Ježiš vzal so sebou Petra, Jakuba a Jána a len ich vyviedol na vysoký vrch do samoty. Tam sa pred nimi premenil. Jeho odev zažiaril a bol taký biely, že by ho nijaký bielič na svete tak nevybielil. A zjavil sa im Eliáš s Mojžišom a rozprávali sa s Ježišom.

Vtedy Peter povedal Ježišovi: „Rabbi, dobre je nám tu. Urobme tri stánky: jeden tebe, jeden Mojžišovi a jeden Eliášovi.“ Lebo nevedel, čo povedať; takí boli preľaknutí. Tu sa utvoril oblak a zahalil ich. A z oblaku zaznel hlas: „Toto je môj milovaný Syn, počúvajte ho.“ A sotva sa rozhliadli, nevideli pri sebe nikoho, iba Ježiša. Keď zostupovali z vrchu, prikázal im, aby o tom, čo videli, nehovorili nikomu, kým Syn človeka nevstane z mŕtvych. Oni si toto slovo zapamätali a jeden druhého sa vypytovali, čo znamená „vstať z mŕtvych“. Evanjelium podľa Marka (Mk 9, 2-10)

Každý z nás máme skúsenosť s túrou, keď sme museli vystúpiť na nejaký vrch. Cesta na vrchol je neraz náročná, avšak pohľad, ktorý sa nám odtiaľ naskytne na krásnu krajinu, stojí za to. Človek je očarený krásou a majestátnosťou stvorenia. Čo nám pomáha zdolávať prekážky a ťažkosti na strmej a náročnej ceste? Mohli by sme povedať, že je to vidina cieľa – vidina odmeny, ktorá nás na konci výstupu čaká. Cieľ, ktorý nás na konci čaká, je však už tak trochu prítomný v každom jednom kroku. Bez krokov a krôčikov by sme totiž nedosiahli cieľ. Preto sa cieľ nachádza i dosahuje kráčaním, čiže konkrétnymi krokmi.

V evanjeliu sme počuli udalosť o tom, ako Pán Ježiš vzal svojich troch učeníkov – Petra, Jakuba a Jána – na vysoký vrch. Nie, Pán Ježiš ich nevzal na nijakú turistiku, aj keď cesta na vrch iste nebola jednoduchá a všetci sa poriadne zapotili. Prečo ich tam Ježiš vzal? Preto, aby sa pred ich očami premenil. Učeníci zrazu pred sebou videli Ježiša ako nikdy predtým. Ale prečo sa Ježiš rozhodol premeniť pred ich očami? Azda chcel vyvolať nejakú senzáciu? Nie. Učeníkom chcel vopred zjaviť, ako bude vyzerať po svojom zmŕtvychvstaní. Vieme, že prv než Ježiš vstal z mŕtvych, musel z lásky k nám zomrieť na kríži, aby nás svojou krvou očistil od našich hriechov. Učeníci nechceli pripustiť, aby Ježiš zomrel takou potupnou smrťou, ako ten najväčší zločinec, a nevedeli si to ani len predstaviť. Pán Ježiš vedel, že keď ho raz zajmú v Getsemanskej záhrade, keď bude mučený, keď bude musieť niesť kríž, že to všetko bude pre jeho učeníkov veľmi ťažké prijať. Preto ich vzal na vysoký vrch, tam sa pred ich očami premenil a ukázal im, že kríž, utrpenie, bolesť, ba dokonca ani smrť nemajú posledné slovo v jeho živote. Týmto chcel vniesť učeníkom svetlo do temných dní, ktoré ich čakali. Chcel, aby si spomenuli na túto skúsenosť z hory Tábor vo chvíľach, keď sa im bude zdať, že smrťou na kríži sa všetko skončilo. Kristovo premenenie je predzvesťou jeho víťazstva nad všetkým zlom, nad akýmkoľvek hriechom i víťazstva nad smrťou. Toto víťazstvo je víťazstvom lásky, ktorá sa daruje a tým premieňa smútok na radosť a smrť na život. Iste aj my máme s tým skúsenosť.

Napr. keď sme boli niekedy smutní, alebo nás niečo trápilo a niekto k nám prišiel, potešil nás svojím slovom, alebo nám pomohol nejakým skutkom či radou, vtedy sa náš smútok premenil na radosť, alebo sa aspoň zmiernil. Darovaná láska, premieňa nás i naše životy. Láska je darom, vďaka ktorému do nášho života vstupuje pravý život. Ježišovo premenenie je znamením jeho lásky, ktorá víťazí a otvára bránu neba. Preto ani v našom živote utrpenie, bolesť, choroby či smrť nemajú posledné slovo.

Celý náš život by sme mohli prirovnať k výstupu na vrchol „hory premenenia“. Je to výstup náročný, pretože náš život nie je vždy ľahký. Musíme sa namáhať a prekonávať rozličné ťažkosti, bojovať s našimi hriechmi a slabosťami. A raz nastane chvíľa, keď budeme musieť opustiť tento pozemský život a budeme musieť zomrieť. Ježiš nás však uisťuje, že smrť nie je koncom. Uisťuje nás, že ak mu uveríme, ak počúvame a konáme tak ako nám hovorí, ak s ním žijeme a milujeme sa aj medzi sebou, že nás čaká zázračná premena. Náš výstup sa neskončí smrťou, ale naša smrť bude znamenať nový, večný život.

Práve toto je cieľ – večnosť je náš cieľ. Pohľad na tento cieľ sa pre nás stáva posilou, dodáva nám nádej uprostred ťažkostí a rozličných trápení, dáva nám odvahu kráčať, stúpať smerom hore a zápasiť so všetkým, čo nás na našej ceste postretne. Každým dňom kráčame smerom k večnosti. Ako? Nielen tým, že plynie čas, ale predovšetkým tým, ako žijeme. Naše konanie, naše každodenné skutky sú ako kroky na ceste k večnosti. Preto v každom našom dobrom skutku je už tak trochu prítomná naša večnosť i večnosť našich blížnych. V dobre, ktoré konám, je prítomný kúsok neba. Pretože dobré skutky, vykonané z lásky a správnym spôsobom, premieňajú nás i našich blížnych. Takto nám dávajú uprostred našej rodiny zakúsiť kúsok večnosti. Naša rodina sa má pre každého z nás stať „malým nebom“, miestom, kde nám je spolu ozaj dobre, podobne ako bolo dobre Ježišovým učeníkom na hore Tábor. No každý z nás sa o to musí pričiniť.

Počas druhého pôstneho týždňa, ktorý je pred nami sa budeme usilovať o to, aby sa v našich skutkoch a na našich tvárach odrážal jas Ježišovho svetla. Chceme odrážať Ježišovu tvár. Preto sa budeme snažiť, aby sme konkrétnymi skutkami lásky a pozornosti na tvári toho druhého vyčarili svetlo Ježišovej radosti a teda, kúsok neba.

dkspis.sk