Ak pri obci Čabasabadi odbočíte smerom na Medeš, na kraji cesty uvidíte malú budovu s drevenou vežou. Zvedavosť premohla aj nás, zabočili sme do ulice a na naše prekvapenie tam stáli čabianske podstenkové domy zoradené jeden vedľa druhého. Táto malá dedinka je dnes súčasťou obce Pusztaottlaka, v maďarčine známej ako Tökfalu (Tekvicová dedina) a v slovenčine ako Bodzášottlaka. Tento bývalý slovenský ostrov s dvomi ulicami sa nachádza asi 3 km od obce Pusztaottlaka. Podľa Ústredného štatistického úradu má približne 65 obyvateľov a 52 bytov. Tieto počty sa do súčasného sčítania určite znížili.

Evanjelickú slovenskú históriu obce skúmal aj náš významný učený kňaz a etnograf Július Dedinský a cirkevnú matriku nájdeme na internete na adrese oskereso.hu. Pozrime sa, čo je v dokumentoch zaujímavé!

Na území dnešnej Pusztaottlaky sa nachádzajú tri dediny. Bagófalu, kde je dnešné centrum, Korozsma a Tökfalu, kde nájdeme evanjelickú faru a modlitebňu. Čiastočne kvôli tomuto množstvu osídlení a kvôli mnohým zmenám administratívnych hraníc mala táto oblasť v priebehu času rôzne názvy. Kedysi sa nazývala Bodzás, potom Ottlaka, Ottlakapuszta, Bodzás-Ottlaka, dokonca Medgyes-Ottlakapuszta, až sa napokon ustálila ako Pusztaottlaka. Do roku 1928 patrila k Medgyesbodzásu, od roku 1928 do roku 1945 ju spravoval Medeš a napokon v roku 1945 sa stala samostatnou obcou, už ako Pusztaottlaka.

Táto oblasť nikdy nepatrila Békešskej Čabe. Čabianski slovenskí evanjelici si však postupne stavali domy aj za čabianskym chotárom a ovládli tak značnú časť pohraničia. Podľa matrík sem najprv prišli sluhovia a ich rodiny z Čaby a neskôr sa tu usadili, čiastočne rozparcelovaním veľkých majetkov a čiastočne kúpou pôdy od miestnych obyvateľov.

Je ťažké povedať, kedy k osídleniu došlo, práve pre jeho infiltračný charakter a prirodzene išlo o dlhší proces. Faktom je, že evanjelickí veriaci z Bodzášu, len asi 20 rodín, si v roku 1861 svojpomocne postavili školu a spolu s čabianskym cirkevným zborom tu zriadili učiteľský úrad.

Ich prvým učiteľom bol Jozef Kutzelnik. V zápisnici z kanonickej vizitácie v roku 1868 sa už Bodzáš spomína v zozname filiálok materskej cirkvi Békešskej Čaby s tým, že má školskú budovu, ktorá slúži aj ako modlitebňa. V tom čase táto fília nemohla byť málo početná, pretože v predchádzajúcom roku 1867 prijímalo v Bodzáši 210 ľudí Večeru Pánovu.

Odvtedy sa počet evanjelikov čabianskeho pôvodu rýchlo zvyšoval. V roku 1869 v Bodzáši pokrstil levitský učiteľ Ján Getenya 23 evanjelických detí, o rok neskôr 41 detí a v roku 1875 levitský učitel Michal Balogh už krstil 51 detí.

V roku 1885 békeščabianska evanjelická cirkev zriadila v Ottlakapuste, t. j. v tejto novej, ľudnatej filiálke, miesto farára-učiteľa a zároveň postavila modlitebňu a faru a poslala jedného zo svojich kaplánov Endreho Zsilinszkého (v roku 1886), aby sa tejto úlohy ujal. V roku 1889 E. Zsilinszky odišiel organizovať evanjelických veriacich z Čaby, ktorí sa usadili na medešskej pustatine a združil tak prosperujúci cirkevný zbor v Medeši, čím sa stal jeho prvým kňazom. Bodzášsky učiteľ a farár E. Zsilinszky sa staral o viac ako 330 evanjelických rodín a v roku 1913 tu žilo 1000 evanjelických duší vrátane 120 školopovinných detí. Niet divu, že medzi tamojšími veriacimi rástla túžba stať sa samostatnou cirkvou, ktorá sa naplnila v roku 1915, keď si nová bodzášska cirkev zvolila svojho prvého riadneho farára v osobe čabianskeho rodáka Juraja Bánszkeho. Napriek veľkému počtu ľudí v evanjelickom zbore v Bodzášottlake sa mu nedarilo prosperovať. Kostol nebol postavený, bohoslužby sa stále konali v starej škole a starý farársky byt slúžil aj ako fara.

V čase výmeny obyvateľstva došlo k vážnemu úbytku aj slovenských evanjelikov čabianskeho pôvodu, ktorí sa tu usadili. J. Dedinský v osemdesiatych rokoch písal, že zbor mal len okolo 400 členov, hoci v poslednom čase sa do Čaby vrátil značný počet ľudí. Cirkev pričlenili k medešskej evanjelickej cirkvi z dôvodu veľkého poklesu počtu jeho členov a tiež pre jeho finančné vyčerpanie. V osemdesiatych rokoch slúžil farár Benő Kiss ešte dvojjazyčne. Dnes sa tam bohoslužby konajú len raz alebo dvakrát do roka, a to v maďarčine.

Hovorí sa, že ak chcete spoznať dedinu, navštívte jej cintorín. Tak sme to urobili aj my a našli sme niekoľko zaujímavých vecí. Na cintoríne sa dodnes nachádza niekoľko náhrobných kameňov so slovenskými nápismi. Mnohé z nich písané švabachom. J. Dedinský zapísal nasledujúce evanjelické priezviská pôvodom z Čaby: Adamik, Bagi, Békészki, Boros, Búvár, Csernai, Drugari, Filyó, Gajdács, Hrabóvszki, Huszár, Jancsik, Kacsán, Karlovszki, Keller, Kojnok, Kovács, Lehoczki, Obsuszt, Orosz, Pluhár, Polyák, Salamon, Simon, Sipiczki, Valastyan, Vidovenyecz, Zsibrita, Zahoran. Pri prechádzke cintorínom sme však narazili aj na priezvisko Laurinyecz, ktoré je známe ako katolícke. Zdalo sa nám to zvláštne, ale vtedy sme tomu neprikladali veľký význam.

Na spiatočnej ceste sme sa rozhodli navštíviť rumunskú časť Pusztaottlaky, nazývanú Bagófalu. Na hlavnej ulici sme videli malý kostolík, vedľa ktorého stál typický čabiansky domček. Počas fotografovania nás oslovil pán v gumákoch, ktorý sa predstavil ako zástupca starostky. Povedal nám, že dom, ktorý je vo veľmi zlom stave, bol kedysi domom katolíckeho kňaza. Dobrou správou však je, že tento rok sa začne s jeho rekonštrukciou. Dodal, že „kostol“ sa volá Kaplnka svätého Antona. Bez toho, aby som robil nejaké ďalekosiahle závery, si myslím, že to nie je len náhoda. Fara čabianskeho typu v rumunskej časti obce a kaplnka pomenovaná po svätom Antonovi (čabianska katolícka katedrála tiež nesie meno svätého Antona Paduánskeho). Myslím si, že táto téma stojí za dôkladnejší výskum.

Smerom na Čabu sme odbočili aj do Bodzášottlaky. Na konci Petőfiho ulice zametala stará pani. Rozprávali sme sa s ňou a našťastie bola veľmi zhovorčivá. „Môj drahý chlapče, ja o týchto tótoch veľa neviem, pretože som motúzčanka.“ (Madzagos je prezývka Bíkišanov.) Povedala so smiechom. „Žiadni Slováci tu nežijú, nikdy som o nich nepočula. Rodina Likerovcov žila v susedstve, tiež sú Rumuni. Nerozumela som, akým jazykom hovoria, ale iní ľudia tu nie sú.“ Potom našťastie prešiel okolo poštár s priezviskom Vozár. „No, my to tu veľmi nesledujeme. Je tu veľa Rumunov, ale to nie je prekvapujúce, pretože je to rumunská dedina. Ja viem jedno-dve slovíčka po slovensky, počul som to od susedov a od rodičov, ale my sme hovorili po maďarsky.“ Je zaujímavé, že nikto z opýtaných nevedel, že túto časť dedinky založili evanjelici z Čaby.

A čo nás čaká v budúcnosti? Žije v Čabe jeden mladý Slovák s miestnymi väzbami, ktorý vážne uvažuje o založení slovenskej samosprávy v Pusztaottlake. Samozrejme, musíme poznať konečné výsledky sčítania obyvateľstva, ale mohol by to byť veľký krok vpred v histórii obce, kam by sa po niekoľkých desaťročiach mohol vrátiť duch našich slovenských predkov.

Bence Püski-Liker

Foto: autor