Vo štvrtej časti letnej rubriky, ktorá zahŕňa päť pilierov nášho bytia každý druhý týždeň počas 10-týždovej letnej dovolenky Zápiskov hovorcu, teraz nasleduje náboženstvo. Ak povieme, že jazyk je základom jednoznačného porozumenia, nástrojom na najjednoduchšie vyjadrenie svojich myšlienok, a kultúra spolu s ním vyjadruje pocit spolupatričnosti, gastronómia pre každého z nás znamená domov, tak náboženstvo je naše najhlbšie ja.

Tak, ako sa nevytratil Tranoscius a jeho piesne z evanjelických bohoslužieb, tak, ako sa na rorátoch väčšinou modlia veriaci po slovensky, tak naša viera a náboženský život sú úzko späté s materinským jazykom.

Pri sčítaní obyvateľstva otázky týkajúce sa vierovyznania sú podobne tzv. senzitívne, ako otázky národnosti, takže nemáme presný počet veriacich. Vidíme však, kto všetko chodí na bohoslužby, kto sa modlí pred jedlom, počujeme, kto ako sa vyjadruje v bežnom živote a z toho už môžeme mať tušenie, či máme do činenia s veriacim človekom.

Prihovárať sa Bohu zvykneme v našom materinskom jazyku. Ak sme sa naučili a mali sme na to možnosť. Ja som nemala. Jednak náboženská výučba (na ktorú sme chodili v sobotu doobeda na faru, učila nás sestra rehoľníčka a bolo to naše tajomstvo) prebiehala po maďarsky (písali sa osemdesiate roky minulého storočia) a jednak moja rodina nebola veľmi nábožensky založená. Veriaci aj pokrstení boli všetci, mama dokonca po slovensky požehnala každý chlieb pred načatím a vodu pred prisypaním cestovín, ale do kostola veľmi nechodili. Avšak z ostatných rodín viacerí chodili a pred nedeľnou malou omšou, na ktorú chodili aj deti, často prišli včas a modlili sa spolu Zdravas. Ja som im spočiatku nerozumela. Dokonca mi trvalo viac ako desaťročie, kým som zistila, že v modlitbe nie je „prozzaná si“, ale „pros za nás“.

Potom som po absolvovaní štúdií začala pracovať a z titulu svojej práce som chodila na omše a neskoršie na bohoslužby, kde som dostala na papieri vytlačený poriadok omše aj so základnými modlitbami, ktoré sa modlíme počas liturgie a naučila som sa ich.

Naučila som aj svojich synov a som nesmierne rada, že sú jedni z mála tých, ktorí v súčasnosti konfirmovali po slovensky alebo aspoň dvojjazyčne.

Naša malá rodina je iná, ako bola tá moja z tohto pohľadu. A hoci aj ja požehnám chlieb aj vodu na cestoviny po slovensky, keď sa modlíme, tak vždy po slovensky. Tak, ako som sa modlila aj pri posteli mojej mamy, kde ma v nemocnici mali za čudnú, ako som každý deň prišla, zaspievala jej niekoľko santovských pesničiek a pomodlila sa s ňou Otčenáš aj Zdravas po našom: ...a pros za nás hríšnych včil aj v hodinu smrti našej.

Eva Fábiánová