X. Celoštátna konferencia vedúcich slovenských oblastných domov v Tatabáni-Bánhide

Užitočné odborné informácie

Jubilejná desiata konferencia vedúcich slovenských ľudových pamätných domov sa uskutočnila 10. apríla v Tatabáni-Bánhide. Rokovanie, ktoré zorganizovali Verejnoprospešná spoločnosť služieb a zužitkovania nehnuteľností Legatum, Celoštátna slovenská samospráva (CSS), Slovenská samospráva v Tatabáni-Bánhide a Slovenské verejné všeobecno-vzdelávacie centrum - Kultúrny dom A. S. Puškina, bolo zamerané na povolenia na prevádzku múzeí.

Prítomných pozdravila poverená riaditeľka hostiteľského kultúrneho domu Zuzana Szabadiová. Riaditeľ Legata Juraj Ando hovoril o tom, že túto spoločnosť založili v roku 2003. Celoštátne konferencie vedúcich slovenských oblastných domov organizovala najprv CSS, potom už Legatum. Konštatoval, že na podujatie sa zaregistrovalo 60 účastníkov zo 6 žúp, zastúpených bolo 20 slovenských oblastných domov. Ako povedal, konferencie sú vždy zamerané na nejakú konkrétnu odbornú tému. Túto aktualizovalo nedávne nariadenie Ministerstva kultúry a školstva MR, podľa ktorého každá zbierka musí získať povolenie na prevádzku, aby sa mohla zúčastňovať na súbehoch. Bánhidu si vybrali za dejisko konferencie preto, lebo tu vzniklo deviate regionálne stredisko SOC. Zároveň informoval, že rokovacím jazykom bude maďarčina.

Generálna riaditeľka Riaditeľstva pre národné a etnické menšiny Úradu predsedu vlády MR Erika Némethová uviedla, že pochádza z blízkeho Síleša a zaoberá sa menšinami, preto sa rada zúčastňuje na podobných stretnutiach. Po nedávnej novele legislatívy sa tí, ktorí sa zaoberajú prevádzkovaním národnostných inštitúcií, musia prispôsobiť novým predpisom. Ich riaditeľstvo sa snaží sprostredkovávať všetkým účastníkom národnostného diania najnovšie informácie.

Prítomných pozdravil aj predseda CSS Ján Fuzik, ktorý považuje za dobré, že vyšla publikácia o oblastných domoch, ktorá môže byť lákadlom aj pre tých, ktorí tieto hodnoty nepoznajú. Ako uviedol, konferencia je v prvom rade odborné rokovanie, ale aj priateľské stretnutie. „Túto sféru, ktorá sa zaoberá našimi zbierkami, prezentujete ako jeden celok. Aj doteraz ste hovorili o zaujímavých témach, ale dnešná je zvlášť dôležitá, veď spomedzi minorít my, Slováci, máme v Maďarsku najviac národopisných zbierok,“ povedal. Poznamenal, že úrad menšinového ombudsmana Ernőa Kállaiho nedávno dokončil prieskum osvetovej činnosti, v ktorej je veľká časť - až 10 percent - venovaná muzeálnej činnosti. Osobitnú kapitolu venuje nemeckým a slovenským oblastným domom. V MR dnes funguje 340-360 oblastných domov, z toho 70 nemá povolenie na prevádzku, zo slovenských sú to dve tretiny.

Viceprimátor mesta Csaba Schmidt hovoril o tom, že časť Bánhida je najstarším osídlením dnešného mesta, ktoré vzniklo zlúčením štyroch osád. Druhý rozkvet tohto územia pripadá na obdobie príchodu Slovákov do tohto kraja. Rozkvet nabral iný smer po príchode baníkov. Bánhida bola dobrým príkladom spolužitia. Ako príklad uviedol pamätník turula, ktorý dali postaviť Bánhidčania spolu s Komáromskou stolicou v čase milénia, ale s tým, že osada deklarovala svoju slovenskosť. Miestne Slovenské všeobecno-vzdelávacie stredisko a slovenská samospráva veľa robia v záujme toho, aby sa zachovali národnostné hodnoty. Miestni Slováci sa aktívne zapájajú do života mesta, okrem svojich zvykov zachovávajú aj maďarské tradície (centrálne oslavy meruôsmych rokov). „Písomný doklad je potrebný nielen preto, aby sme vyhoveli litere zákona, ale aj preto, aby otvoril nové dvere, napríklad v oblasti získavania grantov. Pomocou nich môžeme úspešnejšie zachovať naše hodnoty,“ povedal na tému konferencie viceprimátor mesta.

Predseda Slovenskej samosprávy v Bánhide Imrich Németh predstavil v skratke históriu svojej rodnej osady. Po pozdravných slovách nasledovala odborná práca. Hlavnou prednášateľkou bola pracovníčka Odboru verejných zbierok Ministerstva školstva a kultúry Noémi Vargová, ktorá hovorila o vydávaní povolenia k činnosti muzeálnych inštitúcií. Vyzdvihla, že tu nejde o povolenie k prevádzke budovy, ale k prevádzke múzea, aby sa zbierky mohli zaradiť medzi muzeálne jednotky. To však neznamená, že takéto povolenie musí mať každá miestnohistorická zbierka alebo oblastný dom. Ak sa však chce uchádzať o granty, musí si vybaviť takéto povolenie. Toto nariadenie platí od 1. januára. Jeho iniciátorom nešlo o to, aby doterajšie zbierky zanikli, ale aby sa dostali na vyššiu odbornú úroveň. Čo sa týka odbornej pomoci, poskytuje ju 36 odborných dozorov v 8 regiónoch. Oni nielen sledujú činnosť, ale dávajú aj odborné rady. V ďalšej časti svojej prednášky sa N. Vargová zmienila o jednotlivých typoch múzeí. Ak je to iba výstavná sieň, nepotrebuje veľa priestorov. Má byť otvorená nielen pre širokú verejnosť, ale aj pre odborníkov, výskumníkov. Má byť prístupná aspoň tri dni v týždni, vrátane jedného dňa koncom týždňa, spolu aspoň 12 hodín. Prístupné musia byť nielen informácie o vystavených predmetoch, ale aj o tých, ktoré sú napríklad v sklade. Službu má vykonávať osvetový pracovník, ale nemusí to byť v hlavnom zamestnaní. Čo je však dôležité: ak niekto získa povolenie k muzeálnej činnosti, ku všetkému si musí žiadať povolenie ministra, napr. aj na prepožičiavanie exponátov. Pri rôznych typoch múzeí sú prísne stanovené kritériá, napríklad počet miestností, odborné vzdelanie pracovníkov a pod. Z prednášky N. Vargovej vysvitlo, že pri pomenovaní múzea sa odporúča uviesť názov lokality a ktorej národnosti patrí. Formuláre na žiadosť o vydanie povolenia je možné stiahnuť z webovej stránky ministerstva školstva a kultúry. Treba vedieť, že povolenie vydajú do 22 pracovných dní, do čoho sa však nerátajú dni, potrebné na doplnenie žiadosti. Vydanie povolenia je spoplatnené, ale väčšina samospráv a spoločenských organizácií je oslobodená od poplatku.

Vedecký riaditeľ Národopisného skanzenu v Senondreji Lajos Kerencsi hovoril o evidencii muzeálnych predmetov v praxi. Evidencia zbierkových predmetov je časovo náročná, evidenčná kniha má šestnásť kolónok, o ktorých zvlášť hovoril. Je veľmi potrebné, aby bolo napríklad evidované aj pomenovanie exponátu v miestnom jazyku, v našom prípade aj po slovensky. Evidenčnú knihu (o ktorej Legatum usporiadalo osobitnú konferenciu) treba doplniť aj o tzv. katalogizačné lístky, na ktorých treba rozviesť jednotlivé kolónky. Napríklad aj keramika môže byť storaká. Zmienil sa aj o evidencii databáz, dokumentov a fotografií.

Úradujúci predseda Zväzu oblastných domov v Maďarsku Péter Szablyár hovoril o úlohe ľudových oblastných domov v zachovávaní sakrálnych pamiatok v malých lokalitách, ktorých je v Maďarsku viac ako 1200. Najprv vyjasnil základný pojem: malé sakrálne pamiatky sú také objekty so sakrálnou tematikou, ktoré vysvätila aj cirkev, ale ktoré zohrávali dôležitú úlohu predovšetkým v ľudovej pobožnosti. Patria sem kríže pri cestách, tzv. obrázkové stromy, teda keď na stromy sú zavesené alebo sväté obrazy, alebo kríže; búdky, kaplnky, sochy, zvonice, prícestné pomníky, napr. na miestach tragédií, dopravných nehôd a pod., a kalvárie. Malé sakrálne pamiatky nie sú zvyčajne v najlepšom stave, lebo nemajú „gazdu“. Práve preto je ich evidencia, typológia veľmi dôležitá. Väčšina z nich je z farebného kovu, čo predurčuje aj ich krátku životnosť. Cintoríny patria do samostatnej kategórie. Po skončení svojej prednášky P. Szablyár informoval účastníkov konferencie o tohoročných programoch zväzu. Najdôležitejším je majáles múzeí 15. a 16. mája v Národnom múzeu v Budapešti.

Po odborných prednáškach nasledovala diskusia. Evanjelický farár zo Slovenského Komlóša Atila Spišák napríklad odporúčal, aby vedúci miestnych zbierok spolupracovali s cirkevnými zbormi, na čele ktorých zväčša nestojí miestny rodák, avšak iste im rád pomôže. Vedúci oblastného domu môže pomôcť napr. pri skúmaní kategorizovanej matriky a pod.

Posledným prednášateľom bol Juraj Ando, ktorý sa zmienil o činnosti Legata. Prisľúbil, že spoločnosť pripraví v tomto roku leporelá zbierok v Šárišápe, Orosláni a Baňačke a informoval o tom, že všetkým oblastným domom predplatí Ľudové noviny.

Po prednáškach si účastníci pozreli slovenský dom, rímskokatolícky Kostol sv. Michala v Bánhide a Banské múzeum - priemyselný skanzen v Tatabáni.

Eva Patayová Fábiánová

Slovenský Komlóš

Nie otázka práva, ale dobrej vôle

O prevádzkovaní zbierok s predstaviteľmi Slovákov

Predstavitelia miestnej slovenskej komunity v Slovenskom Komlóši sa nemienia zmieriť s rozhodnutím samosprávy mesta, ktorým prevádzkovanie miestnych národopisných zbierok zverila Všeobecnému osvetovému stredisku J. G. Tajovského. Začiatkom roka sme uverejnili v našich novinách rozhovor s primátorkou Ritou Garayovou, ktorá nás informovala o stanovisku vedenia mesta k tejto záležitosti.

http://www.luno.hu/content/view/9447/55

Tento krát sme zašli za predstaviteľmi spolku Slovákov a miestnej slovenskej samosprávy, aby nám priblížili svoje postoje.

V tejto osade existujú štyri zbierky, ktoré predstavujú bohatú hmotnú kultúru slovenských obyvateľov Komlóša. Slovenský oblastný dom na Széchenyiho ulici, v ktorom sa nachádza pamätná izba zakladateľky ochotníckeho divadla v Slovenskom Komlóši Judity Tomkovej, vznikol ako prvý slovenský oblastný dom v Maďarsku. V Slovenskom dome na Peknej ulici je uložená zbierka významného maliara a ľudového rezbára Alexandra Szokolaya. V bývalom cirkevnom dome na Námestí hrdinov je umiestnená Slovenská národopisná zbierka, ktorú zozbieral bývalý farár Ján Koppány. Na kraji mesta smerom na Orošházu sa nachádza 25-ročné Sálašské múzeum, v ktorom je zbierka sedliackeho nábytku, poľnohospodárskych strojov a náradia.

Zbierky, ktoré sú tisícimi niťami poprepájané s minulosťou tunajšej Slovače, od roku 1998 prevádzkovala slovenská samospráva, ktorá na ich fungovanie a prevádzku dostávala od mesta 4 milióny forintov ročne. Ako povedala pre Ľudové noviny predsedníčka slovenského voleného zboru Zuzana Lauková, na udržiavanie a obohacovanie týchto zbierok venovali miestni Slováci veľa financií a energie v podobe dobrovoľnej práce. Z finančnej podpory, ktorú získali od spoločnosti Legatum, vybudovali vo všetkých objektoch bezpečnostné zariadenie, vydali prospekty o zbierkach a Legatu patria aj figuríny oblečené do miestneho kroja. Slovenská samospráva získala peniaze na vytvorenie nového sociálneho bloku v oblastnom dome na Széchenyiho ulici, čo je základnou požiadavkou pre prijímanie návštevníkov a organizovanie letných táborov pre deti. Časť dedičstva po drevorezbárovi a maliarovi Alexandrovi Szokolayovi zakúpila toho času Celoštátna slovenská samospráva za 1 milión forintov, ktorý darovala tunajším Slovákom. Ako spomína vtedajší predseda Organizácie komlóšskych Slovákov Juraj Dolnozemský, dom na Peknej ulici, kde je umiestnená aj táto kolekcia, bol odovzdaný do prevádzky roku 1994 v rámci osláv udelenia titulu mesta Slovenskému Komlóšu. Vtedajší prvý človek mesta Pavol Juhász symbolicky odovzdal kľúče od domu slovenskej organizácii, ktorá istý čas aj sídlila na Peknej ulici. Slovenská komunita dostala do daru aj mnoho predmetov na zariadenie domu, za ktoré sa odvďačila napr. tým, že sa dodnes stará o hroby rodinných príslušníkov darcov. Niektoré vystavené predmety patria Múzeu Mihálya Munkácsyho v Békešskej Čabe, ktoré zakúpilo aj predmety z dedičstva po bývalom riaditeľovi slovenskej školy Matejovi Lugošim. Tento materiál čaká na reštauráciu, pričom jeho protihodnotu veľkorysí dediči darovali slovenskej komunite: nadácii slovenskej školy. Mestom poskytované financie postačovali na prevádzku iba preto, lebo členovia slovenskej organizácie bezplatne vykonávali také dôležité práce, ako je oprava plotov, údržba starých budov, vrátane mazania a líčenia, pranie a žehlenie textílií atď. Sprievodkyne Zuzana Venerčanová a Anna Ištvánová Račková tiež vykonávajú svoju prácu za symbolický honorár. Pritom ich práca vôbec nie je jednoduchá, veď musia byť v strehu prakticky neustále, veď sú iba dve na tri zbierky (Sálašské múzeum prevádzkuje v súčasnosti Agrár Rt.). Mestská samospráva vzala prevádzkovanie zbierok do svojich rúk od prvého januára minulého roka. Odvolávala sa pritom na stanovisko ombudsmana, ktorý viedol vyšetrovanie vo veci vlastníckeho práva predmetov umiestnených v Sálašskom múzeu. Ombudsman vo svojom hlásení poukázal na chyby v základných dokumentoch slovenskej samosprávy a vyzval ju napraviť nedostatky. Vedenie mesta si vysvetlilo a dodnes vysvetľuje hlásenie tak, že slovenská samospráva nemá právo prevádzkovať zbierky a napriek tomu, že medzičasom boli napravené chyby v jej základných dokumentoch, samospráva mesta sa rozhodla zbaviť slovenský volený zbor možnosti prevádzkovania zbierok. Budova Sálašského múzea je majetkom spoločnosti Agrár Rt., ktoré ho aj prevádzkuje, pričom vlastnícke právo vystavených exemplárov je zatiaľ nevyjasnené. Tieto predmety totiž darovali múzeu, ktoré postavili brigády socialistickej práce družstva Viharšarok a ktorého duchovným otcom a správcom bol do svojej nedávnej smrti Ondrej Lopušný, Komlóšania. V minulom roku sa chceli dohodnúť členovia slovenskej samosprávy a mestského zastupiteľstva s predstaviteľmi Agrár Rt., k čomu však nedošlo. Trojstrannú dohodu členovia slovenskej samosprávy nepodpísali preto, lebo v nej stálo, že vlastnícke právo hnuteľností v Sálašskom múzeu patrí spoločnosti Agrár Rt., s čím slovenská samospráva nesúhlasila. Práve v spore okolo vlastníctva týchto predmetov a vyšetrovaní ombudsmana vidia predstavitelia komlóšskych Slovákov korene zhoršenia vzťahov s vedením mesta. Zuzanu Laukovú prekvapuje táto reakcia, veď slovenský volený zbor chcel dosiahnuť iba to, aby sa o zbierku „poznášanú“ Komlóšanmi obohatilo mesto a nie hospodárska spoločnosť, ktorá je právnym nástupcom družstva. Podľa poslanca slovenskej samosprávy Ondreja Matajsa, ktorý toho času upriamil pozornosť ombudsmana na problém Sálašského múzea, vzťahy medzi Slovákmi a Maďarmi v Komlóši boli vždy dobré, navzájom sa vážili a tolerovali. Komlóšski Slováci prijali Maďarov vysídlených zo Slovenska medzi seba, nikdy im neubližovali. Práve preto pokladajú za smutné, že terajšie vedenie mesta sa všetkými možnými spôsobmi snaží znížiť vplyv a váhu Slovákov v tomto mestečku. Mimochodom, riešenie problému neuľahčuje ani to, že členovia mestského zastupiteľstva a niektorí poslanci slovenskej samosprávy sympatizujú s odlišnými politickými stranami. Mestské zastupiteľstvo nakoniec koncom minulého roka nevyhovelo žiadosti slovenskej samosprávy, aby jej bolo vrátené právo prevádzkovať zbierky. Ako nás informovala primátorka Rita Garayová v rozhovore začiatkom roka, vedenie mesta predložilo mestskému zastupiteľstvu dva návrhy. Prvý navrhol zveriť prevádzkovanie oblastných domov a zbierok Všeobecnému osvetovému stredisku J. G. Tajovského, podľa druhého mali prevádzkovanie odovzdať slovenskej samospráve. Odborný výbor schválil prvý návrh s doplnením, že treba harmonizovať povolenie na prevádzku s právnymi predpismi a pripraviť dohodu o trvalom používaní predmetov. Mesto v záujme zabezpečenia sprievodcu v slovenskom jazyku aj naďalej zamestnáva odborníčky, ktoré vykonávali túto prácu doteraz. Podľa slov obidvoch sprievodkýň si chod múzeí vyžaduje každodennú prítomnosť, čo je za terajších podmienok nerealizovateľné. V zimnom období nebolo vyriešené odpratávanie snehu, v lete je to kosenie trávy okolo domov. Nie je doriešené ani pravidelné upratovanie výstavných priestorov. Nie je totiž šťastné zamestnávať príležitostných upratovačov, pretože v takýchto prípadoch by museli vystavené predmety pri každom upratovaní strážiť sprievodkyne. Dôležitým aspektom pri decembrovom rozhodovaní o prevádzkovaní zbierok bolo, že osvetové stredisko disponuje potrebným odborným personálom. Podľa slov našich informátorov inštitúcia neposkytuje odbornú pomoc a nepokladala za dôležité ani zabezpečiť účasť na konferencii o právnom zázemí prevádzkovania takýchto zbierok, ktorú usporiadala spoločnosť Legatum. V základných dokumentoch zbierok pritom ako prevádzkovateľ dodnes figuruje slovenská samospráva a nebola podpísaná ani dohoda o trvalom používaní vystavených predmetov. Slovenská samospráva sa nemieni definitívne zrieknuť zbierok stelesňujúcich minulosť Slovače, svoju žiadosť plánuje po komunálnych voľbách opäť predložiť novému poslaneckému zboru.

Alžbeta Račková

http://www.luno.hu/content/view/9447/55

http://www.luno.hu/content/view/6246/27

VZ Organizácie novohradských a hevešských Slovákov

Na programe prvého tohoročného Valného zhromaždenia Organizácie novohradských a hevešských Slovákov bolo okrem schválenia správy o činnosti a hospodárení v minulom roku a plánov na tento rok aj voľba nového vedenia. Ako nás informovala predsedníčka Terézia Nedelická, organizácia hospodárila vlani so sumou 867 tisíc forintov. Členovia VZ ONHS opäť zvolili za predsedníčku T. Nedelickú, za podpredsedníčku Ruženu Komjáthiovú za členov predsedníctva Ondreja Agárdiho, Zuzanu Bačovú, Ruženku Egyedovú Baránekovú, Juditu Kasalovú Szabadovú a Helenu Kladivikovú. Členovia VZ rokovali aj o prípravách Dňa Slovákov v Maďarsku, ktorý sa uskutoční v ich regióne. - Slováci z celej krajiny sa zídu 3. júla v Lucine. V tohoročnom programe kladú dôraz na haluškový festival, ktorý sa uskutoční 11. septembra vo Veňarci, a na Regionálny slovenský deň, ktorý bude 27. novembra v Šalgótarjáne. Podujatia usporiadajú spolu s miestnymi slovenskými samosprávami a regionálnym strediskom Slovenského osvetového centra. Zapoja sa aj do organizovania vystúpení slovenských divadiel v Maďarsku. Novou iniciatívou sú mimoriadne hodiny ľudovej hudby v školách, kde sa slovenčina vyučuje ako predmet. Aj tohto roku sa uskutoční tradičné stretnutie folkloristov v obci Banka a budú sa konať slovenské bohoslužby, ktoré bývajú takmer v každej osade. V Lucine každý tretí týždeň v mesiaci, vo Veňarci každý druhý týždeň a v Agárde raz mesačne.

(ef)

Stredoškolská olympiáda zo slovenského jazyka a literatúry

Úspech troch čabianskych štvrtáčok

Študenti Slovenského gymnázia v Békešskej Čabe sa na stredoškolskej olympiáde zo slovenského jazyka a literatúry už roky umiestňujú na prvých priečkach. Tohto roku v celoštátnom kole skončili na prvom, druhom a štvrtom mieste tri štvrtáčky. Beatrix Hrušková, Emeše Kováčová a Andrea Kiššová nám okrem samotnej súťaže prezradili niečo aj o sebe a o svojich plánoch.

Dievčatá sa na súťaž pripravovali veľmi svedomito, v nultej hodine, resp. v popoludňajších hodinách sa im venovala pripravujúca profesorka, riaditeľka Edita Pečeňová. Pritom v súťaži mohli zužitkovať aj znalosti, získané pomocou bývalej hosťujúcej učiteľky zo Slovenska Zuzany Benkovej. Ako nám uviedli, v školskom kole museli napísať list priateľovi a predstaviť mu v ňom svoju rodnú vlasť. Okrem toho museli stručne zhrnúť prečítaný text a vysloviť sa na neľahké témy: Kraskov symbolizmus a mýtický svet Slovanstva na základe diel Jána Kollára. Ony tri postúpili do celoštátneho kola, ktoré sa konalo v Budapešti.

Beatrix, víťazka tohoročnej súťaže, pochádza z Irminčoku. Do čabianskeho slovenského gymnázia sa dostala zo sarvašskej slovenskej školy. Na súťaži sa cítila dobre, páčila sa jej atmosféra. Z oblasti slovenskej literatúry mala hovoriť o diele Timravy Hrdinovia, z gramatiky dostala prídavné mená a cudzie slová podľa textu o čabianskom klobásovom festivale. Na súťaži si vytiahla aj otázku o spore slovenských katolíkov a evanjelikov v 19. storočí. Beatrix sa zaujíma predovšetkým o históriu, keď má chvíľku času, rada číta historické romány, ale aj odbornú literatúru. Prihlásila sa na Univerzitu Loránda Eötvösa v Budapešti, popri histórii sa v budúcnosti plánuje venovať aj slovenčine, chce sa zdokonaľovať v angličtine a vábi ju aj taliančina. Na našu otázku, čo jej bude po skončení gymnázia najviac chýbať, povedala, že rodinná atmosféra školy, pričom jej rázne prikyvovali aj ostatné dve finalistky celoštátnej súťaže zo slovenčiny. Betty, ako ju niektorí v škole volajú, má rada aj stolný tenis a volejbal a prezradila nám aj to, že rada sleduje v televízii futbalové zápasy.

Emeše, ktorá skončila na druhom mieste, mala rozbor básne E. B. Lukáča, z gramatiky musela vysvetliť, čo sú to synonymá a antonymá. Ako nám povedala, boli prekvapené, že dostali aj otázku z predmetu slovenská vzdelanosť, nepočítali s tým, ale úspešne ju zvládli. Ona osobne hovorila o Martinovi Lutherovi a o slovenských evanjelikoch, v rámci toho aj o usadení sa Slovákov na Dolnej zemi. Čabianka Emeše. ktorá je už dvanásť rokov študentkou slovenskej školy, je určitým kukučím vajíčkom medzi trojicou štvrtáčok. Nechystá sa totiž na filozofickú fakultu, zaujíma ju predovšetkým tanec, ktorému sa chce venovať profesionálne. Prihlásila sa na Vysokú školu tanečného umenia v Budapešti. Tanečné kurzy navštevovala aj počas svojich stredoškolských štúdií a na balet chodí do Gyomaendrődu, tam našla uznávaného odborníka. Svoj profesionálny život si vie predstaviť ako učiteľka tanca, resp. ako členka tanečného súboru moderného tanca. Vo svojom voľnom čase rada navštevuje divadlá, pochopiteľne, predovšetkým tanečné inscenácie a muzikály.

Na štvrtom mieste skončila Andrea, ktorá je podobne ako Beatrix tiež z Irminčoku a pred gymnáziom tiež navštevovala sarvašskú slovenskú školu. Poznajú ju aj pozorní čitatelia Okienka, kde boli uverejnené jej články, napríklad o fašiangoch v ich škole. Nie je teda nečakané prekvapenie, že onedlho bude robiť prijímacie skúšky na odbor žurnalistky Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave. Vo svojom voľnom čase rada číta, zaujíma sa o sci-fi a zverila sa nám, že v poslednom čase sama sa snaží tvoriť v oblasti beletrie. Andreu zaujíma predovšetkým umenie a aj ako novinárka by sa chcela venovať hlavne kultúre, napríklad recenziám. Má permanentku do čabianskeho Jókaiho divadla a ako nám vysvetlila, je to taký typ permanentky, že okrem predstavení môže nahliadnuť aj do zákulisia, napr. pozrieť si aj jednu skúšku. Divadlo chce takto prilákať stredoškolskú mládež. Jej veľkým snom je dostať sa ako dobrovoľníčka nejakej charitatívnej organizácie do Južnej Ameriky. Inak na súťaži tiež mala pestré témy, ako napríklad život a tvorba I. Krasku, synonymá, frazeologizmy, význam činnosti Samuela Tešedíka a zhrnutie podstaty textu o alkoholizme.

Je potešiteľné, ako nás informovala naša budúca kolegyňa, že okrem nej sa tohto roku chystajú študovať na Slovensku ďalšie tri békeščabianske maturantky.

(csl)

Beáta Erdeiová z Budapešti si odniesla bronz

Tretie miesto olympiády zo slovenského jazyka obsadila štvrtáčka budapeštianskeho slovenského gymnázia Beáta Erdeiová. Beáta nie je neznáma ani čitateľom Ľudových novín, veď nedávno sme ju predstavili ako štipendistku Slovenskej samosprávy XIV. obvodu Budapešti. Na túto náročnú súťaž ju pripravila riaditeľka slovenskej školy v Budapešti, profesorka slovenského jazyka a literatúry Anna Csörgölová. Prvá otázka, z oblasti literatúry, pre Beátu nebola ťažká, pretože lyrizovanú prózu si preopakovala s pani profesorkou práve deň pred súťažou. Úlohou bolo predstaviť charakteristické črty lyrizovanej prózy na základe diela Margity Figuli Tri gaštanové kone. Druhá, gramatická otázka, bola o neohybných slovných druhoch, ktorú študentka tiež nepokladala za ťažkú. Prekvapila ju skôr tá tretia, ktorá sa vzťahovala na organizácie Slovákov v Maďarsku. Pri odpovedi na túto otázku jej určite pomohlo, že od malička sa zapája do nášho kultúrneho a spoločenského života. Jej mama spieva v speváckom zbore Ozvena, so starou mamou od útleho veku navštevuje podujatia Slovenského inštitútu a budapeštianskych slovenských samospráv, zúčastňuje sa na ekumenických biblických táboroch a miništruje na slovenských omšiach. Beáta Erdeiová bude o niekoľko dní maturovať a po maturitných skúškach sa chystá na Právnickú fakultu Katolíckej univerzity Petra Pázmaňa v Pilíšskej Čabe.

(br)

Vzácne jubileá Ondreja L. Áchima v budúcom roku

Porada v Békešskej Čabe

Na pôde Výskumného ústavu Slovákov v Maďarsku (VÚSM) v Békešskej Čabe sa stretli predstavitelia tých orgánov, organizácií a inštitúcií, ktoré z iniciatívy Kruhu priateľov Békešskej Čaby (KPBČ), pôsobiaceho v Budapešti, plánujú v budúcom roku dôstojne osláviť sté výročie úmrtia a stoštyridsiate výročie narodenia Ondreja L. Áchima (1871-1911).

O predstavách a návrhoch Kruhu priateľov Békešskej Čaby referoval jeho podpredseda Juraj Viczián. Naväzujúc na spomienkové oslavy a vedeckú konferenciu v Békešskej Čabe, Budapešti a Slovenskom Komlóši pred desiatimi rokmi zdôraznil, že budúcoročné oslavy by sa mali niesť v podobnom duchu. Situáciu však sťažuje skutočnosť, že štyria z vtedajších prednášateľov, uznávaných znalcov života a diela O. L. Áchima, nás odvtedy navždy opustili (Dr. Ján Gomboš, Matej Mazán, Ondrej Lopušný a Dr. János Tibori). KPBČ navrhuje napr. vydanie dizertačnej práce Dr. Tiboriho o Áchimovi v maďarskom i slovenskom jazyku, resp. znovuvydanie zborníka z vedeckej konferencie z roku 2001 v slovenskom preklade a znovuvydanie dvojjazyčnej publikácie Eszter M. Molnárovej s názvom Ondrej L. Áchim v literatúre. KPBČ navrhuje vypísanie súťaže v rôznych umeleckých žánroch na tému život a dielo O. L. Áchima, resp. usporiadanie vedecko-populárnej súťaže pre stredoškolákov župy typu „Kto čo vie o O. L. Áchimovi?“. Opäť by mala byť nastolená otázka udelenia titulu Čestný občan mesta tomuto významnému dejateľovi dolnozemských Slovákov a padol návrh zvážiť umiestnenie pamätnej tabule na Hoteli Fiume. Do tamojšej kaviarne zavítal počas svojej návštevy Békešskej Čaby maďarský básnik Endre Ady. O vzťahu literáta a sedliackeho politika, alebo ako ho sám Ady nazval sedliackeho Apolóna, hovorila na stretnutí výskumníčka Áchimovej protirečivej osobnosti Eszter M. Molnárová, ktorá o. i. vyzdvihla, že Ady venoval svojmu priateľovi až deväť príspevkov.

V druhej časti zasadnutia, na ktorom sa zúčastnili predstavitelia hostiteľskej inštitúcie, iniciátorského Kruhu priateľov Békešskej Čaby, Čabianskej organizácie Slovákov, Hospodárskej fakulty Univerzity sv. Štefana, Spolku ochrancov a skrášľovateľov mesta a Samosprávy Békešskej Čaby, prítomní urobili prvé konkrétne kroky v záujme prípravy budúcoročných osláv.

(csl)

Ohlasy na prvé kolo parlamentných volieb

Čo s historickým víťazstvom Fideszu?

Veľmi blízko k ústavnej väčšine

Maďarský občiansky zväz - Fidesz 11. apríla so ziskom takmer 53 % hlasov presvedčivo vyhral prvé kolo volieb do Národného zhromaždenia MR, získal 206 kresiel z 386-členného parlamentu, pričom 25. apríla v druhom kole volieb má reálnu, jedinečnú, až historickú šancu získať dvojtretinovú, ústavnú väčšinu. Druhí skončili so značným odstupom socialisti (Maďarská socialistická strana - MSZP - 19,31 %) nasledovaní extrémistickým Hnutím za lepšie Maďarsko - Jobbik (16,69 %) a stranou Politika môže byť iná (LMP - 7,43 % hlasov).

Politici a politológovia - analytici pri hodnotení výsledkov prvého a v očakávaní druhého kola volieb uvádzajú najrozličnejšie dôvody a argumenty za a proti, na tomto mieste by sme radšej spomenuli jednu menej známu a „prežúvanú“ skutočnosť: Radikálna, protirómska strana Jobbik (aj ako zakladateľka Maďarskej gardy) dostala voličské hlasy teritoriálne veľmi nepomerne - vo volebných obvodoch na východ od Dunaja veľa, od Dunaja na západ zase očividne menej. Teda čím chudobnejší kraj, čím väčšie sociálne napätie, tým lepšie pre Jobbik. A to môže byť už aj varovaním pre víťaza volieb, ktorý to vôbec nebude mať jednoduché. Stojí pred ním otázka, čo si vlastne počať s historickým víťazstvom, ako zmierniť obrovské rozdiely v krajine a medzi ľuďmi, ako zabrániť ešte výraznejšej radikalizácii spoločnosti? Nehovoriac už o ireálne veľkých očakávaniach širokej vrstvy sympatizantov, ale vlastne aj tých, ktorí nevolili Fidesz, veď aj oni sú zainteresovaní na tom, aby sa krajina konečne postavila na nohy a prekonala hospodársku, morálnu a všelijakú inú krízu. Navyše tak, aby sme spolu s vaničkou nevyliali aj chúďatko dieťa, teda aby zato zostala demokratická podstata nášho postkomunistického, akobyuž-kapitalistického zriadenia.

Španielske predsedníctvo Európskej únie pochválilo doterajšie výsledky volieb, ale má obavy. „Zdá sa znepokojujúce, že zosilnelo populistickejšie politické spektrum, radikálnejšia extrémna pravica,“ povedal tajomník pre európske záležitosti Diego Lopez Garrido. Dodal, že sa musíme snažiť, aby postavenie extrémistov v únii bolo čo najslabšie. V januári 2011 Maďarsko od Španielska prevezme polročné predsedníctvo únie. „Dobrý výsledok Jobbiku dokazuje, že je tu problém, ktorý treba riešiť - sociálne vylúčenie, chudoba, marginalizácia a tiež slabosť socialistov,“ myslí si analytik bruselského Centra pre štúdium európskych politík Piotr Kaczynski.

Slovenská republika tvrdo pracovala a aj naďalej bude pracovať na prosperite všetkých svojich občanov bez ohľadu na národnosť a záleží jej na všetkých ľuďoch bez výnimky - vyhlásil prezident SR Ivan Gašparovič na margo vzťahov s Maďarskom, v ktorých podľa jeho slov panuje v posledných rokoch zvýšená nervozita. Novej maďarskej vláde, ktorá vzíde z parlamentných volieb, vyslal prezident SR posolstvo, že „Slovensko je pripravené na čestný a úprimný vzájomný dialóg bez akýchkoľvek podmienok, dialóg dobrých susedov a spojencov a tých, ktorí si vážia a rešpektujú jeden druhého a pozerajú sa do budúcnosti.” Gašparovič zároveň doplnil, že pri cestách do zahraničia závidí prezidentom krajín, v ktorých žijú Slováci, že majú takú národnostnú lojálnu menšinu ako oni. „Vážia si svoju históriu, ale sú lojálni k štátu, v ktorom žijú,” zdôraznil.

Predseda slovenskej vlády Robert Fico so svojím maďarským kolegom je pripravený „stretnúť sa kedykoľvek a kdekoľvek a rokovať o čomkoľvek, čo sa týka našich spoločných záujmov ako susedov a členských štátov NATO a EÚ. Predpokladám, že predstavitelia budúcej maďarskej vlády si vyhodnotili skúsenosť z pokusov dosiahnuť spektakulárne medzinárodné víťazstvo nad susedom a dostať Slovensko na kolená internacionalizovaním sporov a presadzovaním jednostranných nátlakových riešení“ - upozornil R. Fico. Predseda opozičného Kresťansko-demokratického hnutia (KDH) Ján Figeľ v tejto súvislosti novinárom povedal: „Máme záujem na tom, aby historické traumy nezaťažovali našu spoluprácu s Maďarskom. Nebudeme však akceptovať zasahovanie do našej suverenity, respektíve šírenie revizionizmu a extrémizmu. Záleží aj na tom, či Orbán využije výrazné volebné víťazstvo aj na zlepšovanie vzťahov so susednými krajinami.“

Politológ Zoltán Kiszelly na margo maďarsko-slovenských vzťahov po maďarských voľbách povedal: Zdá sa, že do júnových volieb na Slovensku bude prítomná na maďarskej aj slovenskej strane konfrontačná politika vo vzájomných vzťahoch, na Slovensku totiž hra maďarskou kartou stále dokáže osloviť voličov. Je vraj možné, že na jeseň sa začne obdobie zlepšenia vzájomných vzťahov. Pod povrchom však bude stále vrieť napätie, lebo Fidesz sa bude snažiť vytvoriť silné Maďarsko, na ktoré budú zahraniční Maďari hrdí. „Fidesz bude aj v symbolickej rovine viac podporovať zahraničných Maďarov - školy s maďarským vyučovacím jazykom, alebo výstavbu ipeľských mostov, ktoré by umožnili lepšiu mobilitu medzi SR a Maďarskom. Skôr či neskôr tak budú akoby potvrdené obavy, ktoré v slovenskej spoločnosti existujú,” vyjadril názor politológ.

(t-fuhl)

Poľská tragédia, šok a smútok

Žiaľ, iba žiaľ zjednocuje

10. apríla ráno postihla Poľsko tragédia, najväčšia od druhej svetovej vojny. Vládny špeciál Tupolev Tu-154, lietadlo, ktorým cestoval poľský prezidentský pár Lech Kaczynski s manželkou Máriou a početnou delegáciou, havarovalo pri pokuse pristáť na vojenskom letisku neďaleko ruského mesta Smolensk. Zahynulo všetkých 97 cestujúcich. Delegácia na čele s prezidentom bola na ceste do ruského mesta Katyň, kde sa mala zúčastniť na pietnej spomienke pri príležitosti 70. výročia masakry viac ako 22-tisíc dôstojníkov poľskej armády sovietskou NKVD. V leteckom nešťastí Poľsko stratilo prakticky celé armádne velenie, časť prezidentskej kancelárie, mnohých parlamentných poslancov, zahynula časť poľskej intelektuálnej elity. Katastrofu v Smolensku preto právom označujú za druhú katynskú tragédiu poľského národa. Pritom ani iným národom sa nestalo, aby toľko ľudí, ktorí zastávali najvyššie funkcie v štáte, zahynulo pri jednej leteckej katastrofe. Politici našich krajín sa zhodujú, že na podobnú tragédiu, kde štátny smútok prekročil hranice jednej krajiny, si Európa nepamätá. Viacero štátov stredoeurópskeho regiónu vrátane Maďarska a Slovenska vyhlásilo štátny smútok v deň pohrebu poľského prezidenta. Prakticky celý civilizovaný svet vyslovil hlboká sústrasť poľskému národu a pozostalým obetí havárie prezidentského špeciálu, vyjadrujúc aj solidaritu s Poľskom a podporu vláde krajiny, ktorá prišla o množstvo vysokých predstaviteľov. Národná tragédia, nesmierny smútok, obrovský žiaľ - podobným spôsobom ako tomu bolo pred piatimi rokmi po úmrtí pápeža Jána Pavla II. - dokázala zjednotiť Poliakov v krajine, ale aj rodákov po celom svete, ako aj Poliakov a svet. Smútok len stupňuje, ak si uvedomíme, že k podobnému zjednoteniu akosi dochádza len v čase nešťastí, žiaľ, iba žiaľ zjednocuje.

(fuhl)

Romantické bicentenáriá

Chopin a Schumann na jarnom Visegrádskom koncerte

Je už tradíciou, že kultúrne inštitúty Českej republiky, Poľska a Slovenska spolu s maďarským rezortom kultúry prispievajú do ponuky Budapeštianskeho jarného festivalu spoločným koncertom. Do usporiadania tohoročného Visegrádskeho koncertu sa zapojil aj budapeštiansky Hudobný salón. Organizátori pozvali do Festeticsovho paláca v Budapešti sólistov z krajín visegrádskeho zoskupenia, ktorí predniesli diela Fryderyka Chopina a Roberta Schumanna. Obaja stredoeurópski hudobní skladatelia sa narodili v roku 1810 a boli určujúcimi postavami európskej hudobnej literatúry XIX. storočia. Kultúrne inštitúty krajín V4 svojim tohoročným spoločným koncertom chceli upriamiť pozornosť milovníkov hudby na spoločné duchovné dedičstvo, ktoré predstavujú diela týchto dvoch geniálnych komponistov, ako aj na význam spolupráce týchto krajín. Na koncerte účinkovali sólisti Mária Hanyová (Slovenská republika), Alicja Węgorzewska-Whiskerd (Poľsko), Martin Šrejma (Česká republika), Péter Cser a klavirista Alex Szilasi (Maďarsko), ktorý bol zároveň umeleckým vedúcim programu.

(br)

Vyučovanie slovenčiny už ôsmy školský rok

Základná škola F. Istványiho v Hollóháze

Už ôsmy školský rok prebieha vyučovanie slovenského jazyka v Základnej škole Ferenca Istványiho v Hollóháze, zemplínskej slovenskej obci, známej predovšetkým výrobou porcelánu. Slovenský jazyk tu vyučuje učiteľka zo Slovenska Valéria Jacková, kvôli zvýšenému počtu žiakov od tohto školského roku jej pomáha mladá slovenčinárka, miestna rodáčka Čilla Mušinská.

- Zavedenie výučby slovenčiny bolo spoločnou iniciatívou školy, vtedajšieho vedenia obce na čele so starostom Miklósom Smuczerom a predsedu miestnej slovenskej samosprávy Ladislava Angyala, ktorý aj v súčasnosti pôsobí v tejto funkcii. Spočiatku nám ponúkol obrovskú pomoc Menšinový odbor Ministerstva školstva a kultúry MR, osobne zástupca jeho riaditeľky Štefan Kraslán, - informovala nás o začiatkoch výučby slovenčiny riaditeľka Eva Tóthová.

- Sama pociťujem, že v súčasnosti v obci už oveľa menej počuť slovenské slovo, než začiatkom osemdesiatych rokov, keď som sa sem spolu s rodinou nasťahovala. Slováci sa tu usadili v polovici 18. storočia a zaoberali sa lesnými prácami, neskôr sa väčšina z nich zamestnala v sklárskej hute, z ktorej sa časom stala keramikárska manufaktúra. Neskôr tu začali vyrábať aj porcelán. Prichádzali sem robotníci z rôznych kútov monarchie, ale v prevahe boli vždy Slováci. Niektorí z terajších obyvateľov, príslušníci najstaršej generácie, ešte hovoria miestnym nárečím a máme nádej, že výučba slovenčiny v našej v škole vráti dnešným deťom materinský jazyk ich predkov, - povedala nám pani riaditeľka, ktorá pochádza z Nového Mesta pod Šiatrom, z rodiny, ktorá má tiež aj slovenské korene, a to priamo zo Slovenska.

- Slovenčinu tu začala vyučovať učiteľka novomestskej slovenskej školy Andrea Nováková. Po jej odchode sme sa cez osobné kontakty dostali k Valérii Jackovej, ktorá k nám dodnes prichádza vyučovať zo Slovenska. Od prvej chvíle sme si vytvorili veľmi dobré ľudské a pracovné vzťahy. Slovenčinu sme zavádzali postupne prvé tri ročníky, terajší ôsmy, siedmy a šiesty ju mali ako voliteľný predmet. V ďalších ročníkoch - so súhlasom rodičov - sa stala riadnym vyučovacím predmetom. Je to lepšie, veď nemusíme ročník rozdeliť na skupiny. Keďže počet detí vzrástol, potrebovali sme pomoc pre našu pani učiteľku. Od tohto školského roku je ňou miestna rodáčka, naša bývalá žiačka Čilla Mušinská. Ona študovala slovenčinu na Strednej odbornej škole cestovného ruchu pri Gymnáziu Lajosa Kossutha v Novom Meste pod Šiatrom. Potom sme ju aj my nabádali, aby sa zapísala na pedagogiku a slovenčinu. Absolvovala Vysokú školu pedagogickú v Ostrihome a už aj minulý rok pracovala u nás externe popri štúdiu, - informovala nás pani riaditeľka.

- Nie je ľahká úloha privábiť deti na štúdium ďalšieho jazyka. Valéria je rodená pedagogička, keď treba, dokáže byť aj prísna, ale vždy je milá. Aj s novou kolegyňou sme maximálne spokojní. Spolu pripravujú s deťmi dvojjazyčné programy, napríklad na fašiangy, Deň matiek, alebo vlani na Vianoce to bolo chodenie s betlehemom. V budúcnosti by chceli nacvičovať slovenské choreografie aj v umeleckej škole, v ktorej sa deti v popoludňajších hodinách učia hudbu, ale aj ľudový tanec. S ľudovými tradíciami sa dostávajú do styku aj na hodinách, učiteľky pozývajú medzi žiakov miestne Slovenky, s ktorými si spolu spievajú a rozprávajú sa o živote kedysi, v čase ich detstva. Veľmi populárnou spoločnou tradíciou so školou v Borši, odkiaľ k nám dochádza pani Jacková, je Deň priateľstva, na ktorom sa stretávajú deti a pedagógovia, spoločne varia a zabávajú sa, resp. žiaci súťažia v recitovaní. Naposledy sme na túto aktivitu pozvali aj skupiny z okolitých škôl, v ktorých sa vyučuje slovenčina (Erdőhorváti, Fizér, Pálháza - Malá Huta), ako aj z ďalšej obce na Slovensku, zo Skároša. S deťmi zo Slovenska si naši žiaci môžu v praxi precvičovať, čo sa naučili na hodinách slovenčiny, - povedala nám o práci slovenčinárok riaditeľka E. Tóthová.

V priestrannej budove školy, ktorú odovzdali roku 1986, sa 96 žiakom venuje 13 pedagógov. Okrem miestnych do nej chodia aj deti z blízkej obce Kéked, ktorú kedysi tiež obývali Slováci. Z celkového počtu žiakov hodiny slovenčiny navštevuje 71 detí, perspektívnym cieľom vedenia školy je dosiahnuť 90-percentnú účasť, v takom prípade by sa mohli uchádzať o výhodnejšiu podporu.

- Som nesmierne rada, že počas spoločných výletov na Slovensko sa rodičia na vlastné oči môžu presvedčiť, ako ich deti dokážu v praxi uplatniť vedomosti, získané na hodinách slovenčiny, - podelila sa s nami o svoje skúsenosti učiteľka V. Jacková. - Nedávno sme boli v Trebišove, pravidelne chodievame do Košíc, kde okrem dómu, historického mesta a rôznych múzeí si raz ročne pozrieme aj jednu rozprávku v divadle. Organizujeme aj letné poznávacie zájazdy na Slovensko, naposledy sme boli na výlete pri Zemplínskej šírave. Pri organizovaní týchto aktivít, ako aj na Mikuláša či na Deň detí, nám veľa pomáha miestna slovenská samospráva a osobne jej predseda Ladislav Angyal. Deti sa rady stretávajú aj s miestnymi staršími ľuďmi, ktorí ešte hovoria po slovensky, napríklad teta Maňa im často upečie nejaké dobroty... Inak od tohto školského roku sa venujem desiatim žiačikom nižšieho stupňa aj v neďalekom Fizéri, kde sa rodičia milo prekvapili, keď sme im ukázali, aké básne a piesne si deti osvojili od septembra, - povedala pani Jacková a dodala, že z jej strany bolo dobré rozhodnutie začať vyučovať v Maďarsku. V jej spoločnosti sme sa spoznali s niekoľkými šiestačkami, ktoré dosiahli pekné úspechy v osvojovaní si slovenčiny. Navštívili sme aj prváčikov pani učiteľky Mušinskej, ktorí nám smelo predviedli, ako vedia pomenovať časti ľudského tela.

(csl)

Slovenská retrospektíva v SI

Slovenský inštitút v Budapešti v spolupráci s Ministerstvom kultúry SR, Slovenským centrom fotografického umenia, Fakultou masmédií Bratislavskej vysokej školy práva a Národným osvetovým centrom usporiadali 14. apríla vernisáž výstavy Slovenská retrospektíva. Prítomných, medzi nimi mimoriadneho a splnomocneného veľvyslanca Slovenskej republiky v Maďarsku Petra Weissa, privítal riaditeľ SI Milan Kurucz a odovzdal slovo kurátorovi expozície Mariánovi Pauerovi.

- Táto výstava má dlhú, štvorročnú históriu. Pred štyrmi rokmi som bol delegátom za Slovensko na 28. svetovom kongrese Medzinárodnej federácie fotografického umenia (FIAP). Kongres sa uskutočnil v Číne a rozhodovalo sa na ňom, kto bude organizátorom, 29. kongresu. V konkurencii štyroch krajín vyhralo nakoniec Slovensko. To bol prvý impulz, čo ukázať delegátom, keď prídu na Slovensko, zo slovenskej fotografie. Členmi FIAP-u sú tak amatérski, ako aj profesionálni fotografi. Na Slovensku je momentálne tridsať nositeľov rôznych ocenení FIAP-u. Nebolo jednoduché zhromaždiť tieto fotografie, pretože mnohí z autorov už nie sú medzi nami. Nezostalo mi nič iné, len chodiť dva roky a navštevovať ich známych a príbuzných, dávať dohromady túto kolekciu. Urobiť výber z toho, čo bolo k dispozícií. Sú tu aj rarity. Po prvýkrát tu spolu vystavujú dve legendy slovenskej fotografie. Je tu výber Martina Martinčeka, ktorý bol pôvodným povolaním právnik a farebné fotografie Karola Kállaia. Keby sme neboli robili túto výstavu, tak Karol Kállai by nebol ani našiel tieto fotografie, pretože na ne úplne zabudol. To sú fotografie zo šesťdesiatych rokov. Záberov, ktoré sú vo vedľajšej miestnosti, vás chcem upozorniť na fotografiu Ladislava Noela, ako dve ženy nesú v košíku malé dieťa. Tá bola urobená roku 1958 práve v Budapešti. Mali sme pôvodne pripravených vyše deväťdesiat fotografií, ale vzhľadom na priestor sme sa rozhodli, že urobíme zúžený výber a predstavíme vám len tie skutočne najlepšie, - povedal kurátor expozície, poďakoval riaditeľovi SI za srdečné privítanie a pozval prítomných na prehliadku výstavy.

(aszm)

Červený mramor na Veľkú noc v Tardoši

More tanca a tanečné more

Členovia Tanečného súboru Červený mramor z Tardoša pripravili na Veľkonočnú nedeľu pre obyvateľov obce prekrásny program.

Ako sme sa dozvedeli od vedúcej súboru Ibolye Nagyovej, program pomenovali More tanca - po stopách našich ľudových tradícií. Divákom predviedli nielen náročné choreografie na zvyčajne vysokej umeleckej úrovni, ale ich doplnili projekciou archívnych fotografií a filmov z folklórnych regiónov, odkiaľ choreografie pochádzali: z Kalotasegu, Zemplína, Gemeru, Peštianskej župy a z údolia Galgy.

„Pre členov tanečného súboru je veľmi dôležité, aby obyvatelia osady čo najlepšie spoznali ľudovú kultúru, preto sme pred každou choreografiou predstavili aj danú oblasť: jej zemepisnú polohu, charakteristické prvky, miestny kroj a typy tancov. Archívne zábery hlboko zapôsobili na publikum, ktoré prežilo cestovanie v čase,“ uviedla vedúca súboru.

V programe okrem dospelých tanečníkov vystúpil aj dorast súboru a členky miestneho pávieho krúžku Gerecse, ktoré rozveselili divákov prekrásnymi miestnymi slovenskými piesňami.

O hudobný sprievod súboru sa postarala kapela Újra (Znovu), ktorá hrala aj pri nácviku tancov, ktorý nasledoval po 90-minútovom programe. Tu sa každý záujemca mohol naučiť základné tanečné kroky niektorých choreografií. Program pripravil Imrich Nagy a dokumentárnu projekciu zostavila Judita Nagyová.

„Bolo pre nás veľkým potešením, že o našu prácu prejavili obyvatelia obce taký veľký záujem, ba prišli sa na nás pozrieť aj ľudia z iných osád, aj spoza hraníc,” pochválila sa I. Nagyová. Ako povedala, veria, že ich činnosť v záujme zachovávania tradičnej ľudovej kultúry spoznajú v čoraz širšom okruhu a tým získajú priaznivcov maďarského i slovenského folklóru, sprostredkujú svetu hodnoty slovenskej ľudovej kultúry v Maďarsku.

J. Nagyová (ef)

Slovenské dni na Veľkej tržnici v Budapešti tretí raz

Máme čo ukázať Maďarsku

Slovenské výrobky vzbudzovali pozornosť zákazníkov v budapeštianskej Veľkej tržnici na Námestí Fővám začiatkom apríla. Tradičné podujatie Slovenskej agentúry pre cestovný ruch (SACR) a Obchodného oddelenia Veľvyslanectva Slovenskej republiky v Budapešti sa uskutočnilo tretí raz.

„Slovensko sa musí prezentovať ako celok. Na Slovensku nemáme iba vodopády, vrchy, hrady a kaštiele, ale k tomu ponúkame niečo dobré na jedenie a niečo dobré na pitie, to všetko pri dobrej hudbe. Z malokarpatskej oblasti sme tento krát priniesli víno, ktoré je známe aj v Maďarsku. Pestujú ho v trojuholníku Burgenland-Sopron-Malé Karpaty. Doniesli sme pivo, ktoré sa vyrába aj v Maďarsku: je to Zlatý bažant z Hurbanova a ponúkame známe slovenské napolitánky Horalky a Tatranky, ktoré nadnes už dostať aj v Maďarsku. Novinkou sú pochutiny: horčice, kečupy, chreny. Okrem toho sa tu prezentujú cestovné kancelárie Boci travel a Neckermann a katalógmi aj Car Tours, ktoré ponúkajú dovolenky na Slovensku,“ informovala nás zástupkyňa SACR Soňa Jelínková.

Podujatie sa začalo slávnostným otvorením, kde s krátkym prejavom vystúpil pracovník Slovenského inštitútu Peter Tomčik, ktorý povedal, že nestačí poznať Slovensko ako krajinu, ale treba poznať aj tradičné slovenské výrobky. Zároveň pozval prítomných na spoznávanie našej materskej krajiny.

Zaujímavá bola napríklad ochutnávka pochutín: kečupu, horčice a chrenu. Tradičná slovenská značka Snico už vyše 50 rokov vyrába pochutiny vysokej kvality, vyrobené z prvotriednych surovín a podľa originálnych tradičných receptúr. Pochutiny tvoria silnú skupinu produktov s významným podielom na slovenskom trhu. Ako nás informoval zástupca firmy v MR Ján Gedor, maďarský trh je zaujímavý a zároveň náročný. Firma, ktorá nemá široké portfólio výrobkov, je na maďarskom trhu štyri roky. Jej produkty dostať kúpiť v domácich reťazcoch potravinových obchodov a maloobchodov. Realizuje ich cez dcérsku spoločnosť Snico Hungária, ale ako prezradil J. Gedor, ich obrat zatiaľ nie je taký, aký by očakávali. Práve k zmene tohto stavu môže viesť aj ich účasť na slovenských dňoch na tržnici na Námestí Fővám. Oproti našej materskej krajine sa v Maďarsku lepšie predáva majonéza. Horčice majú Maďari radšej ochutené, ktoré sa nevolajú tak ako v slovenčine: kremžská je napríklad lahodná, plnotučná zas tradičná.

Majiteľ vinohradníctva a vinárstva Rastislav Čistý priniesol do Budapešti ochutnať modranské vína. „Tentokrát predstavujeme veltlín zelený z roku 2008, kategorizovaný ako neskorý zber. Tento ročník sa na výstavy nedával, ale ročník 2009 má už niekoľko diplomov,“ povedal. Ako sme sa dozvedeli, priniesli tridsať litrov vína, ktoré „čapovali“ z desaťlitrového súdku. „Ľudia sa veľmi zaujímajú o naše vína,“ hovoril o svojich dojmoch mladý vinár. Spoločnosť v súčasnosti hospodári v meste Modra na 2,5 ha vlastných viníc, pričom spracúva výhradne vlastné hrozno. Jej snahou je zachovať tradíciu pestovania viniča, výroby vína a vinárskych tradícií v rodine a Malokarpatskom regióne. V súčasnosti pestuje päť odrôd, ktoré podľa možnosti má rozdelené na piesočnaté a hlinité pôdy. Jej vína dostať v lokálnych vinotékach a na internete, lebo chce kráčať s dobou. Nedorába veľa vína: tento rok mala desaťtisíc fliaš. Ochutnávka na budapeštianskej tržnici bola štyrikrát za deň a súdok sa rýchle vyprázdnil.

Pri stole s vínom na javisku vystupoval harmonikár Vlado Kever z Bínoviec pri Trnave. Jeho hra na harmonike a prekrásny kroj priniesli kúsok Malých Karpát do srdca Budapešti.

Spoločnosť I.D.C. Holding, a. s., je najvýznamnejším producentom cukroviniek a trvanlivého pečiva na Slovensku. Výroba sa sústreďuje v troch výrobných podnikoch (Figaro Trnava, Pečivárne Sereď a Pečivárne Holíč) s takmer 100-ročnou tradíciou výroby, ktoré zamestnávajú spolu viac než 1500 zamestnancov. Do Maďarska priniesli perníky Bombík, trubičky, müzli tyčinky, cukríky Snehulky s mentolovou príchuťou a napolitánky: Horalky, Tatranky a Lina. Ako sme sa dozvedeli od predstaviteľky spoločnosti Magdolny Székelyovej, ich výrobky dostať v každom väčšom obchodnom centre.

Zástupcovia cestovných kancelárií sa pochválili, že nadviazali kontakty s nádejnými maďarskými návštevníkmi. Pred letnou turistickou sezónou je to veru veľmi potrebné. Podľa predbežných odhadov navštívilo trhovisko za tieto tri dni 40 tisíc ľudí, vrátane cudzincov, keďže budova na Námestí Fővám je turistickým bodom hlavného mesta.

Po vydarenom podujatí nemôže nasledovať nič iné, iba otázka: či sa bude niečo podobné opakovať častejšie? Pozitívnu odpoveď sme dostali od Sone Jelínkovej, ktorá nám prezradila, že podobné podujatia plánujú organizovať dvakrát ročne, podobné výrobky predstavia v júli tohto roku.

Eva Patayová Fábiánová

Obnovené ihrisko v Slovenskom Komlóši

Veľa ľudí sa 7. apríla prišlo pozrieť na slávnostné odovzdanie obnoveného ihriska na Jahodovom námestí v Slovenskom Komlóši. Okrem miestnych škôlkárov a žiakov základnej školy sa tu zišlo aj veľa dospelých. Prítomných v mene mestskej samosprávy privítala primátorka Rita Garayová. Akciu svojou prítomnosťou poctil aj parlamentný poslanec József Dancsó, poslanci mesta a starostovia okolitých osád. Zo slávnostného príhovoru vysvitlo, že vytvorenie ihriska stálo dvadsaťdva miliónov forintov. Deväťdesiat percent získali v konkurze Európskej únie a desať percent poskytlo mesto. Po slávnostných príhovoroch prekvapila prítomných skupina miestnych škôlkárov so slovenskými a maďarskými detskými piesňami a básňami. Potom ihrisko prevzali najmenší obyvatelia mesta. Veselo sa rozbehli k hračkám, hojdačkám, preliezačkovej trati, pieskovisku, domčeku, starší si premeriavali basketbalovú dosku s košom a dospelí ohnisko na opekanie a pekné lavičky. Stavbu realizovala spoločnosť Játékfalva Kft. zo Šopronu.

(aszm)

Rozprávanie starej mamy

92-ročnej Márie Lehoczkej Tószegiovej

Článok o najstaršej členke Evanjelického klubu dôchodcov v Slovenskom Komlóši vo mne dozrieval niekoľko mesiacov. Jej život bol vždy naplnený prácou, ale nikdy sa nesťažovala. Vždy mala v sebe veľa energie a silnej vôle. Mimochodom, je to moja starká, Mária Lehoczká Tószegiová.

Babka, ktorá v tomto roku oslávi 92. narodeniny, chodí o paličke. Hoci už trocha stratila na vitalite, pamäť má fantastickú. Využila som jej zhovorčivosť a požiadala som ju, aby mi porozprávala o svojom živote.

Stará mama uzrela svetlo sveta 28. augusta roku 1918, v rodine kupca s obilím, desať rokov po smrti svojej sestry, ktorá zomrela ako jedenásťročná na šarlach. Ich rodina patrila medzi zámožnejšie.

- Moji rodičia nezdedili majetok, ako napríklad rodina Lehoczkyovcov, ktorá mala sto hektárov pôdy. Oni museli veľmi ťažko pracovať, kým nadobudli majetok. Môj otec bol spočiatku nádenníkom neďaleko Komlóša, potom musel ísť na vojnu. Po návrate z vojny mu mlynár Pipíš ponúkol prácu. Mal skupovať kukuricu a pšenicu. Otec bol precízny a šikovný, mlynár si ho obľúbil a platil mu podiel zo zisku. Začal pomaličky bohatnúť. Povšimla si ho židovská kupecká rodina Herczogovcov, ktorá mu ponúkla lepšie miesto s vyšším platom, ktoré prijal. V tom čase sa dal dokopy s bratom tvojho starého otca z otcovej strany, so zadĺženým, ale rafinovaným pánom Matajsom. Môj otec mu podpísal niekoľko zmeniek a čoskoro aj on stratil majetok. Ale otec nebol hlúpy. Na návrh právnika dal včas prepísať majetok na svoju manželku, - povedala.

Keď sa Marka narodila, jej mama mala už štyridsať rokov. Darmo túžili po ďalšom dieťati, osud im ho nedožičil.

Starká ako trojročná začala chodiť do materskej školy na Rákócziho ulici. Tu sa s tridsiatimi deťmi zaoberala len jedna učiteľka. V tom čase mohli chodiť do škôlky len tí, ktorí za to zaplatili, ostatné deti sa hrali na ulici. Vtedy sa skamarátila so súrodencami Pipíšovcami. Po škôlke si krátili dlhú chvíľu na ulici, kde s veľkým elánom hrali futbal. Babka darmo mala bohatých rodičov, nekupovali jej veľa hračiek. Nerada sa hrala s bábikami, ale zbožňovala lopty. Päť rokov chodila do základnej školy, ktorá bola neďaleko ich domu. Vtedy sa skamarátila s Ančou Borošovou a Marikou Lehoczkou, ktorá sa neskôr stala krstnou mamou jej detí.

- Pamätám sa, aká som bola planá ako prváčka. Sedela som na okraji lavice a stále som kopala do chlapcov. Náš triedny sa nehneval na mňa, mal ma rád, - spomína.

Moja starká bola veľmi chorľavé dieťa, často mala zápal mandlí a ucha. Ako žiačka základnej školy ochorela na šarlach. Chýrny lekár Dr. Túri presvedčil jej rodinu, že jej pomôžu iba nové, dovtedy neznáme lieky. Stal sa zázrak, starká vyzdravela. Odvtedy bol Dr. Túri priateľom ich rodiny. Babka si pamätá, že všetky lieky obsahovali aníz, chuť a vôňu ktorého dodnes nemá rada. Pamätá si, ako jej otec musel držať hlavu a násilím jej dať do úst kvapky, inak by liek neužila. Po skončení základnej školy išla do meštianky, kde zbožňovala krúžok telocviku, najmä skok do výšky a bežecké preteky. Pravidelne chodila na súťaže, bola najlepšou bežkyňou nielen v škole, ale aj v župe. Jej fotky a ceny viseli na stenách meštianky. Rodičia ju zapísali do rôznych záujmových krúžkov, okrem telocviku tancovala, spievala v zbore a vyšívala. Vďaka pravidelnému pohybu už nebola taká chorľavá. Len raz v živote ležala v nemocnici v Debrecíne, keď mala osemnásť rokov a vybrali jej mandle. Prečo práve v Debrecíne? Nuž preto, lebo vtedy na Komlóši pôsobil mladý lekár, Dr. Bocskai, ktorý vyštudoval v Debrecíne a aj manželku mal Debrecínčanku. Po skončení meštianky sa starká plná energie a plánov zapísala na dvojročné štúdium strojopisu a rýchlopisu, ktoré úspešne absolvovala v Orošháze. Keďže to bolo tesne pred vojnou, bývala doma na Orechovej ulici a pomáhala mame. Nemali ľahký život. Vtedy sa pralo ručne, vodu nosili zo studne. Spolu piekli aj domáci chlieb, a to na celý týždeň, čo bola otrocká robota, ale chlieb bol oveľa chutnejší ako dnešný.

- Veľa som v tom čase cestovala malým vlakom. Chodievala som na sálaš môjho otca. Pomáhala som, kde bolo treba. Dlhé roky tam bývala rodina Károlyovcov, ktorá obrábala pôdu a nám dávala polovicu úrody, - prezradila starká.

Jej najlepšou kamarátkou bola manželka Dr. Túriho Mária Blahová. Spolu sa zabávali na báloch, ktoré sa vtedy konali v hoteli Komló. Boli to krásne časy! S kamarátkami sa viezli na vyzdobenom koči na bál, hintov vtedy mali len najbohatšie rodiny, napr. Lehoczkyovci. Hotel Komló bol veľmi elegantný, na prízemí s cukrárňou a reštauráciou, kde hrala živá hudba. Na báloch sa mohli zúčastniť len pozvaní hostia. Moja babka a jej kamarátky boli vždy vítané. O živote chudobného ľudu veľa nevedeli. Na moju otázku, či vie, ako vyzerali kedysi priadky, sa na mňa čudne zadívala. - Čo si myslíš, že ja som chodila na priadky? Ani kroj som nikdy nemala! My sme nosili úzke šaty, oni široké sukne. Nekamarátili sme sa, moje kamarátky boli školené. Šaty mi šili najlepšie krajčírky na Komlóši a v Budapešti, - povedala. Látky nakupovala v Segedíne a v Békešskej Čabe, z ktorých jej kamarátka Zuzana Foková, majiteľka salónu v Budapešti, šila módne kostýmy, sukne, bundy. - Môžem ti povedať, že som mala šťastný život. Otec mi kúpil všetko, po čom som zatúžila. Nechcela som sa vydať, lebo prišla vojna. Mala som dosť bohatých pytačov, ale chcela som vyčkať koniec vojny, - povedala. So starým otcom Pavlom Lehoczkým, pracovníkom ministerstva obrany v Budapešti, inak tiež Komlóšanom, sa zoznámila prostredníctvom kamarátiek Judity a Zuzany Lehoczkej. Vydala sa zaňho v roku 1947, o rok neskôr sa narodilo ich prvé dieťa, moja mama Mária a o šesť rokov synček Pavol. Bývali spolu so starými rodičmi na Orechovej ulici. - Keby neprišla vojna, tak by tvoj starý otec mohol zmaturovať a stal by sa dôstojníkom. Ku koncu vojny pracovníci ministerstva utekali do zahraničia. V Nemecku ich chytili a dostali sa do zajateckého tábora. Tvoj starý otec sa vrátil domov v roku 1946. Dva roky potom, ako sme sa zosobášili, sa začal zaoberať našou pôdou. Károlyovci odišli zo sálaša do neďalekého Kopánču. Počas vojny Komlóš neutrpel veľa škody, Rusi ho ako slovenskú dedinu ušetrili. Ale neskôr zámožnejším rodinám, akými boli aj Lehoczkyovci, poštátnili všetku pôdu. Keď sa mi narodili deti, už tu boli Rusi. Zobrali nám všetko, čo len mohli. Keď sme mlátili obilie, stáli pri mláťačke s ceruzkami v rukách a zapisovali si do notesu, koľko vriec sme mali. Ani na osivo nám nenechali, - spomínala si stará mať. Ako to prežili? Ukradli si zo svojho trochu osiva, ktoré zasiali okolo sálaša. Tak mohli chovať trochu hydiny a ošípané, ktoré sa pásli okolo sálaša. Len tak bolo možné prežiť toto mimoriadne ťažké obdobie.

- Keď bola tvoja mama malá, prosíkala ma o mäso. Nemohla som jej dať, nemala som odkiaľ. Sem-tam sme chytili holuba, ktorého sme nemuseli my chovať. Často sme jedli kapustu na oleji s chlebom. Raz môj muž zohnal prasiatko, z ktorého sme vychovali osemdesiatkilové prasa. Zabili sme ho v noci, báli sme sa, aby sa to nik nedozvedel, lebo tvoj starý otec by išiel do väzenia. Upiekla som mäso, zaliala som ho masťou a tak sme mali občas trochu mäsa. Ale všetko, o čom ti hovorím, sa vzťahovalo len na kulacké rodiny, iným, hladným robotníkom, Rusi rozdávali potraviny. V šesťdesiatych rokoch tvojho starého otca donútili k tomu, aby vstúpil do družstva Alkotmány (Ústava). Prišli preňho o polnoci, odniesli ho na radnicu. Zastrašovali ho. Ako sa neskôr dozvedel, vo vedľajšej izbe dovtedy mlátili bekeč (huňu), kým nepodpísal, že dobrovoľne vstúpi do družstva. Pracoval ako agronóm, popri robote zmaturoval a urobil si Vysokú školu poľnohospodársku v Hódmezővásárhelyi. Neskôr pracoval na živočíšnej farme, kde sa zaoberal chovom ošípaných. Tam si ho veľmi vážili, bol inseminátor, potom sa stal vedúcim živočíšnej výroby, odkiaľ išiel do dôchodku, - konštatovala.

Stará mama veľa pracovala, vychovala dve detí, varila, prala, chovala ošípané a hydinu, okrem toho každý deň chodila do vinice, kde pestovala zeleninu na predaj. Ako povedala, vtedy sa im uľahčil život, keď dostali od družstva záhumienok. Zasiali, čo chceli a z toho mohli chovať domáce zvieratá. Prebytok predala na trhu, kam rada chodievala. Do smrti starého otca predávala zeleninu, klobásu a kvety. (Bola veľmi hrdá na svoju štipľavú, podľa nej chýrnu komlóšsku klobásu.) Pred niekoľkými rokmi sa jej život náhle zmenil. Babka už dlhé roky žila sama, keď dostala krvácanie do mozgu. Po niekoľkých dňoch na intenzívnom oddelení sa prebrala a poprosila sestričky, aby jej natreli chlieb s maslom a položili naň komlóšsku klobásu. Vtedy sme už vedeli, že chorobu prežije. Už nie je taká silná, ako bola predtým, ale pamäť má v poriadku a vôľu tiež. Žije u svojho syna a je aktívnou členkou Evanjelického klubu dôchodcov, kde v príjemnej spoločnosti a pohode trávi svoje dni od rána do večera.

Andrea Szabová Mataiszová

Pedagóg a polyhistor zo Spiša Karol Juraj Rumi

Pôsobil aj na Dolnej zemi

K najvýznamnejším predstaviteľom neskorého osvietenstva v Uhorsku patril Karol Juraj Rumi. Narodil sa 18. novembra 1780 v Spišskej Novej Vsi v rodine obchodníka a daňového úradníka. Keď v rodisku skončil základnú školu, v rokoch 1794-99 študoval na evanjelickom lýceu v Kežmarku. Gymnaziálne štúdium ukončil v školskom roku 1799-1800 na reformovanom gymnáziu v Debrecíne, kde si osvojil popri nemčine a slovenčine aj maďarčinu. Po zakončení gymnaziálneho štúdia pokračoval v štúdiu na göttingenskej univerzite a vo Wolfenbütteli. Po ukončení univerzitného štúdia krátko pracoval v odborných novinách, ale čoskoro sa vrátil domov a usadil sa v Kežmarku. Tam na lýceu bol v rokoch 1803-05 mimoriadnym profesorom matematiky, filozofie a nemeckej literatúry. Tu sa prvýkrát oženil, ale jeho manželka Vilhelmína onedlho zomrela. Z Kežmarku jeho ďalšia cesta viedla do Sliezska, kde sa na gymnáziu v Tešíne v rokoch 1805-07 stal zástupcom riaditeľa s tým, že vyučoval grécky, latinský, nemecký a francúzsky jazyk, dejepis a zemepis. V roku 1807 sa vrátil do rodiska a stal sa riaditeľom a profesorom spišskonovoveského gymnázia, kde mal plat 250 zlatých. O niečo vyšší plat (300 zlatých) dostal, keď bol v rokoch 1808-10 evanjelickým farárom v Smolníku. Počas tohto pôsobenia v roku 1809 získal na Wittenberskej univerzite titul doktora filozofie. V Smolníku sa oženil druhýkrát a s manželkou Dorotou mali potom štyri deti. Roku 1810 ho pozvali do Šoprone, kde bol do roku 1813 profesorom filozofie a dejepisu za plat 700 zlatých, po roku mu ho zvýšili na 900 zlatých.

Vysokovzdelaného a encyklopedickými vedomosťami disponujúceho Karola Juraja Rumiho chceli získať k vyšším cieľom, o čo mal aj on sám záujem. V roku 1813 prijíma ponuku grófa Juraja Festetiča za profesora do ním založenej hospodárskej školy, známej ako Georgicon v Keszthelyi. Vyučoval na nej ekonómiu, zoológiu a prírodovedu a tam už mal plat tisíc zlatých. Počas šopronského pôsobenia sa spoznal s treťou manželkou Žofiou Müllerovou. Dobrý chýr o jeho univerzálnosti sa dostal až k srbskému metropolitovi Ivanovi Stratimirovičovi, ktorý Rumiho pozval za riaditeľa pravoslávneho gymnázia do Sriemskeho Karlovca, kde za Jánom Grosom a Andrejom Volným bol v poradí tretím riaditeľom pochádzajúcim zo Slovenska (štvrtým bol Pavol Magda). Tu pôsobil do roku 1821 a v tom istom roku nastúpil za zástupcu riaditeľa a profesora evanjelického gymnázia v Bratislave. Tu mal zaujímavý vokátor: okrem ročnej peňažnej mzdy 536 zlatých dostal tri siahy dreva a od každého žiaka 16 zlatých. Po nedorozumeniach s profesorom Zsigmondim v roku 1823 odchádza so šiestimi deťmi do Viedne, kde pôsobí ako odborný spisovateľ a súkromný učiteľ v šľachtických rodinách.

Pod vplyvom skoršej korešpondencie s ostrihomským arcibiskupom slovenského pôvodu Alexandrom Rudnayom a častejšími stykmi s vyššími katolíckymi hodnostármi o rok neskôr 11. novembra 1824 konvertoval na katolícku vieru. Počas pobytu vo Viedni sa snažil dostať miesto profesora na viacerých univerzitách a keď neuspel, napísal žiadosť ostrihomskému biskupovi o pomoc. Táto dlho neprichádzala a tak okrem iných márnych pokusov o vhodné miesto rozhodoval sa predať aj svoju bohatú knižnicu. Nakoniec v roku 1828 primas A. Rudnay sa predsa ozval a pozval ho do Ostrihomu za profesora. Tam do roku 1847 pôsobil v seminári ako profesor uhorského práva a štatistiky a súčasne bol kustódom arcibiskupskej knižnice. Karol Juraj Rumi bol polyhistorom, ktorý okrem toho, že pôsobil výlučne ako pedagóg, sa vo svojej činnosti a diele zaoberal hospodárskymi a prírodnými vedami, zvlášť botanikou a zoológiou, ale aj staviteľstvom a širokým okruhom spoločenských javov. Počas štúdia v Göttingene u profesora Johana Genersicha dostal základy literatúry, ktorá jeho dráhu usmerňovala aj na túto oblasť životnej tvorby. Alexander Lombardini, ktorý pravidelne v rubrike Slovenský Plutarch v Slovenských pohľadoch uverejňoval život a dielo najvýznamnejších osobností zo Slovenska, v Slovenských pohľadoch č. 5 v roku 1887 o K. J. Rumim napísal, že si Rumi dopisoval s mnohými domácimi a zahraničnými osobnosťami. Zo slovenských uviedol J. Čaploviča, G. Dankovského, M. Hamuljaka, J. M. Hurbana, A. Jordanského, B. Kopitara, J. Palkoviča, P. J. Šafárika, J. Seberíniho. Bol členom Spolku milovníkov reči a literatúry slovenskej a so štúrovcami sa zaslúžil o propagáciu slovenskej literatúry. Propagoval moderné hospodárstvo, ekonomický pokrok, z ktorých myšlienky rozpracoval vo vedeckých a populárnych monografiách. Najnovšie poznatky zavádzal aj v školách, kde pôsobil ako učiteľ a tiež na hospodárskom inštitúte v Keszthelyi. Ako uznávaný odborník bol členom Mineralogickej spoločnosti v Jene. Významné sú jeho práce o rozvoji priemyslu v Uhorsku, najmä lesného hospodárstva a potravinárstva. Z historických a spoločensko-vedných diel je to štatistický a geografický slovník miest a obcí habsburskej monarchie, biografický súpis najvýznamnejších vtedajších osobností a štúdie o rodnej Spišskej stolici, Žiline a Bratislave. Alexander Lombardini napísal, že v jeho literárnej a publicistickej činnosti sú slovacikálne články v Štúrových Slovenských národných novinách, Orle Tatranskom, a že v rukopise zanechal dielo „Agenda Slavica“ (390 strán) a zbierku slovenských a ilýrskych piesní. Do tlače pripravil rukopisy Tomáša Maukscha - spišského botanika, zakladateľa tatranskej flóry. V nemčine vydal 16 a v latinčine 3 pôvodné diela. V cudzojazyčných periodikách publikoval 107 nemeckých, 30 maďarských, 2 latinské, 2 chorvátske, 2 srbské, 1 latinský a 1 francúzsky odborný článok. Napísal desiatky cudzojazyčných článkov s rôznym obsahom (137 latinských, 127 nemeckých, 13 maďarských a 1 francúzsky ). Z jeho bohatej knižnice sa jedna časť roztratila a dostala sa do rúk knihovníkov v Nemecku a druhá časť sa stala majetkom Uhorskej akadémie vied. Karol Juraj Rumi zomrel na veľkonočnú nedeľu 5. apríla 1847 v Ostrihome.

Ján Jančovic

33. Medzinárodné cyklistické preteky KSI-Csepel v Pilíši

Medzi obcami Santov - Čobánka - Verešvár usporiadali 33. Medzinárodné cyklistické preteky KSI-Csepel. Preteky v horskej cyklistike sledovalo množstvo divákov, ktorí neoľutovali, že si tento jarný deň vyšli na čerstvý vzduch do Pilíšskych hôr.

Na štart sa postavilo stopäťdesiat cyklistov z Maďarska, Slovenska, Srbska, Fínska a Rakúska. Preteky boli zároveň kvalifikáciou na I. Olympijské hry mládeže v Singapure. Víťazstvo v kategórii dospelých si odniesol pretekár Cador Rida z Maďarska.

27-kilometrovú trať museli absolvovať dorastenci dvakrát, dospelí a juniori štyri razy. V pretekoch súťažili mladí cyklisti na cestných a na horských bicykloch a na BMX. - Chceli sme, aby mladí pretekári súperili s dospelými. V kategórii dorastencov skončili na prvom a na druhom mieste moji bývalí zverenci Ferenc Stubán a Tamás Pintér, - povedal hlavný organizátor súťaže Miklós Somogyi.

Najlepší pretekár v kategórii mužov bol Cador Rida z Maďarska, striebornú medailu získal Zsolt Dér zo Srbska a tretie miesto obsadil Esad Hasanovič tiež zo Srbska. V kategórii U19 na prvom mieste skončil Ferenc Stubán (MR), na druhom Tamás Pintér (MR) a tretie miesto obsadil Michal Habera zo Slovenska. V kategórii U17 si zlatú medailu odniesol Ábel Kenyeres (MR), striebornú Bálint Varró (MR) a bronzovú Máté Kiss (MR). V kategórii žien bola prvá Veronika Kormošová (MR), druhá Adrienn Gyurjánová (MR) a tretia Luca Vasková (MR).

(fv-aszm)

.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.