Významným predstaviteľom osvietenskej vedy a zakladajúcou osobnosťou viacerých slavistických vedných disciplín bol Juraj Ribay, ktorý značnú časť svojho tvorivého života prežil v Cinkote a Pešti. Aj preto sa tu z jeho bohatej činnosti a diela obmedzujem iba na toto prostredie.

Spisovateľ, jazykovedec, etnograf, publicista Juraj Ribay (Riba) sa narodil 27. marca 1754 v Dolných Ozorovciach pri Bánovciach nad Bebravou v rodine krajčíra a prevádzkara Ottlíkovského pohostinstva – Pavla Rybu (Ribu). Základnú evanjelickú školu navštevoval v Horných Ozorovciach, po jej nariadenom zrušení pokračoval v Uhrovci, v rokoch 1766 – 1769 študoval na evanjelickom lýceu v Banskej Štiavnici, kde mu zástupca riaditeľa školy Marček zmenil priezvisko na Ribay, potom sa tri roky vzdelával v Modre, od roku. 1773 do roku 1776 bol poslucháčom teológie v Šoprone, roku 1779 na univerzite v Erlangene a nasledujúce dva roky v Jene.

Medzi ukončeným gymnaziálnym štúdiom a nástupom do Šopronu, s cieľom zlepšiť sa v maďarčine bol súkromným učiteľom latinčiny a nemčiny v šľachtickej rodine, kde sa sám zdokonalil v hudbe. Juraj Ribay po ukončení štúdia na nemeckých univerzitách a po návrate do Uhorska sa zastavil v Prahe, kde mu bolo ponúknuté miesto evanjelického farára, ale ho neprijal. Pražský pobyt však venoval návšteve knižníc a stretnutiam s významnými osobnosťami. Potom pobudol krátko pri otcovi v Uhrovci a pred Vianocami roku 1782 sa vybral do Banskej Štiavnice, prihlásil sa u superintendenta Jána Čerňanského, a na jeho odporučenie sa stal súkromným učiteľom a kazateľom v rodine Ľudovíta Ostrolúckeho v Banskej Štiavnici. Keď ho Ján Čerňanský vysvätil za farára v rokoch 1783-84 bol duchovným v Príbovciach, potom dva roky v Bohuniciach. Počas pôsobenia v Bohuniciach ho v decembri 1785 superintendent Banského dištriktu Martin Hamaliar, odporučil za farára do Cinkoty. Počas takmer jedenásťročného pôsobenia v tejto prímestskej časti Pešti a Budína, mal možnosť zoznámiť sa s najvzdelanejšími osobnosťami, ktorých v autobiografii preloženej F. Kutlíkom, uverejnenej v Slovenských pohľadoch č. 1, roku 1887, menovite aj uvádza. O svojom cinkotskom pobyte okrem iného píše: „Nič som tu nepremeškal konať, čo by slúžilo rozšíreniu mojich známostí a vedomostí. Knihy a nové literárne objavy, kedykoľvek som sa z Pešti vracal, od spomenutých mužov som na čítanie si prinášal. Zaujímali ma predovšetkým dejiny mojej vlasti, cirkvi a literatúry, v odbore v ktorom som sa snažil i vzácnejšie a zaujímavejšie knihy zozbierať, a to nie bez výsledku. Tieto som rád aj iným prepúšťal, ktorí zakladali väčšie zbierky, predovšetkým osvietenému pánu Szécsényimu a Mikulášovi Jankovičovi.“ Ďalej uvádza: „Keď som spozoroval, že naši zanedbávajú štúdium slovenskej reči a literatúry, aby som aj v tomto ohľade splnil službu svojmu národu, snažil som sa o to všemožným spôsobom, aby som vzbudil a docielil pokrok aj v tomto štúdiu. A tak neľutoval som ani prácu, ani náklady na zozbieranie knižnice slovensko-českej, a to najviac preto, aby som sa postavil proti predsudku, ktorým som bol pred tým aj sám ovplyvnený, že vec Slovákov je beznádejná a že nezaslúži si žiadnej pozornosti.“ Koncom júna 1793 podnikol z Cinkoty literárnu cestu do Prahy, kde okrem iného počas choroby kazateľa Mateja Markovica, mal v pražskom kostole kázeň. O tom napísal: „Pričinením mojich pražských priateľov dostala moja knižnica, buď z kláštorov, buď od kníhkupcov nejednu znamenitú knihu. Rovnako podporovali moje predsavzatie i moji priatelia doma, ktorým som dôkladne na srdce kládol, aby mi z každého vidieka, kraja, z každého – aby som tak povedal – kúta, kde bývajú Slováci, knihy z rozličných slovenských a slovanských nárečí zaopatrovali a mne posielali. Pri tejto príležitosti povzbudzoval som všetkých mojich priateľov, aby sa venovali pestovaniu zanedbanej materinskej reči a docielil som to, že so mnou kvôli cvičeniu a dobrému príkladu slovensky si dopisovali a ich pôvodné listy z väčšej časti prechovávam...“

O jeho knižnicu mali záujem mnohé zahraničné osobnosti a v tomto úsilí ho významne podporovali a na druhej strane on knihami podporoval viacerých študentov. Medzi jeho pražskými podporovateľmi boli: Dobrovský, Barš, Percel, Fortunatus, Durich a medzi Moravanmi Polášek a vládny tajomník Cerroni, ktorý Juraja Ribaya v Cinkote navštívil a keď si prečítal katalóg a prezrel zbierky, neskôr mu napísal: „...ustrnul som, vlasy mi dupkom stáli...“ Vysoko vzdelaný Mikuláš Jankovič, majiteľ rozsiahlej knižnice sa vyjadril: „Čo je pre Maďarov knižnica grófa Széchenyiho, to je pre česko-slovenskú literatúru táto knižnica, v ktorej je zvlášť vysoko cenná zbierka biblií.“ Juraj Ribay sa od študentských čias venoval zberateľskej činnosti so zameraním na vedecký a národno-uvedomovací charakter publikácií. Na základe svojej zbierky a súpisu českých kníh Martina Holku, zostavil bibliografiu českých a slovenských kníh od najstaršej doby. Patrí medzi ne i vzácny exemplár 3. vydania Komenského prekladu diela „Praxis pietatis“. Ribayova knižnica je naďalej bohatým zdrojom poznatkov pre súčasné národné knižnice. V roku 1785 vypracoval v spolupráci s Ondrejom Plachým (navštevoval školu v Sudiciach) a ďalšími evanjelickými kňazmi návrh na založenie vedeckej spoločnosti „Eruditas societas slavica“, prispieval do Plachého „Starých novín literního umění“. Ako jazykovedec bol spolutvorcom porovnávacej metódy v dejinách slovenskej jazykovedy, prívržencom uplatňovania bibličtiny v spisovnom jazyku na Slovensku. V roku 1793 vypracoval plán slovenskej učenej spoločnosti „Prolectum instituti“, podľa ktorého stanovil normy zberateľskej činnosti v oblasti ľudových tradícií a jazykovedného materiálu, starostlivosti o literatúru, tlačenie kníh a svojho časopisu a v roku 1795 upravil a vydal v Pešti „Ortographiu“ od Pavla Doležala. Všímal si tiež lexikálnu a frazeologickú stránku živého jazyka. Je autorom rozsiahlych rukopisných slovníkových prác, z ktorých čerpali jazykovedci ďalších generácií. Významná bola jeho folkloristicko-zberateľská činnosť a výskum dialektov. V tejto oblasti spolupracoval s českým kňazom, filológom Jozefom Dobrovským na výskume slovenských nárečí. O tom pojednáva jeho rukopis z roku 1807 „Idioticon Slovacicum voces Bohemis aut plane non, aut alio sensu usitatas circiter 14700 complectens“, ktorý predstavuje diferenciálny nárečový slovník, ktorý čeština nepozná. Tlačou mu vyšli dielka: Katechizmus o zdraví (Pešť 1795), Pravidlá moresnosti (Pešť 1795), Živý príklad hríšnika pokání činíciho (Pešť 1788).

Zaoberal sa aj ľudovýchovnou spisbou. Počas pôsobenia v Cinkote chcel založiť vlastnú tlačiareň, v ktorej chcel vydávať i slovenský kalendár s osvetovým zameraním, ale pre nedostatok predplatiteľov sa mu nepodarilo tento zámer uskutočniť. Tu napísal aj rukopis o žilinských a trenčianskych tlačiarňach. Bol autorom príležitostných veršov. Dôležitá bola jeho redaktorská a korektorská činnosť. Počas pôsobenia v Savinom Sele (vtedy Torža) napísal vlastný životopis s uvedením svojich knižných a rukopisných diel, ktorý odoslal do Széchenyiho knižnice v Pešti. Ako teológ a náboženský spisovateľ spracoval a roku 1790 vydal „Mandát cisárskokrálovský ve věcech evangelického náboženství“. Upravil v Pešti roku 1791 vydaný Tranoscius. Pre dejiny slovenskej biblistiky je významný „Slovar biblický vykladačský“. Zaslúžil sa o vydanie práce M. Pankla „Compedium Oeconomie ruralis“ (1797), ktorú doplnil slovenským slovníkom. Jeho dielo je bohaté a týkalo sa aj poľnohospodárstva. Do tlače pripravil prácu L. Bartholomeidesa „Kratičká historie přirození ... O pícich a rostlinách“ (Budín 1793), „Příruční knížka o polním hospodářství“ (Budín 1797). Juraj Ribay umrel 31. 12. 1812 v Savinom Sele vo Vojvodine. Jeho dielo si rodáci roku 1994 uctili odhalením pamätnej tabule na zborovom evanjelickom dome v Dolných Ozorovciach. V Bánovciach nad Bebravou zase nesie jeho meno Stredné odborné učilište. V roku 2013 s prispením Slovenskej republiky mu bola pamätná tabuľa odhalená aj v Savinom Sele.

Ján Jančovic

Foto: autor