Kalendár je publikácia obsahujúca zaujímavé čítanie. To sa dá jednoznačne konštatovať, keď zoberiete do ruky hoci aj ročenku Nášho kalendára alebo publikácie, ktoré boli predstavené v Békešskej Čabe v polovici februára, v Dome slovenskej kultúry.

Podujatie sa konalo v dolnozemskej metropole v predvečer oslavy 30. výročia založenia Výskumného ústavu Slovákov v Maďarsku, preto aj na prezentácii sa zišlo množstvo predstaviteľov slovenskej inteligencie z Maďarska i z materskej krajiny, respektíve tiež zástupcovia vedeckej obce z okolitých štátov. Prítomní boli okrem iných predsedníčka Celoštátnej slovenskej samosprávy v Maďarsku Alžbeta Hollerová Račková, predseda Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí Ján Varšo, ako i generálny konzul SR v Békešskej Čabe Emil Kuchár.

V mene čabianskych hostiteľov všetkých privítal Michal Lásik, ktorý zároveň vyjadril radosť z možnosti oslavovať kalendáre, ktoré vznikli v slovenskom prostredí mimo Slovenskej republiky. Pripomenul, že oslavujeme storočnicu vydávania Čabianskeho kalendára, ako aj Národného kalendára z Vojvodiny, ba dokonca aj najmladšieho periodika tohto druhu Slovenského svetového kalendára, ktorý sa tohto roku zrodil po štvrtý raz v tvorivej dielni Slovákov v Báčskom Petrovci, vedenej Vladimírom Valentíkom.

Storočný Čabiansky kalendár

Michal Lásik privítal všetkých hostí výlučne len po slovensky. Zjavne to nikomu nevadilo, ani viceprimátorovi Békešskej Čaby Tamášovi Vargovi, ktorý si už asi uvedomil, že Slováci v dolnozemskej metropole niekedy celkom smelo využijú zákonom poskytované práva a aspoň medzi stenami Domu slovenskej kultúry hovoria výlučne po slovensky. Škoda, že to nie je bežné na všetkých podujatiach Slovákov v Maďarsku.

Michal Lásik ešte predtým, než by bol odovzdal slovo recenzentovi publikácie, priblížil podmienky a okolnosti zrodu Čabianskeho kalendára pred sto rokmi z aspektu historických vzťahov. Povedal, že Ľudovít Žigmund Szeberényi vydal Čabiansky kalendár v prostredí nacionalistického štvania, za vyburcovaných neprajných pomerov. Publikoval ho preto, lebo čabianski Slováci boli úplne odtrhnutí od rodiaceho sa Československa a slovenských novín a časopisov. V roku 1919 mu rumunský cenzor dovolil vydať útlu knižôčku s asi 40 stranami. Do roku 1930 to bola jedinečná literatúra, potom začali byť vydávané publikácie Slovenská rodina a Evanjelický hlásnik. Okrem toho, že prvý ročník Čabianskeho kalendára vyšiel pred sto rokmi, k jeho znovu vydávaniu došlo pred 30 rokmi. Okrem redaktorov čabianskej ročenky, Zuzany Benkovej, Hajnalky Krajčovičovej a Michala Lásika, chytil ako jeden z prvých do rúk hotový kalendár Ľudovít Pomichal, spolupracovník Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí, zodpovedný za kontakt s médiami a zároveň člen Redakčnej rady Ľudových novín. Dlhoročný skúsený a erudovaný novinár sa môže hrdiť svojimi pitvarošskými koreňmi, čo ani nezabudol vo svojom prívete spomenúť. V siahodlhom a obsažnom hodnotení publikácie nechával odznieť „akurátnu fanfáru na počesť sviežej ročenky Čabianskeho kalendára na rok 2020.“ Upozornil na podnetné reportáže, odporúčal pohrúžiť sa do myšlienok študentských prác, uznával zápal a spôsob, akým sa zmocnil témy čabianskeho politika Ondreja Likera Áchima Ondrej Kiszely, aj ako prináša Kristína Sudová príbeh ďalšieho z pokračovateľov diela Ľudovíta Szeberényiho, komlóšskeho rodáka Michala Francisciho. Dodal, že čítania je nadostač. – 152 strán Čabianskeho kalendára aj evokuje k návratom, túžbe vracať sa k listovaniu, – povedal Ľudovít Pomichal vo svojej recenzii. Na záver ešte zarecitoval báseň Juraja Dolnozemského Na počesť Čabianskeho kalendára k stým narodeninám.

Národný kalendár

Vladimír Valentík zostavuje kontinuálne v Báčskom Petrovci Národný kalendár 21 rokov. Pričom dlho nevedel, že ním redigovaný kalendár má v Čabe svojho brata. Ako povedal, títo vrstovníci, dôležité publikácie dolnozemských Slovákov, sú si blízke, lebo si vymieňajú s Hajnalkou Krajčovičovou materiály. Historické pozadie vzniku Národného kalendára bolo tiež podobné. Aj na území Vojvodiny, aj v Petrovci sa v posledných rokoch monarchie zakladali Národné rady. S ukončením 1. svetovej vojny, po 11. novembri Petrovčania, členovia Národnej strany, ktorá fungovala ešte za obdobia Uhorska, sa rozhodli založiť vzdelávaciu ustanovizeň, gymnázium a tlačiareň. Po sto rokoch sa mnohí vypytujú, prečo tlačiareň? Keby nebolo tlačiarne, tak by nebol vychádzal Národný kalendár počas sto rokov a ani viac ako 50 rôznych slovenských časopisov a novín. Hoci ambície boli oveľa skromnejšie. Chceli vydávať jeden časopis, Dolnozemský Slovák, redigovaný Krnom a Mičátkem v Novom Sade, distribuovali ho a čítali tak vo Vojvodine, ako aj v Békešskej Čabe. Nové pomery prinútili našich predkov inak sa organizovať. Prvý Národný kalendár zostavil tiež kňaz, z Petrovca, Samuel Starke. Prvý kalendár nebol veľmi náročný, boli v ňom uvedené dáta a miesta jarmokov, kalendárium, a mal asi 50 strán. Kalendárna časť sa dostala na parádny kriedový papier, ľudia to nemali radi, na ten kriedový papier sa zle píše. – Aj sa ma vypytovali, ako to majú vyriešiť, túto literatúru o sebe, – prezradil Vladimír Valentík a dodal, že sa tam písalo, aké zvieratko pribudlo do hospodárstva, ba aj také, že – „vedro v studni zamrzlo a narodil sa Ďuro“. Keď ide o naše národnostné komunity, keď si mienime zachovávať svoju národnú identitu, a myslím, že áno, tak je dôležité si pestovať reč v písanej podobe. Keď prestaneme vedieť písať, prestane vedieť aj hovoriť, – konštatoval redaktor Národného kalendára z Báčskeho Petrovca Vladimír Valentík. Prvý zošit uzrel svetlo sveta 11. januára 1920. Vychádzal v tých rokoch nákladom 7 tisíc exemplárov a bol vypredaný, najmä počas éry Andreja Labáta bol nesmierne populárny. Tohto roku je zároveň sto rokov od organizovaného vydávania slovenskej tlače vo Vojvodine.

Národný kalendár mal podľa V. Valentíka taký osud, že spolu s klobásou a košeľou s vyšívaným predkom sa stal súčasťou národnej tradície. Najlepšie na to reaguje sekundárne vysťahovalectvo. Komunity v zahraničí si prajú na Vianoce a na sviatky kúsok domova na 350 stranách vo forme Národného kalendára, kde v kalendárnej časti venujú pozornosť tradícii vydávania kalendárov u Slovákov vo svete. V týchto končinách sa opierali viac o vzor Tranovského kalendára, či domovej pokladnice. Zošit Národného kalendára pre tento rok je deväťdesiaty deviaty. V roku 1950 a 1951 nemal kto zostaviť kalendár, lebo dovtedajší redaktor, akademik Andrej Syrácky opustil Vojvodinu a vzťahy Československa s Juhosláviou sa prerušili. – Tieto kalendáre, – priznal redaktor ostatných dvadsiatich ročníkov, – sú viac národné a menej zábavné.

99. zošit je pripravený v znamení jubilea Starej Pazovy a na titulke je mladá Pazovčanka.

Slovenský svetový kalendár

Vladimír Valentík priznal, že je tradicionalista, celkom sa nestotožňoval s názvom zborníka, vydaného z iniciatívy Anny Ištvánovej pred 10 rokmi ako Svetový kalendár. Bál sa, že ukradnú ideu niekomu druhému. Napokon sa zmieril a použil ju sám, ako povedal, aj na pamiatku Anky Ištvánovej. Z tohto kalendára sa tešia zahraniční krajania, ale aj V. Valentík, lebo majú možnosť a dôvod spolu komunikovať. Hoci je Slovenský svetový kalendár, ako povedal Michal Lásik, ešte len škôlkar, má za sebou len 4 ročníky, má svoje opodstatnenie a svoju čitateľskú obec. Vďaka internetu ho píšu a čítajú krajania z celého sveta.

V tohtoročnom sa napríklad o Slovákoch v Maďarsku dočítajú z pera Imricha Fuhla o dolnozemských Pilíšanoch a Tünde Tuškovej o storočnom Čabianskom kalendári.

Erika Trenková

Foto: autorka