Maďarský filmový režisér Pál Rockenbauer by sa začiatkom tohto roku bol dožil 90. narodenín. Z dokumentárneho seriálu Poldruha milióna krokov po Maďarsku (Másfélmillió lépés Magyarországon), ktorý natočil so svojím vynikajúcim štábom roku 1979, televízni diváci mohli spoznať pojem tzv. „modrej turistiky“ a dobový život na maďarskom vidieku.

Mohli sa zoznámiť s množstvom prírodných, historických, architektonických a národopisných hodnôt, ako aj s tradičnými remeslami, ktoré sa, žiaľ, od tej doby takmer úplne vytratili. Významný režisér tragicky zahynul 26. novembra 1987 v blízkosti Modrého okruhu na severozápadnom úpätí vrchu Naszály, neďaleko výletného miesta Katarínina samota (Katalinpuszta), kde P. Rockenbauera pripomína náhrobný stĺp a pamätná tabuľa.

Na zasadnutí Slovenskej samosprávy XVIII. obvodu Budapešti sme sa rozhodli, že pri príležitosti 90. výročia nedožitých narodenín vzdáme hold pamiatke tohto vynikajúceho tvorcu, zaspomíname si naňho osobitným programom, veď sa nemalou mierou podieľal na tom, aby televízni diváci spoznali vtedajší život viacerých Slovákmi obývaných obcí v Maďarsku.

Oplatí sa oživiť si dejiny spomínaného turistického hnutia. Do Modrého okruhu spadá Štátna modrá túra (Országos Kéktúra) vedúca severnou časťou krajiny, Modrá túra Pála Rockenbauera v južnom Zadunajsku a Dolnozemská modrá túra, ktoré vznikli v tomto poradí. Predchodcom Štátnej modrej túry bolo Putovanie svätého Štefana založené v roku 1938 pri príležitosti 900. výročia úmrtia prvého uhorského kráľa a zároveň 25. výročia založenia Maďarského turistického zväzu. Právny predchodca súčasného Turistického spolku Lokomotíva pod vedením Józsefa Bokodyho, Jánosa Forgóa, Lajosa Thuróczyho a Lászlóa Vizkeletyhovyhlásil hnutie na získanie turistických odznakov v roku 1952 – vtedy ešte len pre členov spolku. Manuál Štátnych modrých túr vyšiel v roku 1953, v roku 1954 hnutie nadobudlo celoštátny význam. Z turistického hnutia sa roku 1962 stala plne organizovaná štátna túra, ako to v seriáli uviedol zakladajúci člen Lajos Thuróczy. Trasa, ktorú vyznačili v roku 1952 (a ktorú v nasledujúcich rokoch postupne rozširovali a upravovali) viedla najkrajšími horskými cestami a chodníkmi severného Maďarska. V roku 1979, v čase natáčania seriálu, vychádzala od vrchu Svätého Víta (Szent Vid hegy) a končila sa pri vrchu Veľký Milič na Zemplíne. Merala 1124 km. Súčasná dĺžka trasy činí 1172,5 km a tiahne sa od vrchu Írott-kő na hranici s Rakúskom až po Hollóházu. Film začali natáčať 31. júla 1979 a dokončili 15. októbra toho istého roku. Jeho zvláštnosťou je, že štáb absolvoval trasu opačným smerom, teda od východu na západ.

Už v prvej časti seriálu sme sa mohli stretnúť so slovenskými či niekdajšími slovenskými obcami Fizér, Malá Huta, Veľká Huta, Vágašská Huta a Nové Mesto pod Šiatrom. V časti o Veľkej Hutej dvaja bývalí potulní remeselníci predstavili starodávne remeslá. Mikuláš Jatkovič bol kedysi drotár – opravár hrncov, Jozef Repka zase potulný oknár – sklenár. 81-ročný sklenár sa lúčil so štábom opúšťajúcim chotár dediny slovenskou drotárskou pesničkou.

Štáb opustil Matranské vrchy a Hevešskú župu pri slovenskej obci Alkár (vo filme spievajú miestne ženy v krojoch po slovensky i po maďarsky) a vedie nás ďalej Novohradom smerom na Cerovú vrchovinu (Cserhát).

Po príchode do Šámšonházu predstavuje majstra kováča Ľudovíta Horvátha, predtým pastiera a výrobcu píšťal, a jeho manželku tetu Alžbetu, ktorá pohostila štáb strapačkami a ktorej slovenský spev slúži ako sprievodná melódia k predstaveniu cerovskej krajiny. Táto časť seriálu končí výstupom na vrch Naszály, predtým ale diváci krátko nazrú do dvoch slovenských obcí: Horných Petian a Agárdu. Pri Szendehelyi trasa túry prechádza do pohoria Börzsöny, kde sa spustí do slovenskej dediny Novohrad. Po zdolaní Veľkého studeného vrchu (Nagy-Hideg-hegy) sa na obrazovkách na chvíľku objaví Turistický dom v Kisinóci, ktorý patrí k drobnej slovenskej dedinke Kóšpallag.

Na protiľahlom brehu Dunaja pokračuje trasa už na území Pilíšskeho lesoparku. Film podrobne predstaví dejiny Senváclavu, rozpráva o jeho slovenských koreňoch. Po Chotárnej skale nasledujú Mlynky, o ktorých hovorí ako o pekne usporiadanej slovenskej obci, aj ju predstaví, dokonca divák si môže pozrieť funkčnú pec na pálenie vápna. Štáb nás stručne zoznámi aj s mnohonárodnostnou Čobánkou, nemecko-slovenskou Pilíšskou Čabou a slovenským Čívom. Po predstavení ruín kláštora Klastrompuszta zdôrazní slovenskú národnosť Kestúca a podrobne prezentuje miestne národopisné múzeum, ktorého základy vytvoril Jozef Petrik.

Za Dorogom sa ťahá pohorie Gerecse, následne trasa prechádza dvomi slovenskými obcami: Moďoróšom a Tardošom. Hlavnú úlohu pri oboch zohrávajú vo filme miestne baníctvo a ťažba mramoru.

V časti venovanej Bakonskému pohoriu štáb natáčal aj v Borzaváre, kam sa po odchode Turkov prisťahovalo aj niekoľko slovenských rodín. V obecnom múzeu v Bakonybéli prebiehali počas natáčania rekonštrukčné práce, ale kronikár obce Sándor Nagy porozprával, že „kráľ Štefan sem dal prisídliť rakúskych mníchov. Spolu s nimi prišlo 13 tótskych (teda slovenských) rodín, ktoré naučili pracovať s drevom.“ Ako dôkaz vymenoval zopár priezvisk, ktoré jestvovali v obci aj v dobe natáčania filmu: Hájik, Válik, a pod.

Pôvodným a najhlavnejším cieľom seriálu bolo vzbudiť v ľuďoch záujem o turistiku a o spoznávanie miest a obcí Maďarska. Avšak hneď v úvode natáčania vysvitlo, že dosiahne oveľa viac. Zodpovedne zmýšľajúci človek totiž hodnoty nielen zachová, ale ich aj odovzdá budúcim pokoleniam. Tento seriál je výnimočný tým, že tlmočí a odovzdáva hodnoty.

Keď sme už spomenuli slovenské obce, ktoré ležia pri Modrom okruhu, pre úplnosť dodávame, že najmladšia Dolnozemská modrá túra, ktorá vznikla po smrti Pála Rockenbauera, tiež prechádza dvomi významnými slovenskými lokalitami – historickým centrom nášho azda druhého najvýznamnejšieho slovenského mesta Sarvaš a na východe končí v Novom Meste pod Šiatrom.

Po stopách filmárov

Slovenská samospráva XVIII. obvodu zorganizovala spomienku na režiséra Pála Rockenbauera 20. augusta – na maďarský štátny sviatok. Na tento deň sme naplánovali krátku túru od obce Novohrad s popoludňajšou spomienkovou slávnosťou a uložením vencov v Kataríninej samote. Do Novohradu sme dorazili autobusom a vystúpili sme na vrch Veľký kameň (Nagy-Kő), odkiaľ sme mali nádherný výhľad na pohorie Börzsöny na severe, na Vyšehradské pohorie a Dunaj na juhu a v doline smerom na západ na obec Sokoľa (Szokolya) i železnicu medzi Vacovom a Drégelypalánkom. Börzsöny je z každého hľadiska nádherné pohorie. Spomedzi maďarských pohorí najviac pripomína Karpaty. Po nezabudnuteľnej panoráme sme sa spustili k Irminmu prameňu (Irma forrás) v Magyarkúte, patriacemu k Verovciam (Verőce). Túto časť Modrého okruhu, kde sa turistický chodník stretáva s potokom Keskeny-bükki, pomenovali na počesť nedožitých 100. narodenín po jednom zo zakladateľov túry Lászlóovi Vizkeletym. Po dlhšom oddychu pri prameni sme sa vybrali od juhovýchodného úpätia Börzsönyu smerom na Čerhát. V údolí potoka sa striedali nádherné lesy s pastvinami a čistinami. Augustový program nám prerušila nepríjemná udalosť. Podpredsedníčka samosprávy Helena Szőnyiová utrpela pri Szendehelyi zranenie, preto sme spomienkovú ceremóniu museli odložiť na 17. septembra.

Do Szendehelyu sme prišli v skorých predpoludňajších hodinách a za krásneho slnečného počasia sme prešli k pamätnému miestu pri Kataríninej samote. Spoločnosť nám robil pracovník Ľudových novín, historik Andor Schmal. Ocenili sme životné dielo režiséra, ako aj fakt, že vo svojom seriáli predstavil divákom viacero slovenských obcí. V mene Slovenskej samosprávy XVIII. obvodu Budapešti a Ľudových novín sme umiestnili k náhrobnému stĺpu spomienkový veniec. Následne sme sa vybrali na výstup po západnej strane Čerhátu. Ako prvý sme zdolali vrch Vyhliadka (Látóhegy), odkiaľ sme dovideli nielen do Vacova, ale aj na značnú časť Vyšehradskej brány a na ohyb Dunaja. Pravda, museli sme k tomu odbočiť niekoľko sto metrov od trasy Modrého okruhu, ale oplatilo sa, tu nám neprekážali vo výhľade stromy. To však neznamenalo, že po návrate na slávnu turistickú trasu sme nevyšli aj na vrch Naszály, kde sme si oddýchli. Následne sme sa vybrali smerom na Agárd.

Do malej slovenskej dedinky so serióznou minulosťou sme dorazili v skorých poobedňajších hodinách. Absolvovali sme krátku návštevu starostu obce a zároveň predsedu miestnej slovenskej samosprávy, člena kontrolného výboru Zväzu Slovákov v Maďarsku Ondreja Agárdiho. On má na starosti kľúč od ubytovne samosprávy, ktorá je častým útulkom turistov. Dozvedeli sme sa, že rodina Rockenbauerovcov si onoho času kúpila v obci víkendový domček, v ktorom dediči plánujú v blízkej budúcnosti zriadiť pamiatkový dom. Pánovi starostovi sme na záver odovzdali jubilejný CD nosič Budapeštianskeho slovenského speváckeho zboru Ozvena a on nám po slovensky zaželal šťastnú cestu.

Smerom na Horné Peťany viedla cesta v pohodlnejšom teréne. Väčšina obyvateľstva o čosi väčšej a ľudnatejšej obce severne od Agárdu je evanjelického vierovyznania, ale žije tu aj významnejšia katolícka komunita, dokonca sú tu aj baptisti. Unavení turisti môžu prenocovať v miestnej evanjelickej nocľahárni, podmienkou je predbežná registrácia. Keď sme prišli na Hlavnú ulicu, baptisti mali práve bohoslužbu. Dostali sme od nich čerstvú vodu, aby sme osviežení mohli pokračovať v ceste smerom do tretej slovenskej obce.

Do Dolných Petian sme dorazili večer okolo šiestej. Toto je už čisto katolícka slovenská dedina s trochu početnejším obyvateľstvom ako má predchádzajúca osada – žije tu okolo 600 ľudí. Bolo to cítiť aj na čulejšom živote, a to napriek pokročilejšiemu času. V Dolných Peťanoch je už viac ubytovní, je tu aj reštaurácia a krčma, v ktorej si ustatý pútnik môže uhasiť smäd aj v nedeľu večer. Tu sme ukončili našu túru a čakali sme na odchod večerného autobusu. Popíjajúc pivo sme sa dali do reči s miestnymi štamgastmi. Rýchlo sme sa spriatelili, aj nás pozvali na ďalšie kolo.

Bol to mimoriadne namáhavý, predsa však fantastický deň. Myslím si, že sme vzdali hold pamiatke Pála Rockenbauera v prekrásnom a dôstojnom prostredí. Pri pamätnom stĺpe sme si na neho zaspomínali a potom, nasledujúc jeho osobný príklad, sme vyskúšali svoju fyzickú zdatnosť v prírode. K 25-kilometrovému úseku Modrého okruhu sme rôznymi odbočkami pridali ďalších päť km, takže dokopy sme pešo absolvovali 30 kilometrov.

Našou túrou na počesť 90. výročia narodenia Pála Rockenbauera chceme vzbudiť pozornosť a chuť čitateľov navštíviť aspoň tie slovenské obce, ktoré figurovali vo filme. Keď už tam zavítate, môžete si pozrieť aj ďalšie susedné osady, kde môžete stráviť jednu alebo aj viac nocí. Takmer v každej vás čakajú mnohé pozoruhodnosti. Oplatí sa zájsť do miestnych reštaurácií a krčiem, kde sa môžete porozprávať s miestnymi obyvateľmi, navzájom sa povzbudiť v zachovávaní našich slovenských tradícií, jazyka a kultúry.

Peter Bakos/zp

Foto: autor