Sarvašan Tibor Mótyán je takmer pol storočia aktívnym účastníkom, organizátorom národnostného života Slovákov v Maďarsku. Často spomína na prácu na národnostnom poli za čias, keď ju na celoštátnej úrovni koordinoval Demokratický zväz Slovákov v Maďarsku, ale aj v období transformácie spoločnosti, keď začali ako huby po daždi vznikať samostatné národnostné občianske organizácie, tak aj Kultúrny spolok sarvašských Slovákov Vernosť, a po prijatí národnostného zákona národnostné samosprávy.

Najprv sa novej právnej norme netešil. Mal nedobré tušenie, dojem, že zákon je v niektorých bodoch nespravodlivý a svoje obavy vyjadril, keď sa ho pýtali na jeho názor. Vyplnil aj dotazník s návrhmi, ba i výhradami. Potom však nastala zmena vlády, na čelo krajiny sa dostala dovtedajšia opozícia, preto nevedno, či sa niekto vôbec zaoberal vyplnenými formulármi.Hoci on osobne sa pričinil o založenie sarvašského kultúrneho spolku, ktorý dlhé roky viedol, keď vlani v októbri oslavovali tridsiate výročie vzniku Vernosti ani len nespomenuli zakladateľa organizácie a tri roky fungovania kultúrneho združenia v podstate vymazali z histórie. Ani v televíznom spravodajstve nepadlo slovo o Tiborovi Mótyánovi, ba ani v tlačených periodikách nikto neuviedol vec na správnu mieru. Zdá sa, že vždy platí: Zíde z očú, zíde z mysle?

– Stratili ste sa? – dovolila som si zažartovať. Pravda, celkom sa neukryl, veď ku mne sa dostali o ňom zvesti.

– Nestratil, – odpovedal so smiechom. Potom však posmutnel. – Zdravotné ťažkosti mi nedajú pokoj. Lekári v mojom prípade urobili mylné rozhodnutie, za ktoré musím pykať ja. Chodiť neviem. Nechal som si len aktivity v Klube záhradkárov a úlohy v evanjelickej cirkvi.

– Je mi to skutočne veľmi ľúto... Môžem sa spýtať, ako si spomínate na roky vzniku samospráv? Na vtedajšie nádeje a či sa podľa vás očakávania splnili?

– Začal by som o nejaké roky skôr. V roku 1980, keď som sa dostal do sarvašského kultúrneho strediska ako osvetár, mal som na starosti prácu so Slovákmi žijúcimi na okolitých sálašoch. Okrem toho mi zverili oblasť vážnej hudby. V mojom živote si obe tieto kultúrne zložky našli trvalé miesto. Pochodil som snáď všetky sarvašské sálaše a teraz si plne uvedomujem, aká to bola nádherná práca. Veľa som chodil po Viničkách, na mnohých miestach pôsobili malé kultúrne skupiny. Začiatkom deväťdesiatych rokov sme sa rozhodli založiť Kultúrny spolok sarvašských Slovákov Vernosť, bol som jeho zakladateľom. V roku 1993 prijal maďarský parlament národnostný zákon. Ja som mal vtedy už viac ako desaťročné skúsenosti s organizovaním národnostného kultúrneho života. Úprimne sa musím priznať, že v tom čase, keď schválili zákon, som sa tomu vôbec netešil. Ani som nebol za to, aby boli založené národnostné samosprávy. Uvažoval som nad tým a vysvetľoval som si to, ako keby mal vzniknúť štát v štáte. Voľačo sa mi nepáčilo. Akoby som cítil niečo zlé. Potom, pred prvými národnostnými voľbami, zavítala do Sarvaša pani Mária Jakabová, generálna tajomníčka Demokratického zväzu Slovákov v Maďarsku. Prednášala Sarvašanom a obyvateľom okolia o národnostnom zákone. Na stretnutie prišli aj Slováci z Čabačudu, Irminčoku, Kardošu, možno aj z Kondorošu. Porozprávala nám všetko o zákone. Poznala ma, videla na mne, že pochybujem. Milo a dlho mi dohovárala, presviedčala ma. Povedala vetu, ktorú všetci poznáme, ale ja som ju počul od nej. Asi v tom zmysle, že v tom štáte, v ktorom sa musí vytvoriť národnostný zákon, politicky nie je všetko v poriadku. Nahovárala ma, aby som sa podieľal na vzniku samosprávy, vraj Sarvaš bude nešťastný, ak sa nezapojíme. Do určitej miery súhlasí so mnou, ale mám si uvedomiť, že iná cesta pre našu slovenskú budúcnosť neexistuje. Pekne mi dohovárala a nakoniec ma prehovorila, tak som sa dal na túto cestu aj ja. Som jej za to ukrutne vďačný. Uvedomil som si, že Sarvašania nemôžu vypadnúť z toho procesu. Preto som súhlasil. Považoval som za svoje poslanie pestovanie slovenskej kultúry v Sarvaši, jeho okolí, ale aj v Celoštátnej slovenskej samospráve. Bol som prvý predseda Slovenskej samosprávy v Sarvaši a tento post som zastával 20 rokov, pričom 12 rokov som bol aj členom Celoštátnej slovenskej samosprávy a v prvom cykle som bol predsedom náboženského výboru. V roku 2015 som zo zdravotných dôvodov odstúpil od možnosti kandidovať. Keď nás zvolili prvý raz, na čele vlády bola socialistická strana a každá národnostná samospráva v Maďarsku dostala dotazník, taký formulár, v ktorom sa nás pýtali na náš názor, s čím sme spokojní, s čím súhlasíme, čo by sme chceli robiť inak a tak. Veľmi ma to potešilo. Zobral som si plajbas a spísal som všetko, čo si myslím. Čo je dobré, s čím súhlasím, s čím nie a aké návrhy mám. Odpovede som vypracoval veľmi podrobne. Nevyčíslim teraz všetko, čo som napísal, lebo by to bolo na dlhé rozprávanie.

– Ani príklad nepoviete?

– Niečo by som vyzdvihol. Bolo, s čím som ani vtedy nesúhlasil. Ten zákon bol a ešte aj teraz je v istých bodoch nespravodlivý. Predstavte si, že keď zvolia do mestského či obecného zboru poslancov, tí dostávajú istý honorár za to, čo robia. Poslanci v národnostných samosprávach pracujú pre tú istú spoločnosť vo svojom voľnom čase, bez nároku na honorár. Sme síce Slováci, ale sme aj občania toho istého mesta alebo osady, prečo máme vykonávať svoju prácu zadarmo? S tým sme veľmi neboli spokojní. Blížili sa ďalšie voľby, ale na tieto naše otázky sme už nikdy nedostali odpoveď. Prišla iná vláda, dovtedy opozičná. Nevieme, či sa naše odpovede vôbec dostali k tým, ktorí rozposlali dotazníky. Dodnes pracujú ľudia v národnostných samosprávach zadarmo. Poznám mnohých, mladých i starších, v Budapešti, na Dolnej zemi, ale aj po celej krajine, ktorí sa dlhé roky činia, majú vôľu robiť pre Slovákov, ktorí od pondelka do piatku robia na svojich pracoviskách a po večeroch i počas víkendov, v čase svojho voľna, organizujú národnostné programy. Takto som to robil po desaťročia aj ja. Zadarmo. Výnimkou je Valné zhromaždenie CSSM.

– Nie je možné, že sa len zmenil svet? Kedysi sme viac robili za ďakujem, či pánboh zaplať, za pocit spokojnosti. Dnes sa pocity spokojnosti nutne pretavujú do forintov. Stojí nás viac aj život. Nie?

– Áno. To som ešte vtedy, keď som písal svoj názor do dotazníka, nevedel, akú vážnu rolu to zohráva. Práca bez platu je nedobrá. Znižuje hodnotu vynaloženého úsilia v očiach spoločnosti.

Čo by som inak robil, keby som sa ešte podieľal na tejto práci? Myslím si, že slovenské samosprávy nie vždy a nie každá vykonávajú to, čo by mali. Robia veci, ktoré by mali byť náplňou práce spoločenských organizácií. Napríklad to je už luxus, že slovenská samospráva sa snaží organizovať podujatia na zachovanie tradícií, ako sú páračky, ľudové tance, piesne, varenie halušiek alebo brdoviec a čo ja viem čoho všetkého. To je podľa mňa úloha občianskych organizácií. Samosprávy majú za úlohu budovať dobré vzťahy s obecnou alebo mestskou samosprávou, medzinárodné styky, podporovať spoločenské organizácie vykonávajúce činnosť v prospech národností. Ďalším mojím názorom je, že predseda slovenského voleného zboru by mal dobre ovládať slovenčinu. Je veľmi dôležité, aby vedel komunikovať v jazyku národnosti, ktorej záujmy zastupuje. Mal by byť aj takzvaným ľudovým diplomatom, ktorý sa s dobrým diplomatickým zmyslom všade, na každom kroku snaží vyhladiť ostré hrany starých smutných stereotypov, ktoré dodnes žijú medzi Maďarmi a Slovákmi preto, lebo väčšina obyvateľstva nepozná naše spoločné dejiny. Úloha predsedu je veľmi dôležitá a náročná. Keď niekde zaklope na dvere, musí tak robiť s vedomím, že reprezentuje významnú, uvedomelú komunitu. Ak by to tak robil každý predseda či predsedníčka, veď máme viac ako sto samospráv, predstavovali by sme silu.

Rád by som sa podelil o jednu svoju životnú skúsenosť z doby, keď sa ešte na Slovensku platilo korunami. Malacky aj Poprad sú družobnými mestami Sarvaša. Ja som tam raz išiel budovať priateľské styky, čo mi v Sarvaši poniektorí zazlievali. Vraj zbytočne trovím peniaze. Raz som išiel z Popradu na Vernár, kde som zvykol kupovať ovčí syr. Nezohnal som, tak som išiel ďalej na Muráň. Je tam taká malá dedina, Muránska Lehota. Z cesty som obďaleč zbadal ovce s bačom. Viedla tam poľná cesta, ale dalo sa po nej ísť bez toho, aby som uvozil trávu. Bača sa opieral o bakuľu. Iste zbadal maďarskú značku vozidla. Vyskočil som z auta, ani sa na mňa nepozrel. Poklonil som sa mu, pozdravil, on ešte stále nič. Začal som sa mu prihovárať. Vravel som mu, aká je tu krásna krajina, že je tu radosť žiť, keby sme mali aj my na Dolnej zemi takúto, ako by sme boli radi. Dosť dlho som rozprával, keď som sa ho spýtal, či majú na predaj ovčí syr. Nie, odvetil mi. Nechcel som mu veriť. Zrazu sa na mňa pozrel a opýtal sa ma, kto som. Vyrozprával som mu, že som jednoduchý človek, Slovák z Dolnej zeme. Vtedy sa ohradil, že na Dolnej zemi bývajú Maďari, tam Slováci nie sú. Tak som mu porozprával o našich dejinách, kedy prišli Slováci na Dolnú zem. Opäť sa na mňa pozrel a opýtal sa ma, koľko by som chcel toho ovčieho syra. Povedal som, že 6 alebo 8 kíl. Ako sa podarí, čerstvý by som chcel. Povedal mi, nech idem tak a tak, za kostolom odbočím a pôjdem tým a tým smerom, kým neprídem na salaš. Bude tam jeho dcéra. Má len jednu ruku, musím jej pomôcť. Psi budú uviazaní, nepohryzú. Dcéra už o mne vedela, bača jej zatelefonoval. Zaviedla ma do jednej komory, kde bolo ukrutne veľa pekných ovčích syrov. Vybral som taký 12-kilový, kilo za stovku. Vyplatil som a chcel som odísť. Zastavila ma, vraj aby som chvíľku počkal. Vtisla mi do rúk taký trojkilový bochník syra, suchého, zrelého, vraj otec posiela. Ani hodina neprešla od chvíle, keď sa na mňa nechcel ani pozrieť, a teraz mi daruje syr. Keby som bol plytval energiou a napísal článok o tom, ako sa správajú Slováci voči Maďarom, tak z toho bude len nedobre. Ako keď si v Komárne slovenské deti pýtali po slovensky zmrzlinu a odpovedali im, že v tomto meste si len po maďarsky možno pýtať. Vznikla z toho výmena názorov cez médiá, písali títo aj tamtí, až z toho na Slovensku vznikol jazykový zákon.

– Na Slovensku o nás, Slovákoch z Maďarska, pramálo vedia.

– Preto si myslím, že jednou z úloh predsedov volených zborov má byť ľudová diplomacia. Vedel by som porozprávať aj tisíc takýchto príbehov. Keď prídem na Slovensko, zastavím sa pri prvom cintoríne, kostole alebo trhu, ktorý mi príde do cesty, a o chvíľu je okolo mňa aj desať ľudí. Predseda slovenskej samosprávy by mal mať na starosti vzťahy s družobnými mestami. Pravda, aj primátori a starostovia sú tiež rôzni. Jeden je ukrutne dobrý, iný menej, alebo nanič. Niektorí doslova nemajú radi, keď človek ide na Slovensko utužovať vzťahy, lebo aj na to budú treba peniaze. Ako som povedal, ľudová diplomacia je ukrutne krásna a dôležitá práca. Vedel by som o tom hovoriť aj dva dni. Napríklad v roku 1997 sme zorganizovali Beh na územie našich predkov. Boli sme pätnásti. Pomáhali sme si aj bicyklami, ba aj dve autá sme mali ako sprievod. Išli sme do Popradu. V každom meste a dedine sme sa nachvíľu zastavili, aby nám starosta opečiatkoval listinu, že sme tam boli. Vypytovali sa nás tak v Maďarsku, napríklad v Hatvane či Jászberényi, odkiaľ zo Slovenska sme? My im na to, že sme Slováci, ale zo Sarvaša. Tak isto aj na Slovensku. Odkiaľ sme? A tiež sa čudovali. To sú tie veci, ktorými by sa dalo dodať vôľu a ochotu spolupracovať, vážiť si jeden druhého.

– Ak by sa nikto nechcel podujať na úlohu predsedu Slovenskej samosprávy v Sarvaši a museli by ste to na seba zobrať vy, čo by ste robili dnes?

– Poviem niečo smiešne, ale bežal by som za mládežou.

– Čo by ste mladým ľuďom povedali?

– Napríklad by som ich povzbudil urobiť takú akciu, akou bol Beh na územie predkov. Potom by som ich prehováral a povzbudzoval, aby sa intenzívnejšie zapájali do národnostnej politiky. Máme tu, v Maďarsku, päť slovenských škôl. Keď deti skončia povinnú školskú dochádzku, usporiadame im krásnu rozlúčku so školou a necháme ich odísť do sveta. Už vtedy by sme ich mohli podchytiť nejakým pekným dokumentom, ktorý by im pripomínal, že sú Slováci. K dokumentu by mohli dostať tlačivo o registrácii za Slováka (k tomu by sa ale mal modifikovať zákon o znížení vekovej hranice), ktorý by ich neviazal k žiadnej povinnosti, ale symbolicky by bol osvedčením, že lúčiace sa dieťa dostalo informácie o slovenskej kultúre a je príslušníkom slovenskej komunity v Maďarsku. Keď dosiahne vek 18 rokov a nadobudne hlasovacie právo, nemuseli by sme ho my hľadať, ale úrad by ho informoval o možnosti registrovať sa za národnostného voliča. Dôležité je, aby mládež pochopila, čo je podstatné. V spoločnosti sa natoľko rozšírila ľahostajnosť, že na to ani neviem nájsť slova. Musíme však dúfať, že sa niečo zmení. Ukrutne ťažko sa pracuje v záujme zachovania národnostného bytia, ale ja by som sa nevzdával nádeje. Náš premiér je zadobre so slovenským predsedom vlády. Keď sú takí dobrí kamaráti, prečo teraz neurobia niečo dobrého? Nielen pre seba, ale aj pre ľudí?

– Vraveli ste, že ste si nechali už len aktivity v spolku záhradkárov a v evanjelickej cirkvi.

– Zaoberal som sa skúmaním evanjelických liturgií na prelome XIX. a XX. storočia. V roku 2009 sme s pánom Ondrejom Aradim starším, s ktorým sme spolu liturgovali, vydali CD-platňu. Spieval sarvašský slovenský spevácky zbor sprevádzaný organom. My sme všetko pripravili v kralickej češtine. Veľmi som rád, že sme to urobili. Dnes by sa už na to nikto nedal. (Na internete si možno vypočuť nahrávku pod názvom Ócseh liturgikus énekek, pozn. autorky.) Preto sa teším, že nástupca pani farárky Nobikovej Pavol Zahorecz, slúžiaci v Sarvaši, je tiež Slovák, pôvodom z Pitvarošu. Naučil som ho Áronovské požehnanie a keď sme pochovávali Eržiku Nobikovú, tak pred oltárom už on spieval Áronovské požehnanie po slovensky. Ja som spieval Očenáš po starom. Často ku mne prichádza, sme dobrí priatelia a robíme spoločné bohoslužby. Ja liturgujem v starom jazyku a on v novom. Aj teraz sa už pripravujeme na Veľký piatok. Ukrutne dobrý farár z neho bude. Dôsledne sa učí po slovensky, kázať aj liturgovať.

– Komu odovzdávate váš povznášajúci spôsob spevu piesní z Tranoscia?

– Nášmu mladému farárovi Paľovi Zahoreczovi. Z Čaby k nám zavše prichádzajú mladí, ktorí sa príležitostne zapájajú do našej činnosti, napríklad Ondro Kiszely, Csaba Alföldi.

– Keby ste mali jednou vetou vysloviť svoje krédo, aké by bolo?

– Jednoznačne by som povedal, že ľudová diplomacia musí žiť a je nad politikmi a nad politikou.

Erika Trenková

Foto: archív