Prvé údaje o prítomnosti slovenskej rodiny Kulíkovcov na Dolnej zemi nachádzame v Pamätnici kysáčskej evanjelickej cirkvi zostavenej farárom Františkom Jesenským, ktorý v nej zanechal súpis prvých osadníkov, ktorí sa do Kysáča v južnej Báčke prisťahovali v rokoch 1773 – 1803. Z vtedajších siedmich stolíc (dnešného Maďarska) pochádzalo najviac rodín z 25 obcí Novohradskej stolice v počte 183 a zo 16 obcí Peštianskej stolice 70 rodín.

V súpise je uvedené, že v roku 1776 sa do Kysáča z novohradských Terian prisťahovala rodina Michala Kulíka staršieho, Michala Kulíka mladšieho, Ondreja Kulíka mladšieho, Pavla Kulíka, Jána Kulíka, ktorý sa presťahoval do Čakovca, ale roku 1795 sa do Kysáča vrátil. Jeden z potomkov Kulíkovcov žijúci 50 rokov v Austrálii je Ján Kulík, narodený roku 1945 v Báčskom Petrovci, rodisku svojej matky. Život jeho a jeho rodiny je hlavnou nitkou tohto príspevku. Z rozprávania svojich predkov si pamätá, že do Terian prišli Kulíkovci s rodinnou bibliou, ktorá podľa zápisu v nej mala pôvodne patriť Benjamínovi Kulíkovi, ale, žiaľ, obec na Slovensku, skadiaľ rodina prišla, v nej nebola uvedená.

Z krajiny predkov sa predčasne vrátili

V čase presídľovacej akcie „Mať volá...“, sa popri iných krajanoch aj kysáčsko-petrovská rodina Kulíkovcov rozhodla roku 1947 presídliť na Slovensko aj s dvojročným synom Jánom. Domáce roľnícko-remeselnícke hospodárenie mali doma pekne rozbehnuté, ale šťastnejšiu budúcnosť očakávali v pravlasti, v novom domove – Podunajských Biskupiciach. Na začiatku tam bolo pomerne veľa rodín z Dolnej zeme, a to ako z Petrovca, tak aj z Pivnice, tiež z Maďarska a Rumunska. Okrem Kulíkovcov z Petrovca to boli Nôtovci, Čániovci, Kunčákovci, Dubovskí, z Maďarska si Ján Kulík zapamätal Dingovcov, Privarovcov, z Rumunska tiež dve – tri rodiny. „Nádeje mojich rodičov sa nesplnili a po februárovom prevrate roku 1948 v Československu, strate súkromného hospodárstva, sa naša rodina rozhodla vrátiť do Juhoslávie, ale aj tam politický vývoj nám nedával predpoklad slobodného hospodárenia. Podarilo sa nám ešte stihnúť dopraviť vlakom našej rodine v Kysáči niečo z nášho náradia a náčinia, ale ani návrat zo Slovenska pre rovnaké juhoslovanské politické pomery nám príchod do rodiska nežičil. Našťastie, vtedy sa ešte dalo bezpečne preplávať cez Dunaj na druhú stranu, do Rakúska. Tam sme uviazli v utečeneckom tábore, skadiaľ sa nám podarilo vrátiť do Petrovca, kde nám úrady hneď obnovili občianstvo, ale o tri dni prišli k nám rabovať. Otec bol zámočníkom a mal všetky patričné stroje, tokáreň, zváračskú dielňu, píly a štátne úrady práve to potrebovali na stavbu fabrík. My sme boli v Petrovci, lebo odtiaľ mi bola mama. Tam som zakončil základnú školu a gymnázium. Po tomto som prešiel do Subotice na ekonomickú fakultu, kde som ukončil prvý stupeň štúdia, ale už na gymnáziu a následne na fakulte som cítil, ako sa nad krajinou zbiehajú oblaky búrky. Áno, zbiehali sa, až to vyvrcholilo trochu neskoršie, lenže mi sme tam už neboli. Na starosť som rodičov priviedol do Austrálie a tu sme ich aj pochovali,“ opísal vtedajšie pomery na Slovensku a v bývalej Juhoslávii.

Namiesto osláv v Bratislave odleteli z Viedne do Austrálie

Pred Vianocami roku 1969 doma povedali, že s manželkou Boženou a dcérkou idú navštíviť priateľov v Bratislave, kde s nimi oslávia Vianoce a Silvestra, lenže oslavovali ich v Rakúsku, pripravení vycestovať do Austrálie. Z Viedne mali odletieť v prvých dňoch nového roka, ale pre snehové záveje lietadlo do Austrálie malo odložený let, takže do Melbournu pricestovali až 17. januára 1970. „Bolo to v piatok a už v pondelok som sa zamestnal v prevádzke na opravu vydraných pneumatík ťažkých banských strojov. V októbri som už bol študentom trojmesačného rýchlokurzu angličtiny. Po jeho skončení som dostal certifikát, že angličtinu som zvládol, a to ako jazykom, tak aj písmom. 17. januára 1971 som si našiel prácu vo firme Monsanto s podmienkou, že popri zamestnaní budem študovať chémiu na náklady firmy. Po ukončení štúdia chémie a rafinovania ropy, som pracoval v medzinárodnom tíme. Keď to vo firme začalo škrípať, rozhodol som sa zmeniť zamestnávateľa a našiel som si prácu v Altona Petrochemical, kde som pracoval v ústrednom kontrolnom laboratóriu ďalších 25 rokov,“ uviedol Ján Kulík svoje prvé zamestnania.

O práci pre austrálskych Slovákov

Počas tohto zamestnania mal Ján Kulík dosť času na študovanie svojho koníčka – etymológie a vykonávať prácu tajomníka v evanjelickom cirkevnom zbore, v ktorom vtedy začali stavať cirkevné stredisko. Nasledovalo sformovanie Spolku Ľ. Štúra, ktorého sa stal predsedom a navyše začali stavať slovenský spolkový dom. Jeho manželka bola určitý čas aj tajomníčkou spolku a zároveň 15 rokov učiteľkou slovenskej doplnkovej školy. Nasledovalo zakladanie slovenskej redakcie rozhlasu 3EA, neskorší SBS, kde obaja našli čas aj na písanie rozličných článkov pre slovenské noviny a časopisy v Juhoslávii a na Slovensku. Na otázku, ako sa zrodilo rozhlasové vysielanie v slovenskej reči Ján Kulík povedal: „Na prelome 60. a 70. rokov slovenská komunita v Melbourne začala silnieť. Každý týždeň sme medzi sebou vítali nových prisťahovalcov, Slovákov pôvodom z Dolnej zeme, najviac z vtedajšej Juhoslávie. Už vtedy sme mali svoje organizácie, kam sa krajania mohli obrátiť o radu, pomoc, ale zároveň sme videli, že tá komunikácia s prichádzajúcimi nám škrípe. Riešenie sme videli v rozhlasovom vysielaní. Už nejaký čas v Melbourne jestvovala rozhlasová stanica 3ZZ, kde bola československá redakcia, ktorá práve zanikala. Stačili sme ešte pripraviť svoje vlastné prvé vysielanie, ktoré bolo 26. júna 1977. Naše prvé i posledné vysielanie na tejto stanici. Nádejou boli vznikajúce rozhlasové stanice 3EA v Melbourne, a v Sydney 2EA, kde svoje programy pripravovalo zopár najsilnejších etnických skupín,“ vysvetlil. Odozva vraj na ich prvé vysielanie bola nad očakávanie, preto už 30. júna 1977 Spolok Ľudovíta Štúra zorganizoval spoločné zasadnutie všetkých, v tom čase na území Melbournu jestvujúcich slovenských organizácií. Zišli sa na ňom okrem Spolku Ľudovíta Štúra predstavitelia ďalších šiestich slovenských cirkevných a športových spolkov, aby sa všetci na vysielaní zhodli. Žiadosť poslali do Canberry, vtedajšiemu ministrovi pre telekomunikácie pánu Robertsonovi, ktorá bola prijatá. „Nedostali sme však vysielanie v slovenčine, ale mali sme súhlas na vysielanie československé, čiže vstupy v slovenskom, aj v českom jazyku. 18. mája 1978 o pol piatej odpoludnia sme začali aj vysielať,“ zaspomínal si Ján Kulík. Pôsobili už vyše desať rokov. Príchodom ďalších národností do Austrálie prišla aj zmena z 3EA na SBS a počet skupín narastal. 24 hodín nestačilo na uspokojenie všetkých a vedenie sa rozhodlo, že niekomu sa musí ubrať z prideleného času a niekto má aj zaniknúť. Najskôr sa ubralo po 15 minút, ale ani to nestačilo. Slováci sú vraj už úplne integrovaní, sú kultúrny národ a svoje vysielanie vraj viacej nepotrebujú. „Pravda, hneď sme reagovali. Kultúrni, nekultúrni, ale svoje vysielanie musíme mať. Zúčastnili sme sa viacerých etnických akcií, zbierali sme podpisy, dokazovali, koľko nás je. Zistili sme, že nás je 8 až 10 tisíc,“ pochválil sa. Pri jednej z ďalších reorganizácií, začiatkom 90. rokov, keď od neho žiadali, aby nechal svoje zamestnanie, musel odstúpiť. Záväzky v riadnom zamestnaní a požiadavky rozhlasu sa rozchádzali. V tom čase mal v zamestnaní plat 80 tisíc ročne, kým v rozhlase sotva dve tisícky.

Ján Kulík s manželkou sa stali farmármi

Na konci roka 1999 sa pobral do predčasnej penzie. Mali už vtedy menšiu farmu (6 ha) pri rieke Murray a pri odchode zo zamestnania bolo vraj aj „zlaté potrasenie ruky“, nejaké úspory, pekná suma v penzijnom fonde, dom dávno vyplatený, nuž kúpili si farmu o rozlohe 437 180 hektárov a stali sa chovateľmi kráv, lebo farma už mala všetko zariadenie na tento spôsob hospodárenia. „Tu sme už 21 rokov a veru cítime, že nás sila opúšťa. Rozhodli sme sa farmu predať a kúpiť si slušný a priestranný dom. Našli sme ho v mestečku Sunbury, ktoré má vyše 36 000 obyvateľov a je len 30 km od Melbournu, kde býva naša dcéra. Ani sami tomu neveríme, lebo do Austrálie sme prišli s dvoma kuframi. V jednom boli aj plienky pre 3-mesačnú dcéru, v druhom naša bielizeň na prezlečenie a v peňaženke 300 dolárov. Farmu sme predali takmer za poldruha milióna dolárov, k čomu pribudne suma z odpredaja strojov, náčinia a iné. Za dom máme zaplatiť 710 tisíc, takže popri dôchodku nám zostane aj nejaká suma na horšie dni,” teší sa. V novom domove mu želáme pekné a šťastné dni.

Ján Jančovic

Foto: archív autora