V minulom čísle sme priniesli článok o škole v prírode na Slovensku s názvom „Poznaj svoje korene“. Zmienili sme sa o tom, že kvôli rôznorodosti programu sa osobitne budeme venovať 5. turnusu, ktorý trval od 18. do 23. októbra.

Tento mládežnícky zraz je známy aj pod názvom Slovenské lipky. Zväz Slovákov v Maďarsku, s finančnou podporou Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí, aj pre nich nachystal bohatý program.

Mládež až večer dorazila do rekreačného zariadenia Poniklec.Autorka projektu Ruženka Egyedová Baráneková privítala gymnazistov z Báčskeho Petrovca, stredoškolákov z Pitvaroša a Budapešti, vysokoškolákov z ELTE a mladých z Veňarcu, Budapešti, Šalgótarjánu, Čívu, Mlynkov, Dabašu a Alkáru. Účastníci si hneď našli spoločnú reč, začali sa rysovať nové kamarátstva, známosti.

Sobota patrila salaši Zbojská, kde si záujemcovia v malebnom prostredí Veporských vrchov pozreli Zbojnícku jazdu, pochutnali si na miestnych syroch a haluškách, zúčastnili sa na ťažkej, ale prekrásnej túre v Čertovej doline. Podľa sprievodcu, zoológa Jerguša Tesáka sa tu skrýval aj chýrni zbojník Surovec. Krátko na to, ako dobrodruhovia dorazili naspäť do chaty, v bufete ich čakalo premilé prekvapenie. Skupina Kučeravý javor im zahrala pravú horehronskú ľudovú muziku. Dobrú náladu ďalej gradovali učitelia z Ďurky, ktorí si so sebou priniesli hudobné nástroje a pripojili sa k muzikantom.

Nedeľňajší program nebol o nič chudobnejší. V žiari prekrásnych jesenných slnečných lúčov sa všetci zišli na terase, kde sa zoznamovali, rozprávali, vymieňali si názory. Potom sa zvedavci poobzerali po okolí. Poludňajšie hodiny patrili športu. V banskobystrickom zimnom štadióne sme boli svedkami „nervydrásajúceho“ hokejového zápasu. Napokon, možno aj kvôli nášmu vytrvalému fandeniu, Banská Bystrica vyhrala. Po zápase sme si aj my zahrali, síce nie hokej, ale bowling, ktorý nám zabezpečil primátor mesta Peter Gogola.

Na druhý deň sme sa vybrali k poľským hraniciam, aby sme sa na pltiach pustili po Dunajci. Sprievodca nás oboznámil s miestnymi zaujímavými faktami o lietajúcom Cypriánovi, o Jánošíkových skokoch alebo o skamenených mníchoch. Cesta po rieke trvala skoro dve hodiny, takže naspäť do chaty sme sa vrátili, až keď sa stmievalo. Po výdatnej večeri nasledovalo posedenie v spoločenskej miestnosti.

Utorok patril Tatrám. Autobus nás odviezol na Štrbské pleso, odkiaľ sme na Solisko cestovali lanovkou. Mnohí sa po prvýkrát stretli s týmto dopravným prostriedkom. Tatry boli prekrásne, ukázali sa nám vo svojej plnej kráse. Po krátkom oddychu sme sa vybrali späť, lebo navečer sme boli pozvaní do Banskobystrického osvetového strediska. Zamestnanci Univerzity Mateja Bela a študenti z rozličných katedier nás očakávali s kultúrnym programom, v ktorom nám zatancovala aj folklórna skupina Mladosť. Po krátkej besede a pohostení nasledoval spoločný tanec. Vo večerných hodinách sme dorazili na chatu, kde bola rozlúčková noc.

Tohtoročná škola v prírode na Slovensku s názvom „Poznaj svoje korene“ sa týmto turnusom definitívne ukončila. Posledný deň sme sa na celkové dojmy opýtali Annu Komjáthiovú: „Cítila som sa veľmi dobre, lebo programy sú vždy mimoriadne pekné a zaujímavé. Tešila som sa, že v tomto roku boli s nami aj slovenskí študenti zo Srbska. Dozvedeli sme sa, v akých podmienkach žije slovenská mládež v inom štáte, aké majú možnosti, ako používajú slovenský jazyk. Bola to dobrá skúsenosť. Z výletov sa mi najviac páčil asi Dunajec, potom Vysoké Tatry, mesto Banská Bystrica ma vždy očarí, má veľmi dobrú atmosféru. Dozaista nezabudnem ani na hokejový zápas, na ktorom vládla naozaj fantastická nálada. A aby som nezabudla, posedenia v kaviarni boli vždy príjemné a užitočné“.

Nové kamarátstva môžu prežiť pomocou rozličných sociálnych sietí. Odtiaľ preberám aj názor jedného gymnazistu zo Srbska: „Škola v prírode sa mi veľmi páčila a bolo mi tam super. Páčilo sa mi všetko, lebo obdivujem prírodu a tá slovenská je jedna z najkrajších. Som rád, že sme navštívili krásy Slovenska a že sú ľudia, ktorí nám to zabezpečili.“

Atila Rusnák