V roku 2024 si pripomíname 340. výročie narodenia Mateja Bela, polyhistora, pedagóga, evanjelického kazateľa, priekopníka slovenského osvietenstva, jedného z najvýznamnejších vedcov 18. storočia, zakladateľa modernej vlastivedy v Uhorsku.

Matej Bel sa narodil 22. marca 1684 v Očovej. Rodičia Matej Bel (Funtík), roľník a mäsiar, a Alžbeta Cesneková mu už ako sedemročnému zabezpečili vzdelávanie v Novohrade, v školách vydržiavaných šľachticmi v Lučenci, Kalinove a Dolnej Strehovej. Ako jedenásťročný sa roku 1695 zapísal na evanjelické gymnázium v Banskej Bystrici. Štúdium však prerušil, aby sa v bratislavskom gymnáziu zdokonalil v nemčine. Zakrátko dal prednosť maďarčine, v ktorej videl lepšie využitie v Uhorsku, a odišiel do škôl vo Vespríme (Veszprém) a Pápe. Do Banskej Bystrice sa vrátil roku 1702, kde po dvoch rokoch ukončil stredoškolské štúdium. Následne bol tri roky poslucháčom teológie a filozofie na univerzite v Halle. V roku 1708 sa stal prorektorom, o dva roky rektorom evanjelického gymnázia v Banskej Bystrici, kde vyučoval orientálne jazyky a slúžil ako evanjelický farár. V roku 1714 opäť odišiel do Bratislavy, kde bol rektorom evanjelického lýcea. Roku 1719 ho zvolili za tretieho, v 40. rokoch za prvého farára nemeckej evanjelickej cirkvi. Roku 1735 zostavil návrh na založenie Uhorskej učenej spoločnosti, ktorej členovia mali mesačne vypracovať štúdiu a bratislavskí sa mali aj mesačne schádzať. Mali tiež vydávať časopis Observationes Posonienses (Bratislavské pozorovania). Uskutočnila sa aj prípravná schôdza spoločnosti, ale projekt potom zanikol kvôli jezuitom.

Viedenský cisársky dvor uznával vedeckú činnosť Mateja Bela a samotný cisár Karol VI. financoval vydávanie jeho vlastivedných prác. Vydávanie historických prameňov podporovala aj vysoká katolícka cirkevná hierarchia mnohonárodného Uhorska. Matejovi Belovi udelila zlatú medailu, na ktorej bol portrét pápeža Klementa XII.

V Bratislave Bel naplno rozvinul svoju literárnu činnosť ako spisovateľ, vydavateľ, autor učebníc, ale najmä ako najvýznamnejší vedec a organizátor vedeckého života v Uhorsku. Tam sa začal aj projekt veľkého komplexného vlastivedného výskumu a syntézy v Uhorsku. Už v roku 1718 podnikol Bel prvú výskumnú cestu po krajine až do Sedmohradska. Do konca 40. rokov 18. storočia ich uskutočnil ešte niekoľko. Svoj projekt označil raz ako Tabelle – Obraz, raz ako Notitia – Známosti starého a nového Uhorska. V časti nového Uhorska rozposielal spolupracovníkom zostavený bádateľský dotazník o jednotlivých stoliciach. V roku 1723 uverejnil v Norimbergu svoj prvý veľký projekt komplexného vlastivedného výskumu Uhorska Hungariae antiquae et novae prodromus – Posol starého a nového Uhorska. Svoju výskumnú a organizačnú energiu sústredil na menší projekt – Zemepis nového Uhorska, na Notitia. V celej jeho práci Hungaria znamená Uhorsko a Hungarus Uhra – jeho obyvateľa.

Matej Bel už na počiatku dvadsiatych rokov začal organizovať spolupracovníkov na knihe Zemepis nového Uhorska, ktorá ako jediná sa v plnom rozsahu realizovala v Notitiach. V roku 1935 vyšiel prvý, roku 1736 druhý, 1737 tretí a až roku 1742 štvrtý zväzok diela Notitio Hungariae novae historico-geographica – Historické geografické známosti nového Uhorska. V prvých vydaniach v štyroch zväzkoch Notitia vyšli prevažne slovenské stolice, v prvom a druhom zväzku notície Bratislavskej, Turčianskej, Zvolenskej a Liptovskej, v druhom a štvrtom zväzku Novohradskej, Tekovskej, Nitrianskej a Hontianskej, v treťom zväzku Peštianskej, Pilíšskej a Šoltskej stolice.

Roku 1740 zomrel patrón M. Bela Karol VI. a ostatných 38 spracovaných notícií uhorských stolíc ostalo v rukopise. Z nich Oravská a Trenčianska boli pre rozsiahlejší materiál úplne dokončené a pripravené do tlače. Maďarov považoval Bel za národ skýtskeho pôvodu, za potomkov Hunov a Avarov. Pri opise charakteru vždy presne rozlišuje medzi charakterom šľachty a ľudu, čo napokon robí aj u Slovákov. Slovákov považuje za starobylý, „domáci národ pod Karpatmi“, ktorý si na autochtónnosti a starobylosti zakladá. Úroveň nárečia v jednotlivých stoliciach v notíciách zaraďuje podľa toho, ako je blízke ku kultúrnemu jazyku Slovákov, k češtine-bibličtine. Aj z toho dôvodu za najčastejšie slovenské nárečie považuje jazyk Skaličanov a Trenčanov, ale aj niektorých pohraničných oblastí Trenčianskej stolice, o obyvateľoch ktorej pripúšťa, že môžu byť českého pôvodu.

O Oravcoch píše, že sú rečou a mravmi bližší Poliakom ako Moravanom a Čechom. Bližšie si všimol aj „trpácke“ a „krekáčske“ nárečie v Novohrade, Honte a Malohonte. V Honte hovoria slovenským nárečím, ktoré je však oveľa hrubšie, než to, akým sa hovorí v Zvolenskej stolici, ale nie tak nespôsobne, ako v Malohonte. Z často používaného slovíčka trpou, ktoré z charakteru jazyka a podľa celkového významu znamená už-už, teraz, podobne ako české teprv, vznikla potom prezývka trpáci, ako volajú tunajších obyvateľov. Podľa Bela Maďari a Slováci tam majú skoro rovnaký odev. U slovenských žien v Honte udivuje ich usilovnosť okolo domácnosti a domáceho hospodárstva. Maďarky to nerobia tak snaživo. Nielenže si nedbanlivejšie uctievajú manželov, ale sú priečne a náchylné k hádkam.

V susednom Malohonte je tiež viac Slovákov ako Maďarov a mravmi sa celkom od nich odlišujú. Všetci sú v práci vytrvalí a pozorní. Slováci na severe Novohradu žijú podľa svojej prirodzenosti, lebo okrem poľnohospodárstva, ktoré im zaberá najväčšiu časť roka, vykonávajú aj iné práce. Na kopcoch, kde rastú jedle a smreky, strúhajú šindle na strechy, pracujú pri štiepaní siahovíc, z čoho majú značný zisk. Ale tam, kde majú bukové a dubové lesy, zbíjajú sudy, zhotovujú truhlice a veľmi zruční sú aj pri výrobe súčastí na vozy. Iní zase, ktorých pôda obsahuje hrnčiarsku hlinu, zhotovujú hlinené nádoby každého druhu a vypaľujú ich. Týmto sa zaoberajú nielen v zime, ale aj v lete, pokiaľ im to časové intervaly v poľnohospodárskej práci dovoľujú. Všetko, čo takto usilovne vyrobili, vozia vo vhodnej dobe na bezchybných vozoch na južnú hranicu stolice, kde bývajú zväčša Maďari a tam vymieňajú tovar za tovar. Často vidieť, že hrnce, kantáre, pletené koše a iné veci vymieňajú za také množstvom obilia, koľko len nádoby môžu pojať. Takto naložené vozy, ktoré priviezli či už drevený alebo hlinený tovar, vracajú sa domov naložené obilím, slaninou, strukovinami, konopami, ovocím, čo všetko s veľkým ziskom doma medzi svojimi novým predajom späť obrátia na peniaze.

Matej Bel sa v notíciách venoval nielen charakteru jednotlivých uhorských národov a ich diferenciačným etnickým znakom, ale aj asimilačným procesom. Na tieto pomery vplývali v jeho dobe veľké migračné pohyby obyvateľstva najmä zo slovenských hornatých stolíc a kolonizácia maďarskej nížiny, ktorá po vyhnaní Osmanov nadobudla masový charakter. Bel venuje migráciám, ktoré v jeho dobe mali často charakter útekov poddaných, značnú pozornosť, aj keď nie vždy chápe ich príčiny.

Bel Oravskú stolicu charakterizuje väčším počtom obyvateľstva, ktorý vyplýva z charakteru kraja, lebo starci žijú dlhšie a muži majú pevné zdravie. Manželstvá sú plodné a mládenci zasa nepoznajú vojenskú službu. Iba takto sa vraj môže stať, že vidiecke obyvateľstvo čo do počtu stále narastá. Stolica by sotva stačila vyživiť obyvateľstvo, keby sa mládež obojakého pohlavia od pokročilej jari nerozchádzala po celom Uhorsku na poľnohospodárske práce. Po vytvorení skupín sa rozchádzajú jedni k Tise, druhí smerom k Dunaju, iní do stredného Uhorska. Keď prídu na určité miesto, pracujú za dennú mzdu pri kosení a hrabaní sena, pri žatve a pri iných prácach, kým nezačnú tušiť, že doma začína žatva, vtedy sa vracajú.

Jednotlivé národy majú svoje vlastné obyčaje a spôsob života. Podľa M. Bela Maďari sa na Gemeri pridržiavajú starootcovských mravov a sú takými ich zaťatými ctiteľmi, že radšej by prišli o hlavu, akoby sa ich zriekli. Takú povahu majú aj Slováci... aj oni oslavujú narodenie a pohreb svojich, niekedy príliš drsne, inokedy žartovne a pokojne posudzujú beh vecí.

V notíciách Zemplínskej stolice si Bel podrobnejšie všimol asimiláciu Maďarov Slovákmi a pátral po jej príčinách. Konštatoval, ako veľmi klesla maďarská národnosť, lebo Maďari sa buď sťahujú do dedín, ktoré opustili Slováci, alebo ak žijú spolu, nerozmnožujú sa. Zatiaľ čo u Slovákov bolo vidieť štvoro až šesť detí, Maďari majú jedno, alebo dve. V asimilačných procesoch v mnohonárodnom Uhorsku videl M. Bel prirodzený jav bez ohľadu na to, ktorý národ asimiluje, alebo ktorý sa asimiluje.

V Hevešskej stolici, kde žilo aj veľa Maďarov ako starousadlíkov, asimilácia postihovala raz jednu, raz druhú národnosť. „Tak sa mení časť Slovákov na Maďarov“ a z Maďarov sa zase stávajú Slováci alebo Nemci.

Podobnosť nachádza aj v Ostrihomskej stolici, kde Maďari na mnohých miestach asimilovali Slovákov a v Peštianskej stolici, kde už vraj mnohí prisťahovaní Slováci hovoria ako rodení Maďari – a preto niekde Maďari, inde Slováci zabudnú vlastný jazyk. Aj tu poukazuje na populačnú silu Slovákov voči mnohým Maďarom. Slovenskí kolonisti sa tu vraj nerodia, ale „rastú ako obilie“ a z dedín, ktoré pred 20-30 rokmi založili, vysielajú nových kolonistov do ďalších oblastí ako včelie roje.

V notíciách nechýba ani chvála a obrana slovenského národa. Bel v nich uvádza, že nijaké mestečko a mesto v Uhorsku nie je bez školy. Niektorí, najviac Slováci, sa ihneď vrhajú do štúdia. Mnohí čím sú chudobnejší, tým náruživejšie sa venujú štúdiám a keď u iných je chudoba prekážkou, u týchto naopak, je popudom k nim. Často vynikajúce talenty spomedzi bohatých hynú a naopak, spomedzi chudobných a poddaných sa vynárajú veľké ozdoby a opory kráľovstva. Slovom, to je dôkaz, že Uhorsku nič viac nechýba ako vzdelanie. Tí, ktorí ho dostanú, aj keď pochádzajú z biednejších pomerov, prevýšia akýchkoľvek bohatých a vznešených a často synovia poddaných stávajú sa poradcami kráľovstva. A tak naša doba pozná významných mužov z radov Slovákov, vynikajúcich učenosťou, ale aj vo verejnom živote, ktorí štát a krajinu vynikajúco preslávili a aj dnes robia slávnou, dočítame sa v notíciách. Lebo na slovenskom národe je to pozoruhodné, že je v stave zásobiť všetky oblasti života na to najvhodnejšími ľuďmi. Stáva sa to totiž tak, že tí, ktorí roky mladosti trávili tvrdšie, dostalo sa im vzdelanie vo vyšších vedách, sú vedení k trpezlivosti v práci a stávajú sa schopnými pre verejnú činnosť, píše Bel.

Matej Bel je autorom do 50 diel, štúdií a článkov v latinčine, nemčine, maďarčine a v biblickej češtine. Zaoberal sa históriou, geografiou, národopisom, uhorskou literatúrou a kultúrou, jazykovedou, ekonomikou a prírodnými vedami. Jeho dielo je zaujímavé tým, že sa často špeciálne zaoberá spôsobom života a vlastností Slovákov a s istým obdivom hovorí o ich prirodzenom nadaní a pracovitosti. Dopisoval si s mnohými významnými zahraničnými učencami. Vedecké práce publikoval najmä v zahraničí. Očami európskeho encyklopedistu pozeral na rozvoj vedy, školstva, filozofiu, jazykovedu a národopis Uhorska. Jeho meno nesie Univerzita Mateja Bela v Banskej Bystrici, Základná škola s materskou školou Mateja Bela Funtíka v Očovej a Encyclopaedia Beliana – slovenská všeobecná encyklopédia. Pri príležitosti 300. výročia narodenia Mateja Bela zaradili jeho meno do kalendára UNESCO na rok 1984. V jeho rodisku je pomník od Jána Kulicha. Ján Kupecký vytvoril známy Belov portrét, ktorého originál sa nezachoval (len kópia). Bel je hrdinom divadelnej hry Jána Soloviča Zvon bez veže.

Polyhistor, encyklopedista, pedagóg, evanjelický kazateľ, priekopník slovenského osvietenstva, jeden z najvýznamnejších európskych vedcov 18. storočia, zakladateľ modernej vlastivedy v Uhorsku Matej Bel zomrel 29. augusta 1749 v Bratislave.

Ján Jančovic

Foto: Wikipédia a portál obce Očová

Literatúra:

Urbancová, Viera – Tibenský, Ján: Matej Bel a slovenský ľud. Slovenský národopis 32/1981, VEDA Bratislava.

Tibenský, Ján: Matej Bel o Slovensku a Slovákoch. Dielo Mateja Bela v slovenských dejinách a kultúre. Slováci v zahraničí č.12 /1987, s. 74 – 82, MS Martin.