Spolok segedínskych Slovákov a Kruh priateľov Slovenského Komlóša v Dome národností v Segedíne inštalovali výstavu obrazov a drevorezieb Alexandra Szokolaya.

Na začiatku vernisáže, ktorá sa konala 10. februára, vystúpila speváčka ľudových piesní Alíz Agódová a hráč na ľudové dychové nástroje Balázs Dongó Szokolay, syn komlóšskeho učiteľa, maliara, výtvarníka, zberateľa Alexandra Szokolaya, ktorého sté výročie narodenia sme si vlani pripomenuli.

Výstavu s názvom Szokolay 100otvoril muzeológ, hlavný vedecký pracovník Domu tradícií Zoltán Szabó, ktorý návštevníkom prezradil aj niekoľko zaujímavostí. Povedal, že s obrazmi A. Szokolaya sa prvýkrát stretol na aukcii a hneď si ich aj kúpil. „Zaujalo ma tajomné, pochmúrne pozadie, pred ktorým sa rozprestiera magické mesto – Tokaj.“ Podľa muzeológa maliar naráža na tokajskú výtvarnú scénu, ktorej sa, žiaľ, zo strany historikov umenia venuje veľmi málo pozornosti. Práve tam sa Szokolay stretol so Zsigmondom Karsaiom, svojím rovesníkom s ktorým boli v umeleckom tábore spolubývajúcimi. Tento etnograf narodený v Sedmohradsku začínal ako kresliar a neskôr začal maľovať. Po skončení spoločného pobytu však mali jeden na druhého veľký vplyv. Z. Szabó spomenul aj ďalšieho umelca, ktorý tvoril v tom čase, Menyhérta Tótha, a jeho tvorbu krátko porovnal so Szokolayovou. „Na rozdiel od Szokolaya používa svetlé farby. Nanáša rustikálnu farbu na svetlý povrch, nepoužíva toľko tmavých odtieňov.“ Ďalej vysvetlil, že dnešní milovníci umenia časovo zaostávajú v spracovaní maďarského umenia. „Teraz sú približne pri dvadsiatych rokoch minulého storočia, takže sa nemožno čudovať, že Szokolaymu, ktorý tvoril oveľa neskôr, sa nevenuje pozornosť. Je mi to veľmi ľúto.“

Ako povedal v úvodných slovách výstavy, ľudová kultúra na západe začala upadať po občianskych revolúciách. Inak tomu bolo v Karpatskej kotline, kde prekvitala a v dvadsiatom storočí dokonca zažila renesanciu. „Chcel by som vyzdvihnúť vystavené zátišia, ktoré priťahujú ľudské oko svojimi živými farbami. Szokolay si toto výnimočné estetické cítenie musel priniesť z domu, keďže sa narodil v rodine, ktorá sa zaoberala modrotlačou.“ A. Szokolaya možno považovať aj za polyhistora, keďže mal niekoľko pedagogických diplomov, ovládal viacero jazykov a bol zberateľom umenia. Uznávaný muzeológ uzavrel svoj príhovor takto: „Keď ma Balázs Szokolay zobral do Slovenského Komlóša a videl som jeho rodný dom, miestnosť, kde sú vystavené predmety, ktoré vidíme na obrazoch jeho otca, všetko do seba zapadlo. Vtedy som naplno pochopil najvnútornejšie myšlienky jeho umenia. Je mi veľmi ľúto, že Szokolayho umeniu sa nedostáva dostatočnej publicity, ale myslím si, že tento cyklus výstav je k tomu cenným príspevkom.“

Slova sa ujal aj predseda Spolku segedínskych Slovákov Ján Bencsik:

„Dovoľte mi, aby som sa poďakoval rodine, že ponechala tieto obrazy spolu a mohli sme ich doviezť k nám do Segedína. Samozrejme, chcem sa poďakovať aj Kruhu priateľov Slovenského Komlóša, že nám poskytol túto výstavu. Pripravili sme malé prekvapenie. Chceli by sme potešiť rodinných príslušníkov pána Szokolaya, preto som vyzval členov nášho Spolku, ktorí majú doma jeho obrazy, nech ich prinesú na túto výstavu.“ Obrazy, ktoré boli v Segedíne „odhalené“, boli novinkou aj pre dcéry a synov umelca, ktorí prijali pozvanie na vernisáž.

Tým sa však prekvapenia neskončili. Na podujatí členovia Spolku segedínskych Slovákov zablahoželali k narodeninám bývalej vedúcej Katedry slovenského jazyka a literatúry Pedagogickej fakulty Segedínskej univerzity, profesorke Kataríne Maruzsovej Šebovej. Veľkou mierou sa podieľala na živote miestnej slovenskej komunity a napomáhala prácu a napredovanie Spolku a samosprávy. Na podujatí sa zúčastnila aj zástupkyňa generálneho konzula Slovenskej republiky v Békešskej Čabe Nina Eliášová, ktorá oslávenkyni osobne zablahoželala.

Podujatie sa skončilo pohostením, na ktorom mohli hostia ochutnať zabíjačkové dobroty rodného mesta Alexandra Szokolaya.

(BPL)

Foto: Bence Püski-Liker

Podporovateľom podujatia bol Slovenský inštitút v Budapešti.