V polovici 18. storočia Békešská stolica začala byť pre tam sa usadiacich Slovákov veľmi tesná. Mnohí hľadali nové územia, kde by bol dostatok pôdy na obživu viacpočetných rodín. Vo vtedajšej Sabolčskej stolici boli neosídlené níreďházska a čerkeská pustatina patriace rodinám grófa Károlyiho a baróna Palocsayho, ktorí zápasili s nedostatkom usilovnej pracovnej sily.

Na rozsiahlom území, ktorého časť gróf František Károlyi odkúpil od kráľovskej pokladnice, zostalo iba 90 rodín. Väčšiu časť úrodnej pôdy zaplavila voda a jediným rastlinstvom tu bola šachorina. Vyššie položené pozemky sa dali využiť na pastviská. Preto si František Károlyi dal 19. mája 1752 na stoličnom zhromaždení odsúhlasiť príchod nových osadníkov z iných stolíc Uhorska. Súhlas získal v apríli 1753 s upozornením, že prisídliť sa môžu len katolíci. Keď sa mu takých nepodarilo získať, dostal súhlas aj pre iné konfesie. V tom istom roku gróf verejne vyhlásil možnosť osídlenia vo viacerých stoliciach, ba v Sarvaši sa aj osobne zastavil. Tam poddaným evanjelického vierovyznania ponúkol možnosť osídliť jeho pustatiny a prisľúbil im pomoc vo veci slobodného vyznávania náboženstva, pozvania vlastného farára a zabezpečenia dreva na výstavbu cirkevných budov. Nechýbal ani sľub, že prisťahovalci budú tri roky oslobodení od platenia daní. Na tento účel si v Sarvaši našiel schopného vodcu-sprostredkovateľa v osobe čižmárskeho majstra Jána Petrikoviča. Ten roku 1753 z poverenia békešských záujemcov odišiel ku grófovi, aby si vyjasnili podmienky presídlenia. Koncom leta sa prihlásilo 83 hláv slovenských rodín zo Sarvaša, 43 z Poľného Berinčoka, 34 zo Slovenského Komlóša, 29 z Békešskej Čaby a 13 z Endrédu. 202 rodín békešských slovenských poddaných a želiarov sa vydalo na dlhú cestu s pracovnými nástrojmi, aby zorali pridelenú pôdu a vysiali ozimnú pšenicu. Osivo im požičal gróf. Už na jeseň roku 1753 sa gróf obrátil listom na vedenie Békešskej stolice, aby nebránilo osídľovaniu jeho majetkov v Sabolčskej stolici. V tom čase totiž napriek tomu, že ešte nemali definitívny súhlas na osídlenie, časť tých, ktorí obrobili pridelené pozemky, ostala na novom území aj cez zimu.

Na jar roku 1754 s prvou väčšou vlnou osadníkov prišiel aj békeščabiansky evanjelický farár Martin Vandlík so svojím kantorom Medveckým, ktorí spoločne s Petrikovičom patrili k zakladateľom mesta a cirkevného zboru. Na jar roku 1754 po definitívnom súhlase osídlenia Níreďházy sem prišlo až 476 slovenských rodín, ktoré obsadili pridelené pozemky na 12 uliciach. Tí, ktorí prišli z rovnakého miesta, stavali si obydlia na jednej ulici. V novorodiacej sa osade už v roku 1754 vzniká prvá slovenská ulica, ktorá dodnes nesie názov Sarvašská. Martin Vandlík nabádal veriacich na postavenie stánku, v ktorom začal vykonávať bohoslužby. Keď sa o tom dozvedel tokajský farár a egerský biskup, podal viedenskému kancelárovi apeláciu. Ten nariadil, že evanjelického farára treba vyhnať a svätostánok zrovnať so zemou. Keď pravidelné prenasledovanie neprestávalo, gróf Károlyi sa rozhodol žiadať o nápravu priamo u cisárovnej vo Viedni, skadiaľ sa vrátil s dobrou správou. Kráľovský dvor povolil evanjelikom nielen každodenne sa zhromažďovať, ale na veľké sviatky si mohli zavolať farára aj na slúženie Večere Pánovej. Po pokojných rokoch sa opäť zosilnili útoky, a to zo strany katolíckeho farára z Veľkého Kálova (Nagykálló) a nasledovali roky ďalšieho utrpenia. Znova prišlo na rad prosenie o milosť u panovníčky Márie Terézie. Tá prikázala popísať všetky „duše“ členov evanjelickej cirkvi v Níreďháze a poslať zoznam na viedenský dvor. Toto sčítanie prebehlo roku 1769 a výsledkom bolo 3 804 „duší“ evanjelikov, z toho 509 gazdov s pozemkom, 427 s polopozemkom, 895 žien, 1 725 detí, 248 sluhov a slúžiacich. Na príkaz cisárovnej 16. októbra 1770 prišlo od budínskej guvernérskej rady nariadenie, že ak evanjelici príspevky (za sobáše, pohreby) zaplatia katolíckemu farskému úradu vo Veľkom Kálove, môže tieto služby vykonávať ich vlastný farár. Toto dvojnásobné platenie veriaci s pokorou prijali a pozvali si do obce farára. Po nástupe na trón syna Márie Terézie Jozefa II. a po vydaní jeho Tolerančného patentu roku 1781 vedenie evanjelickej cirkvi už 10. marca 1782 podalo prosbu na stavbu kostola a na počet farárov, ktorý zodpovedá ich potrebám. Povolenie dostali 14. apríla 1783, ale s niekoľkými podmienkami. Obrátením sa 23. júna 1783 na cisára, ktorý im odsúhlasil oslobodenie od akejkoľvek podriadenosti rímskokatolíckemu úradu, tak aj od platenia dane, získali povolenie postaviť si kostol a vežu z tvrdého materiálu, používať zvon a zamestnávať dvoch farárov a troch učiteľov. Hneď začali s prípravnými prácami a 26. septembra 1783 prišiel k nim z gemerskej Vyšnej Slanej farár Samuel Schmál, ktorý usmerňoval prípravy stavby. Za jeho účinkovania bol 25. marca 1784 položený základný kameň. Kostol budovali s veľkým nadšením, štedrosťou, ochotou pomôcť. Výstavbu dokončili a veľkolepý kostol vysvätili 22. októbra 1786.

V roku 1824 vykonal superintendent Potiského dištriktu Pavel Jozeffy kanonickú vizitáciu a uviedol, že tunajšia evanjelická cirkev má 10 521 členov. V roku 1839 sa tu prihlásilo za Slovákov 13 210 osôb, v roku 1880 už o 3 999 menej.

Evanjelická cirkev mala do polovice 19. storočia rozvinuté slovenské školstvo a dovtedy poznáme mená všetkých slovenských učiteľov. Roku 1872 sa Níreďháza stala stoličným mestom. Tunajší Slováci boli výlučne roľníci a v dnešnom vyše stotisícovom meste už len muzeálne zbierky, pár bádateľov, Sarvašská ulica, ako aj jedna z ulíc symbolicky pomenovaná po zakladateľovi Jánovi Petrikovičovi nesú znaky niekdajšieho spôsobu života tu usadených Slovákov.

Charakteristickým znakom tu a na okolí usadených Slovákov bol špecifický sálašnícky spôsob ich života. Okolité sálaše – samoty sa vyznačovali tým, že boli postavené v chotároch nie ojedinele, ako je typické na Dolnej zemi, ale tvorili skupiny, kde stálo 10 – 15, niekedy až 50 domov a nazývajú sa bokry. Pomenované sú po niektorom z obyvateľov tohto skupinového osídlenia, pravdepodobne po jeho prvom obyvateľovi.

Štrnásť kilometrov pred Níreďházou sa nachádza obec Veľký Čerkes. Založili ju Slováci sústredení z okolitých sálašov – bokrov, ktorých tu bolo v minulosti vyše 60. Po svojom rodisku a okolitých samotách ma pred dvadsiatimi rokmi ochotne sprevádzal bývalý učiteľ slovenčiny na tunajšej základnej škole Jozef Pokoracký. Už vtedy tu komunikovali po slovensky iba najstarší obyvatelia niekoľkých bokrov. Na Beľušovom bokre ma pred bránou privítal staručký roľník Pavol Sudický, ktorý ma ochotne pustil do svojho kráľovstva, kde sa narodil nielen on, ale aj jeho predkovia. Na Tomášovskej samote som sa stretol s predsedom tamojšieho družstva Jánom Tomášovským a jeho matkou Ilonou, s ktorou som sa dobre porozprával v jej materčine. Mrzelo ju, že pre jej vnuka, ktorý vtedy navštevoval hodiny slovenčiny, je jej rodný jazyk veľmi ťažký a mala obavy, či ho v tomto prostredí využije. V meste čakal na moju návštevu vtedy tiež už starček Ján Husársky. Jeho rodičia sem prišli z Hrušova, šarišskej nárečovej oblasti, ako sluhovia. Aj on najprv slúžil na bokroch u bohatých gazdov. Potom žil a pracoval v meste. – Na svoju tirpáčtinu som hrdý. Do svojho 40. roku som žil na tirpáckej samote a slúžil u gazdov, potom som bol pomocníkom v budove gymnázia. V manželstve sa nám narodilo 12 detí a dnes je naša rodina 79-členná. S manželkou som žil 62 rokov. Človek nesmie stratiť chuť do života a humor. Aj teraz, keď vstanem, spravím si telesnú a psychickú očistu, otvorím si noviny a pozriem si správy o úmrtiach. Keď sa tam nenájdem, hneď si zatykám: „No, Jano, môžeš začať deň! – obdaril ma takýmto humorom a rozprávačským talentom. Jozef Pokoracký na moju nedávno položenú otázku, koľko obyvateľov mesta ovláda spisovný jazyk odpovedal, že on pozná ešte troch. Podľa neho už aj najstarší, a to aj na samotách, najčastejšie hovoria po maďarsky a hlásia sa za Maďarov, a to aj takí, ktorí majú čisto slovenské korene. Pozná ľudí, ktorí sa ešte aj dnes boja, že budú presídlení na Slovensko. Za tradičné bokry možno ešte považovať Tomášovský a Šuľanov. Jozef Pokoracký roku 2018 smutne konštatoval, že tu už takmer nič nepripomína spôsob života zakladateľov mesta. Napriek tomu podľa najnovšieho sčítania obyvateľov sa roku 2022 hlásilo v župe k slovenskej národnosti 220 a v samotnom župnom meste 130 ľudí.

Ján Jančovic

Foto autor, archív autora a internet