Dňa 20. marca sa návštevníci Domu slovenskej kultúry v Békešskej Čabe venovali tej najcitlivejšej stránke krajanskosti – jazyku, jeho významu a jedinečnosti. Národ žije v jazyku – počuť často slogan, ale jedinečné varianty národného/materinského jazyka – nárečia sú o to hodnotnejšie, že poukazujú na vedomosť s pridanou hodnotou srdcovej náležitosti danej, v našom prípade slovenskej komunity. Pod hlavičkou čabianskeho regiónu Ústavu kultúry Slovákov v Maďarsku prebiehala prezentácia publikácie Každodenná slovná zásoba békeščabianskeho slovenského nárečia v druhej polovici XX. storočia od Ondreja Hanka.

Vedúca regiónu ÚKSM Hajnalka Krajčovičová v úvodnom slove poukázala na to, že výnimočnosť tejto publikácie spočíva aj v tom, že síce dosiaľ boli vydané nárečové slovníky, ale tie boli spracované a zostavené z pohľadu jazykovedcov, kým táto publikácia sa zrodila z pera Ondreja Hanka, ktorý, keď bol poslancom miestnej, alebo aj celoštátnej slovenskej samosprávy, sa často stretával s čabianskymi Slovákmi pri rôznych príležitostiach a rád si zapisoval slová a výrazy počuté v bežnom živote, napríklad pri cestovaní autobusom. Rád nasadol na autobus a previezol sa mnohokrát aj viac zastávok, len aby počul „vraveť Čabänov,“ priznal sa autor. Táto publikácia nie je slovníkom, je to súbor slov a výrazov, ktoré O. Hanko počul a pridal k nim výrazy so spoločným slovným základom.

Na podujatí sa pospomínalo mnoho historiek súvisiacich s čabianskym nárečím. Aj ako dopravný inžinier dosiahol svojim častým vtipkovaním na pracovisku, že pri železnici každý vedel: Pozor! všetci Hankovci rozumejú po slovensky. Keď však chcel, aby mu rozumeli aj na Slovensku, zapísal sa na jazykový kurz literárnej slovenčiny a zložil jazykovú skúšku stredného stupňa. Od tých čias opatrne narába s identifikovaním slov a výrazov, miešane sa vyjadruje literárnou a nárečovou/čabianskou slovenčinou. Moderátorka večera prečítala autorove slová, ktoré ho charakterizujú: „Dôverujem tomu, že tento rukopis budú čítať viacerí Čabänia, a budú pamätať na tieto slová, výrazy. Spoznajú a ihneď porozumejú čo sa učili od rodičov, od starých rodičov. Chcel by som nahovoriť im, že dostali cenný poklad vtedy, keď učili ich slovenčinu, a týmto základom aj s malou vôľou, vytrvalosťou môžu sa naučiť skoro aj literárnu slovenčinu. Iba treba, že by sa nebáli, ale že by ľúbili svoj jazyk. Nech budú naň hrdí, a že by so smelosťou hovorili svojím materinským jazykom. ... Nech bude časť nášho každodenného života.”

Zaujímavosťou publikácie je aj to, že na jednej strane uvádza základné odlišnosti čabianskeho nárečia a literárneho slovenského jazyka, a na posledných stranách autor nechal miesto na vlastné záznamy, aby si majiteľ publikácie mohol dopísať slová, respektíve pridať výrazy k prečítanému.

A čo dodať na záver? Len aby O. Hanko bol naďalej hrdým Slovákom a prajem mu šťastlivé narodeniny (83) a nech je pyšný na svoju čabianskosť, na svoj jazyk, ktorý podľa nadšeného nárečovo krásne hovoriaceho Jána Krátkyho medzi sebou nazývali len „čabiansky maďarský jazyk“.

(krhj)

Foto: autorka