Stretli sme sa 4. septembra na pohrebe Juraja Migaša. Upútal nás nezvyčajným príhovorom – spomienkami na svojho dlhoročného priateľa. Vtedy mi svitlo – je to Jozef Banáš, ktorého poviedky sme uverejnili v našom týždenníku.

Chystala som sa ho požiadať o prepáčenie a dodatočný súhlas, ale predbehol ma. Jednoducho si prisadol k nám, Slovenkám z Budapešti, a začal nám rozprávať o tom, ako v sprievode svojho blízkeho priateľa, nášho obľúbeného veľvyslanca, cestoval po Slovákmi obývaných mestách v Maďarsku. Vtedy sme sa dozvedeli, že 16. októbra príde do Budapešti, na krst maďarského prekladu svojho románu Zóna nadšenia – A lelkesedés zónája.

Tok času sa akosi spomalil, nakoniec však predsa len nadišiel deň D. V prestížnom kníhkupectve spisovateľov na Andrássyho triede za zišlo do 50 milovníkov literatúry, aby sa mohli stretnúť s jedným z najúspešnejších slovenských spisovateľov. Premiéru maďarského prekladu románu, na ktorom mali okrem autora podiel vydavateľstvo „Welya publishing“ a prekladateľ Imre Belluš, moderoval fotograf, novinár Dezső Koncza tlmočila Monika Andriskin. Román v maďarčine rozširuje výlučne kníhkupectvo Írók boltja v Budapešti. Musíme dodať, že deň predtým sa v Bratislave uskutočnil krst najnovšej Banášovej knihy Dementi, niekoľko exemplárov priviezol aj do Budapešti. Poznajúc životopis a niektoré diela J. Banáša sme vopred vedeli, že to bude nezvyčajné popoludnie, na ktoré sa tak rýchle nezabúda. Nemýlili sme sa.

A aby som nezabudla – ako to dopadlo s tým dodatočným súhlasom? Pán Banáš sa usmial a povedal – Len si kľudne uverejňujte... Iba mi pošlite jeden výtlačok. A dajte mi vedieť, keď budete niečo organizovať. Rád prídem a naša Adela by vám to mohla aj odmoderovať. (Dcéra Adela Banášová je jedna z najobľúbenejších televíznych moderátoriek na Slovensku – pozn. autorky.)

Veľmi by sme sa tešili – napríklad 30. januára na Slovenskom bále v Budapešti.

(vzs)

Foto: jozefbanas.sk

Životopis

Jozef Banáš sa narodil 27. septembra 1948 v Bratislave. Je absolventom Vysokej školy ekonomickej v Bratislave, odboru zahraničný obchod. V rokoch 1973 – 1976 pracoval v podniku Chirana Export Piešťany, 1977 - 1992 pôsobil na Federálnom ministerstve zahraničných vecí v Prahe, pričom v rokoch 1977 – 1983 bol riaditeľom Tlačového a informačného strediska Bratislava, v rokoch 1983 – 1988 tlačovým atašé na Veľvyslanectve ČSSR v NDR a v rokoch 1990 – 1992 vyslancom na Veľvyslanectve ČSFR v Rakúsku. V roku 1993 bol riaditeľom Tatra Leasing Bratislava. V rokoch 1994 – 2001 zastupoval Slovak International Tabak ako riaditeľ pre priemyselnú politiku. V rokoch 2002 – 2006 bol poslancom Národnej rady Slovenskej republiky, kde pôsobil aj ako podpredseda Výboru NR SR pre európsku integráciu, bol vedúcim stálych delegácií NR SR v PZ Rady Európy a NATO. V rokoch 2004 – 2006 bol viceprezidentom PZ NATO.

Tvorba:

Na večeru budú štvorlístky (1984), Lepší ako včera (2000), Politicum tremens (2006), Idioti v politike (2007), Zóna nadšenia (2008), Zastavte Dubčeka! (2009), Deň do večnosti (2010), Kód 9 (2010), Sezóna potkanov (2011), Posledná nevera (2012), Kód 1 (2013), Velestúr (2015), Dementi (2015).

Je autorom početných televíznych a filmových scenárov, drám a esejí a stoviek komentárov k politickým a spoločenským témam.

Jozef Banáš
ZÓNA NADŠENIA (úryvok)
I. kapitola Kyjev 2005

Dvadsiateho októbra 2005 bolo v Kyjeve sychravo. Na parapety prijímacieho salóna prezidenta republiky padal drobný dážď. Za dlhým bielym stolom sedel na jednej strane prezident Viktor Juščenko spolu s ministrom zahraničných vecí Borisom Tarasjukom, vedúcim delegácie Verchovnej rady Ukrajiny pri Parlamentnom zhromaždení NATO Olegom Zarubinským, tlmočníkom a zapisovateľkou. Oproti sedela delegácia Parlamentného zhromaždenia NATO. Prezident Pierre Lellouche, dvaja viceprezidenti – Turek Vahit Erdem a Slovák Jozef Baláž, generálny sekretár Simon Lunn, jeho zástupca David Hobbs a Svetlana, Ukrajinka zodpovedná v Parlamentnom zhromaždení za vzťahy s Ukrajinou. Viktor Juščenko ešte podpísal dajaké papiere, ktoré mu napochytro priniesol osobný tajomník, a potom na hostí priateľsky pozrel.

„Prepáčte moje meškanie, troška sa predĺžil rozhovor s predsedníčkou gruzínskeho parlamentu pani Nino Burjadze. Ale teraz mám pre vás času dostatok.“ Pousmial sa. Vo chvíli, keď sa už zdalo, že tvár sa mu roztiahne do úsmevu, čosi ho zastavilo. Možno bolesť. Popolavá tvár, poznačená dôsledkami pokusu o jeho údajné otrávenie, vytvárala dojem meravosti. Napriek jazvám bol Viktor Andrejevič elegantný muž. V čiernom obleku s bordovou kravatou a bordovou vreckovkou v náprsnom vrecku vyzeral ako manekýn. Mierne prešedivené vlasy nad spánkami mu prekrývali zdeformované ucho.

„Pani Burjadze je šarmantná dáma a my to plne chápeme,“ odvetil Pierre Lellouche s úsmevom, ktorý tomuto Francúzovi otváral dvere aj tam, kde iným ostali zatvorené. Pierre informoval prezidenta o návšteve námornej základne v Sevastopole a poďakoval Ukrajincom za vynikajúcu pohostinnosť. Prezident bol očividne v dobrej forme. Hovoril pútavo, používal jasné argumenty, vtipkoval dokonca pri vážnych témach. Lellouche, Erdem, Lunn, Hobbs ho pozorne počúvali. Predstavovali si tohto muža na tribúne kyjevského Námestia nezávislosti v zime 2004, keď Juščenko viedol oranžovú revolúciu.

Baláž sedel ako prikovaný. Nedokázal sa sústrediť a prezidentove slová mu unikali. Mysľou mu prebiehali obrazy z Námestia Slovenského národného povstania, Štúrovej ulice, Banskobystrickej, Firšnálu a ďalších bratislavských ulíc a námestí z augusta 1968 plných sovietskych tankov. Miešali sa s nepríjemnými pocitmi strachu, ktoré mu behali po chrbte vždy, keď si spomínal na betónové zátarasy na Check Point Charlie – priechode medzi východným a západným Berlínom. Obrazy postupne prichádzali a odchádzali, ale ona ostávala. Sedela oproti nemu a Baláž z nej nedokázal odtrhnúť oči...

„Ukrajina má eminentný záujem čo najskôr dostať pozvánku na rozhovory o vstupe do NATO. Očakávame, že sa tak stane na summite NATO vo Vilniuse. Uvítame podporu našej požiadavky aj zo strany Parlamentného zhromaždenia.“ Prezident si upil čaju. Lellouche mu zdĺhavo odpovedal. Baláž ako zhypnotizovaný hľadel na zapisovateľku, ktorá sedela krížom oproti. Zrelá päťdesiatnička s gaštanovým prelivom. Na svoj vek krásna žena. Sledoval ju, ako so sklopeným zrakom zapisovala obsah rozhovoru. Mal pocit, ako by značila aj nepodstatné veci len preto, aby nemusela od papiera zodvihnúť zrak. Keď to občas spravila, zdalo sa mu, že ho skúma. Zopárkrát na neho pozrela svojimi zelenými očami, aby ich vzápätí sklopila. Rozhovor sa pomaly chýlil ku koncu. Prezident venoval delegácii o dvadsať minút viac, ako bolo plánované. Lellouche sa poďakoval za prijatie. Do miestnosti vošiel fotograf a urobil zopár záberov hostí s prezidentom. Juščenkovi spolupracovníci sa okrem tlmočníka pobrali ku dverám, keď prezident zvolal na zapisovateľku.

„Alexandra Josifovna.“ Baláž zaťal zuby. Robieval tak podvedome vždy, keď bol nervózny. Prezident jej čosi pošepkal, ona prikývla a opustila miestnosť. Fotograf urobil zábery, hostia zaželali Viktorovi Andrejevičovi všetko najlepšie a rozlúčili sa.

Šéf protokolu ich odprevadil k východu z prezidentského paláca. V šatni im vydali kabáty. Pri prechádzaní popri vojakoch prezidentskej stráže sa Baláž nevdojak obzrel. Spoza jedného z mramorových stĺpov galérie na prvom poschodí obrovského vestibulu prezidentského paláca na neho hľadela zapisovateľka Saša s prenikavými tyrkysovými očami, na ktoré sa nedalo zabudnúť. Keď sa im pohľady stretli, zdalo sa mu, že sa usmiala. Obrátila sa a rýchlo sa stratila za mohutným stĺporadím.

Cesta do hotela trvala nekonečne dlho. Služobné BMW sotva zastalo, Baláž trielil hore schodmi. Nervózne siahol do bočného priečinka diplomatky. Mal tam zopár fotografií a vecí, ktoré obzvlášť miloval. Fotografie manželky v jej ľahkých letných šatách, svojich rodičov a detí. Aničky s Martuškou pod vianočným stromčekom. A ešte fotografiu, ktorú kedysi po odsťahovaní Martušky do Prahy našiel v jej veciach v škatuli na povale. Bol na nej mladý sovietsky vojak s matkou. Baláž na ňu dlho hľadel a premýšľal. Podľa jeho odhadov mohla mať fotografia asi sedemnásť rokov. Bola čiernobiela, ale aj tak na nej Baláž videl prenikavé tyrkysové oči. Potom spomedzi hŕby papierov na stole vytiahol obálku, ktorú dostali od ukrajinskej Verchovnej rady. Bol v nej program návštevy vrátane predstaviteľov ukrajinskej strany, s ktorými sa stretnú. Nalistoval stranu s programom návštevy u prezidenta. Na druhej strane bolo zloženie ukrajinskej delegácie. Na poslednom mieste zoznamu bola ako pracovníčka protokolu prezidenta uvedená Alexandra Josifovna Guseva.

III. kapitola Kyjev 1968

Športová hala Burevestnika Kyjev bola zaplnená do posledného miesta. Volejbalisti Vysokej školy ekonomickej z Bratislavy nastupovali na odvetný zápas proti Kyjevskej ekonomickej univerzite. Bol horúci júl, a tak mali dresy prepotené už pred úvodným hvizdom. Jozef Baláž a väčšina jeho spoluhráčov hrali po prvýkrát v živote pred dvoma tisíckami divákov. Už pri rozcvičke bolo jasné, že to bude ťažký zápas. Ukrajinci klincovali jeden smeč za druhým a tak to bolo aj počas zápasu. Winter horekoval, že dostanú „nakladačku“.

„Ak sa k tomu staviaš tak od začiatku, potom si láskavo sadni voľakde do šatne a nekaz nám tu morálku. Nie je podstatné, či prehráme, alebo vyhráme. Podstatné je, že každý z nás musí vyhrať sám nad sebou. Musí bojovať do roztrhania a potom je úplne jedno, či ich porazíme. Musíme poraziť našu posratosť! Rozumieš?!“ kričal na neho kapitán Bača. Winter len čosi slabo namietol, že toto mužstvo je vlastne základom Burevestnika Kyjev, ktoré je majstrom Sovietskeho zväzu. A Sovietsky zväz je majstrom sveta. „O to lepšie,“ trafil prudko Ciľo loptou Wintera, „nemáme čo stratiť.“

Na stene oproti slovenskej polovici ihriska boli umiestnené vedľa seba veľká sovietska a československá zástava. Ukrajinci boli skúsenejší, ale Slováci sa v obetavosti prekonávali. Balážovi sa nečakane darili „šable“. Jedna mu však uletela a prudká „rúra“ trafila sovietsku zástavu, ktorá spadla. Ukázalo sa, že ňou bola zakrytá veľká diera v stene. Zápas sa prerušil a diváci sa búrlivo zabávali na zriadencovi, ktorý vlajku nemotorne pripínal späť. Napokon Bratislavčania prehrali trikrát 13 : 15, ale diváci ich odmenili búrlivým potleskom. Dokonca aj diváčka v prvom rade, ktorej Baláž nechtiac odrazenou loptou rozbil okuliare. Podišiel k nej a ospravedlnil sa. Bola máličko krátkozraká a usmievala sa na neho nádhernými tyrkysovými očami. „Vsjo v porjadke,“ odvetila, keď jej galantne pobozkal ruku. Ostala v rozpakoch, očividne sa s čímsi takým nestretla. Baláž jej sľúbil, že zájde do mesta a kúpi jej nové okuliare. „To nebude také jednoduché. U nás sa na okuliare čaká aj mesiac,“ pokrčila ramenami.

„Tak vám pošlem nové hneď po návrate. Dúfam, že s dajakými náhradnými to zatiaľ vydržíte...“

„Nerobte si starosti, mám druhé okuliare...“

„Nie, nie... osprchujem sa a počkajte, prosím. Napíšem si vašu adresu a najmä dioptrie...“

„Nie je to potrebné.“

„Ale je!“ nástojil.

„Adresa je ten internát, v ktorom bývate.“

„Vy bývate v našom internáte?“ potešil sa Baláž.

„Vy v našom.“

„Prepáčte, na koho sa mám pýtať?“

Chvíľku váhala. „Alexandra. Alexandra Josifovna Grycenko. Volajú ma Saša.“

„Meňja zovut Jozef.“

„Jozef...“ usmiala sa. „Po našem Josif... Aj môj otec je Josif. A priateľom Josifom hovoríme Osja... Budete Osja... Da?“

„Da.“

Čím viac na ňu hľadel, tým viac sa mu páčila. Takmer nespozoroval, že obe mužstvá už odišli do spŕch a diváci opúšťajú športovú halu. Cítil, ako mu pot steká po tele. Nebol si istý, či je to len z náročného zápasu. „Prepáčte, musím sa ísť osprchovať. Dnes večer máme s vašimi posedenie. Vraj v tom internáte...“

„Viem. To ste optimista, ak si myslíte, že to bude posedenie. Bude to riadna zábava.“

„Prídete?“

„Je len pre pozvaných.“

„Práve ste pozvaná.“

Saša sa potmehúdsky usmiala. „Už musím ísť.“

Bratislavčania sa osprchovali. Chlapci podpichovali Baláža, že ešte ani neprišli do Kyjeva a už zbalil babu. Jozef ich poriadne ani nepočúval. Pred očami mal oči Saše a nevedel sa dočkať večera.

Spočiatku priateľské posedenie sa postupne menilo na pijanské bakchanálie. Za dlhokánskym stolom v zasadačke internátu Ekonomickej univerzity sedelo zo štyridsať mladých ľudí. Ukrajinci a Slováci sa zabávali, popíjali, spievali. Baláž sa postupne, nenápadne presúval k Saši. Mal pocit, akoby sa poznali už dlho. Zaujímala sa o literatúru, podobne ako on. Milovala Jevgenija Jevtušenka a poznala aj Miroslava Válka. Jozef cítil jej uprený pohľad, keď hľadel do pohára s červeným vínom a recitoval Jevtušenka. Predseda organizácie Komsomolu na Univerzite Miša sa odrazu zodvihol. Bolo vidno, že má už slušne „nakúpené“. Prikázal priniesť šampanské. „To nebude dobré,“ poznamenal Čuki. „Pokračujme radšej vodkou.“

„Vsjo bude dobré. Potrebujem si s vami pripiť a na to musí byť šampanské.“ Chlapci vedeli, že po predchádzajúcich prílevoch vodky, ukrajinského kvasu a slovenského červeného vína im šampanské na rozvahe nepridá. Miša sa nedal odbiť. Dal ponalievať, postavil sa, zodvihol pohár a povedal: „Priatelia, všetci pozorne sledujeme vyčíňanie amerických imperialistov vo Vietname. Celý svet sa búri proti tejto špinavej imperialistickej okupácii slobodného Vietnamu. Pripime si na zdravie našich vietnamských bratov.“ Všetci vstali a pripili na zdravie vietnamských bratov. Miša čosi naznačil muzikantom, ktorí stáli v rohu. Dovtedy hrali sovietske piesne a staré hity od Elvisa a Beatles. Muzikanti začali hrať svetový protestsong Peta Seegera „We shall overcome“. Niektorí Ukrajinci sa popridávali. Zo Slovákov spievali Baláž a Chochol. Pieseň poznali, občas ju hrávali na gitarách.

...Keď sa dospievalo, ozval sa obrovský potlesk. Študenti si opäť pripili. Vtedy sa predseda Miša postavil po druhýkrát. Knísavými gestami utíšil prítomných. „Priatelia, ďakujem vám za prejavy solidarity s vietnamským ľu... ľudom... Hik... Chcem vám, našim slovenským druhom, v mene všetkých prítomných povedať, že pozorne sledujeme, čo sa deje v našom bratskom Československu. Uisťujeme vás, bľaď, že nech bude akokoľvek, môžete sa na nás, sovietskych priateľov spoľahnúť... Hik... Tak ako vždy v histórii sme stáli po vašom boku, budeme aj teraz. Dovoľte mi pripiť na družbu, na priateľstvo, na našich najvyšších predstaviteľov – súdruhov Leonida Iljiča Brežneva a Alexandra Stepanoviča Dubčeka.“ Zodvihol čašu. Pozerali jeden na druhého, váhali, napokon si bez zjavného nadšenia pripili. Slovákom sa nie veľmi chcelo pripíjať na zdravie Brežneva a Ukrajinci očividne bez nadšenia vyslovovali meno Dubčeka. Mišov prípitok vniesol do debaty politiku. Možno to bolo aj dobré, pretože vo vzduchu bolo cítiť nevyslovené otázky. Tí, ktorí ešte vládali, búrlivo diskutovali. Baláž v poslednej chvíli strhol Sašu k sebe a zachránil ju pred „šabľou“, ktorú hodil Dežo smerom, kde sedela. Bol prvou obeťou kombinácie vodky, červeného vína a šampanského.

Kapela v rohu začala hrať „beatlesovky“. „She loves You“, „All my loving,“ rozbláznili mladých Ukrajincov a Slovákov takmer do nepríčetnosti. Keď spevák začal úžasný lovesong „And I love her“, vzal Baláž Sašu do tanca. Chvela sa, mierne sa jej potili dlane. Spolu spievali: „I give her all my love, that’s all I do...“ Privinula sa k nemu natoľko spontánne a prirodzene, že si to takmer nevšimli. Jemne ju pohladil po vlasoch. Zodvihla k nemu tyrkysovozelené oči. V živote také nevidel. Hudba dohrala...

Postupne nebolo v miestnosti nikoho, kto by nespieval. Ukrajinci po rusky, Slováci po slovensky, tí, ktorí text nepoznali, si pohmkávali. Baláž cítil, ako ho Saša priam vpíja pohľadom. Začal hrať východoslovenské čardáše. Keď spustil „Milá moja, pušč mne dnuká, bo ci nešem jabluká...“, Saša sa prekvapujúco pridala. V sále bolo chvíľu ticho, potom sa ozval obrovský aplauz.

„Vy poznáte naše piesne?“ prekvapený sa k nej obrátil.

„Poznám. Aj vaše básne... Ja sládke tušby, tušby po krase spevam peknotou nádšeny a v tomto dúše mójej óchlase svjet mój cjely je zavreny... Sladkovič,“ potmehúdsky sa usmiala. „Mám slovenské korene. Moji rodičia sa narodili v Užhorode za Československej republiky. Mama sa za slobodna volala Sidorová. Ja som vlastne Slovenka...“

„A teraz dajaké country,“ zvolal ktosi. Na country bol špecialista Ďuro Chochol. Moravan, ktorý študoval v Bratislave. Keď spustil „Zlaté střevíčky“, začala sa v sále takmer davová hystéria. Pieseň za piesňou sa niesla internátom. V sále sa pomaly nedalo dýchať. Zaplnili ju všetci, pozvaní i nepozvaní, každý sa do nej vmestil.

Baláž zacítil, ako ho Saša chytila za ruku a naznačila mu, aby šiel von. V sále bol taký hluk, že si to nikto nevšimol. Už si vôbec málokto niečo všímal. Pošepla mu číslo izby. Bola len o zopár dverí v záhybe chodby napravo od zasadacej sály. Na sekundu zaváhal, ale zvedavosť a túžba jeho ostych prekonali. Z jej pohľadu mu bolo jasné, že myslí na to isté čo on. Sotva vošiel do jej izby, prudko otočila kľúčom. Vrhla sa naňho a vášnivo ho bozkávala. Nebránil sa. Naopak. Nikdy predtým nepocítil v sebe takú túžbu po žene ako v Sašinej izbe. Obaja boli trochu nešikovní. Nemali v milovaní takmer žiadne skúsenosti. Milovanie nepatrilo k výbave mladej členky Komsomolu a mladého člena Československého zväzu mládeže.

„I give her all my love, that’s all I do...“ Saša bola úžasne vášnivá. Jozef si spomenul na starého harcovníka Baču, ktorý chalanov vo vlaku varoval, aby si dávali na Ukrajinky pozor. Sú vraj prudké, vášnivé a milovanie je pre ne súčasťou hlbšieho vzťahu. Saša bola jeho prvá žena a on bol jej prvým mužom. Dovtedy sa len sporadicky bozkávala s chlapcami, ktorí ju obletúvali a snažili sa ju získať. Boli však nemotorní a hrubí. Takmer vždy sa opili a grobiansky ju chceli zneužiť. Veľmi – veľmi sa už chcela milovať, ale nestretla nikoho, u koho by aspoň trochu ucítila, že ju má v úcte. O láske veľmi nesnívala, ale očakávala od muža aspoň uznanie a nehu. Počas celého večera pozorovala Jozefa a čím ďalej tým viac ju priťahoval. Keď jej do tela začalo vstupovať akési zvláštne, dovtedy nepoznané teplo, neovládla sa. Podobné pocity mal aj Jozef. Keď ju vzal do tanca a začali hrať pomalú skladbu, pritisol sa k nej tak, že nemohla necítiť jeho vzrušenie. Hľadela mu do očí, obaja sa mierne potili a ona sa k nemu pritisla ešte viac.

Keď prišli do izby, prevalila sa priehrada so zadržiavanou vášňou, ktorú nič a nikto nemohol zastaviť. Napriek tomu, že Jozef mal prudkú povahu, bol k nej nežný a jemne ju hladil po prsiach, špičkami nechtov ju mierne škrabkal po chrbte a nevydržateľne ju dráždil krúživými pohybmi medzi stehnami. Saša sa pristihla pri myšlienke, že je nahá pred cudzím mužom a vôbec sa nehanbí. Ich milovanie bola také prirodzené, spontánne a také skutočné, akoby boli milencami dlhé roky.

Obaja mali pocit, že sa medzi nimi stalo čosi viac ako len to, že si vymenili telesnú lásku. Saša ani Jozef neboli dovtedy skutočne zaľúbení a príval citov ich oboch zaskočil. Ak takto prichádza skutočná láska, je to nádherné.

Keď sa o dobrú hodinu vrátili, v sále bol hluk, spev, pripíjalo sa na družbu. Nikto si ich neprítomnosť nevšimol. Asi hodinu spolu bez prestania tancovali. Nedokázali a ani sa nechceli brániť emóciám. Pomaly začínalo svitať, keď Baláž čosi pošepkal Saši. Nenápadne sa vytratili a ocitli sa na Sašinej izbe druhýkrát. Milovali sa do rána. Povedala mu, že spolubývajúce sú odcestované. Spýtal sa jej, čo študuje. Usmiala sa.

„Nie som študentka. Pracujem ako sekretárka na oblastnej vojenskej správe. Pochádzam z dediny Kolodno v Iršavskom rajóne. V Kyjeve som nezohnala ubytovanie, tak bývam u kamarátok načierno. Ale dá sa. Takých ako ja je tu habadej. Vrátnikom dáš občas fľaštičku „Moskovskej“ a prižmúria oči.“ Potom ju bozkal.

„Ľúbiš ma?“ spýtala sa. „Myslím, že áno... áno... nie, nemyslím... viem to... určite... Áno. Ľúbim ťa.“