Jedným z viacerých slovenských osobností, pochádzajúcich z Gemera – Malohontu, ktorí pôsobili medzi Slovákmi v Báčke a Srieme, bol aj historik, prekladateľ, stredoškolský profesor Jozef Maliak.

Narodil sa 17. februára 1854 v Revúcej ako syn tkáča Jána Maliaka. Základnú školu a gymnázium absolvoval v rodisku. Vo Viedni študoval spočiatku len teológiu a v druhom ročníku aj filozofiu. V štúdiách pokračoval vo švajčiarskom Bazileji a Zürichu. Vo Švajčiarsku bol viac ako jeden rok učiteľom latinčiny a gréčtiny v Ústave Jenelli-Mery v Hastettene a potom ďalšie tri roky učil latinčinu na Štátnom učiteľskom ústave v Küssnachte. Začiatkom roku 1881 sa vrátil domov, ale už na jeseň za pomoci priateľa Michala Bodického dostal miesto levitu a učiteľa v Slovákmi vydržiavanej evanjelickej ľudovej škole v Iloku. Biedne živobytie sa snažil nahradiť lepším a tak prijal dočasné miesto na zmaďarizovanej, pôvodne nemeckej strednej škole v Horných Strelciach. Nakoniec sa aj tak rozhodol vrátiť v roku 1885 do chudobných ilockých pomerov.

Jozef Maliak popri svojej pedagogickej a náboženskej činnosti veľa úsilia vynakladal na zlepšenie postavenia slovenskej menšiny v Iloku. Záujmy Slovákov v meste na pravej strane Dunaja zastupoval ako člen školskej stolice. Ako dlhé roky jediný vysoko vzdelaný človek v Iloku všestranne pomáhal tamojším Slovákom prežiť duchovne a hmotne. Na kultúrnom, hospodárskom a duchovnom poli tento evanjelický pedagóg vykonal toľko, že ilocký farár a biskup Adam Vereš mohol povedať: „Posledným cirkevným učiteľom a levitom bol Jozef Maliak. Za jeho času bola modlitebňa opravená a učiteľský byt škridlicou pokrytý. Pôdu, ktorú pripravil Maliak, máme dnes zasiatu a semä, ktoré on zasial, pekne vzrastá, lebo Ilok tak v duchovnom ako i národnom ohľade stojí dnes na zodpovedajúcej úrovni a hmotne sa ilockí Slováci tiež dobre majú...“ Ako učiteľ a levita pôsobil Jozef Maliak v Iloku do roku 1896 a potom určitý čas pracoval súkromne. Napríklad v roku 1903 – 1905 založil a viedol súkromnú dievčenskú školu, ale tamojší tieto jeho snahy nepochopili a tak sa tejto práce vzdal. Po prevrate v rokoch 1919-1923 bol zmluvným profesorom štátneho gymnázia v Iloku, kde vyučoval latinčinu a nemčinu. Od roku 1923 do roku 1934 bol profesorom slovenského gymnázia v Báčskom Petrovci. Počas ilockého a petrovského pobytu mal aktívne písomné a osobné styky so staropazovskou farárskou rodinou Hurbanovcov.

Zanechal za sebou bohaté historické dielo

V roku 1876 mu vyšiel prvý príspevok v Národných novinách, a potom bol až do smrti literárne činný. Od roku 1911 do začiatku prvej svetovej vojny vydával a redigoval v Iloku pedagogický mesačník „Domácnosť a škola“. Jeho obsahom boli pedagogické a historické články, správy a poznámky. Okrem Národných novín článkami z pedagogiky, z dolnozemskej problematiky, z cirkevných a antických dejín, cenných štúdií z dejín dolnozemských Slovákov a ich osídlení vo vojvodinských obciach, prispieval do ďalších v tom čase vychádzajúcich slovenských novín a časopisov ako napr. Dom a škola, Cirkevné listy, Naše Slovensko, Obzor, Slovenské pohľady, Slovenský peňažník. Podľa toho do akého periodika písal a v akom čase, používal aj pseudonymy J. Maliakov Kiaškovský, Účastinár.

Vo svojich článkoch a štúdiách významne zdokumentoval dejiny dolnozemských Slovákov a najmä ich osídlenia v Báčke a Srieme. Jozef Maliak sa vo veľkej miere venoval minulosti slovenskej evanjelickej cirkvi, k čomu využíval bohaté cirkevné archívy na Slovensku, ale aj v bývalej Juhoslávii. Venoval sa aj juhoslovansko – slovenským vzťahom. Najviac poznatkov získal z archívu evanjelického cirkevného zboru v Báčskom Petrovci a tiež od roku 1932 ako vedúci historického odboru a archivár Matice slovenskej v Juhoslávii. Medzi jeho najhodnotnejšie práce patria: Dejiny stavby petrovského chrámu (1923) Fruška Gora (1925), Daniel Kolényi a jeho doba (1925), Slovenské osadníctvo v Srieme (1908), Zabudnuté slovenské osady v Stolnobelehradskej a Vesprémskej stolici v Zadunajsku (1936), Biblické histórie pre ľudové školy, dom a nižšie triedy stredných škôl (1896, 1921), Rečňovanky pre dospelejšiu mládež (1902).

Zaoberal sa tiež prekladateľskou činnosťou, prózu a poéziu prekladal z chorvátčiny do slovenčiny a niečo aj z nemčiny. Napríklad z chorvátčiny: Josip Kozarac: Mŕtve kapitále (1904); z nemčiny: Reč Strossmayerova povedaná na vatikánskom koncile roku 1870 proti neomylnosti pápežskej. Niekoľko príspevkov z minulosti života Slovákov na Dolnej zemi a svojho rodného Gemera-Malohontu uverejnil aj v časopisoch a kalendároch.

Tvorivá činnosť Maríny Maliakovej-Ormisovej

Po jeho boku v tvorivej činnosti a osvetovej práci nezaostávala ani jeho manželka Marína Maliaková. Narodila sa 4. 11. 1861 v Nižnej Slanej, jej otec spisovateľ Samuel Ormis bol evanjelickým farárom. V rokoch 1871-73 absolvovala Dievčenský ústav v Revúcej a následne sa dva roky zdokonaľovala v nemeckom jazyku v Matejovciach pri Poprade. V roku 1876 sa vyučila za krajčírku v Banskej Bystrici a osem rokov žila ako polosirota v rodine Daxnerovcov v Tisovci. V rokoch 1886-87 absolvovala krajčírske kurzy vo Viedni a v Ženskom výrobnom družstve v Prahe. Počas pobytu v Tisovci bola ochotníckou herečkou a v rokoch 1887-88 účinkovala v Slovenskom spevokole v Martine. Zbierala ľudové kroje a výšivky, ktoré v roku 1889 vystavila na národopisnej výstave v Prahe. V rokoch 1889-99 mala krajčírsku dielňu v Revúcej. Vtedy sa vydala za Jozefa Maliaka a odišla s ním na Dolnú zem. Hneď nato napísala novelu Orgovánová besiedka. Doma a na Dolnej zemi sa prejavila ako aktivistka slovenského národného a ženského hnutia. Bola členkou Živeny a Lipy a spoluzakladateľkou Ústredného spolku československých žien v Juhoslávii. Po návrate z Iloku viedla krajčírske dielne a kurzy na niekoľkých miestach Slovenska (Brezno, Blatnica, Martin). Krajčírske kurzy dopĺňala vlasteneckou výchovou. Je autorkou autobiografických a cestopisných čŕt. Spolupracovala s Michalom Bodickým na tvorbe monografie o svojom otcovi Samuelovi Ormisovi. Články a beletristické útvary romanticko-sentimentálne až dokumentárno-realistické uverejňovala v Slovenských pohľadoch, Dennici, Živene, Slovenskej žene, Národných novinách a Národnej jednote. Pri niektorých článkoch používala pseudonym Celý mešťan, Horniačka, Zdychavská. Svoj pobyt v Iloku využívala na preklady z chorvátčiny. Vo vydavateľstve Osveta v Martine vyšlo roku 1979 dielo Marína Ormisová spomína. Zomrela 13. januára 1946 vo Zvolene, pochovaná je na evanjelickom cintoríne v Banskej Bystrici. Jej hrob je v súpise kultúrnych pamiatok Slovenska.

Vďační rodáci

Jozef Maliak sa po takmer šesťdesiatročnom pôsobení medzi Slovákmi v Iloku a Báčskom Petrovci v roku 1938 vrátil s rodinou na Slovensko, kde žil najprv v Martine a nakoniec v Prievidzi, kde 31. januára 1945 zomrel.

Iločania, medzi ktorými pracoval a žil najdlhšie, si dodnes vážia zásluhy Jozefa Maliaka na národnom povedomí tunajších Slovákov a na jeho počesť je po ňom v meste pomenovaná jedna z ulíc. Na ilockom evanjelickom zborovom dome mu roku 2014 počas slávnostných služieb Božích venovaných pamiatke reformácie odhalili bronzový reliéf.

Ján Jančovic

Foto: autor a archív autora