V decembri roku 2022 nás navždy opustila významná osobnosť slovenského národnostného života v Maďarsku, veňarecký rodák, učiteľ, folklorista Pavol Láska, štyri desaťročia popredný člen veňareckej Folklórnej skupiny Rozmarín.

Predsedníčka Zväzu Slovákov v Maďarsku Ruženka Egyedová Baráneková pred niekoľkými týždňamispomenula Pavla Lásku vo svojom príhovore na slovenskom regionálnom dni v Šalgótarjáne. Pripomenula časy,keď sa zúčastňoval vystúpení na Slovensku ako družba vo Veňareckej svadbe. Často sa o ňom rozprávame s členmi skupiny Kóborzengő. Keď sa v textoch ľudových piesní stretáme s nárečovými výrazmi, o ktorých si nie sme istí, či ich v slovenčine dobre poznáme, zakaždým je naša prvá otázka, ako by to povedal Pali báči.

V Šalgótarjáne, v spoločnosti ľudí, ktorí mali blízko k pánovi učiteľovi, mi napadlo spýtať sa ich, ako si oni spomínajú na muža s krásnym menom Láska.

Ruženka Komjáthiová a Anna Vravušková s ním desaťročia spolupracovali vo veňareckej základnej škole, ale aj vo Folklórnej skupine Rozmarín. P. Láska bol pôvodne učiteľom prvého stupňa základných škôl, neskôr sa rozhodol ďalej študovať, aby mohol vyučovať aj na druhom stupni slovenčinu, nemčinu a telocvik. Ako oduševnený futbalista hral vo veňareckom tíme. Jeho bývalé kolegyne si na neho spomínali v prvom rade ako na dobrého človeka. Obe zhodne tvrdili, že Pali báči mal rád slovné hračky. Keď niekam cestovali s Folklórnou skupinou Rozmarín a on zazrel nejaký nápis, či na označeniach obcí, alebo na reklamných tabuliach, hneď ho vtipne „preonačil“.

Priateľ P. Lásku Jozef Budai mladší, dlhoročný tanečník FS Rozmarín, si zaspomínal na fašiangové podujatia vo Veňarci. Raz si nacvičili zábavnú scénku, v ktorej Pali báči hral princeznú čakajúcu na ženícha a Jozef princa na bielom koni. Pavol Láska mal mimoriadne vyvinutý zmysel pre humor, aj preto sa ľudia dobre cítili v jeho spoločnosti.

Dozvedel som sa, že keď bol vo Veňarci starostom Ondrej Kollár, P. Láska bol jeho zástupca. O. Kollár spomínal, že sa veľmi dobre dopĺňali, pretože on bol skôr technického zamerania, zatiaľ čo Pali báči veľmi dobre rozumel ľuďom a vedel s nimi vynikajúco spolupracovať. Veňarčania sa zhodli v tom, že Pavol Láska sa veľmi dobre vyznal v miestnom folklóre a že ľudová kultúra patrila k jeho srdcovým záležitostiam. Na otázku, čo sa od neho naučili, každý spomenul pozitívny pohľad na život a lásku k folklóru a miestnym hodnotám.

Vedúca Ľudovej hudby Kóborzengő Klára Erdélyiová-Molnárová na pána učiteľa spomína ako na „...veľmi dobrého priateľa. Bol starostlivý a empatický. Aj počas svojej choroby bol citlivý k našim problémom a zdieľal naše radosti. Mal veľmi rád hudbu a hudobníkov, rád chodil na naše vystúpenia aj z domova dôchodcov, kým len vládal. Zaujímal sa o napredovanie nových kolegov a žiakov kapely. S nadšením a láskou vyučoval svojich žiakov a príznačná bola jeho horlivosť v práci. V tomto bol jedným z mojich veľkých vzorov. Znalosť slovenčiny a nemčiny, pedagogické schopnosti, empatia a ústretovosť mu predurčili mimoriadne jazykové schopnosti. „Vstúpme do duše slov“, hovorieval, a skutočne, neraz mi pomohol pochopiť množstvo ľudových textov analýzou slov, etymologickým rozborom a ich porovnávaním so životom na niekdajšej dedine a jeho perspektívami. Takto dešifrované texty nám veľmi priblížili svet, v ktorom sa zrodili,“ tvrdí muzikologička Klára Erdélyiová-Molnárová.

Člen ĽH Kóborzengő Péter Németh si spomína na pána učiteľa najmä ako na milovníka spevu. „Pre mňa bol PEDAGÓGOM s veľkými písmenami. S každým človekom si našiel ten správny spoločný hlas. Napríklad keď sme sa chystali niekam na cestu, deti od vzrušenia vystrájali. Akonáhle zazreli prichádzajúceho Pali báčiho, bez toho, aby im niečo povedal, začali sa správať slušne. Vždy v každej situácii bol učiteľom. To som na ňom obdivoval. Dá sa povedať, že bol ako inštitúcia a vnímal som ho ako neoddeliteľnú súčasť Veňarcu. Čo ma naučil? Veľmi veľa, ale s úsmevom si spomínam na jeden slovný zvrat. Hoci nehovorím po slovensky, od Pali báčiho som sa naučil slovné spojenie „nemáte za čo“. Cestovali sme niekam autobusom a jedna z tanečníc, Zuzka, si odo mňa vypýtala vreckovku. Poďakovala mi po slovensky a ja som odpovedal po maďarsky. Pripadalo mi to také nesprávne. Poprosil som Pali báčiho, aby ma to naučil po slovensky. Odvtedy na slovenské poďakovanie odpoviem: nemáte za čo.“

Žiadalo sa mi pripomenúť osobnosť, ktorá už nie je medzi nami. Možno si niekto povie, že by sme takto mohli spomínať na veľa ďalších ohromných ľudí, ktorí už opustili náš svet. Súhlasím, ale myslím si, že v ich odkaze je, aby sme si vážili jeden druhého, boli voči sebe ústretoví, ohľaduplní a milí nielen počas sviatkov a nielen v spomienkach. Nič nám nebráni navzájom sa uctievať aj vo všedné dni. Keby som teraz povedal: Pali báči, ďakujem! on by určite s úsmevom odvetil: Nemáš za čo, chlapče!

Zoltán L. Havas

Foto: archív, Terézia Nedeliczká