Aktívna členka Slovenskej samosprávy Budapešti, slovenského zboru III. obvodu, presbyterka evanjelického cirkevného zboru v Békásmegyeri, riaditeľka Strednej odbornej školy gastronomickej J. C. Dobosa, laureátka Radu za zásluhy Maďarskej republiky zlatého stupňa a Ceny Istvána Bárczyho Edita Hortiová je úspešná žena. Do čoho sa pustí, vo všetkom sa jej darí. Akoby dostala od sudičiek do vienka čarovný prútik, s ktorým umne narába.

Poznám ju z čias, keď bola triednou profesorkou môjho syna v budapeštianskom slovenskom osemtriednom gymnáziu. Po dvoch desaťročiach na ňu s láskou a predovšetkým s obdivom spomíname nielen my, rodičia, ale aj jej bývalí žiaci. Zbožňovali jej hodiny, ale najmä chvíle, keď sa s nimi zhovárala cez prestávky, na výletoch, vo voľnom čase. Nikdy nezabudnem, keď nás - teda nielen svojich žiakov, ale aj rodičov - pozvala do svojho útulného rodinného domu na budínskom Rímskom nábreží, aby sme sa zoznámili s jej rodinou - manželom, dvoma dcérkami a ich štvornohými miláčikmi - dvoma bernardínmi. Vďaka nej trieda tvorila družný kolektív, často sme sa cez víkendy stretávali či už na lúke pri Mlynkoch, alebo vo vinici v Černi. Bolo že to smútku, keď ju okolnosti prinútili odísť do podstatne väčšej strednej odbornej školy! Dodnes stojí na jej čele a v riaditeľskom kresle si počína skutočne úspešne, veď štyrikrát vyhrala súbeh.

- O práci Edity Hortiovej ako slovenskej poslankyne sme už neraz písali. Málo však vieme o nej ako o žene, ktorá na prvý pohľad hravo zvláda kopu úloh, ktoré nesie na svojich útlych pleciach. Že by za to mohol ten čarovný prútik? Alebo ste si priniesli z rodného domu iný zázračný recept?

- Vyrastala som v Senci, vychovávali ma starí rodičia v láske a dobrej nálade. Vždy ma učili, aby som pomohla, kde môžem a komu viem, budú si to ľudia okolo mňa ceniť a ja tým nič nestratím, nebudem mať ničoho menej.

Chodila som do triedy špecializovanej na matematiku, bolo tam veľa múdrych detí z okolitých dedín a vyučovali nás prísni, odborne dobre pripravení a ľudskí profesori. V triede, v ktorej som maturovala, bolo 36 žiakov, v štúdiách na vysokých školách pokračovalo 34 študentov, čo je vysoký pomer.

- Čo vám dalo štúdium v Prahe?

- Praha je krásne mesto, vždy bola turistickým centrom, otvorenou a multikultúrnou metropolou. Strávila som tam päť krásnych rokov, naučila som sa po česky, zoznámila som sa s manželom, ktorý tam študoval elektrotechniku a získala som diplom chemickej inžinierky so špecializáciou v odbore potravinársky priemysel a výroba piva. Mali sme pomerne vysoké štipendium, ja som už aj vtedy doučovala matematiku a tak som si dopĺňala príjmy, takže sme mohli veľa cestovať. Proste, mali sme dané všetky podmienky a žili sme veľmi dobre. Výučba bola na vysokej úrovni, svetoznáma, po skončení štúdia sme boli doma hľadaní odborníci.

- Aké boli vaše začiatky v Maďarsku? Vedeli ste si vtedy predstaviť, že raz budete riaditeľkou strednej školy s tisíc žiakmi?

- Začala som pracovať v roku 1978 v podniku Phylaxia, vo výskumnom laboratóriu, zaoberala som sa mikrobiológiou. Ale volali ma aj do pivovaru. Pracovala som tam štyri roky, bola som aktívnou členkou tímu, ktorý spolupracoval s moskovským výskumným ústavom VNI Genetika. Dvakrát ročne som cestovala do vtedajšieho Sovietskeho zväzu aj ako tlmočníčka zástupcu hospodárskeho riaditeľa podniku. Medzitým sa mi narodili dcéry. Už počas tehotenstva s druhou dcérou som začala študovať na Technickej univerzite v Budapešti, kde som získala pedagogický diplom. V roku 1983 som odišla vyučovať do budapeštianskej slovenskej školy, kde som vyučovala fyziku a techniku v ročníkoch 6 až 12. Viac mojich študentov pokračovalo v štúdiách na technickom smere v Bratislave a v Budapešti, sú medzi nimi inžinieri, ale aj atómový fyzik. So žiakmi mojej poslednej triedy gymnázia udržiavam dodnes kontakty, stretávame sa, telefonujeme si. V slovenskej škole som učila 10 rokov, boli to veľmi pekné roky môjho života.

- Od roku 1993 na pracovisku nepoužívate slovenský jazyk. Ako to robíte, že to na vašej kultivovanej slovenčine vôbec nebadať? Určite na poste riaditeľky populárnej školy máte iné starosti, než precvičovať si slovenskú komunikáciu.

- V roku 1993 som prešla na gastronomickú strednú školu vyučovať matematiku a fyziku, v roku 1997 som sa na návrh pedagogického zboru stala riaditeľkou a dodnes som v tejto pozícii. Je to obrovská škola, učí sa tu viac ako 1000 študentov, máme 80 pedagógov, 30 iných pracovníkov. Za posledných 10 rokov prešla budova úplnou obnovou, vybudovali nám veľkú telocvičňu a jedno vnútorné krídlo, vytvorili sme viac tried vybavených počítačom, projektorom a internetom. Hlási sa k nám 5-krát toľko študentov, ako môžeme prijať. Žiaci k nám veľmi radi chodia, snažíme sa ich dobre pripraviť na profesiu, ktorú si vybrali. Takže na pracovisku skutočne nemám čas na iné, ako na školu.

Po práci si ho však vždy nájdem na to, čo považujem za dôležité, potrebné. Tieto moje aktivity sú spojené so slovenským jazykom. Od počiatkov vzniku národnostných samospráv pracujem v slovenskom volenom zbore III. obvodu Budapešti, tri roky som poslankyňou Slovenskej samosprávy Budapešti. Preložila som viac učebníc pre slovenské školy, pravidelne pracujem ako lektorka, alebo korektorka nových učebníc. Prekladám pre Úrad školstva. Ale slovenčinu používam aj v súkromnom živote. Samozrejme, pravidelne čítam slovenské knihy. Sme veľmi súdržná rodina, mám bratrancov s rodinami v Bratislave, pravidelne sa schádzame, rozprávame sa, samozrejme, po slovensky.

- Na budapeštiansky slovenský ples ste prišli priamo z lyžovačky. Akoby na dôkaz, že naozaj všetko stíhate - ešte aj šport. Bol to výnimočný týždeň v rodinnom kruhu, alebo sa vám darí častejšie pobudnúť s dcérkami a ich rodinami?

- Už 20 rokov chodieva na lyžovačku celá naša rodina, pričom na to isté miesto. V tomto roku sme boli sedemnásti, lyžovali už aj vnučky.

Dcéry s manželmi, staršia má už dve dcérky, bývajú neďaleko od nás, v mestečku Budakalász. Každú nedeľu obedujeme u nás aj s mojou mamičkou. Rodinné programy robíme spolu aj v lete, koncom týždňa, a vnučky sú u nás vždy, keď je potrebná naša pomoc.

- Vždy ste ako zo škatuľky, upravená, usmievavá. Popri rodine, práci a funkciách zostáva vám čas aj na seba? Ako zvyknete relaxovať? Čo je pre vás optimálny spôsob oddychu?

- Na seba mám málo času, občas si s manželom urobíme voľný víkend, odcestujeme na 2-3 dni, vtedy si môžem oddýchnuť.

Už roky chodíme s manželom raz týždenne tancovať a aspoň raz plávať. Aj teraz máme dvoch psov a peknú záhradu, čo si z našej strany tiež vyžaduje pohyb. Je to zároveň aj oddych, práca iného rázu.

- Máte rada prekvapenia? Samozrejme, myslím príjemné. Aké by vás najviac potešilo?

- Mohla by som povedať, že ani na prekvapenia nie je čas, ale napríklad výhra v tombole na tohtoročnom budapeštianskom slovenskom plese, vďaka ktorej sme strávili päť pekných dní v Piešťanoch, bola pre nás veľmi príjemným prekvapením. Tu by som sa chcela poďakovať pánu Hromádkovi, ktorý už roky daruje do tomboly rekreačný pobyt na Slovensku.

Som optimistka, viem sa tešiť aj drobnostiam, vo všetkom a v každom sa snažím vidieť to dobré a pozitívne, vďaka tomu som skoro vždy veselá, vyrovnaná a spokojná.

Toto všetko by nebolo možné, keby mi rodina vo všetkom nepomáhala. Mám šikovné a úspešné dcéry, na ktoré som veľmi hrdá. Staršia skončila ten istý smer ako ja, je chemickou inžinierkou a tiež učí na strednej škole. Mladšia absolvovala ekonomickú univerzitu, má viac diplomov, medzi nimi aj pedagogický, a pracuje v oblasti zahraničných vzťahov. Mám dve veselé a podarené vnučky, s ktorými sa snažíme tráviť čím viac času. A stojí vedľa mňa už skoro štyridsať rokov človek, ktorý mi vždy pomáhal a vo všetkom ma podporoval, môj manžel.

- Zostaňme pri tejto príjemnej téme a prajeme vám, aby vám život pripravil ešte veľa milých prekvapení, aby vás neopustil váš optimizmus, a aby ste mali naďalej radosť zo svojej práce i rodiny.

V. Zsákaiová Držíková