Iste mi dáte za pravdu, keď poviem, že v novom priestore človek v prvom rade hľadá známe veci. Ak vycestujem do novej krajiny, mimovoľne hľadám (a väčšinou aj nájdem) niečo známe: či dom, alebo obchod, ale často sú to aj črty tváre. Keď už to mám, teda keď už vidím okolo seba niečo známe, ľahšie sa pustím do poznania nepoznaného. Práve preto som sa veľmi potešila, keď mi kolegyňa oznámila, že do najnovšej prílohy Ľudových novín by rada urobila rozhovor s umelou inteligenciou (AI).

Žijeme v dobe, ktorú veľkí spisovatelia fantastiky, ako Asimov alebo Ray Bradbury, opísali v 70. rokoch minulého storočia. Veď máme elektronické autá, rôznymi komunikačnými prostriedkami sa vieme spojiť cez svetadiely, o ceste na Mesiac ani nehovoriac. A máme už aj umelú inteligenciu, ktorá pozbiera všetky dostupné údaje a na ich základe odpovie na naše otázky. Práve tu sa nadhodí odpoveď na otázku, ktorú som položila v nadpise. Totiž umelá inteligencia nevytvára nové skóre, pracuje iba s tým množstvom dát, ktoré má k dispozícii. A tie môžu byť korektné, ale aj mylné, lebo sú ľudia, ktorí o každej svojej činnosti zanechajú (aj digitálnu) stopu a sú ďalší, ktorí svoje digitálne stopy skôr uhladia, alebo minimalizujú. Keď je v jednom priestore viacej dát, tak o tých sa viacej aj hovorí, alebo tie skôr vyplávajú na povrch. Čo robiť? To, o čom písali už aj mnohí slovenskí básnici v Maďarsku: treba zanechať po sebe stopy.

Týmto smerom sa vybralo aj Združenie pre genealogický výskum dolnozemských Slovákov, keď sa rozhodlo pozbierať údaje na základe matrík Slovákmi obývaných osád na Dolnej zemi. Minulý rok prišla na rad Ambrózka a touto knihou sa zaoberáme v Lúči dokonca v dvoch príspevkoch: jednak tu je rozhovor s jedným z autorov Jurajom Csirikom a jednak sme pripravili aj informačný článok o samotnej publikácii.

Čitateľom Ľudových novín nie sú články Jána Jančovica neznáme. Autor rôznych príspevkov o jednotlivých osadách slovenskej Dolnej zeme pozbieral tie najlepšie do publikácie, ktorá vyšla koncom minulého roka vo Vydavateľstve Ivan Krasko v edícii Knižnice Dolnozemského Slováka. Hrubá knižka obsahuje množstvo zaujímavých informácií. O publikácii a jej autorovi napísala do našej prílohy príspevok Alžbeta Uhrinová.

Ďalšia publikácia, ktorú predstavujeme, je brožúrka k 70. výročiu osamostatnenia Kétšoproňu, z ktorej sa dozvieme nielen históriu obce, ale aj tradičný recept.

Viktória Herencsárová kvôli cimbalu nechodila v detstve na rôzne zábavné aktivity, ktoré deti obyčajne lákajú. Dokonca, ako nám prezradila, nebola ani na vlastnej stužkovej, lebo jej učiteľka hudobnej školy zorganizovala vystúpenie a ona ho nedokázala odriecť. Aj to sa dozviete z rozhovoru s umelkyňou v našej prvej tohoročnej prílohe.

Adriana Garamvölgyiová vystavila svoje betlehemy zo šúpolia na decembrovej slovenskej svätej omši v Kostole sv. Jozefa po tradičnom adventnom podujatí. V našej prílohe ju predstavujeme ako umelkyňu aj ako učiteľku.

V radoch slovenských národnostných pedagógov štyroch krajín je obľúbená odborná publikácia Slovenčinár. V snahe informovať o nej aj našich čitateľov prinášame prehľad najnovšieho čísla ročenky.

Samozrejme, doba je taká, že naša príloha, ktorá týmto začína svoj ôsmy ročník, sa dostane aj na internet, takže budeme vedieť rozšíriť znalosti umelej inteligencie o Slovákoch v Maďarsku a takto možno neostane po nás digitálne skreslená súčasnosť.

Eva Fábiánová