Teta Kata mala už svoje roky a primerane tomu vlastné bohaté skúsenosti.

Celá dedina ju mala za dobromyseľné, prívetivé a hlavne múdre stvorenie, ktoré by nedokázalo ani muche ublížiť. Starkej sa mnohí aj čudovali, lebo bolo o nej známe, že vo všetkom hľadá a vidí iba to dobré. Slovom, ako sa dnes tomu hovorí, myslí pozitívne. Akoby aj ináč? Veď je hlboko presvedčená, že celé okolie jej iba dopraje a aj známi a najbližší chcú tiež len to najlepšie. Keď sa to tak vezme, teta Kata sa vlastne nikdy na nič zvláštne nesťažovala. Celkom spokojná bola aj so svojím životným verným druhom Ďurom Trubačom a preto, pochopiteľne, nikdy nič zlého o ňom nepovedala. A vôbec, o svojom rodinnom živote sa najradšej nevyjadrovala. Čo koho do toho? Veď prečo by aj liezla na nervy nielen sebe, ale aj druhým? Bola skutočne spokojná. Dlhé, predlhé roky. No najnovšie sa jej dačo začína nepáčiť. Presnejšie manžel, Ďuro Trubač, ktorý je ináč poriadny, statočný chlapík a hlavne dobrý pracant. Lenže! Lenže na staré kolená sa v ňom postupne vytvorila odsúdeniahodná, nežiaduca vlastnosť a síce, čuduj sa svete, holduje pitiu vína. Tak ho to zobralo, že bez vína si život už ani predstaviť nedokáže. Aby nevzniklo dajaké nedorozumenie, teta Kata k tomu ihneď dodáva: jej nie to vadí, že manžel pije víno, veď on víno vždy pil, od skorej mladosti popíjal. Vždy, čo ho len pozná. Teda najväčšia bieda Ďura Trubača nie je v pití, ale v strate zmyslu pre mieru. Odhodil ju ako už celkom zodraté, zbytočné bačkory. A zmizol aj pocit hanby, chľastá bez ostychu. Deň čo deň začína naoko nevinne, jedinkým pohárikom. O chvíľu je z toho celá fľaša! Čo fľaša!? Dve, ba čoraz častejšie hoci aj tri! Leje do seba víno ako do suda. To, koľko je schopný vyslopať, by zložilo aj koňa. Teta Kata je o tom rozhodne presvedčená. Ako aj o tom, že keby akurát teraz nešomrala, nehašterila sa s ním, za jeden-jediný deň by hádam dokázal vylogať aj celoročnú úrodu. Pije rýchlo, hltavo, niekedy aj rovno z fľaše. Že sa nehanbí, opilec, ožran akýsi! Okrem toho často potajme zájde aj do pivnice, kde si tiež dá pohárik-dva. Vie to ona veľmi dobre...

Teta Kata sama nevie, či sa má usmievať, alebo hromžiť, veď manžel navečer už nestojí pevne na nohách, len ťažko dokáže udržať rovnováhu. Strachuje sa oňho, obáva sa, aby sa mu na pivničných schodoch dačo nestalo. Veď jeho krok je vtedy natoľko neistý, že by sa mohol hoci aj dolámať.

- Mne víno ešte nikdy nič zlého nezapríčinilo, - upokojuje Ďuro Trubač svoju vyľakanú ženu. - Iba dobré. Keby si nevedela, víno je mlieko starcov. Však aj ty si musela počuť v rádiu, že nikde na celom svete niet od vína lepšieho nápoja! Dokonca červené víno je dobré aj proti rakovine. A to už niečo znamená.

- Dobre, dobre, ale iba s mierou, - púšťa sa do škriepky teta Kata. - Či sa už nepamätáš, čo nám čítal náš pán farár na svätej omši z Biblie? Asi nie, lebo aj v nedeľu od skorého rána sa začínaš tým vínčiskom nadájať. V kostole čítali slová svätého Pavla. Pamätám sa, doslova: „Uži aj trochu vína na svoj žalúdok.” Trochu! A nie za mericu. Ja viem, dožijem sa aj toho, že od toľkého vína ochorieš a potom sa budeš sťažovať...

- Od vína? Čo blúzniš!? Ja som od vína nikdy v živote nemaródil, - protestoval Ďuro Trubač. - Každý, aj malý sopľavý chlapec vie, že víno je spomedzi všetkých nápojov najušľachtilejšie, medzi liekmi najpríjemnejšie a medzi jedlami najchutnejšie.

- Táák? A vtedy pre tú prekliatu slopanicu prečo toľko ožranov najprv vážne ochorie a potom predčasne sa v hanbe neslávne lúči s pozemským životom? He? Prečo?

- Ale prosím ťa! - rozhorčoval sa starký. - Pil - zomrel, nepil - zomrel. Predsa raz všetci musia zomrieť! Či nie?

Teta Kata sa pri takýchto hádkach už necítila dobre. Prestalo ju baviť jednostaj sa s manželom naťahovať, aby toľko nechľastal. Ešteže vedela kedy prestať s dialógom. Veľakrát sa už presvedčila, že pekné slová nezaberú, ani rozumné argumenty za nič nestoja. Akoby hrach na stenu hádzala. Musí na vec inak, rafinovanejšie. Už aj preto, lebo manžel vtedy, keď je nacicaný ako prasiatko, za ten svet nezaľahne do postele a neoddá sa pokojnému oddychu ako by sa patrilo. Ani náhodou nie. Naopak. V takom prípade je ako posadnutý diablom, doma mu horí pod pätami, súrne musí zájsť do susedov, vraj im prisľúbil... Že sa nehanbí! Ledva sa tam dotacká.

Teta Kata sa nevzdala. Ju len tak ľahko nijaký problém nepoloží. Vie, cíti, že všetko ešte nie je stratené. Jej Ďurko sa ešte dá prevychovať, natoľko ho už pozná. Slušný, skromný a pracovitý. Nadmierne pitie? Zlozvyk, ktorému holduje iba po večeroch. Veď predsa odkedy je na dôchodku, celé dni trčí v ozrutánskej záhrade, vo vinohrade, aký nemá páru nielen v dedine, ale ani v celom okolí. Vo vinohrade Ďura Trubača by ste ani lupou nenašli stebielka buriny. Radosť sa aj pozerať na tie dokonale obrobené rady viniča. Robí to s takou láskou a starostlivosťou, ako nikto iný, uznáva v duchu teta Kata. Nechodí on do krčmy, bársaké víno nevypije, jedine iba vlastné. Vinohrad, pivnica a znamenité domáce víno, to je život Ďura Trubača. Iba tie nadmerné chľasty, to odporné ožieranie sa, to keby nebolo, horekuje starká.

Teta Kata sa teda ešte nezmierila pre ňu s neprijateľným stavom. Nedávno, uznáva, v náhlom návale hnevu nepremyslene dala vymeniť na plechových dverách z pivnice zámku. Hneď prvého dňa vysvitlo, že celkom zbytočne, lebo takému majstrovi tisícich remesiel akým je Ďuro Trubač nová zámka nemohla byť prekážkou. Pivnica bola síce vždy zatvorená, ale z vínka v nej riadne ubúdalo.

Nápad ďalšieho opatrenia na záchranu zdravia manžela sa nezrodil v hlave tety Katy. Ponúkla jej ho náhoda, náhodné počúvanie rozhlasovej relácie Naše zdravie. Gazdiná nechcela veriť ušiam: razom ju upútal príjemný hlboký hlas akéhosi docenta, ktorý vecne a presvedčivo hovoril o nových poznatkoch výskumu škodlivosti nadmerného požívania alkoholu, zvlášť ľuďmi v pokročilom veku. Ale také dačo, zhlboka sa nadýchla a položila na stôl nôž, ktorým čistila zeleninu do nedeľňajšej mäsovej polievky. Uprene počúvala, aby jej neušlo ani slovíčko. Docent akoby osobne poznal jej manžela, vo všetkom, o čom hovoril, ale skutočne vo všetkom má recht, mienila uznanlivo. No veď hej, ale všetko toto aj ona vie. Nech jej ten mudrlant nevtĺka do hlavy veci, o ktorých aj vrabce na streche čvirikajú, radšej nech poradí, čo s tým robiť, rozjímala teta, ale teraz už rozladená ako staré gajdy. A dočkala sa: mudrc načrtol riešenie, na aké by ona, čo by sto rokov žila, nikdy nepomyslela. Vraj výskumy svedčia o tom, že ak sa starého notorického ožrana podarí trebárs iba na jeden-jediný deň vytrhnúť z jeho jednotvárneho, na pitie zvádzajúceho prostredia, ten už bez meškania, hneď na druhý deň má guráž pustiť sa za pasy so svojou škodlivou neresťou. A za pomerne krátky čas už má šancu, že ako víťaz ukončí urputný boj s pitím. Pravda, iba vtedy, ak má pevnú vôľu a ak aj sám cíti potrebu zmeny. O pokus to však stojí v prípade každého korheľa, nabádal poslucháčov príjemný hlboký hlas docenta.

Mozog tety Katy pracoval na plné obrátky. Prehodnocovala situáciu. A potom začala kuť pekné plány, ako vyšinúť svojho muža z jeho jednotvárneho, nezdravého života. Jedno je isté, cestovať sa musí. Musí preč z dediny. Aspoň na jeden-jediný deň, ako to odporúčal ten mudrlant z rádia.

Ďuro Trubač nesmelo, so zmiešanými pocitmi vystupoval z autobusu. Konečná stanica v centre mesta sa len tak hemžila ľuďmi ako mravenisko mravcami. Ďuro Trubač vyľakane sa obzeral dookola. Nebol on privyknutý na takúto tlačenicu.

- Poď už! - nabádala teta Kata svojho manžela. - Nestoj tu ako svätý za dedinou!

- Dobre, ale kam ideme? - opýtal sa bojazlivo.

- Nič sa neboj! - usmievala sa teta Kata potmehúdsky. - Ta, do toho parku, na lavičku… Fruštik bol už dávno…

Teta Kata starostlivo prestrela na lavičke. Na biely obrus vyložila najobľúbenejšie pochúťky svojej polovičky, vyprážané kuracie stehienka a vyprážané kuracie prsia plnené šunkou a syrom. Pridala aj čerstvý chlieb a kyslú uhorku.

- Jedz, milý, jedz! A na iné ani nemysli, - vľúdne sa pozerala teta Kata.

Starká dávala preveliký pozor, aby ani náhodou nespomenula víno. Predsa však k jedlu patrí aj dajaký nápoj. Myslela ona aj na to. Z ušatej tašky vybrala fľašku babskej medicíny, citrónový čaj. Teta Kata niekde počula, alebo o tom čítala, že citrónový čaj je zázračným liekom, dokáže postaviť na nohy aj najnotorickejších ožranov.

- Napi sa, milý, - podávala plný pohár čaju svojej polovičke. - Na tú kuracinu niet lepšieho nápoja…

- Nemám smäd, - odvrkol Ďuro Trubač s plnými ústami.

- Tak jedz ešte, milý… - div že ho neprosíkala.

- Čože, už ozaj nevidíš, veď sa napchávam, cpem to do seba ako snopy do mláťačky.

Po dobrej chvíli Ďuro Trubač si odložil vreckový nožík a tíško sa opýtal:

- A teraz kam?

- Času dosť. Keď sme už tu, zájdeme najskôr na Hlavné námestie. Teraz tam postavili krásne zreštaurovanú sochu Svätej trojice. Každý návštevník mestečka si túto cennú pamiatku pozrie a prosí jej prostredníctvom o ochranu Božiu. Poďme, neoľutuješ! Na druhej strane námestia je nádherná fontána. Takú si ešte nevidel. Potom prejdeme do veľkej Mestskej tržnice a v stánkoch plných suvenírov si vyberieme niečo aj my na pamiatku. Takú, ktorá nám bude pripomínať túto veľkú udalosť, že si sa dal na cestu liečenia sa a chvála Pánu Bohu zdolal si zlo, ktoré ťa kvárilo. Lebo ja viem, že si vždy bol mocný a odvážny chlap. Ty sa len tak ľahko osudu nepoddávaš, ty dokážeš bojovať. Viem to ja veľmi dobre.

Ďuro Trubač sa tváril, akoby nič nepočul, ale zjavne nad čímsi urputne rozmýšľal. Potom uprel na starkú svoj prívetivý zrak:

- Ty prevelice dobre poznáš toto mesto, že? - riekol v úsilí získať peknými slovami jej dôveru a vrátiť pohodu, o ktorú sa v jednej chvíli tak svorne pokúšali.

- Však dobre vieš, že ako dievka som slúžila tu v kláštore u mníšok. Môžem ti povedať, dobrá to bola škola. A veľmi osožná. Tam takým neskúseným žubrienkam otvárali rozumy. Dodnes sa dobre pamätám na všetko. Čas nič z mojej pamäti nevymazal. Aj dneska viem, čo všetko a kde v meste je. Ďurko môj, - zvýšila hlas, - len mi povedz, čo by si tu chcel vidieť a ja ťa ta zavediem. Bisťubohu zavediem! Chceš vidieť ten kláštor? Je to prastará a prepekná budova. Alebo sa pozrieme do kostola svätého Klementa?

- Ale, starká moja, tie budovy mi neutečú, - poznamenal zmierlivo a ihneď dodal: - Na niečo iné by som bol zvedavý a mal jedno želanie...

- Len povedz, milý môj premilený… smelo… som samé ucho!

- Naozaj chceš, aby som ti to prezradil?

- Samozrejme, som tvoja zlatá rybka, zaželaj si po čom túžiš a ja ti...

- Katka milá, jediná moja, - hanblivo sklopil zrak Ďuro Trubač, - akože by som nevedel, že si v tomto meste doma, poznáš tu každú ulicu, námestie, každý dom.

Na chvíľu ako dobrý herec počkal, aby jeho slová boli účinnejšie.

- Chcel by som ťa pekne poprosiť, aby sme spolu zašli... aby si ma zaviedla na miesto, kde by som si na tú preveľmi dobrú kuracinu, ktorú len ty vieš tak chutne pripraviť, mohol dať dvakrát dve deci červeného vína…

Teta Kata od údivu a šoku stuhla. Rozprávka o zlatej rybke sa skončila. Úsmev jej zamrzol na tvári a celé telo skamenelo. Chcela čosi vyrieknuť, pery sa jej pohybovali, no nevydali ani hláska.