V roku 2016 sa dostal do zbierky múzea v Išasegu výnimočný materiál z oblasti ľudovej religiozity. Malý (10,5 X 17 cm) viazaný zborník – obsahujúci rôzne tlačené a rukou písané texty – má ľudové označenie cérnakönyv (cvernová knižočka – zošitá niťou).

V akademickom roku 2024/2025 som mal v rámci štipendijného programu s kódom EKÖP-24 Ministerstva kultúry a inovácií možnosť spracovať tento prameň a v širšom kontexte preskúmať ľudovú religiozitu v Išasegu v 19. storočí.

Medzi rokmi 1823 a 1845 bol biskupom Vacovskej diecézy Ferenc Nádasdy, ktorý sa zameriaval na vizitácie. Jedna z nich sa uskutočnila v Išasegu v roku 1838, práve v tom istom roku, z ktorého pochádza aj prvý záznam v príslušnej knižočke. Podľa latinského kánonického vizitačného spisu boli obyvatelia Išasegu rímskokatolíci a bez výnimky slovenskej materinskej reči. Prameň obsahuje ďalšie dôležité údaje o náboženských zvykoch veriacich tej doby.

Prvou časťou knižočky je fragment modlitebnej knihy z počiatku 19. storočia, ktorá obsahuje náboženské piesne a modlitby na rôzne cirkevné sviatky a životné situácie. Druhou jednotkou je leták vydaný v roku 1848 v Budíne, ktorý spracúva dejiny pútnického miesta Bešňov (Máriabesnyő). Podľa textu zázračnú sošku Panny Márie našiel nádenník Martin Tót z Išasegu. Spis obsahuje poučné náboženské texty a piesne. Tretia časť knihy pozostáva z rukopisných záznamov, ktoré obsahujú celkom 11 duchovných piesní a rodinné poznámky.

Na posledných troch stranách knižočky sa nachádzajú záznamy o manželstvách a úmrtiach členov rodiny Jána Herneša, ktorý pochádzal zo želiarskej rodiny, narodil sa v roku 1811 a roku 1838 sa oženil s Johanou Prandovskou. Z manželstva sa narodili štyri deti, no všetky zomreli v mladom veku. V máji 1849 v Išasegu vypukla vlna náhlych úmrtí naznačujúca epidémiu: zomrela jeho manželka aj dcéry. Pravdepodobne ich zasiahla epidémia cholery.

Pol roka po tom sa Jano znova oženil, jeho druhou manželkou sa stala Kata Tilinská. Ich jediný syn, Ján, zomrel v mladom veku. Po Katinej smrti sa Jano oženil po tretí raz, s Annou Gdovinovou, farárskou slúžkou z horného Uhorska. Dúfali vo viac detí, ale narodila sa im len jedna dcéra, ktorá zomrela počas epidémie osýpok v roku 1858.

Po smrti Anny Gdovinovej sa Jano oženil ešte štvrtý a piaty raz, no zomrel bez potomkov. Jeho meno by pravdepodobne upadlo do zabudnutia, nebyť jeho knižočky. V roku 1869 bolo v Uhorsku negramotných 68,7 % populácie nad 6 rokov. Miera negramotnosti bola vyššia medzi roľníkmi, ale v centrálnej oblasti krajiny – kam patrí aj Išaseg – bola najnižšia. Ak prijmeme predpoklad, že Ján Herneš prepísal modlitbové texty a potom zaznamenával aj rodinné údaje, je obdivuhodné, že želiar sa v polovici storočia venoval takejto písomnej činnosti.

Knižočka sa neskôr dostala do vlastníctva rodiny Ragáčovcov. Johana Lehoczká a Michael Ragáč uzavreli sobáš v Išasegu v roku 1867. Podľa matričného záznamu bola ženíchova matka Katarína Mihaleková, sestra Francišky Mihalekovej, piatej manželky Jána Herneša.

Z ručne písaných záznamov je jediný biblický citát z knihy proroka Jeremiáša: Hlas v Rama slišan gest narikaňí a plač Prehorki Rachel Placici sinu svich nedala se Potessiti Posmech svich Proto že zadneho ňeňi. Prečo bol práve tento verš zaznamenaný? Ráchel je jednou z matiek izraelského národa. Mesto Ráma je tragickým miestom babylonského zajatia Židov. Hlavným motívom citátu je žiaľ matiek, ktoré stratili svoje deti. Tento verš sa opakuje aj v Novom zákone, keď Herodes nechá povraždiť všetkých chlapcov mladších ako dva roky; evanjelista cituje proroka Jeremiáša ako obraz materského zúfalstva. Citát zaznamenala Johanna Lehoczká. Podľa matričných údajov možno pochopiť, prečo si táto slovenská žena vybrala práve tento verš: zo svojich deviatich detí musela pochovať sedem. Tragédiu jej príbehu prehlbuje fakt, že po naradení deviateho dieťaťa aj ona zomrela.

Pri skúmaní išaseckej knižočky som sa usiloval o vytvorenie autentického obrazu dobovej ľudovej religiozity. Porovnaním údajov s farskými prameňmi v Išasegu sa nám odhaľuje život rodín z 19. storočia. Jedným z cieľov výskumného projektu bolo znovuoživenie rukopisných piesní v Išasegu. Vybrané piesne som priradil k známym slovenským a maďarským paralelám, čím sa opäť stali spievateľnými v autentickej podobe pre všetkých, ktorí chcú uchovávať a prezentovať archaické, no dodnes živé formy ľudovej náboženskej kultúry. Vďaka obetavej hodnotnej práci ženskej speváckej skupiny z Išasegu bolo zrekonštruovaných 6 piesní, ktoré sa v budúcnosti môžu znova ozývať v tejto obci.

Výsledky výskumu budú publikované v samostatnom zväzku ako tretí diel Zborníka miestnej histórie Išasegu (Isaszegi Helytörténeti Füzetek III).

Domonkos Volter

Zdroj fotografií: Isaszegi Múzeumi Kiállítóhely