Preslávili sa výrobkami zo slamy, dreva, prútia a ľudovými tradíciami

Novohradská obec Horné Strháre patrí medzi najstaršie v terajšom Veľkokrtíšskom okrese. Leží v údolí potoka Stará rieka a spomína sa už v prvej polovici 13. storočia. V roku 2023 si obyvatelia obce pripomenuli 780. výročie od prvej písomnej zmienky o nej (1243). Názov obce sa vykladá viacerými spôsobmi. Najpravdepodobnejší bude ten, podľa ktorého sú Strháre odvodené od rozšírenej remeselníckej výroby – strúhania, keď „struhári“ vyrábajú náradie a náčinie z dreva. Podobne ako iné novohradské obce aj obec Strháre si veľa vytrpela najprv pustošením Tatárov a po roku 1526 aj Turkov.

Reformačné hnutie v Novohrade malo v počiatkoch svojich prívržencov aj z radov šľachty, keď sa k reformátorom pridali aj rody Balašovcov zo susedného Modrého Kameňa a Madáčovcov z blízkej Dolnej Strehovej. Lutherova reformácia sa tu udomácnila. V čase rekatolizácie, od konca 17. storočia, sa časť obyvateľov vysťahovala aj útekmi na Dolnú zem. Poznáme mená a miesta kam utiekli. Do Peštianskej stolice: Pavol Pastorok do Cinkoty, Juraj a Matej Moc do Monoštoru, Pavol Petrovkin do Asódu, Pavol Magát do Slovenskej Ďurky, Ján Mrva do Máče, Tomáš Benčík a Adam Homola do Veršegu. Do Jazygo-kumánskeho dištriktu: Ján Koša a Ján Koša ml. do Szálasa, Ján a Tomáš Backa do Dóšu. Do Hevešskej stolice: Ján Trnik do Dindešu, Pavol Dian do Alkáru, Matej Novák do L. Orosu. Do Hontianskej stolice: Blažej Dian do Sokole. V rámci Novohradskej stolice: Martin Krajčo, Matej Višniar a Pavol Hola do Siráku, Ján a Matej Bojna do Halásoviec, Michal Moc do Kazárky. Tu je jeden písomný doklad doby:

„Záručný list, ako právny prostriedok na zabránenie útekov poddaných

My doleuvedení dávame na známosť každému, ktorého sa doleuvedená vec týka, že my z vlastnej vôle berieme na seba zodpovednosť za hornostrhárskeho obyvateľa Juraja Durču, poddaného nášho pána grófa Pavla Balašu, lebo horeuvedený svoju sestru Račkovú, poddanú vznešeného pána grófa Františka Balašu, odviedol z Dolných Strhár na Dolnú zem. Následkom čoho nielen pre tento čin je trestaný vznešenou stolicou, takisto trestaný bude aj za napomáhanie poddanému hociktorého zemepána z Novohradskej stolice v úteku... preto berieme na seba zodpovednosť, že po prvé: povie, kde sa jeho sestra usadila, po druhé: tak on, ako jeho deti neutečú z panstva. V prípade ak on alebo jeho deti utečú, sme prinútení ich vrátiť za vlastné náklady na panstvo. V prípade ak to neurobíme, tak horeuvedeného grófa splnomocníme, aby z hociktorých našich hnuteľností a nehnuteľností v hodnote dvesto zlatých získal zadosťučinenie pre seba pomocou pána slúžneho... Datované v Modrokamenskom hrade 4. mája 1744.“

Popri poľnohospodárstve sa tunajšie obyvateľstvo najviac zamestnávalo domácou výrobou a spracúvaním dreva, čiže strúhaním, od čoho vznikol aj názov obce. Obyvatelia vyrábali skrine, súseky, úle, koše, košíky, koterce, slamienky, lyžičky, mierky, metly, kolesá a iné výrobky zo slamy, dreva a prútia. Ženy tkali konopné a ľanové plátno. Okrem remesiel hlavným zdrojom obživy bolo poľnohospodárstvo, ovocinárstvo, vinohradníctvo, ale i včelárstvo. Ešte začiatkom minulého storočia starí ľudia nosili biele kabanice, na ktoré si doma tkali súkno z ovčej vlny. V obci oddávna dobre spolunažívajú príslušníci oboch konfesií, obec má evanjelický aj katolícky kostol. Horné Strháre boli v minulosti jedným z najväčších a najvýznamnejších stredísk ručnej výroby zo slamy, dreva a prútia. Svoje výrobky majstri predávali najmä na trhoch v Lučenci, Šalgótarjáne, Balašských Ďarmotách a Sečanoch. Boli to predovšetkým slamienky, chrbtové koše, ručné košíky, slamenice, koterce, úle, lyžičky a mierky, súseky. Výrobky odnášali na trh na vozoch alebo pešo. Ešte na konci 20. storočia mi Pavel Višniar povedal: „Minulý rok som uplietol ešte dva slamienky. Nie je to už tá práca, ako keď bola dobrá ražná slama a bol som mladší. Vtedy som uplietol za dve hodiny jeden košík a počas zimných mesiacov denne 7 kusov popri bežnej roľníckej robote. Okrem mňa slamienky robili takmer všetci muži v dedine,“ a vymenoval mi ich a opísal ich technológiu. „Roľníci slamienky vyrábali z ražnej slamy, z ktorej očesali listy a klasy obstrihali. Zaujímavá a náročná bola príprava výroby chrbtových košov. Najprv si vyhliadli vhodný šíp, z ktorého urobili vzpruhu z tŕňa a šípa a doštičku z liesky. Tým sa vytvorila kostra formy. Na malý chrbtový kôš bolo potrebných 7 a na veľký – „plevák“ 9 prútových „páraníc“. Keď sa prichystali v lese vyrúbané 10-20 cm hrubé dubčeky, potom sa vykúrila pec na pečenie chleba, kde sa pripravené dubčeky zaparili. Po zaparení sa rozštiepali na štvrťky a z nich sa narezali páranice hrubé 1-2 cm. Tieto páranice – plátky sa potom ostrúhali nahladko a z takto pripraveného materiálu sa začal pliesť kôš. Pri príprave ručných košíkov sa najprv vyhliadla mladá vrbina rastúca pri potoku. Z nej sa potom vyrezávali prúty – pántiky. Používali sa buď čerstvé zelené alebo sa obielili. Predtým sa však museli poštiepať, vystrúhať a skrútiť do kotúča, položiť do hrnca, uvariť až potom obieliť. Aj na výrobu týchto ručných košíkov, tu nazývaných „kuľfasy“, sa najprv musela urobiť obruč zo šípového prúta.“ V obci vtedy žil ešte posledný z rómskych košikárskych majstrov, 79-ročný Ľudovít Oláh, ktorý pravidelne vyrábal košíky a brezové metly. Výrobou slamienkov a včelých úľov sa zaoberala najmä rodina Pastorokovcov – Pavel Pastorok a jeho syn Juraj, bývalý starosta obce, ktorý robí úle doteraz.

Osobitné miesto medzi evanjelickými učiteľmi v Horných Strhároch mal Štefan Lukáč, u ktorého tu v roku 1905 začal chodiť do školy jeho synovec, významný slovenský básnik a prekladateľ Emil Boleslav Lukáč. Z jeho spomienok uverejnených v časopise Slovensko 9/1978, som vybral: „Po dedinke tiahli mládenci a devy v krojoch a vyspevovali bystrejšie novohradské piesne. Krstiny, svadby, hody – všade som sa tmolil so strýkom, ktorý býval slávnostným rečníkom i príležitostným veršotepcom. Tak som tam vrástol do slovenskej dediny a jej roľníckeho, vtedy ešte patriarchálneho života, že keď som sa po roku vracal späť domov do Hodruše, bol som zronený, „tesklivý“ a mater ma musela dlho čičíkať. Na prázdniny som aspoň na mesiac chodieval až do skončenia vysokoškolského štúdia okriať na tele i duši do Horných Strhár, kde ma strýko i s celou svojou rodinou prijímali ako syna.“

Zvyky a obyčaje z minulosti svedčia o tom, že evanjelici v Horných Strhároch mali zvyčajne 1 dieťa, ku krstu volali 6-12 krstných rodičov, ktorí vkladali do ručníka pre krstniatko od 2 do 20 korún (r. 1914). Dievčatá pomýšľali na vydaj už v 13. roku, mládenci sa ženili vo veku 18 – 20 rokov. Pri pytačkách po večeroch mládenci plieskali bičom pred domom mládenca i dievky. Tým dávali na známosť, kde sú pytačky. Svadba trvala týždeň so slávnostnými a vtipnými rečami a domácimi spôsobmi. Krásne reči pri vyprevádzaní mládenca alebo nevesty z domu sa prednášali v bibličtine. Celú reč musel povedať starejší. Pri svadbe bol zvyk ísť s kohútom (kohútiari) od mladej nevesty. Jeden držal kohúta uviazaného na motúze, druhý ho ponášal a tretí ho napájal páleným. Keď chceli mať v izbe miesto na tanec, keďže sa tam dostávali aj nevolaní, pálili na šporáku papriku, takže izba sa za veľkého kriku, kašľania a kýchania vyprázdnila. Výbavu dávali aj mladoženíchovi, aj neveste. Keď išli k sobášu, tak ich odprevádzali dve cigánske „bandy“. Od sobáša išla ešte nevesta domov a až večer ju odprevadili k ženíchovým rodičom alebo ženícha k nevestiným rodičom, podľa toho, či išli na „prístupky“ alebo „prístavky“. Kým ešte v 19. storočí boli všetky domy pokryté slamou, dnes základ tvoria murované domy s podstienkou a vystupujúcou podlomeninou na priečelí. Valbové strechy podopierajú drevené alebo murované stĺpy. Horné Strháre patria dodnes i napriek veľkému poklesu počtu obyvateľstva síce k malým, ale stále zaujímavým rázovitým obciam Novohradu s množstvom zachovaných pamiatok ľudovej architektúry a prírodných zaujímavostí.

Ján Jančovic

Foto: archív autora