Možno v detailoch, ale vcelku nie.

- Koľko ste skúšali?

- Neskúšali sme príliš dlho. Začali sme síce koncom prázdnin, ale veľmi zriedka sme sa schádzali, niekedy len každý druhý víkend, lebo raz oni nemohli, inokedy ja. Začali sme teda v septembri a v novembri sme mali mať premiéru, ktorú sme ale museli odložiť kvôli chrípkovej epidémii, ktorá zastihla aj protagonistku. Správu o jej chorobe som dostal v deň premiéry, keď som už bol v Budapešti a smutne som sa pobral domov. Vtedy sme sa rozhodli uskutočniť premiéru vo februári a tento termín nám aj vyšiel, som spokojný.

- Máte nejaké skúsenosti s ochotníkmi?

- Som neprofesionálny aj profesionálny režisér. Aj doteraz som robil s ochotníkmi u nás v Partizánskom, kde náš súbor v tomto roku oslavuje 30. výročie svojho založenia. Je to moje ochotnícke divadlo, som s ním spojený, je to veľmi pevné puto. Doteraz režírujem v Prievidzi, v Partizánskom a teraz najnovšie aj v Budapešti. V poslednom čase dosť robím aj v profesionálnom divadle.

- Poznali ste našich divadelníkov už aj predtým?

- Videl som Pohreb, ktorý predstavili minulý rok na Scénickej žatve v Martine. S Mirkou Kováčovou a Dankou Onodiovou som sa spoznal pred pätnástimi rokmi v divadelnej dielni v Martine v rámci Scénickej žatvy. Boli sme v priateľsko-kamarátskom kontakte. Nehosťujem často v amatérskych súboroch, ale keď mi Danka v lete zavolala, bola mi jej žiadosť veľmi sympatická. Povedal som si, že prečo nie? Skúsim, keď sa dá, pomôžem. Som rád, že som tak urobil, lebo mám pocit, že som dostal veľmi veľa späť. Možno aj viacej, ako som dal.

- Aké bolo budapeštianske publikum?

- Prekvapilo ma, koľko ľudí prišlo, v Slovenskom inštitúte bolo úplne plno. Bol som hneď na začiatku príjemne prekvapený. Publikum bolo veľmi ústretové, chcelo sa zabaviť. Veľmi dobre reagovalo: smialo sa a myslím, že to dobre pochopilo. Dialógy sú veľmi dobre napísané, pripomínajú vlastné skúsenosti z vlastného života. Ako keby boli dobre odpozorované. Aj to dobre fungovalo. Myslím, že herci sami mali možnosť vidieť, že diváci hru veľmi spontánne pochopili. Keby sa to takto na každej repríze zopakovalo, tak by som bol šťastný.

- Necítili ste na hercoch, že niektoré scény majú zažité?

- Museli sme na to úplne zabudnúť a myslím si, že sa im podarilo celkom zabudnúť aj texty (smeje sa). Skôr to robilo problémy, že si pamätali aranžmány a pohyby. Dokonca predtým tu boli Španieli a teraz sú Maďari. My sme začali všetko nanovo: v inej situácii, na inej scéne. Myslím, že to bolo aj pre nich úplne nové predstavenie.

- Hovorili ste, že máte skúsenosti s ochotníkmi. Akí sú naši herci?

- Sú to skúsení herci. Samozrejme, aj medzi nimi sú rozdiely: sú medzi nimi od prírody veľmi spontánni a talentovaní, s väčšou schopnosťou kreativity a tvorby. Ale to v amatérskom divadle nie je podstatné. Podstatný je prístup a schopnosť pripraviť to do jedného celku. Mojou povinnosťou bolo zladiť to tak, aby divák prijal všetkých rovnako. Aby rád odpustil drobné nedostatky, rozdiely medzi jednotlivými výkonmi, lebo všetko by malo pôsobiť veľmi jednotne. Malo by mu byť všetko sympatické. V amatérskom divadle ide o to, aby posolstvo prešlo a je to zásluha všetkých. Som rád, že sa nám to podarilo spolu urobiť.

- Plánujete prísť ešte do Maďarska?

- Ako divák rozhodne. A ak dostanem dôveru a zavolajú ma znovu, veľmi rád prídem.

Za rozhovor ďakuje

Eva Patayová Fábiánová

Jozef Krasula sa narodil roku 1961, vyštudoval kulturológiu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Je absolventom trojročného kurzu réžie u prof. Petra Scherhaufera. Divadlu sa venuje viac ako 27 rokov. Režíroval v Mestskom divadle Zlín, Divadle Aréna Bratislava, Prešporskom divadle, Divadle J. Palárika Trnava, Divadle v 7 a půl Brno a v Mestskom divadle Bratislava, ktorého bol zakladateľom a riaditeľom. Medzi jeho najúspešnejšie inscenácie patria tie, ktoré vznikli s Divadelným združením Partizánske. Ako herec a režisér sa zúčastnil desiatok festivalov na Slovensku, v Japonsku, Mexiku, Veľkej Británii, Turecku, Dánsku, Fínsku, Nemecku, Juhoslávii, Švajčiarsku, Holandsku, Španielsku a na svetovom stretnutí Medzinárodnej asociácie amatérskeho divadla (AITA/IATA) v Monaku. Pôsobí ako lektor réžie na školiteľských podujatiach amatérskeho divadla na Slovensku a v Českej republike. S režisérom Dušanom Trančíkom spolupracoval na TV filme Zima kúzelníkov (2006). Je prezidentom Slovenského strediska AITA/IATA a zakladateľom a spolumajiteľom Galérie Michalský dvor Bratislava.

Premiéra obnovenej veselohry Slovenského divadla Vertigo

http://www.luno.hu/content/view/9555/56

Jedinečné turistické centrum v Novom Meste pod Šiatrom

Čiastočne Slovákmi obývaný zemplínsky región sa v uplynulých mesiacoch preslávil ojedinelou atrakciou, ktorá láka množstvo turistov ako zo Zemplína, tak aj zo vzdialenejších kútov Maďarska a Slovenska. Park dobrodružstiev Zemplín, ktorý rozbieha svoju prvú sezónu v plnej prevádzke, je právom pýchou Nového Mesta pod Šiatrom a okolia. Ako nás informoval vedúci parku István Szappanos, jedinečné turistické centrum so siedmimi lákavými magnetmi, novými budovami, cestami a parkoviskami, predstavuje zároveň jednu z najväčších investícií regiónu v poslednom čase. Centrum na novomestskej Vysokej hore stálo celkovo 1 miliardu forintov, polovicu nákladov hradila Európska únia, druhú polovicu samospráva mesta..

Komplexné turistické stredisko v každom ročnom období očakáva záujemcov s celým radom atraktívnych programov a zariadení s pozoruhodnými parametrami. Bobová dráha vedie cez krásny les a je najdlhšia (2275 m) v strednej a východnej Európe. „Lyžiarov na sucho“ po celý rok láka aj umelá lyžiarska dráha - najdlhšia a najširšia v celej krajine (9300 m2), vytvorená tzv. carvingovou technológiou s použitím špeciálneho materiálu (neveplast). K základnému vybaveniu parku, z ktorého sa núka skvelá vyhliadka na mesto a okolie, patrí 1332 metrov dlhý sedačkový výťah (najdlhšia lanovka v Maďarsku), horolezecká stena, lesné ihrisko a rôzne dobre značené turistické trasy. Ďalšia 200 metrov dlhá dráha TUBBY prináša radosť najmä deťom, ktoré sa na nej spúšťajú akoby v obrovských pneumatikách. Späť sa dostanú na čarovnom koberci, ktorý funguje ako pohyblivé schody. Možno o čosi menej dobrodružný, ale o to užitočnejší je nový Náučný chodník s 15 stanicami, predstavujúci obdivuhodné geologické bohatstvo, rastlinnú a živočíšnu ríšu, ale aj literárne a historické hodnoty Zemplína (stvorené pre školákov na netradičný vyučovací deň). Návštevníkov po absolvovaní peších túr spestrených rôznymi dobrodružnými prekážkami čaká trojposchodová rozhľadňa a ústredná budova komplexu s lyžiarskym múzeom, bufetom (a podľa potreby aj lekárskou izbou).

Park dobrodružstiev Zemplín je otvorený od pondelka do piatku od 10. do 17. hodiny, v sobotu a nedeľu od 9. do 17. hodiny, pričom cez víkend ponúka aj možnosť večernej jazdy po bobovej dráhe (od 18. do 20. hodiny) za celkom prijateľných 600 až 750 forintov.

(fuhl)

Naši pedagógovia na konferencii na Slovensku

Slovenské pedagogické a metodické centrum Celoštátnej slovenskej samosprávy usporiadalo v dňoch 26.-28. marca konferenciu pod názvom Naše národnostné školstvo v roku 2010. Miestom stretnutia riaditeľov a učiteľov slovenských škôl bol esteticky zrekonštruovaný hotel neďaleko obce Čremošné na Slovensku. Príjemné prostredie horského hotela Bartoška na rozhraní Kremnických hôr a Veľkej Fatry, neďaleko Turčianskych Teplíc pod horským prechodom Šturec, vytvorilo optimálnu atmosféru nielen na vypočutie si hodnotných prednášok, ale aj na diskusiu v rámci pracovného dňa i vo večernej časti spoločenského programu. Delegáciu z Maďarska v prvý deň konferencie v zasadačke Mestského úradu v Banskej Bystrici privítala vedúca školského úradu Anna Martišovičová. V spoločnosti riaditeľov miestnych škôl si naši pedagógovia vypočuli prednášku riaditeľa Centra pre celoživotné vzdelávanie Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici (UMB) Mgr. Jána Sitarčíka. Oboznámil prítomných s novými cieľmi inštitúcie, ktorá sa podujala v rámci prieskumu krajanských organizácií a škôl vypracovať nové programy andragogiky. Programová manažérka metodického centra Anita Murgašová informovala o kalendári vzdelávacích programov Ministerstva školstva Slovenskej republiky (MŠ SR) pre Slovákov žijúcich v zahraničí na rok 2010. Ako povedala, súčasťou harmonogramu budú tradičné školy v prírode a doškoľovania krajanských učiteľov, no v bohatom zozname programov sa nájdu i úplne nové elementy. Záujemcovia sa napr. i v tomto roku môžu tešiť na školenia vo forme výjazdového kurzu, ktorý sa z hľadiska ukazovateľa účasti stal veľmi atraktívnym. Žiaci, učiaci sa slovenský jazyk, si svoje poznatky o regionálnej geografii Slovenska, alebo informácie o Slovákoch v EÚ, či športových výkonoch olympionikov Dukly Banská Bystrica, môžu rozšíriť v školách v prírode, na detskej univerzite, alebo letnej športovej akadémii, či škole ľudového tanca. Pani riaditeľka vyzvala prítomné učiteľky, aby prihlásili svojich žiakov do výtvarnej súťaže Chcem letieť ku hviezdam.

Riaditelia základných škôl informovali našich pedagógov o najnovších trendoch vývoja vzdelávania na Slovensku. Od roku 2008 totiž boli v súlade s Národným vzdelávacím programom vypracované pedagogické programy, ktoré školám nariaďujú zaradiť do vlastného programu miestne a regionálne špecifiká, flexibilne nakladať s voliteľnými predmetmi, resp. dokonca si do nich zabudovať nové predmety. Vo voľnej diskusnej časti stretnutia si prítomní učitelia vymenili informačné letáky a brožúrky o profiloch jednotlivých škôl. Cieľom výmeny totiž bolo získať si nových partnerov do nových školských projektov.

Druhý deň pobytu bol pre 32 účastníkov naozaj pracovný: so záujmom si vypočuli šesť prednášok o národnostnom školstve v Maďarsku. Po pozdravných slovách zástupkyne predsedu Celoštátnej slovenskej samosprávy Etelky Rybovej sa ako prvý prihovoril zástupca generálnej riaditeľky Riaditeľstva pre národné a etnické menšiny Úradu predsedu vlády MR Anton Paulik. Podľa jeho slov je financovanie školstva v Maďarsku veľmi zložité a často nepostačujúce. Ako príklad uviedol, že zatiaľ čo pred niekoľkými rokmi normatívne podpory škôl pokryli asi 80% ich výdavkov, dnes je to už len 60%, pričom sú malé obce, kde normatív pokrýva iba 20-30% výdavkov na školu. V ideálnom prípade, keby sa na daného žiaka vzťahovalo všetkých 16 typov normatív, by škola mohla získať na jediné dieťa asi 2 milióny forintov. Vieme však, že takýto žiak neexistuje a tak podpora štátu je oveľa menšia a permanentne klesá. Ak si uvedomíme, že klesá i počet žiakov v národnostnom školstve, situácia nie je práve najlepšia. Možnosť združovania škôl síce existuje, no z pohľadu slovenského národnostného vyučovania si diskutéri mohli vypočuť rad príkladov s nepriaznivými dôsledkami, napr. v Kétšoproni, Níži a Hollóháze. Záverom svojho vystúpenia A. Paulik pripomenul dôležitého priekopníka, chorvátsku základnú školu v Hercegszántó, ktorú ako prvú prevzala Celoštátna chorvátska samospráva. Rad inštitúcií prevzala aj Celoštátna slovenská samospráva. Sarvašská a békeščabianska škola sú príkladom toho, ako možno posilniť, resp. v prípade novomestskej ZŠ a internátu zachrániť národnostné vyučovanie. Ako druhý sa prihovoril zástupca riaditeľky Odboru pre národnostné školstvo MŠ MR Štefan Kraslán. Potvrdil slová A. Paulika o labyrinte zákonov a nariadení, v ktorých sa musia školy vyznať, ak chcú dobre zabezpečiť chod svojej inštitúcie: existuje 4000 strán rôznych predpisov a paragrafov. Informoval o tom, že ministerstvo v spolupráci so Vzdelávacím úradom bude od roku 2011 v školách, kde sa vyučuje slovenčina ako predmet, preverovať u žiakov úroveň znalosti slovenského jazyka okrem štvrtého aj v šiestom a ôsmom ročníku. Dobrá správa sa ušla tým školám, ktoré sa uchádzajú o finančné položky z vyčlenených 1 500 000 Ft na udržiavanie škôl, národnostné učebnice, pedagogické služby a detské tábory v materinskej krajine. Podpredsedníčka Celoštátneho menšinového výboru (OKB) Zuzana Medveďová predstavila prítomným prácu 13-členného výboru, v ktorom sú zastúpené všetky zákonom uznávané menšiny. Výbor zasadá 10 - 12-krát ročne, na rokovaniach sú pravidelne prítomní i predstavitelia menšinového úradu a úradu ombudsmana. Vyjadruje mienku o uchádzačoch na zoznam odborníkov v oblasti menšinového školstva, na ktorom figurujú aj štyri slovenské odborníčky. Zuzana Medveďová pripomenula, že podľa zákona o verejnom školstve v prípade sporu medzi zriaďovateľom školy a miestnou menšinovou samosprávou vo veciach týkajúcich sa danej menšiny výbor deleguje do deväťčlennej komisie troch zo zoznamu menšinových odborníkov. Celoštátny menšinový výbor hodnotí aj konkurzy univerzitných profesorov a dozerá i na kvalitu vysokoškolského a univerzitného štúdia v približne 70 inštitúciách. Spolupracuje s maďarskou akreditačnou komisiou a je prítomný aj pri modifikácii nariadení a zákonov, čo v posledných rokoch znamenalo minimálne 30 modifikácií a veľkú záťaž pre členov výboru. Najtvrdším orieškom pre výbor je však otázka vydávania národnostných učebníc, kde často dochádza ku konfliktu záujmov. Po príjemnej obedňajšej prestávke a zdravotnej prechádzke do okolitej prírody ako štvrtý vystúpil predseda Výchovno-vzdelávacieho výboru CSS Michal Lásik, ktorý predstavil sedem členov výboru. Niektorí ako praktizujúci učitelia alebo vedúci inštitúcií, boli prítomní aj na konferencii. V súvislosti s činnosťou výboru M. Lásik spomenul prípravu koncepcie slovenského národnostného školstva, v ktorej sa výbor pokúsil definovať termín a funkciu dvojjazyčných škôl, aby bolo jasné, čo od nich CSS očakáva. Ďalšou závažnou otázkou pre výbor je vyučovanie slovenského národopisu, alebo - ako bol predmet pomenovaný - slovenskej vzdelanosti, pretože jeho forma nie je doriešená. Hľadajú sa odpovede na otázky, či sa má vyučovať v module, alebo ako samostatný predmet? Má sa ponechať na školu, v akom jazyku odovzdáva obsah svojim žiakom? Predseda výboru uviedol i problém materských škôl so slovenským výchovným programom, ktorých je dnes podľa štatistiky viac ako základných škôl, teda nie každé dieťa má možnosť pokračovať v osvojovaní si slovenského jazyka, pričom náväznosť chýba i v prípade prechodu zo základných na stredné školy. Podľa štatistiky školského roku 2009/2010 sa slovenčinu na základných školách učí okolo 4000 žiakov, pričom na stredných školách je to iba 100 študentov.

Slovenské pedagogické metodické centrum so sídlom v Békešskej Čabe, ktoré, mimochodom, konferenciu zorganizovalo, predstavila jeho riaditeľka Mária Czégényová. Do jeho bohatej činnosti patria doškoľovania nielen učiteľov základných, ale aj materských škôl. O tejto práci svedčia nielen fotografie na webovej stránke inštitúcie www.szlovak-pmk.sulinet.hu, ale aj metodické zošity, ktoré vydávajú ročne od roku 2003/2004 na viacero tém. Po metodickom časopise pre domácich slovenčinárov v roku 2009 vydalo centrum i medzinárodné číslo časopisu Slovenčinár. Túto snahu oceňuje i Slovensko, ktoré podporilo zborník príspevkov o metodike vyučovania slovenského jazyka v Maďarsku, Srbsku a Rumunsku. SPMC sa venuje tiež starostlivosti o talentovaných žiakov vo forme štipendijného programu pre žiakov 7. tried základných škôl a ich mentorov. Cieľom je podporiť žiakov, ktorí by chceli pokračovať v štúdiu na Slovenskom gymnáziu v Békešskej Čabe alebo v Budapešti, ako aj pedagógov, ktorí sa im popri svojich pracovných povinnostiach venujú.

Školská referentka CSS Erika Lázárová, ktorá sa v januári zúčastnila koordinačnej porady ministerstiev školstva SR a MR, poskytla informácie o spoločných aktivitách metodického centra CSS, slovenského a maďarského ministerstva školstva. Návrhy a iniciatívy, ktoré odzneli v súvislosti s programami pre žiakov a učiteľov na tejto porade, sa realizujú formou dvojpólového financovania. Partnermi SPMC sú také inštitúcie ako Centrum celoživotného vzdelávania Univerzity Komenského v Bratislave, Ústav jazykovej a odbornej prípravy, Studia Academia Slovaca, či Metodické centrum pre Slovákov žijúcich v zahraničí v Banskej Bystrici. K otázkam vydávania slovenských národnostných učebníc sa vo svojom vystúpení vrátila riaditeľka békeščabianskeho Slovenského gymnázia, základnej školy, materskej školy a žiackeho domova Edita Pečeňová. Novou formou vydávania národnostných učebníc cez projekt TÁMOP 1.4.1. sa totiž otvorila možnosť realizácie dlho očakávaných titulov hlavne pre slovenské gymnáziá. Vzorec projektu sa teoreticky zdá byť jednoduchý: stačí založiť konzorcium, vyplniť povinné tlačivá a podať žiadosť na získanie fondov z EÚ. Prax sa však ukazuje byť opakom. Do trojčlenného konzorcia čabianskej slovenskej školy, metodického centra a CSS totiž ako partner veľmi ťažko vstupuje samotné vydavateľstvo, ktoré, ako sme sa dozvedeli, je dokonca vlastníkom autorských práv rukopisov. Napriek ťažkostiam sa však slovenskí národnostní učitelia majú na čo tešiť. Súčasťou ďalšieho projektu bude totiž i príprava nových digitálnych učebných pomôcok. Zainteresovaní účastníci projektu budú i zaškolení, čo pravdepodobne uľahčí proces budúcoročného podávania žiadostí. Tohoročný projekt TÁMOP 1.4.1. totiž sumou cirka 34 miliónov forintov na tri tituly učebníc je už odobrený.

Komu by teda po takejto záplave informácií z oblasti slovenského národnostného školstva nepadla dobre chutná večera, po ktorej nasledovala nekonečná kytica krásnych slovenských piesní. Tento krát však neprišla miestna ľudová hudba, o posedenie pri speve v uvoľnenej atmosfére sa postarali účastníci sami. Podobne dobre sa cítili aj v tretí deň doškoľovania, keď sa mali možnosť oboznámiť s krásami Španej doliny a Banskej Bystrice.

(jk)

Vzácna návšteva v Horných Peťanoch

Medzinárodné projekty Základnej školy v Horných Peťanoch naberajú na obrátkach. Ako sme sa dozvedeli od riaditeľky inštitúcie Eriky Sabovej Čorbovej, s projektom Spolupráca medzi školami sa zapojili do programu celoživotného učenia Comenius Verejnej nadácie Tempus. Projekt sa volá Zdravá výživa a jeho koordinátorom je anglická obec Blackburn. Cieľom účasti novohradskej školy v tomto projekte je, aby žiaci tureckej, anglickej, poľskej, talianskej a hornopeťanskej inštitúcie spoznali zdravé jedlá a aby zdravšie žili, teda aby sa viac pohybovali a častejšie sa zúčastňovali na športových aktivitách. Projekt trvá do roku 2011, vlani na jeseň sa v Horných Peťanoch uskutočnilo jeho otvorenie a v novembri bola porada učiteľov v Anglicku.

Posledný marcový týždeň zavítalo do novohradskej obce dvadsať zahraničných hostí. Prvý deň sa niesol v znamení spoznávania tradičných chutí: hosťom pripravili miestne špeciality. Žiaci základnej školy spolu so svojimi rodičmi s radosťou robili hurky (jaternice), ktoré potom upiekli v peci na dvore dedinského múzea. Pomáhala im aj vedúca múzea, bývalá riaditeľka školy Helena Laczkovská.

Druhý deň venovali spoznávaniu Maďarska - boli na výlete v hlavnom meste, kde si pozreli pamätihodnosti (Vacovskú ulicu, Citadelu, Dóm Mateja Korvína, Rybársku baštu).

Nasledujúci deň patril práci. Po hodine matematiky s učiteľkou Hajnalkou Harmatiovou prezentovali úlohy, ktoré si mali pripraviť na stretnutie. Boli to vlastne dvojjazyčné kuchárske knihy. Deti z každej krajiny pripravili receptár zdravých jedál. Avšak neostali iba pri písaní receptov, všetky jedlá aj pripravili doma alebo v škole. Ba na obed mali niektoré z nich, takže ich mohli aj ochutnať. Koncom dvojročného projektu zostavia z týchto receptov päťjazyčnú kuchársku knihu. Poobedie patrilo už tradične športu, nakoľko ten je určite zdravý a zároveň najjednotnejší z hľadiska dorozumievania sa.

Večer sa dostala k slovu kultúra: program otvorila starostka obce Eva Pappová a zúčastnili sa na ňom predstavitelia obce i rodičia. Miestne deti zaspievali slovenské a maďarské ľudové piesne a tanečníci z neďalekej Banky zatancovali rezké tance. Posledný deň bol oddychový: Hornopeťančania zaviedli svojich hostí do Senondreja, Vyšehradu a Ostrihomu, kde si pozreli pamätihodnosti a vyskúšali si niektoré atrakcie, ako sú letné boby a termálne kúpalisko.

„Rodičia všestranne napomáhajú našu prácu, o čom sme sa presvedčili aj v rámci tohto projektu,“ povedala E. Sabová Čorbová a. vyzdvihla aj príkladnú spoluprácu štvorčlenného pedagogického zboru.

(ef)

V Malom Kereši budú opäť rozvoniavať „rejteše“

Celoštátny závinový festival 23. mája

Mestské dni v Malom Kereši sa tohto roku budú konať v dňoch 22. a 23. mája. Záujemcovia si budú môcť vybrať zo širokej palety programov rôznych speváckych zborov, tanečných a hudobných skupín. Na druhý deň veľkolepého podujatia miestna slovenská samospráva a Organizácia Slovákov v Malom Kereši opäť usporiadajú súťaž v pečení „rejtešov“ - Celoštátny závinový festival. Usporiadatelia na túto populárnu akciu pozývajú dvoj- a trojčlenné družstvá šikovných žien zo Slovákmi obývaných osád. Vzhľadom na náročnosť príprav na závinový festival sa súťažné družstvá majú hlásiť u predsedníčky miestnej slovenskej samosprávy Zuzany Gmoserovej: Táto e-mailová adresa je chránená pred spamovacími robotmi. Na jej zobrazenie potrebuješ mať nainštalovaný JavaScript. alebo faxové číslo: 06 - 78 311 766).

Zachovávajú tradície - Páví krúžok v Kerepeši 35-ročný

Páví krúžok v Kerepeši oslávil 35. výročie založenia. Členovia zboru zachovávajú tradície našich predkov. Zozbierali a nacvičili slovenské ľudové piesne, tance a vystupujú v prekrásnych miestnych ľudových krojoch.

Pri tejto príležitosti v Dome kultúry Prameň otvorili výstavu fotografií, ktoré dokumentujú činnosť ľudového speváckeho zboru. Zároveň bola otvorená aj výstava ľudových krojov. Záujemcovia sa mohli kochať vo viac ako 100-ročnom kroji nevesty, v mládeneckom kroji a v žatevných odevoch.

Páví krúžok na slávnostnom koncerte vystúpil s tradičnými slovenskými piesňami a tancami, potom spolu s tanečným súborom Malý kvet predniesol kerepešské tance. Zásluhy jubilujúceho telesa ocenili starosta obce Tibor Franka, predseda regionálneho spolku Slovákov z okolia Pešti Dolina Ondrej Csaba Aszódi a vedúci miestnych spolkov a klubov. Po prekrásnom programe pracovníci kultúrneho domu pohostili členov pávieho krúžku a pozvaných hostí.

(ocsa - aszm)

Malý Kereš

Uznanie tanečnému súboru Dúha

Dlhoročnú činnosť a kvalitnú prácu tanečného súboru Dúha v Malom Kereši ocenilo vedenie mesta, keď mu udelilo diplom a pamätnú plaketu. V aule mestského úradu primátor László Domonyi zhrnul tridsaťročnú činnosť folklórneho telesa, zameranú na zachovávanie slovenských tradícií. - V dnešnom urýchlenom svete strácame denno - denne veľa hodnôt, nechávame ich upadnúť do zabudnutia, ale tu, v srdci Dolnej zeme, naše mesto chráni a zviditeľňuje slovenské zvyky svojich predkov. Najkrajším dôkazom toho je existencia súboru Dúha, jeho neustále obnovovanie sa, snaha starších, odovzdávať mladším členom všetko, čo si osvojili od svojich predchodcov a najmä úctu voči tradíciám, - povedal primátor Malého Kereša. Folklórny súbor Dúha pravidelne vystupuje nielen na domácich javiskách, ale aj v zahraničí, napr. na Slovensku, v Českej republike, Holandsku, Srbsku, Belgicku a Rumunsku. Na jubilejnom vystúpení sa o súbore pochvalne vyslovil aj predseda Celoštátnej slovenskej samosprávy Ján Fuzik. Umeleckou vedúcou Dúhy je choreografka Eva Szilágyiová Šubová. Súbor pravidelne podporuje miestna slovenská samospráva i vedenie mesta, za čo sa im odvďačuje kvalitnými vystúpeniami.

(zsb-aszm)

Novinárska cena autorovi Komlóšskej tóry

Prestížne vyznamenanie Zlaté pero udelil Štátny zväz maďarských novinárov (MUOSZ) komlóšskemu rodákovi Istvánovi Gáborovi Benedekovi. Novinár, ktorého v užšom priateľskom kruhu poznajú pod menom BIG, sa začal venovať písaniu roku 1956 v Kecskeméte, kde ako devätnásťročný nastúpil v redakcii župného denníka Petőfi Népe. Neskôr pracoval v rôznych funkciách v redakciách renomovaného denníka Magyar Hírlap, ako aj týždenníka Ország-Világ. V rokoch 1983-1989 bol spolupracovníkom hospodárskej rubriky, neskôr zástupcom vedúceho vnútropolitickej rubriky denníka Népszabadság. Dlhé roky prednášal v novinárskej škole MUOSZ-u a v čase transformácie spoločnosti bol zástupcom šéfredaktora týždenníka Magyarország, zakladateľom a šéfredaktorom tlačových orgánov Tőzsde Kurír a Bank és Tőzsde. Od roku 1997 je na dôchodku. V roku 1998 založil časopis spoločenského a duchovného života Židov v Maďarsku s názvom Remény, do ktorého prispievajú renomovaní autori. Redigovaniu tohto časopisu sa venuje dodnes. Pracoval aj pre televíziu a rozhlas a pozoruhodná je aj jeho literárna tvorba. Doteraz vydal okolo dvadsať publikácií.

Trsat v Rijeke - Najstaršia mariánska svätyňa v Chorvátsku

Pôvodná stredoveká a možno oveľa staršia pevnosť - hrad Trsat - sa vypína nad mestom Rijeka vo výške 135 m nad morom. Svätyňa s kláštorom na Trsate je najstaršou mariánskou svätyňou na území Chorvátska. Jedna z legiend hovorí, že práve sem bol z Nazaretu anjelmi premiestnený domov Panny Márie. Druhá rozpráva o zázračnej ikone Panny Márie, ktorú venoval chorvátskemu pustovníkovi pápež Urban V. Rijeka - tretie najväčšie mesto v Chorvátsku, nazývaná aj hviezda mora, kráľovná Jadranu, ochrankyňa cestovateľov, je prístavným mestom. Nečudo, že námorníci i cestujúci potrebovali a potrebujú pevný bod - vieru, nádej, že sa vrátia domov, alebo nájdu prístav, kde zakotvia. Maľované obrazy, gobelíny, čipky, modely lodí, hodnotné i gýčové dary vďaky za ochranu putujúcich prinášajú hlavne námorníci, aby ich Madona ochraňovala. Dary vidieť nielen na všetkých štyroch stenách, ale aj vo výklenkoch modlitebne, ktorá je v priestoroch kláštorného komplexu pri kostole. Visia tam aj barly, ktoré po zázračnom uzdravení chorí odložili navždy.

E. Fajnorová

Odkaz Julike Lendvayovej

Drahá Julika!

Píšem Ti roztrpčená, lebo toľko vecí by som Ti ešte chcela povedať... Pri Tvojej posteli som nemohla. Teraz je už neskoro...

Ako štvrtáčka som sa dostala do sarvašskej slovenskej školy a Ty si bola mojou prvou učiteľkou. V Pusztaiho škole, ktorá stála na mieste dnešného mestského úradu, si vzdelávala, vychovávala a formovala deti. Sú to nezabudnuteľné spomienky!

Pamätám sa, ako si nás raz pokarhala, keď sme si na hodine vecného učiva so spolužiačkou Betkou Mravíkovou v lavici zviazali vrkoče. Aj napriek tomu, že nám Tvoj prísny pohľad už dávno naznačoval, aby sme nevyrušovali a dávali pozor. Ako deti sme ešte nerozumeli Tvojmu pohľadu, preto si ma musela napomenúť. Obidve sme sa zdvihli z lavice a vyrušili sme Teba a triedu z myšlienkového chodu pri výklade nového učiva. Doma sme o tom hlboko mlčali, lebo by sme dostali svoje! V triede vládol vždy poriadok a harmónia! Každá hodina nás napĺňala radosťou! Nadchýnala si nás a ak bolo treba, držala si nás za ruky. Vždy si nás povzbudzovala a vytiahla zo zúfalstva, keď sme si nevedeli dať rady. Spravodlivo si chválila toho, kto si to zaslúžil. Mali sme pred Tebou rešpekt, ale zároveň sme Ťa zbožňovali! Už ako deti sme s očarením sledovali Tvoju charizmatickú osobnosť a milý úsmev. Naši rodičia Ti boli vďační, lebo si nás naučila správnym životným hodnotám.

Potom osud chcel, aby sme sa streli ako kolegyne v tej istej škole, kde si aj ty bola žiačkou. Tvoju jedinečnú osobnosť som skutočne spoznala až tu. Ctili sme si Ťa, mali sme Ťa rady, lebo si nám vždy pomáhala. Nielen ako učiteľka začiatočníčkam, ale aj ako človek človeku. Vždy si sa usmievala. Vyžaroval z Teba pokoj. Tvoja bytosť dávala ľuďom istotu. Nikdy som nerozumela, z čoho čerpáš tú duševnú pohodu a dôstojnosť!

Až raz, keď som bola u Vás doma, som to pochopila. Všetko sa mi zrazu zdalo jasné a jednoduché. Spolupatričnosť, pochopenie a láskavosť boli každodennou samozrejmosťou vo Vašom živote s manželom Laci báčim. Z Vášho príbytku vyžarovalo teplo rodinného hniezda a dostalo sa ho aj tomu, kto k Vám zavítal. Lebo láskyplnosť a pochopenie ste rozdávali plnými priehrštiami. Nezabudnem, ako som prvýkrát s obdivom hľadela na Vaše neskutočne dokonalé kvety orchideí. Bola si hrdá na manželovu šikovnosť, odbornosť a pracovitosť, keď sme sa prechádzali ovocným sadom pri Kereši. Boli ste si vzájomne oddaní celým svojím životom, celou bytosťou. Pre všetkých ste stelesňovali tie najvyššie ľudské hodnoty a boli ste nám príkladom.

Drahá Julika!

Zaslúžila si si na sklonku svojej životnej dráhy na tomto pozemskom svete trochu viac istoty a zadosťučinenia. Hlboká ľudskosť, múdrosť, duševná čistota, pokoj a harmónia - to bola Tvoja duša. Dlhú a ťažkú chorobu si znášala s obrovskou trpezlivosťou a dôstojnosťou. Tvoja milujúca rodina sa aj ku koncu Tvojej životnej púte o Teba obetavo starala. Tak ako to dnes býva už len v rozprávkach. Sedemnásť učiteliek, Tvojich bývalých žiačok, kráča v Tvojich šľapajach a šíri v škole Tvoju neuveriteľnú charizmu. Nikdy nezabudneme, že ten, kto nás sformoval, si bola aj Ty, pani učiteľka Júlia Lendvayová - Abonyiová.

Odkazujem Ti tam, do tej diaľky, že Ťa máme rady. Ďakujem Ti, že si bola, že si nás učila a vychovávala. Tvoju spomienku uchováme dovtedy, kým nám to náš pozemský život dovolí.

Zuzana Medveďová

Pavol Rell

Bylinkám privoňal v Lučenci, ovocinárstvu v Békešskej Čabe

Farár, ovocinár a botanik Pavol Rell prišiel na Dolnú zem z novohradského vrchárskeho kraja. Narodil sa 3. februára 1823 v Hornom Tisovníku, v remeselníckej rodine. Jeho matka pochádzala z rodu Petianovcov a tak bol v príbuzenskom vzťahu s Haanovcami. Aj on - ako v tom čase všetci evanjelickí farári - najprv študoval na stredných školách doma (Lučenec, Banská Bystrica, Banská Štiavnica, Levoča), teológiu v Bratislave a potom od roku 1847 v Nemecku - v Jene a Göttingene. Počas štúdia v Göttingene navštevoval aj prednášky profesora botaniky F. G. Bartlinga.

Po návrate z Nemecka bol najprv vychovávateľom a keď ho roku 1848 vysvätili za farára, nastúpil za kaplána v rodnom Novohrade - v Tomášovciach a Kalinove. Na pozvanie rodiny roku 1850 prešiel za kaplána k Jánovi Haanovi do Békešskej Čaby, kde zotrval dva roky. Potom sa vrátil domov a roku 1852 ho zvolili za riadneho farára v Ábelovej. Inšpirovaný Jánom Haanom začal sa najskôr vážne zaoberať botanikou a neskôr aj ovocinárstvom, ktoré si osvojil od čabianskych ovocinárov Jána Vilima a Karola Straku. Doma popri duchovnej činnosti bola táto záľuba jeho druhou hlavnou pracovnou náplňou. Nezabudol však ani na bylinky, v botanike spolupracoval s J. Ľ. Holubym a A. Kmeťom... Články o svojich pestovateľských výsledkoch a skúsenostiach uverejňoval v Lichardovom Obzore. V tomto časopise sa o jeho pestovateľských úspechoch v Ábelovej viackrát zmienil aj literát Daniel Maróthy, farár v neďalekej Maškovej. Ten v čísle 20 z roku 1875 napísal, že „kým v tomto vrchárskom kraji sa hrozno pestuje len v pridomových záhradkách, P. Rell, povestný bylinkár a ovocinár, ktorý vysadil v poli vinicu, už v nej zberá aj plody, čo je na tento kraj výnimočné.“ Ako vidieť, predmetom jeho záujmu bolo predovšetkým ovocinárstvo. Napríklad na stálu ovocinársku výstavu usporiadanú roku 1882 Uhorským hospodárskym spolkom poslal dve odrody hrušiek a sedem odrôd jabĺk a s dopestovanými plodmi žal pravidelne úspechy aj na župných výstavách. Na hospodársko-priemyselnej výstave roku 1883 v Lučenci sa predstavil s najväčším počtom a výberom exponátov z ovocinárstva. Jeho najväčším úspechom v tom čase bolo, že v najsevernejšej možnej hranici pestovania viniča hroznorodého v Ábelovej dopestoval hrozno z viacerých kultivarov. Pavol Rell umrel 6. apríla 1891 v Ábelovej, kde je aj pochovaný.

Po stopách svojho starého otca kráčal jeho pomaďarčený vnuk Ľudovít Rell, ktorý sa narodil roku 1874 v novohradskom Zombore (okres Veľký Krtíš), kde jeho otec Samuel bol od roku 1861 evanjelickým učiteľom. Ľudovít Rell sa stal roku 1898 učiteľom na gymnáziu v Békešskej Čabe. Roku 1916 sa dokonca stal riaditeľom tejto ustanovizne, v ktorej pracoval až do odchodu do dôchodku, do roku 1935. Ľudovít Rell sa zaslúžil o kultúrny rozvoj mesta, najmä o vybudovanie múzea, do ktorého osobne prispel množstvom archeologických a národopisných zbierok. O tom, že bol významnou békeščabianskou osobnosťou, svedčí aj to, že je po ňom pomenovaná jedna z ulíc mesta. Zomrel roku 1952 v Szekszárde.

Ján Jančovic

Ondrej L. Áchim

Dňa 15. marca 1871 sa v Békešskej Čabe narodil vodca agrárno-socialistického hnutia v Uhorsku. Najradikálnejší uhorský politik svojej doby, Slovák Ondrej L. Áchim, sa na počiatku minulého storočia zapojil do boja proti svojvôli veľkostatkárov, za záujmy sedliakov. Založil a viedol Nezávislú socialistickú sedliacku stranu Uhorska (neskôr Sedliacku stranu Uhorska), niekoľkokrát bol zvolený za poslanca Uhorského snemu. K jeho menu sa viaže aj založenie Spolku maloroľníkov, poľnohospodárov a nádenníkov, zjazd ktorého sa konal r. 1908 v Békešskej Čabe. Vo svojich vystúpeniach a článkoch Áchim požadoval demokratické zmeny a pozemkovú reformu. 15. mája 1911 ho zavraždili bratia Zsilinszkovci v dôsledku roztržky medzi ich otcom a O. Áchimom.

(-l)

Vodca sedliakov v Uhorsku

„Sedliacky kráľ“ - „tótsky gazda“ - „Apolón“

Medzi prvými rodinami pri zakladaní strediska dolnozemských Slovákov (Békešskej Čaby) začiatkom 18. storočia boli aj Áchimovci. Zásluhou kníh historika Ľudovíta Haana je známe, že prvé rodiny, ktoré sa tu usadili, pochádzali najmä z Novohradu a vtedajšieho Malohontu (Gemera). Väčšina z nich prišla do Čaby priamo z pôvodných slovenských obcí, niektorí zo Slovákmi založených obcí Peštianskej stolice, kam prišli začiatkom 18. storočia.

Po vyhnaní Turkov z Dolnej zeme tam zostalo veľa spustošenej, neobrobenej pôdy a takmer úplne vyľudnené územia. Túto pôdu, ktorá bola štátnym vlastníctvom, získali darom cisárski úradníci, dôstojníci a vojenskí zásobovatelia. Takýmto spôsobom značnú časť Békešskej stolice získal zásobovací komisár cisárskych vojsk Ján Juraj Harruckern, pochádzajúci z Rakúska. Na jeho výzvu potom prúdili tisícky slovenských poddaných na tieto miesta, kde im zemepán zo začiatku dával daňové úľavy. Takto sem prišli aj Áchimovci, ktorí sa prechodne na ceste z Malohontu usídlili v Cinkote a roku 1717 sa usadili v Békešskej Čabe. Rodina sa postupne rozrástla a tvorila pevnú súčasť slovenskej evanjelickej komunity v Čabe.

Z tejto rodiny pochádzal vodca maloroľníkov a poľnohospodárskych robotníkov Ondrej Liker Áchim, nazývaný v dolnozemskom prostredí ako „sedliacky kráľ“, „tótsky gazda“, ale aj „Apolón“. Jeho meno je opradené legendou.

Ondrej Liker Áchim sa narodil v Békešskej Čabe, jeho rodičmi boli Ondrej L. Áchim a Elena, rodená Prístavková. (Prístavkovci prišli do Čaby z novohradských Veľkých Stracín.) Je známe, že v tejto evanjelickej rodine sa rozprávalo po slovensky, kým v škole sa Áchim učil aj po maďarsky. Už od mlada bol Ondrej vzdorovitý žiak, čo sa prejavovalo už na nižšom gymnáziu v rodisku a z toho dôvodu ho otec zapísal do gymnázia v Sarvaši. Tam mal v štúdiu pokračovať pod dohľadom svojho strýka, ktorý tam bol farárom a dokonca aj békešským seniorom. Vychovaný v roľníckom prostredí viac myslel na voľnosť a hospodárenie, ako na ďalšie vzdelávanie a tak rodičia jeho štúdium v 6. ročníku prerušili. Až do nástupu na vojenskú prezenčnú službu gazdoval na rodinnom hospodárstve. Počas povinnej vojenskej služby bol ošetrovateľ koní v žrebčíne v Mezőhegyesi, stadiaľ bol odvelený do Sarajeva. Po návrate z vojenčiny sa roku 1894 oženil s Čabiankou Helenou Rajtárovou. Ženbou získal väčší majetok o rozlohe 190 jutár (108 hektárov) pôdy a na gerendášskom „sálaši“ začal samostatne hospodáriť. Keď si prenajal ďalších 500 jutár pôdy, zaradil sa medzi väčších gazdov a podľa výšky zaplatených daní stal sa členom mestského poslaneckého zboru a tiež presbyterom evanjelického cirkevného zboru. Počas pôsobenia v poslaneckom zbore sa naučil rečniť a argumentovať. Aj keď patril do vrstvy bohatších gazdov a väčšina Čabanov rastom populácie a nedostatkom voľnej pôdy chudobnela, postavil sa na ich stranu. Veľmi dobre poznal život čabianskych maloroľníkov a bezzemkov, ich hrdlačenie u majetných gazdov. Aj z toho dôvodu sa najprv začal verejne angažovať v miestnom Ľudovom spolku, ktorý si pod jeho vedením získal zásluhou protipanskej orientácie popularitu medzi chudobnejšími vrstvami ľudí. Podľa jedného maďarského historika „slovenský stredný statkár“ začal zastupovať radikálny smer sedliactva. Prvýkrát sa uchádzal o mandát poslanca uhorského parlamentu za Békešskú Čabu v roku 1905. Už vtedy zvíťazil nad kandidátom vládnej strany Michalom Zsilinszkym (Žilinským). Zaznamenal tým veľký úspech, pretože v čase dualizmu to bol prvý a jediný prípad, keď nad tradičnou vládnou stranou zvíťazila opozícia. Tento „sedliak v čižmách“, ako o ňom písali v novinách, získal veľkú popularitu. Po rozpustení poslaneckej snemovne v marci roku 1906 založil Nezávislú socialistickú stranu Uhorska a v tom istom roku začal v maďarčine vydávať týždenník „Sedliacke noviny“. Zvíťazil aj v nasledujúcich parlamentných voľbách v roku 1906. Jeho hlavným cieľom bolo vybojovať zákon, ktorý by nariaďoval tým, ktorí vlastnia nad desať tisíc jutár pôdy, prenajať nad tento limit pôdu drobným roľníkom a bezzemkom. Koalícia sa obávala realizácie jeho radikálnych návrhov, obvinila ho z buričstva a zostavila petíciu, na základe ktorej Kráľovská rada zrušila jeho mandát. Ondrej L. Áchim sa nevzdával a pokračoval vo svojom úsilí. V časoch jeho politickej aktivity bolo v Uhorsku 324 veľkostatkov s rozlohou nad desať tisíc jutár pôdy, ich celková plocha zaberala 9,4 milióna jutár. V prepočte plocha jedného veľkostatku predstavovala okolo tridsať tisíc jutár.

Neskôr Ondrej Áchim žiadal ešte viac: uzákoniť povinnosť pre vlastníkov majetkov nad tisíc jutár prenajať ďalšiu pôdu menším gazdom a nemajetným ľuďom. Uhorsko bolo až do roku 1918 a Maďarsko až do roku 1945 štátom veľkostatkárov. V roku 1908 založil O. Áchim odborovú organizáciu maloroľníkov, poľnohospodárskych robotníkov a kubikárov. Áchimova strana v roku 1908 okrem snahy rozparcelovať latifundie žiadala aj väčšiu podporu pre národnosti. Aj z toho dôvodu vládny režim obviňoval tohto sedliackeho vodcu z panslavizmu. Na „turíčnom“ zjazde sedliackej strany sa 8. a 9. júna 1908 v Békešskej Čabe zúčastnili predstavitelia roľníkov zo 403 obcí, z toho desiatky boli obývané Slovákmi. Najviac prívržencov mal v Slovenskom Komlóši. Tohto významného snemovania sa zúčastnil aj poslanec Milan Hodža, s ktorým bol O. Áchim v častom styku. Milan Hodža vystúpil na tomto zjazde s prejavom po slovensky, čím získal veľkú priazeň medzi dolnozemskými Slovákmi, jedným z ich predstaviteľov bol „sedliak v čižmách“. Aktivity Áchimovej strany vzbudili pozornosť aj v ostatných častiach Uhorska. „Sedliacky kráľ“ pôsobil naraz v parlamente, vo vládnej strane a v čabianskom poslaneckom zbore.

V roku 1910 podľa úradnej štatistiky z celkového počtu 41 tisíc obyvateľov mesta Békešská Čaba bolo 67,5 % Slovákov. Zloženie poslaneckého zboru bolo homogénne, väčšina starších, najmä volených zástupcov, bola slovenského pôvodu. O. Áchim v roku 1910 nad svojimi protikandidátmi vysoko zvíťazil a stal sa poslancom parlamentu, ale pre jeden svoj radikálny prejav bol opäť zbavený poslaneckého mandátu. Keď to zhrnieme, tak O. Áchim bol za čabiansky volebný obvod trikrát zvolený za parlamentného poslanca. Podľa vtedajšej legislatívy mal sedieť v parlamente dovedna 15 rokov, ale pre rôzne obštrukcie bol v ňom iba dva roky. Stačilo to na to, aby žiadal v zákonodarnom zbore radikálne zmeny. Z toho dôvodu bohatí protivníci proti nemu často snovali intrigy a titulovali ho okrem iného aj „hlúpym tótom“. Aj napriek tomu v snemovni sa držal svojho ostrého tónu a to aj tým, že poukazoval na plány rozpútania svetovej vojny. To jeho nepriatelia rôznymi spôsobmi zneužili a uverejnili proti nemu klamstvá. Áchim vtedy vystúpil na svoju obranu s vyhlásením, že zverejní mená tých, ktorí podvodom získali veľkostatok nad 10 tisíc jutár, ktorý potom rozdelia ľuďom. Verejnosť dobre vedela, o koho ide - o jeho večných protivníkov Žilinskovcov. Keď mu žiadne krajinské (celoštátne) noviny nechceli článok uverejniť, vyšiel nakoniec 9. mája 1911 v domácom prostredí - v stoličných novinách. S tým sa nezmierili bratia Michal Ondrej a Gábor Zsilinszkovci. O tri dni vtrhli do jeho domu, kde Áchima najprv fyzicky napadli a keď sa bránil, z revolvera strelili do neho štyri guľky. Vrahov síce postavili pred súd, ale pomery, ktoré vládli vo vtedajšom Uhorsku, sa prejavili aj na rozsudku - vrahov oslobodili. Satisfakciou bol fakt, že za Ondrejom Áchimom smútila takmer celá Čaba. Na jeho pohrebe sa zúčastnila viac ako polovica obyvateľov mesta.

Búrlivák so slovenským naturelom a cítením bol prvý, kto v uhorskom parlamente predložil návrh pozemkovej reformy, ktorá sa nakoniec v rozdielnych časoch v Maďarsku a na Slovensku uskutočnila. Ondrej L. Áchim v tomto ohľade predstihol dobu. Maďarský historik Pál Romany okrem iného povedal: „Áchim bol agrárny politik a poľnohospodár, je osobnosťou, ktorú nemožno vymazať z dejín Uhorska.“ Literárny historik Endre Féja o ňom napísal: „Ondrej Áchim bol človek, ktorý nikdy nezabudol, odkiaľ prišli jeho predkovia, človek, ktorý vyznával svoju slovenskosť práve tak ako maďarské povedomie. Nikdy nezaprel svoj pôvod a pritom bol aj Maďar, lebo každého oslovil jeho jazykom. Za jeho života bola Čaba duchovným strediskom tunajších Slovákov.“

Ján Jančovic