Slovenský vedec, demograf a štatistik Ján Svetoň (pôvodným priezviskom Schweinert) sa narodil 6. marca 1905 v Oțelu Roșu, v Rumunsku. Venoval sa najmä demografickej štatistike a slovenskému vysťahovalectvu do zahraničia. Pochádzal z rodiny lesného úradníka, ktorého predkovia sa v 19. storočí vysťahovali z Čiech do Rumunska, kde žili vo Ferdinandsbergu (dnešnom Oțelu Roșu).

Jeho otcovi sa podarilo roku 1920 zamestnať sa v debrecínskej drevárskej firme s pôsobením na Slovensku, v Novákoch. V roku 1926, ako občan Rumunského kráľovstva, vo Zvolene zložil štátno-občiansku prísahu a hneď v tom istom roku Ministerstvo vnútra v Prahe všetkým členom rodiny udelilo československé štátne občianstvo. V roku 1930, počas sčítania ľudu, sa Ján Schweinert, jeho rodičia a súrodenci prihlásili k slovenskej národnosti. Povereníctvo vnútra v Bratislave im o tom v roku 1930 vydalo osvedčenie. V roku 1925 absolvoval Reálne gymnázium v Prievidzi. V roku 1931 ukončil dizertáciou zo sociológie štúdium na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. V roku 1934 bol riaditeľom Štefánikovho kolégia pre slovenských vysokoškolákov v Prahe a v rokoch 1937 – 1939 tajomníkom Československého ústavu zahraničného v Prahe. V roku 1937 mu na základe žiadosti Zemský úrad v Prahe povolil zmeniť si priezvisko Schweinert na Svetoň. Po návrate na Slovensko v roku 1939 pôsobil vo Vedeckej spoločnosti pre zahraničných Slovákov. V septembri 1944 začal pracovať v Štatistickom úrade v Bratislave, roku 1946 bol vyslaný Slovenským plánovacím a štatistickým úradom ako štatistický expert do presídľovacej komisie v Maďarsku a v tom istom roku bol ako demografický expert na Mierovej konferencii v Paríži. V roku 1952 bol vymenovaný za predsedu Slovenského štatistického úradu. V rokoch 1952 – 1966 zastával post vedúceho Katedry štatistiky na Vysokej škole ekonomickej v Bratislave, 1955 – 1958 bol prorektorom Vysokej školy ekonomickej v Bratislave, 1957 docentom Vysokej školy ekonomickej v Bratislave, 1958 – 1963 vládnym členom populačnej komisie, roku 1964 získal titul profesor. Po celý čas pôsobenia na Vysokej škole ekonomickej v Bratislave bol vedúcim Katedry štatistiky. V roku 1964 spoluzakladal Slovenskú demografickú a štatistickú spoločnosť.

Významný slovenský demograf a štatistik Ján Svetoň venoval veľkú pozornosť problematike migrácie, hlavne slovenského vysťahovalectva a osvetleniu jeho sociálnych a ekonomických príčin. Medzi jeho najznámejšie diela z tejto oblasti patria „Slováci v Maďarsku“ (1942), „Slováci v európskom zahraničí“ (1943) a štúdia „Vysťahovalectvo zo Slovenska za uhorského kapitalizmu“ (1956). Nedávno som listoval v jeho texte uverejnenom v Kalendári slovenskej ligy na rok 1944, kde v článku s názvom „Civilizačný výkon Slovákov v európskom zahraničí“ okrem iného napísal: „Dejiny zápasu, v ktorom slovenský človek na Dolnej zemi zvíťazil nad prírodou, sa ešte nenapísali. Je to škoda, lebo na stránkach týchto dejín by sme našli najkrajšie prvky slovenskej povahy: odvahu, vytrvalosť, česť, lásku k zemi, pracovitosť a skromnosť.”

Na dosvedčenie tejto charakteristiky vybral stať z novely chorvátskeho spisovateľa Živana Bertića „Ženski udesi“, v ktorej tento autor opisuje priekopnícku prácu slovenského prisťahovalca do Sriemu Jožka Besermenského: „Dom i záhradu zriadil si Jožko krásne, ako nejaký majster. Keď kúpil svoju numeru – intravilán, v ktorej neskôr postavil si dom na tejto numere, ktorá bola predtým celkom pustá, ako keby na nej nebolo nikdy ľudí. I dvor bol prázdny, nebolo v ňom ničoho, okrem jednej koliby, ale i tá bola bez krovu, studňa uprostred dvora a vedľa nej vŕba. Po dvore bujnela burina tak, že by ju mohol kosiť. Jožko len čo ten dom kúpil, chytil sa smelo do roboty. Za dva roky postavil dom i záhradu tak, že sa všetci domáci ľudia čudovali, keď okolo neho prechádzali. Jožko postavil nielen nový dom, ale aj studňu vymuroval, starú vŕbu zoťal a namiesto nej až po susedov plot vysadil dva rady ovocných stromov. A akých stromov! Štepy podonášal až hen z Podunajska. Takých štepov nikto v dedine nemal. Jablká ako hlava dieťaťa a hrušky ako mliečnik, slivky vysadil do radov ako vojsko a pod nimi tekvice, hrach i kukuricu. Okolo neho všetky mladé ovocné stromy sú bujné a v plnej sile...“ To je len kratší výňatok z diela chorvátskeho autora, ktorého dej sa odohral v čase, keď v Báčke končila vnútorná kolonizácia a Slováci vtedy hľadali voľnú pôdu v iných oblastiach Juhoslávie.

V Srieme vtedy zakladajú Slováci úhľadné a čisté osady, meliorujú pozemky a usilujú sa o pestovanie nových priemyselných rastlín. Svojou vyspelosťou vedeli konkurovať aj tamojším Nemcom, ktorých všade pokladali za vzor organizovanosti a vytrvalosti. Zavodnené a zamokrené polia a pasienky obrátili na úrodnú pôdu. Bývalý náčelník Ministerstva obchodu Milivoj Savič vo svojej knihe „Naša industria i zanati“ stavia Slovákov za vzor v pestovaní technických rastlín. Pomocou Slovákov navrhuje rozširovanie týchto rastlín aj v ostatnom kraji a Slovákmi dopestovaný chmeľ navrhuje vyvážať s osobitnou značkou. Práca Slovákov sa stretla najmä v Báčke a Srieme s uznaním vládnym kruhov. Aj S. Aranický píše o Slovákoch ako o mimoriadne usilovných, skromných a sporivých ľuďoch: „Slovákovi sa nelení nijaká robota. V jeho dome každý člen, ktorý má svoj vek, musí zarábať. Nielenže obrába svoju zem alebo árenduje, ale ide aj na zárobky. Furmančí, chudobnejší idú do služby alebo ako robotníci na železnici, slovom niet tej roboty, na ktorú by sa Slovák nepodujal“. Dr. Ján Svetoň zavŕšil svoj kalendárny príspevok napísaný v roku 1943 dvomi vetami: „Pečať slovenskej práce sa nedala a nedá zatrieť ani násilným odnárodňovaním, ani ignorovať alebo nežičlivými živlami si ju prisvojiť. Táto pečať ostáva ako nehynúca pamiatka slovenskej sily a slovenského umu nerozlučnou súčasťou veľkého civilizačného výkonu národa, ktorý zastával a zastáva čestné miesto medzi ostatnými európskymi národmi.“ Dr. Ján Svetoň zomrel 3. apríla 1966 v Bratislave.

Ján Jančovic

Foto: autor a archív autora