Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život. Lebo Boh neposlal Syna na svet, aby svet odsúdil, ale aby sa skrze neho svet spasil. Kto v neho verí, nie je súdený. Ale kto neverí, už je odsúdený, pretože neuveril v meno Jednorodeného Božieho Syna. (Jn 3,16-18)

Dnešnú nedeľu oslavujeme sviatok Najsvätejšej Trojice. Najsvätejšia Trojica je pre nás tajomstvom. Dogmatická teológia nám hovorí v krátkosti – náš ľudský rozum bez zjavenia nemôže sám prísť na túto skutočnosť. A po zjavení naďalej ostáva Najsvätejšia Trojica tajomstvom.

Na prvý pohľad sa nám môže zdať, že toto tajomstvo dnešného sviatku je pre nás vzdialené a nie je nám také blízke ako tajomstvá iných sviatkov. Napr. na Vianoce vieme, že Syn Boží sa stal pre nás človekom; v pôste si uvedomujeme, že pre nás trpel; na Veľkú noc sa radujeme, že vstal z mŕtvych; na slávnosť Božieho tela si uvedomujeme jeho lásku k nám, že prebýva neustále medzi nami pod spôsobom chleba a vína.

Tajomstvo Najsvätejšej Trojice sa na prvý pohľad týka skôr samého Boha a jeho vnútorného života. Ale dnešné evanjelium nám hovorí inou rečou a hľadí naň z inej perspektívy. Neopisuje nám tento tajomný, neprístupný život vo vnútri samého Boha, ale upozorňuje nás na pohyb Boží smerom k nám. Na jeho smerovanie k človekovi. Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život. Pán Ježiš nám v evanjeliu nehovorí, že Boží život sa deje kdesi mimo nás, v neprístupnom svetle, v akejsi vysokej vede, ktorá je dostupná len učeným teológom. Ale hovorí o Božom živote, ktorý je zameraný na človeka a je mu blízky. Dokonca hovorí o našej účasti na tomto Božom živote. Toto je to radostné posolstvo sviatku Najsvätejšej Trojice.

Čo je to Boží život? Mohli by sme povedať, že Boží život je rodinný život. Má svoj prameň, zdroj v Otcovi. Náš Boh je v prvom rade Otec. My si vybavíme v tejto súvislosti hneď pozemského otca. Ale ten náš pozemský, telesný, biologický otec je iba trochu podobný Bohu Otcovi – na ktorého podobu a obraz bol stvorený. Náš pozemský otec je len trochu otcom aj preto, lebo je vždy aj niečím iným. Je mužom svojho povolania, lekárom, robotníkom, učiteľom, úradníkom... Je mužom manželstva, mužom svojich náklonností a svojich rozličných záujmov.

Len Nebeský Otec nie je ničím iným ako Otcom. On je celkom Otcom, ktorý sa dáva úplne Synovi. Syn zase všetko dostáva od Otca, keď hovorí: Všetko, čo je Otcovo, je aj moje (Jn 16,15). Boh ako Otec je teda darom pre iného, ktorému sa dokonale odovzdáva.

On dáva svoju dokonalosť Synovi a Syn je jeho dokonalým obrazom. Boh z Boha, Svetlo zo Svetla. Pravý Boh z Boha pravého. Žiaden iný syn na svete nie je natoľko podobný otcovi ako Syn Boží. On hovorí: Ja a otec sme jedno.

Medzi Otcom a Synom vyžaruje vzájomná láska a jednota. Láska, ktorá prevyšuje akúkoľvek ľudskú lásku, lebo tá naša ľudská sa často mení na hnev, nenávisť, odpor. Tá Božia medzi Otcom a Synom sa píše s veľkým L. Je to láska, ktorá je nestvorená, je v Bohu od večnosti a je ňou Duch Svätý.

Toto všetko nám zjavil Pán Ježiš – nie preto, aby sme mali čo obdivovať, ale preto, aby sme aj my – stvorení na obraz Boží – žili v takejto láske a jednote. Veď za to sa modlí vo veľkňazskej modlitbe: Aby všetci jedno boli, ako Ty, Otče, si vo mne a ja v Tebe; aby aj oni boli v nás jedno; aby boli jedno ako sme my jedno; aby bola v nich láska, ktorou si ma miloval a ja aby som bol v nich (Jn 17,21-26).

A tak v dnešný sviatok Najsvätejšej Trojice nemáme hľadieť len na nepochopiteľné tajomstvo pre náš ľudský rozum, ale skôr na svoj vlastný život vo vzťahu k Božiemu životu. Či ho dokážem prežívať tak, ako nám to predstavil Kristus, ktorý vyšiel z Božieho života smerom k nám, do toho nášho, aby sme my zase mohli vstúpiť do Božieho života vďaka pozvaniu, ktoré nám adresuje, keď opúšťa svojich učeníkov a odchádza k Otcovi: V dome môjho Otca je mnoho príbytkov. Keby to tak nebolo, bol by som vám povedal, že vám idem pripraviť miesto? Keď odídem a pripravím vám miesto, zase prídem a vezmem vás k sebe, aby ste aj vy boli tam, kde som ja (Jn 14,1-3).

Toto pozvanie Krista je pozvaním Božím pre každého človeka. My vieme, že na každé pozvanie sa odpovedá. Teda aj my musíme odpovedať svojím rozhodnutím na pozvanie Ježiša Krista. Je moje vlastné rozhodnutie, či prijímam Ježišovo pozvanie k Božiemu životu, alebo ho odmietam.

(sb-vzs)