Dňa 23. marca po dlhej a zákernej chorobe odišiel Ladislav Petro.

Najaktívnejší budapeštiansky Slovák pochádzal zo Šámšonházu, kde sa narodil v roku 1936.

Bol dlhoročným predsedom Slovenskej samosprávy VI. obvodu Budapešti a 15 rokov bol riaditeľom budapeštianskej slovenskej školy. V tom období si získal rešpekt medzi Slovákmi v Maďarsku za zasadzovanie sa za naše slovenské školstvo a za vybojovanie novej budovy slovenskej školy v Budapešti. V 90. rokoch pomáhal zakladať slovenské samosprávy, občianske organizácie na území hlavného mesta a 15 rokov stál na čele Klubu slovenských dôchodcov. Má zásluhy na umiestnení viacerých pamätných tabúľ významných slovenských osobností nielen v VI. obvode. Ladislav Petro popri práci v slovenských volených zboroch napísal knihu o veľkom staviteľovi a verejnom činiteľovi Jánovi Nepomukovi Bobulovi, ktorý sa stal čestným občanom VI. obvodu In memoriam. Preložil a knižne vydal divadelné hry klasika slovenskej literatúry Jána Palárika: Dimitrij samozvanec, Drotár, Inkognito a Zmierenie alebo dobrodružstvo pri obžinkoch. Je autorom nielen z národnostného hľadiska významnej publikácie Slovenská Budapešť – Szlovák Budapest, ktorej rozšírenú verziu vydali minulý rok.

Jeho pedagogická dráha sa začala v Dabaši – Šáre, kam sa dostal hneď po skončení učiteľského ústavu v Budapešti. Na Vysokej škole pedagogickej v Segedíne v roku 1961 získal diplom na odbore slovenčina – zemepis, ktorý o niekoľko rokov doplnil o diplom z matematiky. Po vysokoškolských štúdiách sa stal vychovávateľom, neskôr zástupcom riaditeľa v žiackom domove svojej bývalej alma mater. Univerzitný diplom z odboru slovenčina – ruština získal na Univerzite Loránda Eötvösa v Budapešti. V roku 1971 sa stal zástupcom riaditeľa školy a od roku 1977, až do odchodu do dôchodku bol 15 rokov riaditeľom školy. Ladislav Petro má veľké zásluhy na tom, že slovenská škola sa začiatkom 90. rokov mohla presťahovať do novej budovy pri Arpádovom moste.

Slovenská samospráva Budapešti udelila Ladislavovi Petrovi Cenu za budapeštianskych Slovákov za jeho zásluhy v oblasti slovenského školstva v Maďarsku a za činnosť vykonanú v prospech občianskej sféry Slovákov v Budapešti. Bol nositeľom Ceny za národnosti, vyznamenania Za našu národnosť a množstva iných cien a uznaní.

Pohreb Ladislava Petra sa bude konať dňa 9. apríla o 12.45 hod. na Verejnom cintoríne v úzkom rodinnom kruhu.

Česť jeho pamiatke!

http://www.luno.hu/aktuality/aktuality-kaleidoskop/23677-ladislav-petro-erstv-osemdesiatnik

http://www.luno.hu/aktuality/aktuality-kultura/27121-ladislav-petro-vyznamenan-cenou-za-budape-tianskych-slovakov

http://www.luno.hu/aktuality/aktuality-kultura/24634-fragmenty-z-prezentacie-jednej-publikacie

http://www.luno.hu/archiv-luno-portal/archiv-kultura/20807-sympozium-o-j-n-bobulovi

http://www.luno.hu/archiv-luno-portal/222-novy-nahrobny-kamen-j-n-bobulovi

http://www.luno.hu/archiv-luno-portal/archiv-kultura/9078-budapest-jan-nepomuk-bobula-cestnym-obcanom-terezina

http://www.luno.hu/archiv-luno-portal/archiv-kultura/10221-o-dvoch-pestianskych-slovakoch-v-slovenskom-institute

http://www.luno.hu/archiv-luno-portal/archiv-publicistika/8645-publikacia-o-pestianskych-rokoch-jana-palarika

http://www.luno.hu/archiv-luno-portal/12049-slovensky-zbor-vi-obvodu-budapesti-odhaluje-minulost-pre-buducnost

Na slovíčko s Ladislavom Petrom
Nájsť aktivity, ktoré dajú náplň životu

Ladislava Petra netreba nikomu v slovenských kruhoch hlavného mesta predstavovať. Dlhoročnému učiteľovi, vychovávateľovi a riaditeľovi budapeštianskej školy, zakladateľovi a predsedovi Klubu slovenských dôchodcov pri Slovenskej samosprávy Budapešti, už v treťom cykle predsedovi Slovenskej samosprávy v Terezíne tohto udelilo Valné zhromaždenie Celoštátnej slovenskej samosprávy ho poctilo udelením vyznamenanie Za našu národnosť, ktoré mu za slávnostných okolností odovzdali v rámci Dňa Slovákov v Maďarsku v Santove.

„Pochádzam z maličkej dedinky, Šámšonház, učupenej medzi kopcami Severnej vrchoviny,“ začína náš rozhovor pán Petro. Jedna vetva jeho rodiny pochádza od Košíc a druhá od Lučenca, jedna je sedliacka, v druhej zas nájdeme učiteľov a lekárov.

V Šámšonháze, ako vo väčšine malých dedín, bola iba tzv. jednotriedka, kde sa učilo spolu v jednej miestnosti 25-30 žiakov – od prvej po štvrtú triedu. Do vyšších ročníkov základnej chodil v neďalekom Tare. Päťkilometrovú vzdialenosť prekonávali každý druhý deň pešo, prespávali na fare. Rád sa učil a bol šikovný: onedlho bol najlepším matematikárom školy. Za svoje vedomosti ďakuje notesom. Totiž sám si vyrábal zápisníky, do ktorých si po večeroch zapisoval dôležité údaje, kreslil portréty významných osobností. Veľmi rád kreslil, ba dokonca kreslil rukou aj mapy. „ V topografii som sa vyznal, ako po skončení vysokej školy na odbore zemepis,“ tvrdí. Pokojné študentské roky však narušila vojna a po vojne nábor žiakov do nového slovenského pedagogického ústavu v Budapešti. Otec ho poslal do hlavného mesta, lebo veril, že tam mu bude dobre. Dodnes si rád spomína na prvé týždne na Somlójskej ulici, kam ich vozili autobusom a kde spávali s palicami, natoľko sa iskrilo medzi Pilíšanmi a Novohradčanmi, katolíkmi a evanjelikmi. Napokon sa spriatelili, ba stali sa z nich najlepší kamaráti, ktorí neskôr stáli nad zošitmi mnohých slovenských detí a pomáhali im vniknúť do sveta písmen. Učili sa bez kníh s učiteľmi maďarskej národnosti zo Slovenska a boli veľmi oduševnení. „Nebol som eminentný žiak, nijako som sa nevedel prispôsobiť,“ hovorí. Ťažko sa učil básne, oveľa pomalšie ako ostatní. Bol však dobrý z matematiky, ba bol prvým žiakom slovenskej školy, ktorý sa dostal na celoštátnu súťaž z matematiky. Jeho láska k tomuto predmetu trvala aj pri výbere ďalšieho štúdia. Bol si istý v tom, že nechce vyučovať. L. Petro sa trikrát hlásil na štúdium matematiky a fyziky a trikrát ho neprijali, až napokon sa spýtal skúšajúceho, či má vôbec šance. Odpoveď bola záporná, keďže práve v tom čase vydali nariadenie, podľa ktorého bolo treba posilniť poľnohospodárstvo a dedinských chlapcov bolo treba usmerniť späť „k pluhu“, na univerzitu a na vysokú školu zobrali iba limitovaný počet. Takto sa napokon dostal na učiteľskú dráhu, ktorú si vybral z núdze, ale ktorú si natoľko obľúbil, že si ani nevedel predstaviť, že by mal robiť niečo iné. Hoci mal ešte jedného koníčka: staviteľstvo. Architektúra ho natoľko zaujímala, že sám nielen projektoval, ale aj postavil svoje domy.

Jeho prvým pôsobiskom bola škola v Dabaši-Šáre, vtedy obrovskej dedine, v hierarchii ktorej stáli učitelia pod žiakmi, ak si hneď na začiatku nevybojovali rešpekt žiakov. L. Petrovi sa to podarilo. Po vyučovaní nacvičoval so žiakmi divadelné hry, čím im ponúkol nový spôsob prejavu. V roku 1958 sa rozhodol študovať v Segedíne odbor zemepis-slovenčina.

Dodnes si spomína na toto obdobie, keď boli zrušené jednojazyčné školy. Údajne preto, lebo študenti mali problémy pri prijímacích skúškach na univerzity. Ako dnes tvrdí, radšej mali lepšie uznávať znalosti jazyka a študentom národnostných škôl dávať body navyše. Teší sa, že jazyky si dnes pomerne vážia na prijímacích skúškach. On osobne sa zasadzoval za zavedenie tohto nariadenia.

Po absolvovaní vysokej školy začal pracovať v žiackom domove v slovenskej škole v Budapešti, kde ho najviac trápilo, že v internáte nebol žiadny spoločenský život. Bol iniciátorom programu škola sa predstavuje, v rámci ktorého žiaci so svojimi učiteľmi navštevovali Slovákmi obývané obce a predvádzali krátky kultúrny program s jednoaktovkami, tancami a piesňami. Je hrdý aj na to, že pod jeho vedením chlapci dobre reprezentovali školu vo futbale. Cez zimu hrávali stolný tenis a šachy. Športový život zbližoval deti v internáte a zvyšoval ich disciplinovanosť. „Bez týchto aktivít by práca vychovávateľa nebola úplná,“ tvrdí L. Petro. Rok bol riadnym učiteľom, potom ho vymenovali za zástupcu riaditeľa. Túto funkciu vykonával sedem rokov. Zistil, že v danej spoločenskej situácii uzavretosť prispieva škole, preto začal pracovať na tom, aby škola bola čo najuzavretejšia. Najprv však bolo treba vyjasniť povinnosti rodičov, učiteľov a žiakov. Zaviedol prísny režim dochádzky, každý žiak mal zošit, do ktorého si písal svoje mimoškolské aktivity, lebo ako L. Petro tvrdí, nie je horšie, ako keď sa niekto nudí. Po zistení, že v škole nie je dostatok času na to, aby si deti precvičovali učivo, inicioval zrod čitateľského hnutia, ktoré sa rozšírilo na všetky školy, kde vyučovali slovenčinu. V roku 1977 ho vymenovali za riaditeľa budapeštianskej školy a túto funkciu zastával do roku 1992. V roku 1978 prešli na jednojazyčnú výučbu. Bol riaditeľom v čase, keď školu navštevovalo najviac žiakov a keď bolo treba získať novú budovu. Novú budovu im odovzdali až v roku 1993.

Spoločenské zmeny žiaľ neprospeli uzavretej spoločnosti školy. Osamostatnenie internátu skomplikovalo vzťahy, narušila sa dovtedajšia tesná spolupráca čo podľa L. Petra bolo na úkor žiakov. Ako povedal, východisko videl v systéme osemročného gymnázia, za ktoré bojoval dlhé roky.

„Hocikde sa človek dostane, musí si nájsť také aktivity, ktoré dajú náplň jeho životu,“ hovorí Ladislav Petro, keď sa ho pýtame na vznik klubu dôchodcov, ktorý vedie už vyše desať rokov. Pri projektovaní novej školskej budovy uvažovali nad tým, ako by tam mohli privábiť dospelých. Už vtedy mysleli na formu klubu. Klub síce vznikol, ale sa neuchytil, hoci napokon vytvoril základy klubu dôchodcov. Dnes je Ladislav Petro dôchodcom, ktorý neúnavne organizuje slovenský život v hlavnom meste Maďarska.

Eva Patayová Fábiánová, Budapeštiansky Slovák, 2008, 5. č.