Koncom leta tohto roka sa objavila na stránkach Ľudových novín anketa na tému Akí sú Slováci? Kým sa hovorilo pomerne veľa o všeobecných ľudských vlastnostiach našich krajanov, menej odznelo o ich vzťahu k svojmu rodu, ako i k materčine, k slovenskému jazyku. Nazdávam sa, že tento neucelený obraz aspoň čiastočne môže doplniť nasledujúci príbeh, ktorý sa mi skutočne prihodil.

V jednej pilíšskej slovenskej obci usporiadali deň tradícií. Na podujatie som sa dostal zhodou okolností. I keď som tam pred desaťročiami chodil pomerne často, pracovne ako novinár, teraz zo svojich starých známych som tu už ledva našiel kohosi, zároveň asi už ani na mňa si mnohí nepamätali. Takže v podstate bol som tu inkognito. Takmer celodenný program ma však zaujal a chcel som sa informovať o jeho ďalšom priebehu. Vďaka charakteru akcie väčšina jej zložiek sa uskutočnila po verejných priestoroch obce. Bolo prekrásne rané jesenné počasie, pilíšska horská scenéria zaplavená slnečným jasom poskytla udalostiam takmer rozprávkový rámec: v každom zákutí osady sa rozliehala neopakovateľná dedinská slávnostná atmosféra. V súčinnosti všetkých týchto zložiek sa pohla hádam celá dedina, všade trma-vrma. Tu mladí i starší v kroji sa zoskupujú, povoľkávajú si, prechádzajú sa, tam sa varí večera v kotlíkoch, okolo nich kuchárky v čepcoch, s vyšívanými zásterami, neďaleko veselá chasa popíja, muzika hrá… Akurát akoby boli všetci zostúpili z plátna ľudového maliara na túto tému. Po určitom čase som sa zorientoval v tunajších pomeroch až do takej miery, že som si dokázal vytypovať tých, ktorí mi asi môžu poskytnúť ďalšie informácie o programe.

Namieril som teda ku skupinke, kde v pohovore mal očividne prím starší pán v tradičnom slávnostnom odeve, s podpereným klobúkom. On mi určite pomôže! Spomenul som si na svoje voľakedajšie návštevy v našich osadách, keď som sa okrem učiteľov slovenčinárov s verejnými činiteľmi danej obce dorozumieval skôr v maďarčine. Asi preto teraz - vo vhodnej chvíli - som sa obrátil so svojím problémom na vytypovaného pána automaticky po maďarsky. Oslovený si ma ani len nevšimol. Svoju otázku som zopakoval. Ten iba zízal váhavo, ako by si nevedel so mnou čo počať. Dlho to netrvalo, lebo zasiahla do toho pani stredného veku s prísnym a rozhodným výrazom v tvári postávajúca povedľa. „Ticho!” – pozrela na mňa iba tak z boku, avšak nekompromisne. Nechápal som to, veď žiadna okolnosť mi nenaznačovala, že by som v tejto situácii mohol svojím vystúpením kohokoľvek vyrušovať. Napriek tomu som jej výzvu rešpektoval, bral som ju doslova a zopakoval som svoje slová adresované pánovi s podpereným klobúkom „ticho”, takmer šepotom. Pani ma zahriakla, zdalo sa mi, že pritom aj nohou dupla, ako mať, keď svojho syna, malého nezbedníka priúča móresom. (Pritom ako by ma skúmala – „kde si sa to vzal, ty votrelec!”) Minula chvíľa, kým som dokázal spracovať nadobudnuté dojmy: Aféra sa ma dotkla, najmä preto, že som nevidel dôvod na neprimerane prísny zákrok. Preto som potom moju „oponentku” nestrácal zo zreteľa, pripravoval som sa ju osloviť, požiadať o vysvetlenie. Ona to asi vytušila a možno si aj uvedomila neprimeranosť svojho postoja a predbehla ma. Trošku pokorne sa mi prikmotrila. Ospravedlnila sa a zdôvodňovala svoj počin: tunajší Slováci si predsavzali zametať pred vlastným domom… Cudzí občas spochybňujú slovenskosť tunajších, keďže títo už mnohokrát radšej hovoria po maďarsky. Preto, keď sa teraz rozhodli obnoviť tradície tunajších Slovákov, uskutočniť dnešný program, sľúbili si, že sa zachovajú počas celého dňa presne tak, ako toho času v otcovskom dome: všetko bude slovenské, nie iba obnovené obrady, ale aj dorozumievacia reč. A v tomto ohľade nepopustia ani „provokatérom”! Tým zároveň sa snažia nabádať ľudí k intenzívnejšiemu používaniu jazyka svojich predkov… Po vypočutí si tohto vyčerpajúceho výkladu som sa znenazdajky opýtal neznámej, či ona skutočne vie po slovensky. Akoby ju bol had uštipol: „Nehoden odpovede!” – čítal som jej z očí a už aj by ma bola sfúkla, keby som jej vzápätí nebol ponúkol: „Nuž tak hovorme po našom,” vystriedal som maďarčinu slovenčinou. Pani v pohybe striasť sa ma - ako keď sa preruší film - zmeravela, avšak iba nachvíľku, kým si neuvedomila, že som ju oslovil po slovensky, uvoľnilo sa jej, pokračovala írečitým pilišským nárečím...(bolo mi pôžitkom ju počúvať). Zbytočne by som vyprával, o čom sme potom hovorili, zohľadnením daných okolností si to asi každý vie predstaviť… Namiesto toho sa vráťme – už v zrkadle tu nadobudnutých skúseností - k samému východisku, odpovedzme si na otázku: akí sme my, Slováci? Nuž, ak chceme, dokážeme byť aj priebojní, vedome si chrániť svoje hodnoty. Boli - a sme vždy takíto? Nemyslím si. Alebo snáď pilíšsky fenomén – po toľkých úsiliach oživiť Slovákov v Maďarsku - je azda drobným, avšak zjavným prejavom ich prebúdzania sa? Nie je to vylúčené. Čas ukáže.

Zo sveta vízií sa vráťme k aktuálnej pilíšskej realite. S novou známou sme sa, samozrejme, udobrili až do takej miery, že ako domáca ma pozvala na slávnostnú večeru. Keďže som váhal to prijať, tak trošku provokatívne ma dopredu vyzvala do tanca!… Takúto ponuku zo strany dámy (pritom táto, podotýkam, nebola na zahodenie) odmietnuť, vieme, je „zakázané!”... Vďaka mojej „ústupčivosti” ma tam stihlo ďalšie prekvapenie. O tom však inokedy.

Michal Hrivnák