V Békešskej Čabe je veľa ľudí, ktorí sa zaoberajú miestnou históriou, ale len málo takých, ako Belo Gécs. Už dlhé roky sa venuje výskumu dejín slovenskej metropoly, je autorom niekoľkých kníh a mnohých článkov na túto tému. Prinášame vám ním spracované fragmenty histórie Veľkej Čaby.

Zámožný gazda Pavel Lepény sa vo verejnom živote Čaby objavil v 70. rokoch 19. storočia. 15. januára 1878, v mrazivý zimný deň, ho veľká väčšina prísažných zvolila za richtára. V tom čase zastupiteľský zbor Čaby tvorili takmer výlučne gazdovia. Tohto driečneho inteligentného sedliaka s orlím nosom, vždy pripraveného vtipkovať, už predtým dvakrát zvolili za prísažného a ako taký bol popredným hovorcom tohto orgánu. Roku 1854 jeho otec postavil rodinný dom na rohu Vašútičke (Vasút utca). Ulicu neskôr premenovali podľa rodiny na Lepényovu a potom podľa richtára na Ulicu Pavla Lepénya. Tak sa volá dodnes.

Pavel Lepény bol typickým sedliackym nabobom tej doby, obdarený všetkými vlastnosťami, ktoré boli privilégiami čabianskych ľudí. Jeho slová mali takú váhu, že od nich závisel osud najdôležitejších čabianskych dianí. Popri jednoduchosti ovládal najrafinovanejšie politické maniere. Bol verným zástancom ideí roku 1848. Počas jeho pôsobenia vznikol Spolok žien v Čabe, pri Széchenyiho parku postavili podľa projektu Ernesta Sztraku Železný most a v roku 1880 založili miestnu pobočku Červeného kríža. V tom období vybudoval čabiansky Spolok verejného majetku „vigardu“ – divadlo, v ktorom mal richtár a jeho rodina čestnú lóžu. Veľkostatkár Beliczey obdivoval jeho zdravý sedliacky humor a prefíkanosť.

Ďalšou osobnosťou, ktorá s humorom rozprávala pozoruhodné príbehy, bol stolársky majster Šoma Takács. V roku 1871, v čase, keď bol richtárom Pavel Petrovszky, bol členom mestskej rady, prísediacim za II. okres. Po vypršaní mandátu žil s rodinou v dome číslo 4 na obrovskom Žitnom námestí (dnes Námestie slobody), obklopenom prízemnými domami so slamenou strechou. Bývali v zadnej, do dvora obrátenej časti domu. V prednej časti, obrátenej do námestia, bol kóšer hostinec vdovy po Simonovi Weiszovi. Hoci v tom čase žilo v Čabe málo ortodoxných Židov, reštaurácii sa darilo, pretože tam výborne varili a dcéry majiteľky vľúdne zaobchádzali s hosťami.

Šoma Takács bol uznávaný stolársky majster, chýrny rozprávač dávnych príbehov o Čabe, ktoré dokázal zaujímavým spôsobom oživiť. Jeho syn František bol slávny kníhviazač. Ako bolo medzi tlačiarmi zvykom, slobodní mladí ľudia odchádzali za prácou do zahraničia, najmä do Rakúska a Nemecka, kde sa mohli oboznámiť s novinkami vo svojom odbore, najmä v typografii a technológii farebnej tlače. Pán Takács bol hrdý na svojho syna, ktorý sa ako prvý z Čabanov vybral do Ameriky, kde bojoval v americko-mexickej vojne. Keď sa otec objavil na verejnosti spolu s Františkom, vždy sa našlo početné publikum, ktoré sa zaujímalo o ich príbehy. Šoma Takács už poznal americké príbehy svojho syna lepšie ako samotný ich aktér a vedel ich pútavo rozprávať. Často hovoril o obedoch a večeriach, na ktoré pozýval svojich priateľov. Jeho takisto zmyslom pre humor obdarovaný sused, notár Ján Krcsmárik, rád rozprával o ľuďoch, ktorí chodievali na radnicu vybavovať úradné veci. Do tejto spoločnosti patril aj Ján Fábry, krajčírsky majster, ktorý tiež vynikal v rozprávaní rôznych príhod a figliarstiev. Tak sa navzájom zabávali, často ich spoločné večery trvali až do rána. Šoma Takács bol hrdý aj na svojho druhého syna. Árpád bol vyučený tlačiar. Ako prvý v Čabe si v jednej izbe ich bytu otvoril tlačiarenskú dielňu. Tlačil v nej aj prvé miestne noviny, vestník Békešskej župy, ktorý vyšiel v roku 1874. Dobre sa mu darilo, keď sa raz v noci nešťastnou náhodou vlastným revolverom strelil priamo do srdca. Pre rodinu to bola veľká tragédia. Šoma Takács sa potom dlho vyhýbal spoločnosti. Po čase si uvedomil, že uzavretie sa do samoty nezmierni bolesť, ktorá ho ťažila a rozhodol sa vrátiť medzi svojich priateľov. Pridali sa k nim predseda novovzniknutého priemyselného spolku Pavel Havran a predseda zaniknutej Ľudovej strany Štefan Bartóky. Bol robustnou osobnosťou telom aj duchom. Keď chytil občas dobrú náladu, zabával sa aj tri dni. Jeho Cigán Náci Purcsi mu s úsmevom vyhrával na husliach staré i novšie piesne. Na ulici ho čakali kočiš a zapriahnuté dva kone, aby mohli odviezť domov svojho driemajúceho pána.

Telesné pozostatky týchto Čabanov už dávno spočívajú v matičke zemi, ale spomienky na nich zachoval neúprosne plynúci čas aj po poldruha storočí.

(Preložil BPL)

Foto: behir.hu, Wikipedia