Rieka Kereš má v našich srdciach – rozumej srdciach čabianskych lokálpatriotov – osobitné miesto. „Áno, pre nás je to rieka,“ hovoria často miestni obyvatelia, ktorí neskrývajúc rozhorčenie, takto reagujú na nič netušiacich turistov, ktorí Kereš nazývajú kanálom. Obe strany majú pravdu. Necháme na čitateľovi, aby sa po prečítaní tohto článku rozhodol, čo si o tomto – pre nás dôležitom – malom vodnom roku myslí.

Príbeh Kereša, ktorý preteká mestom, sa prelína s príbehom Čaby. Väčšina čitateľov už vie, že naši slovenskí predkovia, ktorí sem prišli okolo roku 1718, tu nenašli nič okrem niekoľkých domov a močariska. Pre obyvateľov to nebolo ľahké obdobie a usadlosti často hrozilo zničenie.

Kritický bol najmä rok 1732. Súčasný kanál ešte nebol vykopaný, väčšinu chotára tvorila močarina. V lete ľudí i zvieratá trápili komáre také početné a obrovské, že aj kone museli byť oblečené v sieťkach proti komárom. Vojsko pochodovalo k hradu Arad cez Békešskú Čabu, mnohokrát sa tu zdržiavalo a vojaci si z domu sedliaka brali, čo chceli. Ľudia boli veľmi zúfalí. V tom čase bol richtárom istý Ján Süveg, ktorý namiesto toho, aby upokojil ľudí, ich vyzval, aby opustili toto prekliate miesto a hľadali si lepšie, skrátka, nabádal ich, aby opustili Čabu. Novej dedine hrozilo úplné zničenie. Župné úrady, keď sa dozvedeli o tomto hnutí, potrestali richtára, upokojili obyvateľstvo a zemepán daroval šopronskú púšť obyvateľom Čaby. Tak sa ich snažil motivovať, aby zostali. Nebezpečenstvo vyľudnenia novej dediny sa tak podarilo odvrátiť.

V tom čase už miestni obyvatelia museli premýšľať, ako odčerpať obrovské množstvo vody z pôdy. Riešenie sa našlo až v roku 1772, keď usilovní čabianski Slováci začali kopať dnešný tok Kereša.

Kanál mal pôvodne slúžiť na dovoz dreva z lesov v neďalekom Sedmohradsku, lebo tu bol po tureckých vojnách veľký nedostatok dreva. Preto ho pôvodne navrhli ako splavový kanál. Neskôr sa vedenie Čaby, ktorá sa rozrastala a rozvíjala, rozhodlo, že kanál bude vhodný na odvádzanie povrchových vôd. Preto časom nainštalovali čerpadlá, najprv len v južnej časti, neskôr v strednej a severnej časti, čím sa odvodnenie dokončilo. Postupom času bol kanál niekoľkokrát prehlbovaný a rozširovaný.

Históriu Kereša napísal v roku 1933 Albert Haan informatívnou formou pod názvom A Békéscsabai Köröscsatorna (Békeščabiansky kanál Kereš). Uvádzame krátky citát z tohto diela. „Všade už zliezli z vozov, pripravili si lopaty a teraz spievajú. Spev žalmov napĺňa ranný vzduch, keď prichádza farár Drozdik (Samuel Drozdik) v sprievode farára Samuela Thessedika zo Sarvaša. Velebný pán prednesie krátku modlitbu. Richtár sa vydáva so skupinou vedúcich po kolíkoch a každému je pridelené miesto. Úsek po úseku vysvetľovali, ako sa má vykopať stred kanála strmo hlbšie a okraje šikmo nadol. Mladý sarvašský farár Samuel Thessedik išiel s nimi. Vypočul si pokyny richtára a poradil, že vykopanú zeminu netreba navŕšiť priamo pri kanáli, ale o niekoľko krokov ďalej na oboch stranách, aby sa vytvoril malý vlnolam. Čas neskôr ukázal, aká múdra bola táto rada.“

Tešedík vtedy nemohol vedieť, že čas ukáže, že mal pravdu.

Začiatkom marca 1888 mohutný odmäk v Bihorských horách spôsobil, že kanál Dvojitého Kereša bol pod veľkým tlakom. 12. marca sa pretrhli hrádze. Čabianska administratíva zablokovala spodnú časť mosta pri Veseli, aby zabránila rozšíreniu povodne do kanála Kereš. Situácia sa ďalej zhoršila a 14. marca pod vedením hlavného inžiniera Čaby Ernesta Sztraku sa 400 obyvateľov Čaby pokúsilo zastaviť rútiacu sa vodu na ľavom brehu hrádze Starého Kereša. Večer sa však hrádza pretrhla a zaplavila väčšinu Vandhátu a Veľkej Marasti. Obyvatelia húfne utekali do centra mesta. 15. marca sa voda preliala cez veseľský most a živelne prenikla do nepripraveného mesta z juhovýchodu a severu. Pod vedením Sztraku prišli na pomoc tisíce ľudí, obyvateľstvo, vojsko a 500 dobrovoľníkov z Orošházy, ktorí začali stavať dvojkilometrovú hrádzu. 16. marca neskoro večer napriek enormnému úsiliu, hrádza preťaženie nevydržala. Voda zaplavila časť mesta severne od Kereša. Tisíce ľudí utekali na okraj mesta, mnohí do Veľkého chrámu, ktorý sa nachádza na najvyššom geografickom bode mesta. Vládny komisár upozornil Čabänov, aby odišli a nechali mesto napospas vode, ale obyvatelia vytrvali. Sústredili všetky svoje sily na opravu priehrady. Nepretržite pracovali v prudkom daždi, aj v noci pri svetle fakieľ. Vyčerpaných a zúfalých obyvateľov Čaby povzbudzovali slovenskí vodcovia slovami „Ľudia boží! Ňenahájťe sa!“ Ľudí priamo na hrádzi podporovali biskup Gustáv Adolf Szeberényi oblečený v luteráku, spolu s bývalým richtárom Jurajom Zeleňánskym.

Najkritickejší deň bol 18, marec. Zvony bili celý deň a varovali pred blížiacou sa katastrofou. Z Veľkého chrámu zneli žalmy z Tranoscia. Všetci, ktorí pracovali na hrádzi, siahli až na dno svojich síl. Zdalo sa však, že príbeh prosperujúcej Čaby sa po 170 rokoch uzatvára...

19. marca ráno 800 metrov od mosta na Bíkišskej ceste sa pretrhla hrádza, voda zaplavila sálaše v Malej Marasti a ďalej ohrozovala mesto zo severu. V tom čase už Sztraka začal s vyčerpanými Čabänmi stavať tretiu priehradu. V hodine dvanástej, s nohami po členky vo vode sa nakoniec stal zázrak, hrádza vydržala a voda začala pomaly ustupovať. Čaba bola zachránená.

Kereš už skrotol a prirástol Čabänom k srdciam. Jeho prítokové kanály sa tiahnu celou Veľkou a Malou Marasťou. Od roku 1857 sú na brehoch zriadené kúpaliská. Každý Čabän stredného veku vám ochotne porozpráva svoje spomienky z detstva na „rieku“. Mnohí z nich sa tu naučili plávať alebo chytať ryby a ako deti trávili pri Kereši šťastné dni s priateľmi a rodinou. Žiaľ, socializmus neušetril ani prírodné poklady čabianskeho poľnohospodárskeho života. V tom čase sa do živej vody dostávala znečistená voda z novovybudovaných tovární, ktorá pomaly ničila vodnú faunu a flóru. Spôsobené škody sa podarilo čiastočne odstrániť až nemalým úsilím. Na brehu vybudovali chodník sôch, ktorý zobrazuje tváre známych čabianskych osobností a ľudí s väzbami na Čabu. Vedľa neho oddychový park, reštaurácie a vodné javisko. V centre Békešskej Čaby sa pozdĺž betónového brehu týčia smutné vŕby. Zaujímavosťou je, že pozdĺž kanála boli vybudované kúpele v Ďule aj Arpádovo kúpalisko v Čabe. Jediné, čo sa v priebehu rokov nevrátilo a ani nemohlo vrátiť, je kúpanie. Dúfame, že v jednom z úsekov vznikne kúpalisko pod holým nebom, ktoré bude poskytovať rekreáciu pre rodiny.

Každý, kto má po tomto všetkom chuť spoznať vodu, ktorú Čabänia tak milujú, môže navštíviť mesto a urobiť si výlet loďou alebo člnom po Kereši. Od Veseľskej čárdy, ktorá bola kedysi evanjelickým sirotincom, prejdete okolo Ľančovského sídliska, odkiaľ uvidíte ďalšie prírodné poklady. Flóra a fauna Kereša sú veľmi bohaté. Sú jedinečné nielen druhmi rýb a žiab, ale Kereš obýva aj veľké množstvo rodín divých kačíc. Ďalšou zaujímavosťou je vilová štvrť na nábreží, ktorej krásnou súčasťou je Generálny konzulát Slovenskej republiky.

Stavebná a duchovná kultúra je právom v centre nášho slovenského povedomia, ale nezabúdajme ani na naše prírodné bohatstvo, ktoré nám, ak mu budeme venovať pozornosť, odhalí históriu našich slovenských predkov a naučí nás žiť spolu v symbióze ešte dlho.

Bence Püski-Liker

Foto: Magdolna Péliová