Ostrov Brač má pre Slovákov zvláštny význam, keďže tu na prelome 19. a 20. storočia pôsobil spisovateľ Martin Kukučín, ktorý mal v dedine Selca lekársku ordináciu. Nuž, a práve do Chorvátska sa vybrali poslanci Slovenskej samosprávy XIII. obvodu Budapešti pod vedením predsedníčky Zuzany Hollósyovej so štipendistami Juraja Bielika po stopách Martina Kukučína.

Kto bol Martin Kukučín?

Životnú dráhu pri pamätnej tabuli pripomenula poslankyňa, slovenčinárka Zuzana Mátraiová. Dozvedeli sme sa od nej, že vlastným menom Matej Bencúr sa narodil 17. mája 1860 Jánovi Bencúrovi Jurišovi a Zuzane Paškovej. Keď vychodil ľudovú školu v rodisku na odporúčanie jeho učiteľa ho rodičia rozhodli poslať do škôl. Zopár razy menil strednú školu a po absolvovaní maďarského učiteľského ústavu v Kláštore pod Znievom sa stal učiteľom v rodnej Jasenovej. Okrem toho mu ostávali aj povinnosti organistu, kantora a cirkevného notára. Popri svojej rechtorskej, kantorskej a sebavzdelávacej zaneprázdnenosti sa Matej Bencúr začal aktivizovať aj literárne. Do redakcie Národných novín v roku 1883 poslal svoju prvú prácu Na hradskej ceste, podpísanú pseudonymom Martin Kukučín. Ani on, ani jeho súčasníci nám nezanechali svedectvo o tom, ako prišiel k tomuto pseudonymu. Traduje sa, že jeho matku prezývali Kukuča, pretože sa veľmi uprene pozerala v období, keď strácala zrak. Podľa ďalšej verzie, rovnako nedoloženej Matej nakukoval do dvorov a domácností svojich rodákov, aby sa čím viac dozvedel o ich živote. Napokon nie je vylúčené, že Matej Bencúr si pseudonym odvodil od ovíjavej rastliny kukučiny. Farárom sa napokon nestal, ale odišiel študovať lekárstvo do Prahy, odkiaľ sa síce vrátil na Slovensko, ale miesto na pôsobenie si nenašiel. Iba v Chorvátsku. V čase rakúsko-uhorskej monarchie lekári sa mohli prihlasovať do konkurzov na voľné miesta praktizovania po celom území krajiny, preto sa dostal do Chorvátska, kde ho prijali s rezervou. Postupne si ho však obľúbili pre jeho otvorenosť, rozhľadenosť a snahe pomáhať všetkým v každej životnej situácii. Popri svojej ordinácii vybudoval tiež lekáreň, kde bolo dostať aj liečivé rastliny, ktoré zbieral počas svojich početných ciest. Matej Bencúr rád objavoval svet okolo seba a svoje dojmy potom napísal v cestopisoch. Spočiatku sa venoval hlavne písaniu poviedok a noviel, v ktorých sa vracia do svojej mladosti a k svojim prvým zamestnaniam, no taktiež takmer fotograficky podáva obraz dedinského života a sedliackeho zmýšľania. Svojím dielom Dom v stráni, ktorý napísal práve v Selci, založil tradíciu dedinského románu.

V roku 1904 získal rakúske občianstvo. V ten istý rok si vzal za manželku Pericu Didolićovú, dcéru svojho priateľa a priaznivca. O tri roky na to odišiel so ženou z Brača do Buenos Aires v južnej Amerike. Kukučín sa ako cestovateľ nezaprel a cestoval veľa, chodil po pustej nedozernej prírode, obdivoval obrovské plochy Patagónie, ktoré očarili jeho dušu. Potom sa v roku 1908 usadil v Chile ako lekár. V jeho najjužnejšom meste – Punta Arenas pôsobil ako lekár. Všetci ho tam poznali ako ľudomila a humanistu, aj preto po ňom pomenovali polikliniku.

Kukučín zomrel 29. apríla 1928, pochovaný bol dočasne v Záhrebe na cintoríne Mirogoj, kde spočíva väčšina významných chorvátskych osobností. 28. októbra 1928 previezli jeho telesné pozostatky na Národný cintorín do Martina na Slovensko. Jeho pamiatku zachovávajú v Selci pamätnou tabuľou a od roku 2008 aj bustou na priečelí jeho bývalej ordinácie, kde dodnes funguje lekáreň.

Štipendisti znamenajú budúcnosť

Štipendium Juraja Bielika založil poslanecký zbor Slovenskej samosprávy XIII. obvodu na počesť bývalého slovenského aktivistu, národnostného politika, ktorý býval v tejto mestskej časti a na sklonku života pôsobil aj ako podpredseda slovenskej samosprávy. J. Bielik prežil vojnu, revolúciu, rôzne spoločenské zriadenia, žil v Maďarsku, na Slovensku a v Československu, vždy bol za mierové spolunažívanie, aby v priateľstve a láske každý našiel činnosť vyhovujúcu svojmu náboženstvu a kultúre a takto mohol byť šťastný. Štipendistami Juraja Bielika sa môžu stať žiaci dvoch slovenských gymnázií v Maďarsku, alebo študenti vysokých škôl, ktorí preukážu aktivitu v kultúrnej oblasti našej národnosti a sú ochotní zapojiť sa do činnosti slovenskej samosprávy bez ohľadu na to, či sa aktivity uskutočnia cez víkend alebo počas týždňa. Pre volený zbor je prvoradé, aby do svojej práce zapojili aj mladých, ktorí sa takouto formou zoznámia s činnosťou samospráv a stanú sa aktívnymi účastníkmi slovenských podujatí tak na úrovni mestskej časti, ako aj hlavného mesta, či celoštátnych akcií. Pre poslankyne slovenského voleného zboru je dôležité vychovať novú generáciu aktivistov, pre ktorých nebudú neznáme slovenské podujatia, ani postupy pri ich organizovaní. Títo mladí ľudia budú vedieť nielen o systéme samospráv, ale dostanú informácie z prvej ruky, čo im pomôže pri angažovaní v národnostnej politike.

O ostrove Brač

Chorvátsko má 1244 ostrovov v Jadranskom mori, čo ho radí za Grécko na 2. miesto v Stredomorí. Celková rozloha ostrovov predstavuje 3 300 km². Najľudnatejší je ostrov Krk a ďalších 46 je trvalo obývaných. S rozlohou 396 km² je tretím najväčším ostrovom Brač (najväčší v Dalmácii). Jeho najvyšší vrch Vidova gora meria 778 m (najvyšší bod na dalmátskych ostrovoch). V početných obciach žije približne 13 000 obyvateľov. Najväčšie mesto Supetar má okolo 4 tisíc obyvateľov, na ostrove sa nenachádza žiadna rieka. Názov ostrova pochádza pravdepodobne zo starovekého pomenovania pre jeleňa, ktorý sa tu vyskytoval v praveku. Zaujímavosťou je, že kameň z Brača sa použil na stavbu Bieleho domu vo Washingtone. Koncom 18. storočia tu obyvatelia pestovali na vyše 500 ha olivovníky a koncom 19. storočia tu rástli na vyše 12 tisíc hektároch vinohrady.

Študijná cesta sa uskutočnila vďaka podpore Verejnoprospešnej nadácie Zväzu Slovákov v Maďarsku.

(ef)

Foto: Eva Fábiánová, Oliver Patay, Z. Hollósyová