„Gazdovanie mám v génoch“

Juraj Kukely zo Šámšonu sa po oslave šesťdesiatin rozhodol začať gazdovať, čím sa od základov zmenil jeho doterajší spôsob života a splnil sa mu celoživotný sen.

Na slovíčko s Jurajom Kukelyom zo Šámšonu

- Priznám sa vám, že ako mi pribúdali roky, tým viac ma dačo ťahalo do rodnej obce, do Šámšonu. Je to aj pre mňa záhadné. Je nepopierateľné, vždy som bol pyšný na svoj rod, na svoj slovenský pôvod, a to nie je iba nostalgia, ktorá nesporne rastie s pribúdaním rokov. Vždy som si zachoval vieru v Boha a svoj rod. Nezabudol som na svoj rodný jazyk, hovorím po slovensky, hoci dlhé desaťročia som žil a pracoval mimo rodnej osady. A veru ani dnes sa nemusím hanbiť, keď sa zhováram so svojimi rodákmi, - vyznáva Juraj Kukely.

Hlboké vrásky, ktoré vryl na tvár tohto prívetivého a úprimného muža život, a najmä jeho vyznanie, o ktoré sa s nami podelil, vyvolávajú úctu.

- Pochádzam z gazdovskej rodiny, preto mi práca na poli a hospodárenie prirástlo k srdcu. Od malička som mal rád pôdu a zvieratá. Kým som chodieval do základnej školy, často som pomáhal otcovi a príbuzným na poli. Potom som sa dostal do budapeštianskeho slovenského gymnázia a iba počas prázdnin som mohol robiť v gazdovstve. Ochotne som pomáhal pri všetkých poľných prácach a neskôr sa hospodárenie stalo pre mňa telesnou a duševnou relaxáciou.

Roky síce pribudli, ale našťastie som ešte vždy v dobrej kondícii, preto som sa rozhodol vrátiť sa do rodnej obce. Podarilo sa mi usporiť peniaze a kúpiť tu viac ako tri hektáre pôdy. Tu chcem gazdovať, privyrábať si na každodenný chlebík. Takto sa splní môj dávny sen a budem pokračovať v otcových šľapajach. Určite to bude namáhavá práca, ktorá mi však bude prinášať radosť. Chcel by som sa stať opravdivým gazdom, dúfam, že si poradím s ťažkou prácou na poli. Chcel by som sa zaoberať rastlinnou výrobou, aj chovom dobytka, chovať kravy, ovce a kozy.

Ako dobrý gazda rád a s úctou hovorí o svojej rodine, o bývalom povolaní a koníčkoch.

- Po maturite v budapeštianskom slovenskom gymnáziu som sa dostal do Novohradskej župy, do Šalgótarjánu, kde som pokračoval v štúdiu na zememeračskej priemyslovke. Dvanásť rokov som pracoval v župnom pozemkovom úrade, neskôr v bani. V roku 1976 som sa oženil, vybudovali sme si rodinný dom a čoskoro naše manželstvo bolo korunované dvomi synmi. Počas našej štvrťstoročnej spoločnej cesty sa striedali šťastné a smutné chvíle, ako v každom manželstve. Avšak vďaka vzájomnej láske, pochopeniu a usilovnosti sme dokázali prekonať prekážky, ktoré nám prišli do cesty. Len jednu jedinú nie - zákernú chorobu, ktorá bola silnejšia ako my. Žiaľ, v roku 2002 zomrela moja milovaná manželka, ktorú som pochoval v Šámšone. Odvtedy sú mojou nádejou dvaja synovia, na ktorých som náležite hrdý a ktorí sú aj mojou duchovnou oporou.

Starší syn Juraj získal tri diplomy, je geografom, profesorom na univerzite ELTE v Budapešti. Je skvelým odborníkom, čo dokazuje aj fakt, že bol dlhší čas hosťujúcim profesorom na Sorbone v Paríži. Mladší syn Kristián je strojný inžinier a na moju veľkú radosť sa nedávno oženil. Ani by ste neverili, nakoľko očakávam vnúčatá, bez ktorých si neviem predstaviť život a ktoré budú mojou nádejou. A ako sa u nás hovorí - pokračovateľmi nášho rodu...

Chcel by som sa zmieniť aj o svojich koníčkoch - a to je cestovanie a chov tropických vtákov. Je to krásne a zábavné, ale aj náročné hobby. Ako aj cestovanie. Precestoval som všetky bývalé socialistické krajiny, ale bol som aj vo Švajčiarsku, Fínsku, Francúzsku a Rakúsku. A ak mi to zdravie dovolí, chcel by som objavovať aj ďalšie krajiny a spoznávať ľudí, ich kultúru a spôsob života.

Pán Kukely okrem lásky k rodu a pôde dostal od svojich rodičov do vienka aj silnú vieru v Boha. Sotva sa nasťahoval do Šalgótarjánu, vyhľadal miestnu evanjelickú cirkev. Dlhé desaťročia bol členom presbytéria a dozorcom. V tejto službe pokračuje aj v rodnej obci.

- Vždy som mal seriózny prístup k životu, k rodine a k svojmu povolaniu. Pokladám sa za šťastného človeka, lebo verím v Ježiša Krista, ktorého pokladám za svojho Spasiteľa, za nádej a zmysel svojho života. Aj moja manželka bola pobožná a v takomto duchu sme sa snažili vychovávať aj svojich synov. Našťastie semienko padlo do úrodnej pôdy, veď mladší syn nedávno absolvoval baptistickú teológiu, je katechétom a sociálnym pracovníkom. Zanietene a s veľkou láskou sa zaoberá s telesne postihnutými ľuďmi.

Juraj Kukely je príkladom optimistického a neúnavného človeka, ktorý sa vždy vyžíval v práci. Čo mu zaželať do budúcnosti? Myslím si, že to najdôležitejšie: zdravie a chuť do gazdovstva, na radosť svoju a svojich detí.

Ildika Fúziková