Keď som cestoval na stretnutie s vedúcou skupiny Pántlika (Stužka) Irenou Kotroczovou do Santova, netušil som, aký jedinečný poklad tam objavím. Tento skvost sa vám vynasnažím predstaviť v nasledujúcom príspevku.

Svoj článok by som mohol začať suchými štatistickými údajmi, ktoré mi poskytla vedúca skupiny. Hneď na začiatku rozhovoru som si však uvedomil, že to by asi nestačilo. Nadšenie jej vedúcej za folklórne hnutie ani po štyroch desaťročiach neochabuje. Získala si ma a ovplyvnila tak moje pocity, ktoré som prežíval od prvej chvíle nášho rozhovoru.

S Irenou Kotroczovou som sa stretol v učebni dejepisu v budove Základnej školy v Santove. Prečo práve tam a nie v učebni ľudového tanca alebo národopisu? Z jednoduchého dôvodu, lebo Irena Kotroczová, alebo ako ju všetci poznajú, Irči, je učiteľkou dejepisu a ruského jazyka a popri tom aj kvalifikovanou tanečníčkou a tanečnou pedagogičkou. Jej príbeh musíte spoznať, aby ste dostali ucelený obraz o tom, ako vznikla tanečná skupina Pántlika a aká veľká vďaka patrí jej vedúcej.

Z dolnozemského mesta do Pilíšskych hôr

Irena Kotroczová sa narodila na Dolnej zemi, v Gyule. Tam, v chýrnom kúpeľnom meste, tancovala už ako malé dievčatko, ale aj neskôr počas stredoškolských štúdií, vo folklórnom súbore Kereš. Počas štúdia na Vysokej škole Gyulu Juhásza v Segedíne tancovala v súbore tamojšej Univerzity Attilu Józsefa, kde paralelne absolvovala aj dvojročný kurz folklórneho tanca. Jej pedagógovia boli také osobnosti ako napríklad László Felföldi.

Na pedagogickú dráhu nastúpila Irči v Santove v školskom roku 1981/1982. Už vtedy cítila, že jej tu niečo chýba. To niečo bol konkrétne ľudový tanec. V Santove však neexistovala tanečná skupina. Tak si povedala: „Keď tu nie je tanečná skupina, tak musím jednu založiť.“ Tak sa aj stalo. V pivnici obecného domu začala organizovať tančiarne. V tom čase technika ešte nebola taká vyspelá ako dnes. Preto s magnetofónom na pásky vážiacim asi tak 15 kilogramov a s ťažkým reproduktorom chodievala každú sobotu do obecného domu, aby viedla tanečné krúžky pre žiakov základnej školy. Prichádzali však prevažne dievčatá. „Ale aspoň niekto,“ konštatovala spokojne. V tej dobe fungoval v Santove Kultúrny dom Loránda Eötvösa, ktorého riaditeľom bol Attila Agócs, pedagóg a sochár. On požiadal Irči, ak môžu, nech sa presťahujú do kultúrneho domu. Tam už oficiálne začal nacvičovať krúžok so 16 deťmi. Postupne sa pridávali ďalší a prichádzali aj chlapci.

Prvé vystúpenie bolo v roku 1982 v kultúrnom dome. V skutku možno povedať, že vlastne Attila Agócs je istým spôsobom „zodpovedný“ za to, že v obci sa rozbehlo tanečné folklórne hnutie. Irči by síce bola robila krúžok aj sama, ale týmto spôsobom dostala aj oficiálnu podporu zo strany kultúrneho domu.

Z hľadiska kultúrneho krvného obehu Santov patril v tom čase k Senondreju. Hoci sa to týkalo predovšetkým maďarskej ľudovej kultúry, zišlo sa im to, lebo dostávali informácie o kurzoch a školeniach. Vtedy využila vedúca skupiny každú možnosť a získala kvalifikáciu učiteľa tanca kategórie C. Počas kurzu sa stretla s výnimočnými pedagógmi, medziiným už so spomínaným Lászlóom Felföldim a Jánosom Fügedim. Neskôr absolvovala aj vyššiu kategóriu tohto typu školenia, kategóriu B.

Slovenské tance do slovenskej dediny

Vtedy už Irena Kotroczová cítila, že v živote tanečnej skupiny niečo chýba. Veď predsa žijú v Slovákmi obývanej obci, kde sú slovenské tance súčasťou kultúrneho dedičstva jej obyvateľov. Ona dovtedy nepoznala tieto hodnoty, preto nevedela učiť slovenské tance. Nechcela sa však uspokojiť s danou situáciu a začala hľadať možnosti. Vtedy, už sa nepamätá, kedy presne, ale tak sa jej marí, že niekedy v druhej polovici 80. rokov, organizoval Demokratický zväz Slovákov v Maďarsku letné tanečné tábory v bývalej budove internátu slovenskej školy na Ulici Imreho Mezőa. Ich vedením poveril vynikajúcu folkloristku Zuzanu Hollósyovú. V týchto táboroch učili také osobnosti ako napríklad Mária Mazarová a Vladimír Urban. No, vynechajte takú príležitosť! Aj Irena Kotroczová ju patrične využila.

Zbieranie ľudových tancov v Santove

Doškoľovanie tanečných pedagógov kategórie B bolo spojené aj s istými povinnosťami. Jednou z nich bolo, že v záverečnej fáze štúdia museli účastníci napísať odbornú prácu. Irči sa sústredila na santovské ľudové tance. Výskum a jeho odborné spracovanie sa natoľko zapáčili jej školiteľovi Lászlóovi Felföldimu, že inicioval zber ľudových tancov v Santove. V apríli roku 1990 počas jarných prázdnin prišli odborníci z hlavného mesta, rovno z tanečného ústavu Maďarskej akadémie vied, aby nakrútili film o santovských slovenských tancoch. Veľa im pomohli členovia chýrneho miestneho Pávieho krúžku – ľudového speváckeho zboru, ktorí dobre poznali informátorov, tých respondentov, ktorí ešte poznali santovské tance a vedeli ich aj predviesť. Počas nakrúcania mohli odborníci zozbierať veľa originálnych znakov. Tance však bolo treba aj graficky zaznamenať. Irena Kotroczová sa učila kinetografiu na rôznych miestach, preto vedela prepísať všetky tance, ktoré vtedy natočili a nahrali. Vďaka tomu mohla začať nacvičovať autentické santovské choreografie. Príležitosť na to sa naskytla v tanečnom tábore, ktorý sa konal v roku 1990 v Senondreji. Usporiadali ho prevažne pre gymnazistov. Členovia Pántliky sa v tábore stretli s tanečníkmi z Rumunska, z obce Lunca de Sus, po maďarsky Gyimesfelsőlok, kde sa popri slovenských santovských paralelne učili aj gyimešské tance. Natoľko sa spriatelili, že necelých desať mesiacov po revolúcii prijali pozvanie do Rumunska. Tamojší katolícky kňaz Lajos Berszán ešte aj po dvadsiatich rokoch s uznaním spomínal na fľaškový tanec zo Zemplína v podaní Santovčanov.

Zo Santova do Estónska

V roku 1995 santovská Pántlika nadviazala kontakty s folklórnym hnutím v Estónsku. Predchádzala tomu tesná kooperácia so santovským Pávím krúžkom, ktorá sa začala počas výskumu ľudových tancov v obci. Členovia Pávieho krúžku, ktorý je o dva roky starší než Pántlika, pochádzajú z rodín, v ktorých ešte mnohé miestne slovenské ľudové zvyky aktívne prežívali. Popri tom sa pravidelne zúčastňovali na medzinárodných festivaloch, medziiným aj na Slovensku. V porovnaní s nimi členovia súboru Pántlika už neprežívali tradície ako súčasť všedného života. Bol medzi nimi taký generačný rozdiel, že mladí sa museli všetko naučiť od nuly. Boli však nesmierne radi, že sa mali od koho učiť. Veľmi sa potešili, keď im Zväz ľudového umenia Eleméra Muharayho spoločne s Pávím krúžkom a kapelou Santovská nálada sprostredkoval účasť na konferencii v Estónsku pod názvom Ohrozuje európske zjednotenie kultúru malých národov? Stretli sa tam početné súbory z rôznych krajín Európy, ktoré sa navzájom spoznávali a spriatelili. Mnohé vtedy vzniknuté priateľstvá pretrvali veľa rokov. Súbor Pántlika nadviazal priateľské styky s estónskymi folkloristami. V priebehu 27 rokov spoločne uskutočnili viac ako 20 podujatí v Maďarsku i Estónsku. Pántlika neraz obohatila kultúrny program estónskeho veľvyslanectva v Budapešti.

Tanečná skupina potrebovala kapelu

Tanečné skupiny tancujú na hudbu. Preto sa Pántlika ocitla v situácii, keď už potrebovala naozajstnú kapelu, nielen zvukové nahrávky. Pomohol jej riaditeľ Ústavu verejného vzdelávania István Berán, ktorý skontaktoval súbor s kapelou Kóborzengő, ktorú vedie výskumná asistentka Oddelenia a archívu výskumu ľudovej hudby a ľudového tanca Maďarskej akadémie vied Klára Erdélyiová-Molnárová. Už viac ako tri desaťročia tancuje súbor na živú hudbu tejto kapely.

Zmena organizačnej štruktúry

Medzičasom sa zmenila organizačná štruktúra súboru, z ktorého sa stal spolok. Ako taký nemá len vedúcu, ale celé vedenie. Jeho členovia Ildika Kollárová a Zoltán Baják sa pridali k rozhovoru s Irenou Kotroczovou. Aj oni majú zásluhy na výsledkoch štyridsaťročného zoskupenia, ktoré vyhralo veľa celoštátnych kvalifikačných prehliadok, neraz získalo vynikajúce hodnotenie.

Súbor má v repertoári originálne slovenské santovské tance, ale aj maďarské a slovenské choreografie. Môžeme oprávnene konštatovať, že zachovanie miestnych slovenských ľudových tancov je poklad, na ktorý môžu byť Santovčania právom hrdí. Jeho korene siahajú do obdobia, keď Irči začala organizovať tančiareň v pivnici obecného domu. Odvtedy sa nielen na pódiách, ale aj v zázemí spolku mnoho udialo. Má za sebou veľa úspešných súbehov, vďaka ktorým získal finančné zdroje na nákup materiálu a šitie krojov, obuvi a krojových doplnkov. Ale veľká vďaka patrí aj santovskej obecnej samospráve, miestnemu slovenskému volenému zboru i základnej škole, kde teraz oficiálne sídli Kultúrny spolok – tanečná skupina Pántlika. Nesmieme zabudnúť ani na zásluhy tanečníkov – v súčasnosti je ich 17 dospelých a 13 detí, ale počas uplynulých 40 rokov ich bolo vyše 300, ako ani na nadšených jednotlivcov, ich rodiny a príbuzných, ktorí Pántlike v uplynulých desaťročiach neúnavne pomáhali napríklad zbierať a udržiavať autentické miestne ľudové kroje, zachovať ich pre budúce pokolenia.

Zoltán L. Havas

Foto: Archív súboru Pántlika