1 otázka - 1 odpoveď
odpovedá pedagóg a znovuzvolený predseda Čabianskej organizácie Slovákov Michal Lásik

- Nedávno sa uskutočnilo Valné zhromaždenie Čabianskej organizácie Slovákov s voľbou nového predsedníctva. S akou koncepciou bude fungovať ČOS v blízkej budúcnosti?

- Čabianska organizácia Slovákov mala Valné zhromaždenie 21. marca, na ktorom bolo zvolené aj nové vedenie. Ešte pred voľbou členovia schválili správu predsedu a správu o našej verejnoprospešnej činnosti. Musíme vychádzať z toho, na čo sme pyšní: predovšetkým sa nám podarilo zachovať našu početnú členskú základňu, ktorá má vyše dvesto ľudí, k starým členom sa pridalo aj niekoľko nových, a vstúpili do našej organizácie aj mladí ľudia. Ďalej sa tešíme tomu, že sa nám aj v tejto krízovej dobe podarilo zachrániť tri piliere nášho fungovania: v našom vlastníctve zostal Dom slovenskej kultúry, naďalej fungujú naše motelové služby, hoci nie v takej miere, ako predtým, pre krízu využíva jeho služby menej malých podnikateľov a turistov, ale dúfame, že sa táto situácia časom zlepší. Pre nás je asi najdôležitejšie, že fungujeme naďalej ako regionálne centrum Celoštátnej slovenskej samosprávy, lebo spolupráca medzi týmito dvoma organizáciami je vynikajúca. Dodal by som, že financií je, žiaľ, stále menej, čo aj viedlo k zmene koncepcie. Musíme klásť dôraz na naše skupiny, aby pocit súdržnosti zosilnel, preto v budúcnosti budeme organizovať viac programov a podujatí pre seba, ktoré by slúžili na posilnenie spolupatričnosti a vzájomného spoznávania. Rovnako to chceme urobiť v celom regióne, chceme vybudovať intenzívnejšie vzťahy s obcami, ktoré k nám patria. Samozrejme, usporiadame aj akcie celoštátneho charakteru ako Jarmok alebo remeselnícky tábor. Pokračujeme taktiež v našej vydavateľskej činnosti, Čabiansky kalendár a mesačník Čabän budú naďalej vychádzať. Spomenul by som aj to, že chceme udržať dobré kontakty s mládežou, s Organizáciou slovenskej mládeže v Maďarsku, ako aj s miestnymi mladými ľuďmi. Vybudujeme užšiu spoluprácu s Organizáciou komlóšskych Slovákov a s kultúrnym spolkom sarvašských Slovákov Vernosť. Aktívne spolupracujeme so študentmi čabianskeho gymnázia, ktorí vykonávajú dobrovoľnícku prácu, 50 hodín za štyri roky. Sme gestormi tejto činnosti, prispievame k tomu, aby sa naši mladí zoznámili so staršou generáciou. Študenti nám pomáhajú pri rôznych akciách, napríklad pri VZ, registrácii, pri usporiadaní výstav a podobne.

Ďalším predsavzatím do budúcnosti je rozšírenie spolupráce so Slovenskom. Od Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí sme získali financie na naše programy, na Klobasiádu, Cezhraničnú súdržnosť, na reprezentáciu na krajanskom dvore v Detve, takisto na usporiadanie remeselníckeho tábora a na spoločné projekty so Slovákmi z dolnozemského regiónu. Okrem toho chceme, aby sa zlepšili naše staršie vzťahy so slovenskými obcami od Brezna po Martin, ale aj s Krompachmi, ktoré v poslednom čase pokrivkávali. Chceme, aby ČOS v blízkej budúcnosti fungovala v znamení súdržnosti a ľudovej diplomacie, a to nielen v rámci našich skupín, ale aj celého regiónu, krajiny, ba aj mimo hraníc.

Andrea Kiss

Šikmá veža!

Pred týždňom zverejnili na webovej stránke programu PISA ďalšie šokujúce údaje o úrovni pätnásťročných žiakov v Maďarsku. Studená sprcha nepadla dobre ani v decembri, ale už ani chýrnou „maďarskou kreativitou“ sa nemôžeme pýšiť, totiž čerstvé údaje sa týkajú práve kreativity a oblasti riešenia problémov. Údaje sú katastrofálne, nachádzame sa na 33. mieste zo 44 zúčastnených krajín.

Ale o čom vlastne hovorím? Štúdia PISA sa vo svete uskutočňuje od roku 2000 v trojročných cykloch a poskytuje údaje o vedomostiach a zručnostiach 15-ročných žiakov zúčastnených krajín.

Jej cieľom nie je hodnotiť výkony jednotlivých žiakov alebo škôl, ale sledovať výsledky vzdelávacích systémov jednotlivých krajín. Posúďte sami, či je ten systém efektívny, alebo nie.

Hlavnou testovanou oblasťou poslednej štúdie PISA bola matematická gramotnosť. Zároveň sa sledovala aj úroveň vedomostí a zručností žiakov z čitateľskej, prírodovednej gramotnosti a z oblasti riešenia problémov. Už spomínané decembrové výsledky žiakov vo všetkých troch oblastiach boli výrazne nižšie, ako je priemerný výkon krajín OECD. Ale najsmutnejšou správou je to, že významne (cca. o 30%) narástlo zastúpenie žiakov v tzv. rizikovej skupine s najnižšou úrovňou vedomostí. To znamená, že žiaci rizikovej skupiny nedisponujú ani najzákladnejšími zručnosťami, ktoré sú bezpodmienečne potrebné pre ďalšie vzdelávanie, z čoho vyplýva, že zostanú nekvalifikovanými pomocnými pracovníkmi, v podstate nezamestnanými.

Môžeme hľadať vinníkov za nepriaznivé údaje, isto sa nájdu takí, ktorí to celé zvalia na vládu, či na pedagógov, alebo na médiá, na spoločnosť. Ale ruku na srdce, tvorcami budúcnosti sme my dospelí, tí pätnásťroční sú naše deti, oni sú naša budúcnosť. Zrejme len žneme, čo sme zasiali.

Jarná remeselnícka dielňa pre deti

Členovia rodinnej remeselníckej dielne Zrnko usporiadali 15. marca v Santove remeselnícku dielňu v Obecnom dome. Tematikou dielne bol maďarský národný sviatok, takže deti zhotovovali koníky z papiera, husárov z rôznych surovín, alebo trikolóry v zaujímavej podobe, vytvorili odznaky so srdiečkami, autíčkami a podobne. Rodinná remeselnícka dielňa Zrnko je záujmovým zoskupením santovských žien, ktoré sa snaží zaujať mladé rodiny s deťmi vo veku 3-7 rokov. Pri organizovaní podujatí im pomáha obecná samospráva nielen morálne, ale aj finančne. Na občerstvenie detí prispievajú aj rodičia. Ich podujatia sa uskutočňujú ročne aspoň šesť razy, pričom sa pokúšajú usporiadať nielen remeselnícku dielňu, ale aj pohybové aktivity. Nebolo to inak ani v túto marcovú sobotu, keď si deti mohli zajazdiť vo dvore základnej školy na koňoch.

(ef)

Busta „Sedliackeho kráľa“ Ondreja L. Áchima sa konečne dostala na zaslúžené miesto

Po viacročnom byrokratickom boji sa koncom marca dostala na zaslúžené miesto busta bývalého čabianskeho agrárneho politika a parlamentného poslanca - často nazývaného „Sedliackym kráľom“, „Tótskym gazdom“ a „Apolónom“ - Ondreja Likera Áchima. Odhalenie sa uskutočnilo v rámci slávnostného programu 26. marca.

Historický moment poctili svojou prítomnosťou viacerí poprední činitelia maďarskej i slovenskej politickej a inštitucionálnej sféry, poslanci slovenských národnostných samospráv, členovia občianskych organizácií. Moderátori predpoludňajšej slávnosti Erika Zemenová Palecsková a Levente Galda zvlášť pozdravili podpredsedu Národného zhromaždenia Istvána Jakaba, parlamentného poslanca Dr. Andrása Aradszkého, veľvyslanca SR v Maďarsku Rastislava Káčera, generálneho konzula SR Štefana Daňa, predsedu Úradu Slovákov žijúcich v zahraničí Igora Furdíka, riaditeľa Slovenského Inštitútu v Budapešti Gabriela Hushegyiho, predsedu CSSM Jána Fuzika, predsedu Výboru pre osvetu, mládež, výchovu a šport VZ župného mesta Békešská Čaba Petra Zelenyánszkeho, vedúceho oddelenia národnostných vzťahov Ministerstva ľudských zdrojov Richarda Tircsiho, predsedu Agrárno-historickej komisie Maďarskej akadémie vied Dr. Istvána Orosza, agrárneho historika Pála Románya, predsedníčku Pamiatkového výboru Ondreja Likera Áchima Eszteru M. Molnárovú, predsedu Slovenskej národnostnej samosprávy XII. obvodu Budapešti Michala Hrivnáka a predsedu Organizácie slovenskej mládeže v Maďarsku Ondreja Kiszelya. Na slávnosti sa zúčastnili aj Áchimovi pravnuci Iván Medvegy a Dr. István Bóna.

Po maďarskej a slovenskej štátnej hymne v podaní Mládežníckej dychovky zo Šóškútu ako prvý pozdravil prítomných v mene maďarského parlamentu a vyjadril úctu vodcovi agrárno-socialistického hnutia v Uhorsku, rodákovi z Békešskej Čaby Ondrejovi L. Áchimovi István Jakab. Po krátkom predstavení životnej dráhy agrárneho politika a parlamentného poslanca mu vyslovil uznanie nasledujúcimi slovami: „Áchimove individuálne kvality, charakter, habit, jeho sebavedomé, vzdorovité povahové črty, dôslednosť ho robili ozajstným zástupcom sedliactva. Mobilizoval obrovské energie. Bol neúprosný a vedomý si toho, že ozajstný boj vyvoláva význačné konflikty záujmov. S hrdosťou sa hlásil za zástupcu ľudí. … Jeho tvrdý postoj mu prinášal medzi sedliakmi popularitu, u protivníkov vyvolával nenávisť. Jeho zničená kariéra a životné dielo svedčia o tom, že tvoril natrvalo, jeho boj je pre nás dodnes príkladom. Áchimov kult v Békešskej Čabe je živý, a živým musí byť aj v celej krajine.“

V mene župného mesta Békešská Čaba sa prihovoril Peter Zelenyánszki. Okrem iného citoval britskú expremiérku Margaret Thatcherovú, podľa ktorej človek nikdy nemá behať s masou, musí vždy ísť svojou cestou. Tento citát sa podľa Zelenyánszkeho vzťahuje na Áchima, medzi čabianskymi sedliakmi často nazývaného aj ako náš Ondriš.

Po ňom sa ujal slova predseda CSSM Ján Fuzik. Spomenul začiatky, keď sa pred tromi rokmi CSSM rozhodla podporiť iniciatívu Pamiatkovej spoločnosti Ondreja Likera Áchima a Slovenskej samosprávy XII. obvodu Budapešti postaviť honosný pamätník čabianskemu rodákovi. Vyjadril slová vďaky niektorým významným osobnostiam, ktoré spolupracovali na tomto projekte, predovšetkým sochárovi Attilovi Mészárosovi a generálnemu riaditeľovi Maďarského poľnohospodárskeho múzea Dr. Györgyovi Fehérovi. J. Fuzik uviedol, že pôvodné odhalenie sochy bolo naplánované pred dvoma rokmi, malo sa uskutočniť pri príležitosti 100. výročia úmrtia a 140. výročia narodenia Ondreja L. Áchima. Vtedy sa to nepodarilo, ale generálny riaditeľ umožnil v priestoroch spomenutého múzea jej slávnostné predstavenie, kde bola socha dva roky vystavená. S blížiacim sa dátumom tohtoročných parlamentných volieb J. Fuzik poznamenal, že „zhodou okolností si pamiatku na Áchima pripomíname v období, keď sa troška naňho podobáme. Vieme, že bol poslancom uhorského snemu. Dnes Slováci v Maďarsku, aj všetky ostatné národnosti, budú mať možnosť po prvý raz v histórii krajiny zvoliť si svojich parlamentných zástupcov, a keď aj nie plnoprávnych poslancov, akým bol Áchim, aspoň národnostných hovorcov. Som o tom presvedčený,“ povedal a dodal, že „aj pre nás, pre našu národnosť, a pre všetkých parlamentných zástupcov a národnostných hovorcov je jeho charakter určite nasledovaniahodným príkladom.“

O význame agrárneho politika hovoril aj predseda Agrárno-historickej komisie MAV Dr. István Orosz. Vyzdvihol, že Áchim bol prvým, ktorý vytvoril také sedliacke hnutie, sedliacku stranu, v ktorej sa spájalo národné cítenie s myšlienkou spoločenského pokroku. Ďalej naznačil, že na prelome 19. a 20. storočia slovu sedliak pripisovala spoločnosť pejoratívny podtón. Áchim sa však napriek tomu definoval za hrdého sedliaka, lebo sedliacku vrstvu vždy považoval za najužitočnejšiu. Mnohí jeho rovesníci ho považovali za nového Juraja Dóžu.

Na slávnosti sa prihovorili aj predsedníčka Pamiatkového výboru Ondreja Áchima Eszter M. Molnárová a predseda Slovenskej národnostnej samosprávy XII. obvodu Budapešti Michal Hrivnák. Predsedníčka výboru poznamenala, že v predchádzajúcich rokoch 31 slovenských a maďarských intelektuálov pracovalo a snažilo sa o vystavenie Áchimovej sochy, medzitým organizovali konferencie na jeho počesť, vydali knihu v slovenčine i v maďarčine a dali umiestniť pamätné tabule v dvoch mestách. Poďakovala sa za výbornú prácu sochárovi Mészárosovi a za pomoc Jánovi Fuzikovi, ktorý, ako E. M. Molnárová uviedla, tento projekt podporil nielen morálne, ale aj finančne. Hrivnák vo svojom prejave polemizoval o tom, do akej miery bol Áchim Slovák či Maďar. Na záver svojho vystúpenia konštatoval, že pre jeho vykonanú prácu v prospech oboch národov má zaslúžené miesto v panteóne popredných osobností spoločnej slovensko-maďarskej histórie.

Po prejavoch nasledovalo odhalenie busty Istvánom Jakabom a Jánom Fuzikom.

Medzi slávnostnými príhovormi zazneli Áchimove obľúbené slovenské piesne v podaní ľudového spevokolu Orgován z Békešskej Čaby. Mládežnícka dychovka zo Šóškútu pod vedením Sándora Kaszása zahrala melódiu zhudobnenej básne Endreho Adyho Vyletel páv. Niektorí bádatelia tvrdia, že táto báseň mohla byť napísaná práve pre Áchima, lebo maďarský básnik a agrárny politik boli v dobrom priateľskom vzťahu. Báseň potom zarecitovali herci sarvašského divadla Cervinus Teatrum Zsuzsa Dósa a Géza Benkő, ktorí predviedli aj momenty zo života Ondreja L. Áchima. Po kultúrnom programe všetci prítomní dostali možnosť vzdať hold pamiatke sedliackeho kráľa. Po slávnostnom odhalení busty sa konala recepcia v aule Maďarského poľnohospodárskeho múzea, kde si pozvaní vypočuli aj slová agrárneho historika a emeritného profesora Pála Románya. Záujemcovia si môžu pozrieť bustu významného bojovníka za sedliactvo počas príjemnej jarnej prechádzky v Budapeštianskom mestskom parku pri Hunedoarskom zámku (po maď. Vajdahunyad vára) neďaleko sochy známeho uhorského kronikára Anonyma.

Andrea Kiss

Lutherov dom - druhá šanca pre závislých v Slovenskom Komlóši

Evanjelický cirkevný zbor a Evanjelická diakonia v Slovenskom Komlóši získali nový objekt. V rámci celodňového podujatia odovzdali 19. marca v susedstve evanjelického kostola Lutherov dom, ktorý by mal slúžiť ľuďom trpiacim rôznymi závislosťami.

Nápad sa zrodil pred dvoma rokmi na základe prieskumu, podľa ktorého v Slovenskom Komlóši a jeho okolí je vysoký počet tých, ktorí trpia nejakou závislosťou. V Sarvaši už roky funguje podobný model, ktorým sa nechali inšpirovať aj komlóšski evanjelici. Výsledkom ich neúnavnej práce je Lutherov dom, ktorý by mal zabezpečiť dennú starostlivosť pre pätnásť ľudí.

Odovzdávanie zariadenia sa začalo bohoslužbou, ktorú celebroval dekan západobékešskej diecézy Zsolt Lázár. Kázeň začal otázkou na zamyslenie: „Čo bolo tvojou najväčšou chybou v živote, čo si pokazil a chcel si napraviť, ale si nedokázal?“ Lázár spomenul príklad talianskeho futbalistu Roberta Baggia, ktorý nedal jedenástku v osudovom zápase, a tak jeho družstvo nepostúpilo do finále turnaja. Po uplynutí štyroch rokov sa Baggio ocitol v takej istej situácii, dostal novú šancu, aby predošlú chybu napravil. Vtedy dal gól, šancu nevynechal. Mnoho ľudí sa trápi dôsledkami zlého rozhodnutia, mnohí by chceli začať znova, ale nevidia nádej, druhú šancu. „Práve Pán Boh nám chce prostredníctvom svojho Syna odovzdať, že nádej a šanca stále existujú. … Kristus nám priniesol tú druhú šancu, on priniesol spásu, čo každého živí a každého ubezpečuje, že nádej predsa existuje,“ vysvetlil farár. „Takto teraz dostali šancu ľudia trpiaci závislosťou, ktorí žijú v Slovenskom Komlóši a jeho okolí. Boh nám ukázal, že naše chyby nesmú byť väčšie ako jeho láska, nevieme sa dostať tak hlboko, odkiaľ by nás nedokázal zdvihnúť. Závislosti napĺňajú nedostatky a medzery, čo dokáže napĺňať iba Kristus - na tento cieľ je určený Lutherov dom, našou úlohou je zachrániť týchto ľudí pomocou Krista.“

Po bohoslužbe nasledovalo odovzdanie a posvätenie novej budovy. Na akte sa zúčastnilo približne sto ľudí, medzi nimi podpredseda Celoštátnej slovenskej samosprávy František Zelman, primátorka mesta Rita Garayová, predstavitelia evanjelickej cirkvi, cirkevných zborov a diakonií z Maďarska, Slovenska, Srbska a Sliezska. Hostí privítal farár evanjelického cirkevného zboru v Slovenskom Komlóši Atila Spišák. Vo svojom príhovore povedal, že po mesiacoch tvrdej práce Lutherov dom začne slúžiť svojmu účelu pravdepodobne začiatkom mája, po získaní všetkých povolení. Stavba sa realizovala za finančnej podpory Európskej únie a maďarskej vlády, k potrebnej sume prispel aj komlóšsky cirkevný zbor. Vyzdvihol: projekt je úspešný aj z hľadiska toho, že vytvoril tri nové pracovné miesta. „Lutherov dom, takto sme nazvali naše nové zariadenie. Dnes sme si vypočuli kázeň o druhej šanci a aj my chceme, aby bol Lutherov dom v Slovenskom Komlóši druhou šancou pre všetkých našich bratov,“ zhrnul poslanie najnovšej služby evanjelického cirkevného zboru. Po Spišákových uvítacích slovách sa prihovorili a zablahoželali k úspešnému projektu aj ďalší hostia.

V popoludňajších hodinách zorganizoval evanjelický cirkevný zbor v Slovenskom Komlóši v novej budove medzinárodnú konferenciu, ktorá sa uskutočnila po tretíkrát. Téma bola daná, hovorilo sa o starostlivosti o ľudí trpiacich závislosťami z kresťanského hľadiska. Prednášal projektový manažér István Borbola, ktorý oboznámil prítomných s údajmi celého projektu, od jeho zrodu až po ukončenie stavebných prác. Károly Centgraf predstavil fungovanie a činnosť Útulku pre drogovo závislých v Ráckeresztúre, Zsolt Lázár hovoril o službách evanjelického cirkevného zboru Starého kostola v Sarvaši. Predstavili sa aj partneri zo Sliezska a evanjelickej diakonie na Slovensku. Atila Spišák na záver konferencie uviedol, že by bolo dobré vydať z prednášok zborník, prípadne pozbierať materiály a zostaviť z nich inšpiratívnu zbierku pre záujemcov. Na konferencii sa zúčastnil aj predseda CSSM Ján Fuzik.

Andrea Kiss

Na internete je dostupný liturgický preklad Svätého písma

Na webových stránkach „Dokumenty Katolíckej Cirkvi", http://dkc.kbs.sk je dostupný liturgický preklad Svätého písma. Ide o preklad Biblie z latinskej Neovulgáty, promulgovanej pápežom Jánom Pavlom II. v roku 1979, ktorý sa používa v liturgických knihách (napr. lekcionáre či Liturgia hodín). Ide teda o texty preložené z latinských typických vydaní lekcionárov a Liturgie hodín, v slovenskom preklade schválené Kongregáciou pre Boží kult a disciplínu sviatostí pre použitie v liturgii.

Katolícky preklad Svätého písma, ktorý vydáva Spolok sv. Vojtecha (SSV) od roku 1995, kedy vyšiel po prvýkrát v jednom zväzku v SÚSCM v Ríme, obsahuje preložený Nový zákon a Žalmy z Neovulgáty (NZ vyšiel tlačou prvýkrát v roku 1986). Ostatné časti Starého zákona sú vo vydaniach SSV podľa prekladu Svätého písma z roku 1955 (text bol jazykovo upravený v deväťdesiatych rokoch minulého storočia).

Doteraz stránky http://dkc.kbs.sk obsahovali len tento text Svätého písma tak, ako ho obsahujú vydania SSV. Nakoľko z latinskej Neovulgáty (okrem Žalmov) nie je Starý zákon kompletne preložený do slovenčiny, webové stránky http://dkc.kbs.sk obsahujú dve možnosti zobrazenia liturgického prekladu.

TK KBS - J. Vidéky

Základná škola v Ďurke na súťaži v Sződligete

Začiatkom marca sa žiaci Základnej školy Gézu Gárdonyiho v Ďurke zúčastnili na kvalifikačnej súťaži s názvom XX. štátna folklórna súťaž pri Dunajskom ohybe.

„Prvýkrát sme boli na takomto podujatí, ale oplatilo sa, lebo žiaci, ktorí očarili obecenstvo vystúpeniami v slovenčine, zožali veľký úspech a získali vysoké ohodnotenia,“ informovala nás vedúca inštitúcie Marta Magyarová Braunsteinerová.

V kategórii sláčikový nástroj sa kapela obohatila o jednu zlatú kvalifikáciu. Jej členmi boli Norbert Blaskó, Gábor Juhász, László Katona a učitelia Zoltán Rónai, László Lőrik.

V kategórii harmonika bola zlatom obdarená skupina, ktorej členmi boli Bálint Hidvégi a Márk Lukács. Pripravili ich pedagógovia Lajos Pál a László Lőrik.

V prednese ľudových piesní žiakov 5. - 6. ročníka zlaté umiestnenie získala skupina Zoltána Berényiho: Viktória Baradlaiová, Fanni Kovácsová a Panna Mohácsová.

Z vyšších ročníkov si striebro odniesla Viktória Gyürkiová, žiačka učiteľky Otílie Jónásovej.

Bronzovým umiestnením sa môžu popýšiť v kategórii ľudová hra žiaci 3. - 4. ročníka učiteľky Juliany Bátyiovej Nemeczovej. V inscenácii, ktorá sa tematicky viazala k fašiangom, vystúpilo 15 detí.

V kategórii ľudová balada si bronz odniesla Liliána Berkiová. Pripravujúcou učiteľkou bola J. Bátyiová Nemeczová.

V kategórii ľudová rozprávka bronz získala Virág Zemenová (2. trieda) a ostatní druháci boli pochválení. Pripravovala ich O. Jónásová. Každému srdečne gratulujeme!

Atila Rusnák

Obdivuhodná žena na správnom mieste
Rozhovor s Editou Hortiovou

Aktívna členka Slovenskej samosprávy Budapešti, slovenského zboru III. obvodu, presbyterka evanjelického cirkevného zboru v Békásmegyeri, riaditeľka Strednej odbornej školy gastronomickej J. C. Dobosa, laureátka Radu za zásluhy Maďarskej republiky zlatého stupňa a Ceny Istvána Bárczyho Edita Hortiová je úspešná žena. Do čoho sa pustí, vo všetkom sa jej darí. Akoby dostala od sudičiek do vienka čarovný prútik, s ktorým umne narába.

Poznám ju z čias, keď bola triednou profesorkou môjho syna v budapeštianskom slovenskom osemtriednom gymnáziu. Po dvoch desaťročiach na ňu s láskou a predovšetkým s obdivom spomíname nielen my, rodičia, ale aj jej bývalí žiaci. Zbožňovali jej hodiny, ale najmä chvíle, keď sa s nimi zhovárala cez prestávky, na výletoch, vo voľnom čase. Nikdy nezabudnem, keď nás - teda nielen svojich žiakov, ale aj rodičov - pozvala do svojho útulného rodinného domu na budínskom Rímskom nábreží, aby sme sa zoznámili s jej rodinou - manželom, dvoma dcérkami a ich štvornohými miláčikmi - dvoma bernardínmi. Vďaka nej trieda tvorila družný kolektív, často sme sa cez víkendy stretávali či už na lúke pri Mlynkoch, alebo vo vinici v Černi. Bolo že to smútku, keď ju okolnosti prinútili odísť do podstatne väčšej strednej odbornej školy! Dodnes stojí na jej čele a v riaditeľskom kresle si počína skutočne úspešne, veď štyrikrát vyhrala súbeh.

- O práci Edity Hortiovej ako slovenskej poslankyne sme už neraz písali. Málo však vieme o nej ako o žene, ktorá na prvý pohľad hravo zvláda kopu úloh, ktoré nesie na svojich útlych pleciach. Že by za to mohol ten čarovný prútik? Alebo ste si priniesli z rodného domu iný zázračný recept?

- Vyrastala som v Senci, vychovávali ma starí rodičia v láske a dobrej nálade. Vždy ma učili, aby som pomohla, kde môžem a komu viem, budú si to ľudia okolo mňa ceniť a ja tým nič nestratím, nebudem mať ničoho menej.

Chodila som do triedy špecializovanej na matematiku, bolo tam veľa múdrych detí z okolitých dedín a vyučovali nás prísni, odborne dobre pripravení a ľudskí profesori. V triede, v ktorej som maturovala, bolo 36 žiakov, v štúdiách na vysokých školách pokračovalo 34 študentov, čo je vysoký pomer.

- Čo vám dalo štúdium v Prahe?

- Praha je krásne mesto, vždy bola turistickým centrom, otvorenou a multikultúrnou metropolou. Strávila som tam päť krásnych rokov, naučila som sa po česky, zoznámila som sa s manželom, ktorý tam študoval elektrotechniku a získala som diplom chemickej inžinierky so špecializáciou v odbore potravinársky priemysel a výroba piva. Mali sme pomerne vysoké štipendium, ja som už aj vtedy doučovala matematiku a tak som si dopĺňala príjmy, takže sme mohli veľa cestovať. Proste, mali sme dané všetky podmienky a žili sme veľmi dobre. Výučba bola na vysokej úrovni, svetoznáma, po skončení štúdia sme boli doma hľadaní odborníci.

- Aké boli vaše začiatky v Maďarsku? Vedeli ste si vtedy predstaviť, že raz budete riaditeľkou strednej školy s tisíc žiakmi?

- Začala som pracovať v roku 1978 v podniku Phylaxia, vo výskumnom laboratóriu, zaoberala som sa mikrobiológiou. Ale volali ma aj do pivovaru. Pracovala som tam štyri roky, bola som aktívnou členkou tímu, ktorý spolupracoval s moskovským výskumným ústavom VNI Genetika. Dvakrát ročne som cestovala do vtedajšieho Sovietskeho zväzu aj ako tlmočníčka zástupcu hospodárskeho riaditeľa podniku. Medzitým sa mi narodili dcéry. Už počas tehotenstva s druhou dcérou som začala študovať na Technickej univerzite v Budapešti, kde som získala pedagogický diplom. V roku 1983 som odišla vyučovať do budapeštianskej slovenskej školy, kde som vyučovala fyziku a techniku v ročníkoch 6 až 12. Viac mojich študentov pokračovalo v štúdiách na technickom smere v Bratislave a v Budapešti, sú medzi nimi inžinieri, ale aj atómový fyzik. So žiakmi mojej poslednej triedy gymnázia udržiavam dodnes kontakty, stretávame sa, telefonujeme si. V slovenskej škole som učila 10 rokov, boli to veľmi pekné roky môjho života.

- Od roku 1993 na pracovisku nepoužívate slovenský jazyk. Ako to robíte, že to na vašej kultivovanej slovenčine vôbec nebadať? Určite na poste riaditeľky populárnej školy máte iné starosti, než precvičovať si slovenskú komunikáciu.

- V roku 1993 som prešla na gastronomickú strednú školu vyučovať matematiku a fyziku, v roku 1997 som sa na návrh pedagogického zboru stala riaditeľkou a dodnes som v tejto pozícii. Je to obrovská škola, učí sa tu viac ako 1000 študentov, máme 80 pedagógov, 30 iných pracovníkov. Za posledných 10 rokov prešla budova úplnou obnovou, vybudovali nám veľkú telocvičňu a jedno vnútorné krídlo, vytvorili sme viac tried vybavených počítačom, projektorom a internetom. Hlási sa k nám 5-krát toľko študentov, ako môžeme prijať. Žiaci k nám veľmi radi chodia, snažíme sa ich dobre pripraviť na profesiu, ktorú si vybrali. Takže na pracovisku skutočne nemám čas na iné, ako na školu.

Po práci si ho však vždy nájdem na to, čo považujem za dôležité, potrebné. Tieto moje aktivity sú spojené so slovenským jazykom. Od počiatkov vzniku národnostných samospráv pracujem v slovenskom volenom zbore III. obvodu Budapešti, tri roky som poslankyňou Slovenskej samosprávy Budapešti. Preložila som viac učebníc pre slovenské školy, pravidelne pracujem ako lektorka, alebo korektorka nových učebníc. Prekladám pre Úrad školstva. Ale slovenčinu používam aj v súkromnom živote. Samozrejme, pravidelne čítam slovenské knihy. Sme veľmi súdržná rodina, mám bratrancov s rodinami v Bratislave, pravidelne sa schádzame, rozprávame sa, samozrejme, po slovensky.

- Na budapeštiansky slovenský ples ste prišli priamo z lyžovačky. Akoby na dôkaz, že naozaj všetko stíhate - ešte aj šport. Bol to výnimočný týždeň v rodinnom kruhu, alebo sa vám darí častejšie pobudnúť s dcérkami a ich rodinami?

- Už 20 rokov chodieva na lyžovačku celá naša rodina, pričom na to isté miesto. V tomto roku sme boli sedemnásti, lyžovali už aj vnučky.

Dcéry s manželmi, staršia má už dve dcérky, bývajú neďaleko od nás, v mestečku Budakalász. Každú nedeľu obedujeme u nás aj s mojou mamičkou. Rodinné programy robíme spolu aj v lete, koncom týždňa, a vnučky sú u nás vždy, keď je potrebná naša pomoc.

- Vždy ste ako zo škatuľky, upravená, usmievavá. Popri rodine, práci a funkciách zostáva vám čas aj na seba? Ako zvyknete relaxovať? Čo je pre vás optimálny spôsob oddychu?

- Na seba mám málo času, občas si s manželom urobíme voľný víkend, odcestujeme na 2-3 dni, vtedy si môžem oddýchnuť.

Už roky chodíme s manželom raz týždenne tancovať a aspoň raz plávať. Aj teraz máme dvoch psov a peknú záhradu, čo si z našej strany tiež vyžaduje pohyb. Je to zároveň aj oddych, práca iného rázu.

- Máte rada prekvapenia? Samozrejme, myslím príjemné. Aké by vás najviac potešilo?

- Mohla by som povedať, že ani na prekvapenia nie je čas, ale napríklad výhra v tombole na tohtoročnom budapeštianskom slovenskom plese, vďaka ktorej sme strávili päť pekných dní v Piešťanoch, bola pre nás veľmi príjemným prekvapením. Tu by som sa chcela poďakovať pánu Hromádkovi, ktorý už roky daruje do tomboly rekreačný pobyt na Slovensku.

Som optimistka, viem sa tešiť aj drobnostiam, vo všetkom a v každom sa snažím vidieť to dobré a pozitívne, vďaka tomu som skoro vždy veselá, vyrovnaná a spokojná.

Toto všetko by nebolo možné, keby mi rodina vo všetkom nepomáhala. Mám šikovné a úspešné dcéry, na ktoré som veľmi hrdá. Staršia skončila ten istý smer ako ja, je chemickou inžinierkou a tiež učí na strednej škole. Mladšia absolvovala ekonomickú univerzitu, má viac diplomov, medzi nimi aj pedagogický, a pracuje v oblasti zahraničných vzťahov. Mám dve veselé a podarené vnučky, s ktorými sa snažíme tráviť čím viac času. A stojí vedľa mňa už skoro štyridsať rokov človek, ktorý mi vždy pomáhal a vo všetkom ma podporoval, môj manžel.

- Zostaňme pri tejto príjemnej téme a prajeme vám, aby vám život pripravil ešte veľa milých prekvapení, aby vás neopustil váš optimizmus, a aby ste mali naďalej radosť zo svojej práce i rodiny.

V. Zsákaiová Držíková

Prvý jarný deň v sarvašskom arboréte

Deň usilovných mravcov je v sarvašskej základnej škole známym programom, ktorý každoročne usporadúva arborétum v Sarvaši.

21. marec sa stal nezabudnuteľným hlavne pre žiakov nižších ročníkov. Napriek tomu, že od roku 2012 sa prvý jarný deň určuje už od 20. marca, je cieľ akcie rovnaký.

Tretiaci a štvrtáci, spolu ich bolo 67, s učiteľkami Erikou Šinkovou, Zlaticou Liškovou a Annou Podaniovou strávili príjemné a zaujímavé chvíle v Pepiho záhrade. Pri vchode čakala na aktívnych pomocníkov riaditeľka Katarína Hanyeczová, ktorá všetkých privítala a popriala im chuť do práce.

Rozdelení sme boli do troch skupín podľa tried, 3.B s Martou Somlyaiovou, 4.A s riaditeľkou arboréta a 4.B trieda s Anikou Szabovou. Každá skupina bola zadelená na svoj úsek, kde nám vysvetlili, čo máme zbierať: suché vetvičky, konáre, halúzky, ale aj väčšie časti kmeňov. Dávali sme ich na určené miesta na veľké kopy, ktoré potom pracovníci odvezú. Tieto popília, spracujú a rozdrvené časti stromov sa dostanú späť do prírody v podobe koberca na chodníky. Žiaci sa nestretli so žiadnym odhodeným papierikom, ale ani iným odpadom. Cez prestávku, kým si každý zjedol desiatu, nám pri meteorologickej stanici pani Marta Somlyaiová vysvetlila a ukázala, akými prostriedkami merajú teplotu vzduchu, zeme ako aj množstvo zrážok. Deti mohli typovať, aké sú práve teraz namerané hodnoty. Boli takí šikovní žiaci, ktorým sa podarilo presne uhádnuť nameranú teplotu. Pri prístave sme mali možnosť nahliadnuť do čerpacej stanice, odkiaľ vykonávajú zavlažovanie niektorých miest. Čerpadlo bolo obrovské a práve fungovalo len malé digitálne. Pravidelne musia zavlažovať skoro 10 hektárov podľa potreby. No najväčšiu radosť mali žiaci z prehliadky miniatúr významných budov v Maďarsku. Mnohí z nás ešte nemali možnosť niektoré mestá navštíviť. Prečítali si pri každom stanovišti zaujímavé informácie o maketách. Zjavil sa malý zajačik a deti sa za ním rozbehli. No zajko bol taký šikovný, že sa im skryl v kroví. Dozvedeli sme sa aj to, že v apríli dajú do prevádzky malý vlak - maketu ako interaktívny program. Boli sme svedkami prípravy koľajníc pre spomínaný vlak. Po občerstvení sme nazreli aj na miesto, kde je už viac ako 40 pávov. Práve jeden preletel cez plot a v očiach detí sa zjavilo prekvapenie. S otvorenými ústami sledovali ako rýchlo aj zmizol. O niekoľko minút nad nami preleteli kŕdle žeriavov v klinovitých formáciách. Vydávali charakteristický zvuk, ktorý všetkých upútal.

Pred odchodom deti dostali aj sladkosti za čestne vykonanú prácu. Žiaci sa v tento deň naučili viac ako na hodine vecného učiva.

Cestou do školy sa rozprávali o tom, čo sa im páčilo.

Zlatica Lišková

Novomestská slovenská škola navštívila partnerov v Portugalsku

Maďarsko-slovenská dvojjazyčná národnostná základná škola a internát v Novom Meste pod Šiatrom už druhý školský rok realizuje európsky školský vzdelávací program Comenius v rámci programu Celoživotného vzdelávania, podporovaný nadáciou Tempus. Tému Od Ikara po medziplanetárne lety Novomešťania vypracovali spolu s ďalšími šiestimi partnerskými školami v EÚ. Súčasťou spolupráce sú aj mobility. Po minuloročnej návšteve Grécka, Turecka a Litvy, tohto roku nasledovalo Portugalsko. Riba de Ave v severozápadnom Portugalsku je sídlom tamojšej partnerskej školy, ktorá prijala medzi inými partnermi šesť piatakov z našej inštitúcie a štyroch zamestnancov školy, ktorí sa zúčastnili na projekte medzi 3.-8. marcom 2014. Tento týždeň stačil na realizáciu bohatého programu, ktorý pozostával z odbornej časti, ale aj fakultatívnych výletov, či zábavných večerov. Po vyčerpávajúcom lete z budapeštianskeho letiska, s prestupom vo Frankfurte, sme do hosťujúcej krajiny docestovali o polnoci. Pre mnohých žiakov to bol prvý zážitok tohto typu cestovania. Let hrdinsky zvládli a následne ich čakalo ďalšie vzrušenie. Rozdelenie do rodín, ktoré sa podujali o naše deti sa postarať, uvoľniť im detské izby a prechodne im zabezpečiť portugalských „bratov“ a „sestry.“ Prekladacími programami na mobilných telefónoch vyzvedali, či nie sú hladné alebo smädné, či im nie je zima, alebo či je všetko v poriadku. Tieto jednoduché vety potom čoraz istejšie používali aj bez slovníka. Vyžadovalo si to však pár dní adaptácie.
Počas týchto „zahrievacích dní” sme spoznávali Guimarães, kde bola väčšina hostí ubytovaná. Domáci koordinátor, učiteľ prírodovedných predmetov Luis Ferreira, nám hrdo vysvetľoval, že toto mesto je kolískou portugalského národa, pretože sa tu narodil prvý portugalský kráľ Alfonz I. Pri hrade týčiacim sa nad mestom stojí kaplnka, kde bol pokrstený. Centrum mesta bolo pre svoju historickú hodnotu v roku 2001 zapísané do zoznamu svetového dedičstva UNESCO. Jeho úzke uličky lemujú viacposchodové domy, oblepené farebnými obkladačkami, s úzkymi balkónmi, ktoré sú pre našinca naozajstnou raritou. 
Napriek tomu, že v úvodný deň nám počasie príliš neprialo, celý deň pršalo, výlet do Porta bol pekný. Porto je od sídla školy vzdialené asi 50 km. Počas plavby po rieke Douro sme sa dozvedeli, že tvorí deltu k Atlantickému oceánu, ktorého búrlivé vlny sme si neskôr aj pozreli. Na návšteve jednej z preslávených vínnych pivníc sme obdivovali obrovské sudy, v ktorých skladujú slávne portské. Prebrali sme si aj základné rozdelenie tohto tekutého výrobku. Známe sú Ruby a Tawny. Ako už názov napovedá Ruby sú vína, ktorých farba je rubínová. Tá vo víne zostáva len po určité štádium oxidácie. Ak chce výrobca rubínovú farbu zachovať, je nutné udržať vo víne čiastočne redukčný charakter. Redukcia sa dosahovala udržiavaním vína v sudoch s veľkým objemom. Videli sme sudy s objemom 72 000 litrov. Tie na skladovanie portského Tawny mali menší objem, 534 litrov. Výsledkom je však bledšia farba, ktorá sa podobá topásu, podľa ktorého dostalo víno aj pomenovanie. Vyrába sa však aj biele portské. Je označené ako White a zvyčajne je suché. Myslím, že pre návštevníkov, ako sme my, pochádzajúci z tokajskej oblasti, bola exkurzia portskými pivnicami viac, než poučná. Následná pešia túra po úzkych uličkách tohto starobylého mesta, patriaceho tiež do zoznamu svetového kultúrneho dedičstva UNESCO, bola naozaj zážitkom. 

Školské povinnosti neminuli žiakov ani na tomto výlete. Najprv sme sa oboznámili s hostiteľskou školou. Mala až gigantické rozmery. Ako to v portugalskom vzdelávacom systéme chodí, školy obyčajne zastávajú regionálnu funkciu. Geograficky sú sústredené v jednom centre, do ktorého dochádzajú žiaci a študenti od 6 do 18 rokov. Majú dokonca zabezpečenú aj dopravu. Školské centrum, ktoré sa v našom prípade volalo Didaxis, má preto aj autobusovú stanicu. Navštevuje ju 1200 žiakov, ktorí ráno do školy vstupujú s kartou, čim je ich prítomnosť automaticky evidovaná. Vzdelávacia inštitúcia je výborne vybavená. Priestory pre odpočinok a relax ako je fontána, parky a zeleň vytvárajú adekvátnu rovnováhu s učebňami a odbornými miestnosťami.
Na úvod nás privítali bubeníci, aby dali každému vedieť, že Didaxis má návštevu. Robia tak vraj pri každej výnimočnej príležitosti. Výnimočný bol i nasledujúci školský program. Žiaci sa zúčastnili na ukážke tzv. živého prírodovedného laboratória, v ktorom si niektoré pokusy mohli aj sami vyskúšať. Na každom kroku to buď vrelo, bublalo, ba aj vybuchovalo. Je naozaj pozoruhodné a nasledovaniahodné, aký priestor tu veda na žiackej úrovni dostáva. Spevom s hudobným sprievodom nás neskôr privítal aj školský súbor. Nedali sme sa však zahanbiť ani my. Šesť žiakov novomestskej školy si hneď po vystúpení domácich nasadilo jednotné ružové šiltovky a po slovensky rozospievali sálu. Vydobyli si za to aj medzinárodný potlesk, veď spievali pred početným multikultúrnym obecenstvom. Na nádvorí potom vystreľovali vodné rakety, ale konal sa aj tzv. miestny trh, kde malí žiaci predávali v krojoch rôzne tovary a z príjmov si potom zorganizujú napr. školský výlet. Ďalšími miestami výletov hostí boli Ovar a regionálne centrum Braga. Ovar je vojenskou základňou, kde si žiaci za prísnych podmienok pozreli výcvik strážnych psov. Dozvedeli sa, že tieto inteligentné psy, na rozdiel od mylných domnienok, začínajú cvičiť až ako jedenapolročné, keď ich zdatnosti sú už viditeľné. Mnohí si totiž myslia, že tento proces sa začína už vo veku šteňaťa. Navštívený vojenský objekt má 50 vycvičených psov. Objekt má aj oveľa viac. Napr. obrovské požiarnické autá, ktorých kapacita 10 000 litrov vody je v prípade potreby vystriekaná do 2,5 minúty. Navštívili sme tu aj letecké múzeum a videli štart helikoptéry, ktorá brala na výcvik záchrancu nad oceán. Paradoxom bolo, že základňa má aj dve štartovacie plochy, no lietadlo nevlastní. Má iba funkciu prechodného letiska pre potreby medzipristátia. Objekt je však strediskom organizovania prehliadok helikoptér. Jedna taká prehliadka na medzinárodnej úrovni sa bude konať v júni tohto roka. Na záver nášho pobytu sme navštívili aj mesto Braga. Lepšie povedané, autobus nás úzkou serpentínou doviezol k jeho najnavštevovanejšej časti, na kopec nad Bragou, kde sa týči kostol Dobrého Ježiša, Bom Jesus do Monte. Vedie tam pútnická cesta a navštívil ju aj pápež Ján Pavol II. Nachádza sa tu aj katedrála Panny Márie, najstaršia katedrála v krajine, ktorou sme sa tiež prešli. Vonku sme sa potom v jarnom slnku pokochali vo výhľade na mesto pod katedrálou.
Svoje zážitky z cesty naši malí objavitelia zverejnili na webovej stránke školy www.szlovak-sujhely.extra.hu. Pre čitateľov nášho národnostného týždenníka však už teraz niečo zo žiackych prác prezradíme. Reportáž Panny Angyalovej napr. obsahuje prekvapivo presné údaje o časoch letu. Jonatán Pribék sa vyznal, že výletom získal pekné zážitky a podobne ako Rebeka Balázsová, aj on je šťastný, že mohol navštíviť Portugalsko. Dvojičky Kazsimérszkeové sa cítili tiež veľmi dobre a obohatili sa o pekné zážitky. Pre Annu Pannu Nagyovú bolo „dobre na výlete ako aj v lietadle, bolo dobré veľa sa smiať, ale je veľká radosť aj domov sa vrátiť.“ Panna má pravdu. Ak by sme sa domov nevrátili, viac by sme toho fyzicky už ani nevydržali. Navyknúť si totiž na južanský čas odchodu do postelí po polnoci našinec bez nácviku sotva zvládne!

Júlia Kucziková

Víkend v New Yorku

Nie som zástancom spontánnych činov, no niekedy sa naozaj vyplatia. S partiou kamarátov sme sa rozhodli stráviť predĺžený víkend v New Yorku. Voľba termínu nemusela byť najšťastnejšia, veď v marci, keď sa u nás ortuť v teplomeroch už každý deň pravidelne vyšplhala nad 15 °C, v New Yorku nám bolo chladno ešte aj v dvoch pulóvroch pod bundou. Napriek tomu sme náš čin neoľutovali. Pohľad na mesto z 86. poschodia Empire State Buildingu, návšteva Madison Square Garden (obzvlášť pre fanúšika NHL), prechádzka po Central Parku, pohľad na blikajúce svetlá na Times Square, či Sochu slobody z Brooklinského mosta nám dali za pravdu. Presvedčte sa sami.

(zp)

Národnostná identita a národnostná kultúra

Katedra aplikovanej filozofie a pedagogiky Univerzity sv. Štefana v Sarvaši zorganizovala 19. marca v poradí už tretiu národnostnú konferenciu s názvom Národnostná identita a národnostná kultúra. Súčasťou konferencie bolo slávnostné otvorenie Rusínskeho výskumného ústavu, čím sa katedra stala jedinou akademickou pôdou, kde sídli a pracuje päť z trinástich národností: nemecká, rumunská, slovenská, rómska a rusínska.

Po úvodnom príhovore privítal hostí dekan katedry Imre Lipcsei a univerzitný profesor, rektor Univerzity Sv. Štefana v Gödöllő Dr. János Tőzsér. Pozdravné vystúpenia mali aj prítomní predstavitelia národností, vedúci úradu Celoštátnej rumunskej samosprávyTibor Juhász, predsedníčka celoštátnej rusínskej samosprávyVera Giricz, predsedníčka Zväzu nemeckých samospráv Békešskej župyMónika Mittag, ako aj generálny konzul Slovenskej republiky v Békešskej Čabe Štefan Daňo, predseda Celoštátnej slovenskej samosprávy v Maďarsku Ján Fuzik a primátor mesta Sarvaš Mihály Babák. Predseda CSSM hovoril o dôležitosti národnostnej kultúry, čo je základným pilierom národnostnej identity. Ako poznamenal, výber témy asi nie je náhodný, lebo úzko súvisí s blízkou budúcnosťou, veď sme pred historickými parlamentnými voľbami, keď národnosti majú možnosť dostať vlastné národnostné zastúpenie v parlamente, a nemali by sme zabudnúť ani na výsledky sčítania obyvateľstva. Poznamenal ešte, že víta spoluprácu s Katolíckou univerzitou v Ružomberku a je rád, že aj VÚ CSSM je medzi prednášajúcimi v slovenskej sekcii. Na záver zagratuloval k otvoreniu rusínskemu výskumnému ústavu.

Program medzi príhovormi spestrili vystúpenia detí zo sarvašskej slovenskej školy Sándora Berkeho a Zsuzsanny Mártaovej, študenti katedry zatancovali rumunské tance a nechýbala ani poézia v podaní Erzsébet Baloghovej, ktorá je poslucháčkou aj na rómskej katedre. Poslednou vystupujúcou kultúrnej zložky bola Julianna Ábelová, ktorá zahrala na flaute známe melódie.

Pracovný program konferencie odštartoval dvoma plenárnymi prednáškami. Zástupca štátneho tajomníka Ministerstva ľudských zdrojov zodpovedný za národnostné a spoločenské vzťahy Csaba Latorcai vystúpil na tému Výsledky národnostnej politiky vlády a ďalšie možnosti rozvoja, po ktorom rektor vysokej školy Ferenca Gála Dr. Gábor Kozma prednášal o národnej výchove, identite a kultúre. Ďalším slávnostným bodom konferencie bolo podpísanie rámcovej dohody medzi Evanjelickou teologickou univerzitou reprezentovanou rektorom Dr. Lajosom Szabóom a rektorom vysokej školy Ferenca Gála Gáborom Kozmom. Katedra aplikovanej filozofie a pedagogiky v Sarvaši bude od júla tohto roku katedrou Vysokej školy Ferenca Gála. Pri slávnostnom akte bola prítomná aj zástupkyňa evanjelického biskupa južného dištriktuMarianna Mátraiová Szabová, ktorá je aj vedúcou už spomínaného univerzitného ústavu pre prax.

Po prednáškach nasledovali zasadnutia v troch národnostných sekciách - slovenskej, rumunskej a nemeckej. V slovenskej sekcii odznelo dovedna sedem prednášok. Moderátorom v slovenskej sekcii bol Prof. Dr. István Käfer, univerzitný profesor, hlavný vedecký radca VŠ Ferenca Gála v Segedíne. Žiaľ, dve prednášateľky z Pedagogickej fakulty Katolíckej univerzity z Ružomberku Mária Vargová a Miriam Uhrinová nemohli prísť, ale pripravené prednášky predniesol ich kolega docent Ján Gunčaga. Vargovej prednáška mala názov Multikulturálna výchova v predprimárnom vzdelávaní ako spôsob poznávania kultúrnych rozdielov, kým Uhrinovej bola na tému Múzeá v edukačnej realite v kontexte primárneho vzdelávania na Slovensku a v Maďarsku. Akademický maliar Pavol Rusko vo svojej pestrej a zaujímavej prednáške hovoril o Fotografii v počítačovej grafike. Poznamenal, že sa zaoberá intermediálnou tvorbou, teda niečím, čo je medzi médiami a sú vo fáze hľadania presného výrazu na „experimentovanie“, čo vytvárajú so študentmi. Ich krédom je: mať čo povedať. Rad prednášok z Ružomberka ukončil bývalý hosťujúci prednášateľ Katedry aplikovanej filozofie a pedagogiky Univerzity sv. Štefana Ján Gunčaga. Vypočuli sme si jeho vyčerpávajúcu prednášku s názvom Učiteľský ústav v Spišskej kapitule - prvý učiteľský ústav na území Slovenska. Myšlienka založiť inštitút na vzdelávanie pre slovenských kvalifikovaných učiteľov pre dedinské školy vzniklo už za Bernolákovcov, ale za založenie prvého učiteľského ústavu môžeme vďačiť biskupovi Jánovi Ladislavovi Pyrkelovi. Z prednášky sme sa dozvedeli, že v budove Spišskej kapituly možno si pozrieť expozíciu o začiatkoch výučby na učiteľskom ústave. Zástupkyňa riaditeľky Slovenského gymnázia, základnej školy, materskej školy a internátu Mária Mayerová informovala poslucháčov o odborných aktivitách školy. Po nej nasledovala prednáška Alžbety Uhrinovej z VÚ CSSM o tom, ako napomáha ústav národnostnému školstvu. Už aj v štatúte z roku 1993 medzi cieľmi ústavu bolo uvedené, že jeho úlohou je rozvíjať vedeckú činnosť v oblasti slovenského národnostného školstva v Maďarsku. V rámci pedagogického programu poskytujú obsahovú pomoc slovenským školám, zostavovaním regionálnych historických čítaniek, jazykových učebných pomôcok a organizovaním doškoľovaní pedagógov. Chcú, aby sa do vedeckej činnosti zapojili aj študenti a preto organizujú pre nich vedecké súťaže.

Posledný vystúpil moderátor popoludnia István Käfer, ktorý prednášal o Úlohe hungaroslovakológii vo vyučovacom procese slovenského jazyka, literatúry a dejín. Hungaroslovakológia je veda o Slovákoch: národopis, jazyk, literatúra, história zahrnutá do jednej disciplíny. Z prednášky spestrenej citátmi velikánov uhorskej, slovenskej a maďarskej histórie sme sa dozvedeli, že dejiny, ale aj budúcnosť Slovákov a Maďarov sú spoločné. Popoludnie obohatené o nové informácie zhrnul a na záver sa všetkým poďakoval za vzácne skúsenosti a myšlienky.

(ik)

Tradičná zabíjačka v Jači

Členovia folklórnej skupiny Zornica a kapely Csibaj uzavreli jačiansku zimu tradičnou zabíjačkou, ktorú, verne tradíciám, začali v skorých ranných hodinách. Kým sa chlapi zaoberali spracovaním mäsa, ženy pripravili raňajky. Na prestretom stole čakali na hladošov pražená krv, slanina, varená pečeň, pečené zemiaky, nakladaná cibuľa a kyslá zelenina. Samozrejme, nemohla chýbať ani pravá jačianska slivovica.

Po raňajkách pokračovala práca. Chlapi najprv spracovali mäso do klobás a jaterníc, ktoré začali plniť na obed. Pokrájali ďalej slaninu a vypiekli z nej masť. Na tejto práci sa pod taktovkou starších chlapov ochotne zúčastnili aj miestni chlapci. Ženy a dievčatá medzitým začali variť mäsovú polievku a tradičnú bravčovú kapustnicu. Do večera všetci pociťovali príjemnú únavu.

Zlatým klincom dňa bola večera. Na ustatú družinu čakal prestretý stôl, pri ktorom mohol každý ochutnať výsledok spoločnej práce. Tradičná zabíjačková večera pozostávala z mäsovej polievky s opekanými krutónmi a nakrájanou cibuľou, vareného mäsa s chrenom, bravčovej kapustnice, pečených jaterníc a klobás s kyslou zeleninou a chlebom, a na stole nemohli chýbať červené víno a pálenka. O hudbu sa postarala kapela Csibaj.

Jačianska družina sa už štvrtý rok snaží o trvalé oživenie zabíjačkových tradícií a o ich odovzdanie mladším generáciám, čím jej členovia jednak posilňujú pocit spolupatričnosti a v neposlednom rade strávia spolu jeden príjemný deň. Starší i mladší účastníci zabíjačky sa cítili skvele a zhodli sa, že aj o rok si toto pekné podujatie zopakujú.

Tamás Tótka - zp