Najviac slovenských poddaných zo severných stolíc Uhorska prešlo na dlhej púti za lepším chlebom a slobodou na Dolnú zem cez územie Novohradskej stolice koncom 17. a začiatkom 18. storočia. Tým sa Novohrad stal ohniskom migrácie a následne aj hlavnou trasou do južných častí krajiny.

Spočiatku obyvateľstvo opúšťalo zemepanské usadlosti tajne aj so zmenou identity. Po prechode Ipľom sa najprv usádzali na jeho ľavom brehu a postupne prechádzali do Peštianskej stolice, potom aj južnejšie. Stávalo sa, že jednu dedinu v tých časoch opustila až polovica poddaných. Ich prvou zástavkou boli usadlosti v najbližšom susedstve, v južnej časti Novohradskej a Peštianskej stolice. Neskôr počas osídľovania Kysáča (Báčka) v rokoch 1773-1812 sa tam z týchto dvoch stolíc zo 41 obcí odsťahovalo 250 osadníkov.

Pátranie po svojich koreňoch láka aj mnohých súčasníkov. Na túto náročnú prácu sa podujal v 60. rokoch minulého storočia presídlenec z Kysáča na Slovensko (do Galanty) Michal Bičiar. Do vlasti svojich predkov sa vysťahoval na výzvu Mať volá po skončení druhej svetovej vojny. Už od mladosti ho zamestnávala myšlienka zistiť svoj pôvod. Podľa neho aj z takéhoto romantického dôvodu opustil svoje rodisko, čo po rokoch veru oľutoval. V roku 1983 keď už bol penzista som ho viackrát navštívil v Galante, a porozprával som sa s ním o jeho bádaní po predkoch. Dnes už Michal Bičiar nežije, aj preto z úcty k jeho náročnému a vytrvalému pátraniu po pôvode priezviska Bičiar, by som chcel z mojich dvadsaťročných poznámok priblížiť čitateľom odyseu rodiny. Začala v roku 1695 v Šuli a skončila v Kysáči v Báčke a v Galante na Slovensku.

Michal Bičiar absolvoval v šesťdesiatych rokoch minulého storočia pri hľadaní svojich koreňov viacero nákladných a náročných ciest. Po stopách predkov niekoľkokrát navštívil dediny a mestá v Juhoslávii, Maďarsku a na Slovensku. Základné poznatky si pozisťoval v rodisku, v archíve Evanjelického cirkevného zboru v Kysáči, kde čerpal údaje aj z Pamätnej knihy, ktorú o prvých prisťahovalcoch napísal vtedajší farár František Jesenský. V tejto knihe sú zaznamenaní prví prisťahovalci s uvedením osady odkiaľ a v ktorom roku prišli.

Prvý záznam o priezvisku Bičiar hovorí, že roku 1780 sa prisťahoval Bitsiar Paľo z dediny Jača (Acsa). „Keď som mal tento základný bod, vybral som sa do Jače a tam som sa snažil hľadať priezvisko Bičiar. Staré matriky odtiaľ už boli prenesené do budapeštianskeho archívu. V jačianskej matrike som zistil prvé meno Bitsiar zapísané roku 1749, ale to ešte nestačilo na odhalenie celej pravdy,“ zaspomínal si Michal Bičiar. Vrátil sa domov a rozmýšľal, čo podnikne ďalej. Medzitým u svojich príbuzných v Kysáči zistil, že jeden z predkov Jozef Bičiar (1821 – 1906) vždy zdôrazňoval: „...ja vám vravím, Bičiarovci pochádzajú z Bičiaroviec. Tak mi to vždy pripomínal môj otec.“

To Michalovi ešte viac skomplikovalo bádanie. Kronika Kysáča hovorí o Jači, príbuzní o Bičiarovciach. Po niekoľkých týždňoch sa opäť vybral do Peštianskej župy v Maďarsku, znovu navštívil aj Budapešť, aj Jaču.

„Opäť som začal študoval jačiansku matriku, tentoraz už nielen narodených, ale aj zomretých. Najskôr som si všimol priezvisko Červenka. V Jači zomrelo dievčatko menom Katarína otca Bitsiara alias Cservenka. Aj v ďalších siedmych prípadoch som v matrike našiel zápis Bitsiar alias Cservenka. To som sa už potešil, že mám opäť novú stopu.“ Michalovi Bičiarovi ostal ešte čas na to, aby navštívil Maďarský ústredný archív v Budapešti, kde mu vyšli v ústrety a dali nahliadnuť do súpisu utečencov z Novohradskej a Peštianskej stolice z roku 1720 a 1723. Tu zistil, že Červenka menom Nicol (Mikuláš) ušiel z Novohradskej stolice z osady Szöllös, potvrdil to v súpise zapísaný svedok zo Šule Ján Vozár, ktorý uviedol, že Mikuláš Červenka do Szöllösu ušiel zo Šule od grófa Zicsiho. „Ale Szöllös nie a nie nájsť. Ani pracovníci archívu v Budapešti a v Šalgótárjane nemali čas zaoberať sa mojimi problémami. Pomohol mi nepriamo ochotný vedúci dedinského múzea v Penci neďaleko Vácu, s ktorým som sa pri potulkách po rodisku mojich predkov zoznámil. Bol to pôvodom Slovák, učiteľ Jakuš. Ten ma v jednom liste upozornil: ´Skúste vo Veľkom Lome na Slovensku, pretože stadiaľ sa do Nagy Szöllösu prisťahovalo veľa Slovákov.´ A práve to som potreboval. V zoznamoch o utečencoch z roku 1720 som prehliadol pred menom obce Szöllös N (Nagy), a preto som ho nenašiel, zaspomínal si kysáčsky rodák.“

Trpezlivý cestovateľ a bádateľ

V zozname utečencov z Veľkého Lomu, ktorých bolo v tom čase z Novohradskej stolice najviac, medzi 63 menami hľadané Bičiar a Červenka nenašiel.

Ale pri pohľade na mená v súpise z Veľkého Lomu a následne v novom bydlisku v Legínde pri priezvisku Ján Lukaj predsa len na niečo prišiel. Nový osadník Ján Lukaj, ktorý ako jediný z Veľkého Lomu ušiel do Legíndu, kde si zmenil rodné meno na nové podľa dediny, z ktorej ušiel, čiže na Ján Lomen. A tak to bolo v mnohých prípadoch, o čom svedčia dolnozemské mená odvodené z názvov obcí na Slovensku. To zneistilo aj Michala Bičiara, ale vo svojom bádaní vytrval.

„Vzal som do ruky starú knihu Magyarország vármegyéi és városai, našiel som tam, že Nagy Szöllös je dnešný Herencsény. A už som to mal. V knihe bola poznačená aj časť Biktópuszta. A znovu som sa potešil a čakal na vhodnú chvíľu, keď tam vycestujem. V jedno ráno som nasadol na rýchlik a vystúpil som vo Vacove. Tam som si objednal taxík a hybaj ho do Herencsényu a jeho časti, ktorá sa nazývala Biktópuszta. Taxikára som vyplatil, spýtal sa okoloidúceho, kde sa pustatina, ktorú hľadám, nachádza. Bola na návrší, kde boli pasienky a vtedy tam aj pastieri pásli kravy. Porozprával som sa s nimi a uspokojil som sa, že som konečne našiel osadu so slovenských ekvivalentom Bičiarovce a vrátil som sa domov.“

Michal Bičiar cestu do týchto končín zopakoval už na jar ďalšieho roka. Uvedomil si, že bude dobré, keď v okolí nájde potomkov bývalých slovenských osídlencov. Slovenskí presídlenci z Maďarska pochádzajúci z dedín okolo Budapešti mu povedali, že aj v blízkej obci s názvom Kutasó, žije niekoľko Slovákov. Opäť išiel tou istou trasou a keď vystúpil v Kutasó, pozdravil mladého človeka a spýtal sa ho po slovensky, kde sú Bičiarovce, a ten mu po krátkom rozmýšľaní ukázal správny smer. Potom aj pri návšteve u jeho rodičov padol viackrát slovenský názov Bičiarovce a aj priezvisko Bičiar im nebolo neznáme a vedeli aj to, že Bičiarovci od nepamäti žijú aj v ďalšej Slovákmi osídlenej obci Čuvár (Csővár) a že tento rod sa rozšíril aj do susedných dedín, aj do už spomínaného Legíndu.

Pôvod rodu zistil v Šuli

Ako toto hľadanie koreňov skončilo? „Pôvodne naše rodné meno nebolo Bičiar, ale Červenka. Náš pravý predok bol Mikuláš Červenka a pochádzal z dediny Šuľa, ktorá leží v Novohrade, na severe terajšieho okresu Veľký Krtíš. Ten ušiel podľa súpisu utečencov v roku 1693 od zemepána Gabriela Zičiho a usadil sa u zemepána Wattaya a potom na majetku baróna Wolču vo Veľkom Síleši (Nagy Szöllös) – dnes Herencsény v Novohradskej župe v Maďarsku. Dosvedčuje to rukolapne autentický súpis zbehov z roku 1720.“ Rod Červenka sa tam rozmnožil a jeho potomkovia sa rozpŕchli po okolitých slovenských osadách, aj do Jače, kde jeden zo synov menom Michal roku 1731 zomrel. Ako vidno, jeden z nich zakotvil na Dolnej zemi, ukončil pútavú odyseu svojho rodu, ktorá sa pre Michala Bičiara, rodáka z Kysáča, stala celoživotným záujmom. Aj keď ho na sklonku plodného života prenasledovali zdravotné ťažkosti, to, že našiel svoje korene v dedine Šuľa, ktorú nakoniec aj navštívil a kde už takýto rod nenašiel, mu pomohlo ľahšie a spokojnejšie sa rozlúčiť so svetom...

Ján Jančovic

Foto: autor