Nová publikácia akademickej maliarky Márie Štefankovej Modrotlač v Nadlaku vyšla v Slovenskom vydavateľskom centre v Báčskom Petrovci v roku 2023 s finančnou podporou Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí. Tematicky nadväzuje na publikáciu Obrázky a básničky pre šikovné detičky (Vydavateľstvo – Editura. Ivan Krasko. Nadlak, 2021), ktorú napísala a zostavila Mária Štefanková so spoluautorkou, poetkou Dagmar Máriou Anoca o tradičnej nadlackej výšivkárskej kultúre.

Farbiarstvo patrí tiež k miestnej odevnej a úžitkovej kultúre, čo autorku zaujalo aj z toho dôvodu, že jej otec sa venoval tomuto remeslu, až kým kvôli nepriaznivým podmienkam vytváraným po vojne v oblasti súkromného podnikania prestal s výrobou modrotlače. Autorka ho preto už nemohla vidieť pri práci, avšak ju už ako dieťa lákal tajuplný svet s kompletným zariadením otcovej dielne v starootcovskom dome a rôzne náradie, napr. medené kotlíky, zvyšky farieb, formy, farbiarske vzorky atď. Neskoršie, keď si uvedomila, akú veľkú hodnotu predstavuje otcovské dedičstvo, sa pustila do zbierania a archivácie fotografií, osobných dokumentov a dokumentov súvisiacich s chodom práce v dielni farbiara Jána Štefanka (napr. farbiarske bavlnené a vlnené vzorky, farbiarske vzorky, výpisy z účtovníckych kníh, vzory modrotlače, odborné poznámky farbiara, firemná tabuľa). Napokon k predmetným materiálom pripojila prepracovaný záznam otcovho rozprávania o farbiarstve a vychádzajúc z týchto materiálov pristúpila k zostaveniu knihy. O cieľoch publikácie píše nasledovne:

„Pracovala som s pocitom, že takto prispejem k poznávaniu menej známych aspektov o Slovákoch v Nadlaku a zároveň zachovám dedičstvo, o ktoré sa môžem podeliť s tými, ktorých zaujímajú remeslá a ktorým sa páči modrotlač a pritom z tohto dedičstva nič neubudne, naopak, zmnoží sa. Dúfam, že to tak budú vnímať všetci.” (s. 6)

Rozpomienky farbiarskeho majstra Jána Štefanka

V centre knihy je osobnosť a rozpomienky Jána Štefanka (1914 – 1998), nadlackého farbiarskeho majstra, o dobrodružnej a neľahkej ceste životom od učňovských rokov cez rôzne osobné a historické peripetie až do začiatkov súkromného podnikania v rodnom Nadlaku. Majster na podnet svojich detí sa v rodinnom prostredí kedysi dávno rozhovoril o svojich bohatých skúsenostiach z praxe výroby modrotlače, čo zaznamenali na magnetofónovú pásku. Záznam jeho rozprávania sa zachoval v rodinnom archíve, ktorý autorka spracovala a upravila do textovej podoby. Umelkyňa štetca, nezvyknutá na prácu s textom, navyše nie na vykonávanie redaktorských postupov pri jeho úprave, mala nevyslovené obavy, či dokáže vytvoriť z pôvodného rozprávania otca taký text, „aby bol prijateľný na uverejnenie” (s. 5). Po prečítaní knihy možno povedať, že maximálne zvládla túto úlohu, o ktorú sa tentoraz prvýkrát pokúsila. K prepisovaniu ústneho prejavu majstra pristupovala zodpovedne, premyslene a citlivo. Pri doslovnom prepise zachovala otcov prejav v pôvodnom znení, v nadlackom nárečí, s prvkami spisovnej slovenčiny, čiže v bežnej hovorovej reči Nadlačanov. Do prúdu myšlienok zasiahla iba vtedy, keď to bolo nutné, napríklad keď rozprávač nechtiac odbočil od témy a tým sa narušil logický sled narácie, alebo keď bez prechodu prešiel na inú oblasť, či keď sa vyskytli nejasnosti v rozprávaní. V takýchto prípadoch takmer nebadane, pomocou hoci aj jedinej výstižnej vety korigovala trhlinu v reči, čím napravila jej kontextovú nadväznosť. Záležalo jej na tom, aby výsledný text bol pre percipientov (vnímateľov) zrozumiteľný, dobre čitateľný a pútavý, pričom aby sa zachovala aj autentickosť výpovede majstra modrotlače. V záujme toho postupovala aj pri štrukturovaní knihy. Publikácii dala jadrný a informačne nasýtený titul: Modrotlač v Nadlaku. Definíciu modrotlače „je indigom farbená bavlnená látka s tlačenými vzormi” podáva podľa Encyklopédie ľudovej kultúry Slovenska. Zv. I., 1995. Autorka sa venuje vyslovene pozostalosti svojho otca, nemienila sa v širšom kontexte venovať tejto problematike.

Štrukturovanie knihy

Text rozčlenila na menšie časti: kapitoly a v rámci nich vyznačila odseky. Kapitolám vytvorila názvy orientujúce záujemcov v nastolenej problematike. Publikáciu rozložila do 10 krátkych kapitol: 1) Pojem modrotlač a výskyt modrotlače v našom prostredí, 2) Ján Štefanko, 3) Učňovské roky. Poriadky, 4) Učňovské roky. Na jarmoku, 5) Dielňa, 6) Tlačenie, 7) Spôsob kladenia formy, 8) Postup farbenia, 9) Majstrovská skúška, 10) Začiatky samostatného podnikania. Kapitolky sú rámcované úvodom a doslovom autorky (Na úvod, Doslov). V doslovoch dcéra dopĺňa výpoveď otca o dôležité životopisné údaje a v záverečnej časti sa nachádza Literatúra a pramene a Poznámka o autorke.

My vyzdvihneme 3. a 8. kapitolu a v krátkosti sa o nich zmienime. Dobre sa čítajú najmä zaujímavé príbehy o neľahkom živote 12-ročného učňa v rodine nemeckého farbiarskeho majstra, ako aj jeho trefné postrehy o spôsobe života v jeho dome. Pri lektúre týchto príhod má človek dojem, že číta rozprávku, veď majster z odstupu času plynule, pútavo a s prežívaním prerozpráva svoje nielen dobré zážitky, ktoré už čas okrášlil. Uvedieme citát z tretej kapitoly: „Prví rok ako učeň som sa ňi veľa učiu, len ma najvjac posjelaľi semitam. Keť nás poslaľi voľade, majstrovná ňikda ňepovedala, že choj, aľe uťekaj.” (s. 21) Z reminiscencie vysvitá, že učeň Ján Štefanko bol dobrým pozorovateľom a citlivým registrátorom rôznych každodenných situácií. Všímal si napr. zaužívané rituály pri stolovaní prebiehajúce podľa hierarchických vzťahov.

8. kapitola je venovaná opisu postupu farbenia, čo je z hľadiska farbiarskeho remesla najnáročnejšia časť. Majster sa podelí s nami o svoje bohaté a fundované vedomosti a skúsenosti z oblasti ručnej výroby modrotlače. Jeho odborný a znalecký výklad je aj z jazykového hľadiska cenným etnografickým materiálom: „Farbeňja bjelého plátna na tmavo, bolo načim rátať takje 20 ťahe spusťiť – viťjahnuť, to sa robilo každú polhodinu”. (s. 50)

Svoje uvažovanie o traktovanej publikácii uzatvárame konštatovaním, že dcéra svedomite a znalecky prezentovala vzácne dedičstvo po otcovi. Nadhodí sa otázka, či táto práca osloví niekoho, kto by oživil tradičný spôsob výroby modrotlače? My však vieme o istej akademickej maliarke – pokračovateľke tejto techniky v obnovenej forme, ktorá ju využíva vo forme monotypie ako súčasť maľby vytvorenej kombinovaním grafiky, maliarstva a iných výtvarných postupov (koláž). Autorkina spomienka na otca sa tak symbolicky dostáva na maľbu odkazujúc na ich virtuálny láskyplný vzťah.

O autorke

Mária Štefanková (1951 Nadlak) pochádza zo slovenskej rodiny, kde od raného detstva nasávala do seba lásku k ľudovému umeniu. Jej otec bol uznávaným a vyučeným farbiarskym majstrom, stará mama povestnou výšivkárkou a brat Ondrej excelentným básnikom a organizátorom literárneho a kultúrneho života v Nadlaku. Mária svoj výtvarný talent zdedila po predkoch. Pod inšpiratívnym vplyvom rodiny sa začala zaujímať o odevnú kultúru svojho rodiska a vykonávala terénne výskumy v tejto téme (Odev nadlackých Slovákov, Bukurešť, Kriterion, 1997). Je akademická maliarka venujúca sa hlavne olejomaľbe, akvarelu, pastelu, grafike, ex librisu a iným výtvarným technikám. Ako učiteľka kreslenia a výtvarnej výchovy učí vo svojej alma mater a vedie veľmi úspešný výtvarný krúžok. Jej žiaci dosahujú na súťažiach v užšom a širšom svete pozoruhodné výsledky.

Katarína Maruzsová Šebová

Foto: archív rodiny Štefankovcov