Spomienka na evanjelického kňaza Gábora Sztehla

Slovenský evanjelický cirkevný zbor v Budapešti a Slovenská samospráva Budapešti zorganizovali pri príležitosti Pamiatky zosnulých pietny akt pri hrobe evanjelického farára Gábora Sztehlu (1909-1974).

Farár Slovenského evanjelického cirkevného zboru v Budapešti Atila Spišák, predsedníčka Slovenskej samosprávy Budapešti Zuzana Hollósyová a podpredsedníčka zboru Ildika Klauszová Fúziková sa zišli pri jeho hrobe vo Farkasrétskom cintoríne, pri príležitosti 30. výročia jeho úmrtia. Pri hrobe Gábora Sztehlu na základe Listu Gal 6,7-10 kázal slovo Božie farár Atila Spišák: „Nemýľte sa! Boh sa nedá vysmievať. Lebo čo človek rozsieva, to bude žať. Pretože kto rozsieva svojmu telu, z tela bude žať skazu. Ale kto rozsieva Ducha, s duchom bude žať večný život. Neúnavne konajme dobro, lebo ak neochabneme, budeme žať, keď príde čas. A tak teda, kým máme čas, robme dobre všetkým, ale najmä členom rodiny veriacich.“

Kto bol vlastne Gábor Sztehlo? Mal slovenské korene a teológiu študoval v Šoprone. Po skončení štúdií bol rok štipendistom vo Fínsku. Od roku 1932 slúžil ako kaplán v Budapešti, v Hatvane a vo Veľkej Tarči, kde bol od roku 1935 farárom už samostatného cirkevného zboru. Od roku 1942 do jari 1945 pracoval ako misijný farár v banskom dištrikte, od leta 1944 ako farár nemocnice hlavného mesta. Od októbra r. 1944 pracoval v sekcii Dobrý Pastier, spravovanej družobným kalvínskym konventom. Bol zakladateľom detského mestečka Gaudiopolis a Detského domova Pax, ktoré s láskou a odbornosťou učinil skutočným domovom a do ktorého zozbieral svoju z opustených detí pozostávajúcu rodinu. Tromi piliermi sztehlovského názoru sú takzvaný rodinný domov, ktorý by namiesto nevľúdnych inštitucionálnych rámcov chcel uskutočniť vzor skutočnej rodiny -, ďalej je to pracovná škola, čiže učenie a osožná fyzická činnosť, a nakoniec samospráva. Cieľom tohto posledného je, aby sa deti vykonávaním rôznych funkcií aktívne zúčastnili kolektívneho života.

Keď sa tieto domovy roku 1950 dostali pod štátnu správu, pôsobil ako kaplán v Budíne, v Kelenfölde a neskôr v Kőbányi. Od októbra 1951 sa stal vedúcim detského domova pre postihnuté deti v Pesthidegkúte, kde pracoval celé desaťročie. V decembri 1961 odcestoval za rodinou do Švajčiarska, kde ochorel. Po uzdravení pôsobil až do svojej smrti ako oblastný farár v Oberhaslingu.

V roku 1972 bolo jeho životné dielo ocenené najvyšším izraelským vyznamenaním Pravdivý sveta. V parku Jad Vašem v Jeruzaleme – kresťanských ochrancov prenasledovaných - stojí strom, ktorý nesie jeho meno. V denníku niekdajšieho veľkotarčianskeho farára môžeme čítať nasledovné: „Kresťanstvo nie je svetom dogiem, ale svetom lásky. Živej, čulej, aktívnej lásky.“

Evanjelický farár G. Sztehlo, pre mnohých jednoducho ujo Gábor, aj žil podľa svojho presvedčenia. Počas hrozivého obdobia práve tak, ako aj po druhej svetovej vojne pomáhal nielen utisnutým a nešťastníkom židovského pôvodu, ale každému, kto sa naňho obrátil. Zachránil takmer dvetisíc detí a dospelých židovského pôvodu. Tí, čo ho poznali, ho mali radi. Tí, ktorí ho mali radi, sa dodnes naňho pamätajú.

„Prirodzene konať dobré, evidentne pomáhať - to bolo to sztehlovské tajomstvo.“ Spomienka na Gábora Sztehlu sa ukončila tichou poklonou a položením venca na hrob - miesto jeho posledného odpočinku.

(if)