Zelený štvrtok

Čím sa odvďačím Pánovi za všetko, čo mi dal? Vezmem kalich spásy a budem vzývať meno Pánovo (Ž 116,12-13).

Tieto slová z responzóriového žalmu vyjadrujú presne to, čo by sme mali robiť na Zelený štvrtok, ktorým sa začína nádherné slávenie veľkonočného tajomstva, ktoré je stredobodom a vrcholom dejín našej spásy.

V dnešný deň si spomíname na ustanovenie najväčšieho daru Božieho pre nás, ľudí, Sviatosti oltárnej, Eucharistie. Keď Boh chcel dokázať svoju všemohúcnosť, tak stvoril svet. Keď chcel poskytnúť dôkaz svojho milosrdenstva voči hriešnemu človekovi, ktorý sa vzdialil od neho, tak uskutočnil vtelenie svojho Syna. A čo malo byť dôkazom jeho lásky voči človekovi? – Najsvätejšia Sviatosť Oltárna.

Aká nesmierna musela byť Ježišova láska, keď si za deň ustanovenia Eucharistie volí predvečer svojej smrti. On práve vtedy dáva ľudstvu ten najväčší dôkaz lásky. Ľudia už myslia na to, ako mu postavia hanebný kríž ako pre zločinca. On skôr myslí na to, ako z kríža urobí oltár, aby sa za nich denne obetoval. Človek sa chystá preliať nevinnú krv a On chce, aby táto krv bola pre človeka nápojom nesmrteľnosti.

Dnes si teda pripomíname, že sme všetci pozvaní, podobne ako boli pozvaní všetci apoštoli, na hostinu celkom zvláštnu. Hostiteľ sa sám stane chlebom, aby mohol byť úplne náš. Okolo chleba, ktorý je na stole, sa vytvára spoločenstvo. Keby sa rodina zídená okolo stola len dívala na chlieb na stole, keby z neho nejedla, zomrela by. Preto sa len nedívajme na sv. omši, keď sa ukazuje tento vzácny pokrm, Kristovo telo a Kristova krv, alebo keď sa vystavuje Kristovo telo v monštrancii pri adorácii, ale sa ním aj živme. Eucharistia je stredobod života Cirkvi. Tej, ktorú Kristus založil a ktorej je hlavou a ona zase jeho mystickým telom. My sme jednotlivými údmi tohto tela. Cirkev je teda len tam, kde je Kristus. A ak je Eucharistia živý Kristus, tak potom aj Cirkev je len tam, kde sa vysluhuje Eucharistia.

Práve tu má svoje miesto aj druhá sviatosť, ktorej pamiatku ustanovenia si dnes pripomíname – Sviatosť kňazstva. Pretože vyslúženie Eucharistie nie je možné bez služobného kňazstva, ktoré sa prijíma kňazskou vysviackou. A naopak možno o nás kňazoch povedať, že kňazstvo bez Eucharistie by asi nemalo zmysel.

Veľký piatok

Na Veľký piatok akoby sme z večeradla vystupovali na Kalváriu k Pánovmu krížu, aby sme s vierou a vo viere prežívali jeho umučenie a smrť, ktorú podstúpil pre nás a za nás z lásky, ktorou Boh miluje človeka. Ako zaznievajú tieto slová zo Svätého Písma: „Veď Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nik, kto v neho verí, nezahynul, ale mal život večný.“ Prvý výraz „pre nás“ hovorí, že my sme príčinou jeho umučenia a smrti – naše hriechy, naše ľudské slabosti, previnenia, všetko to slabé, čo v sebe nosíme ako následky dedičného hriechu a čím sa odvraciame z Božej cesty v našom ľudskom živote.

Výraz „za nás“ zase znamená, že Ježiš Kristus podstúpil svoje umučenie a smrť úplne dobrovoľne a predovšetkým z lásky, ktorou Boh miluje človeka, pre naše dobro, aby nás vykúpil, zachránil a vrátil tam, kde je miesto človeka. Do spoločenstva Božieho.

Keď kráčame spolu s ním na Kalváriu, k jeho krížu, k obete, ktorú na ňom priniesol, nemožno sa zastaviť iba pri výjave jeho umučenia, to by bolo veľmi málo. Očami viery môžeme vnímať to, čo presvitá z tohto obrazu – silu nového života, ktorá sa už tlačí do popredia.

Biela sobota

Ak Kristus nebol vzkriesený, potom je márne naše namáhanie a márna je aj vaša viera (1 Kor 15,14). Nádherné slová toho, kto vložil celý svoj život do Ježišovej služby. Slová apoštola Pavla, ktorého práve zážitok zjavenia vzkrieseného Krista na jeho ceste do Damasku priviedol k viere v ukrižovaného i vzkrieseného Krista. Slová, ktoré zaznievajú v tretí, ten najdôležitejší deň Veľkonočného trojdnia.

Naozaj, ak by nebola pravda, že Kristus na tretí deň vstal z hrobu a bol vzkriesený, potom by sme zbytočne stáli v tieto dni v Božích chrámoch po celom svete a márne by bolo naše kázanie i každé slovo a márna by bola moja aj vaša viera.

Pri Kristovom vzkriesení nebol okrem samého Boha žiaden ľudský svedok. Ani jeden z evanjelistov neopisuje udalosť zmŕtvychvstania, iba udalosti predtým a potom. Prázdny hrob, ženy putujúce k hrobu, apoštoli, anjeli skladajúci prázdnu plachtu v hrobe...

Skutočná pravá viera je uveriť tomu, čoho som nebol očitým svedkom, a predsa tomu verím z hĺbky svojho srdca. Viera Cirkvi a každého veriaceho človeka. Viera plná nádeje nového vykúpeného života, ktorá vstupuje do tvojho života. Naplno preniknutá láskou, ktorá nemohla umrieť. Lebo láska neumiera! Kríž, ktorý bol niečím hanebným v očiach človeka, sa stáva živým dôkazom i darom viery, nádeje a lásky pre celý svet. Ak aj všetko stratím v živote a ostane mi len kríž, ten pravý, Kristov kríž, nestratil som v podstate nič. Pretože som nestratil živú lásku, ktorá je ovocím Kristovho kríža.

Poďme aj my k prázdnemu hrobu. Vo viere, v ktorej sme prišli osláviť Kristovo zmŕtvychvstanie.

(sb-vzs)