Mama naša drahá, Mária Farkasová, rodená Tejsi, sa narodila v Slovenskom Komlóši, alebo ako my tomu hovoríme na Komlóši, pred neuveriteľnými 100 rokmi. Keď nastúpila do evanjelickej cirkevnej základnej školy, na vysvedčení na otázku, či hovorí po maďarsky, stojí jednoznačná odpoveď, že nie.

Potom sa, samozrejme, musela naučiť aj po maďarsky, keďže žiadna slovenská škola ešte vtedy nebola na Komlóši. Naša mama bola vynikajúca žiačka v evanjelickej cirkevnej základnej škole, na vysvedčení mala samé výborné hodnotenia. Napriek vynikajúcim výsledkom, žiaľ, rodičia jej už neumožnili ďalej študovať v „polgárskej“ (meštianskej) škole. Dôvod bol vraj ten, že oni nebudú paniu chovať. Z toho dôvodu po ukončení 6-ročnej evanjelickej cirkevnej základnej školy ešte 3 roky študovala na hospodárskej škole, alebo takzvanej základnej opakovacej škole.

Už od skorého detstva celý život tvrdo manuálne pracovala, najprv v Nadlaku v konopárni, kde namáčali, lámali ľan, neskôr na Komlóši v poľnohospodárskom družstve Viharsarok od jeho založenia, postupom času v skleníkovom hospodárstve „na primőre“, ako sa mu vtedy hovorilo. Bol tam veľmi súdržný a vynikajúci kolektív, mama na to veľa a veľmi rada spomína, cítila sa tam veľmi dobre aj napriek tvrdej práci.

Naša mama má na Komlóši aj prezývku Kalácsos néni, teda teta Koláčová, keďže ona piekla najlepší a fantastický svadobný hrozienkový ťahaný koláč. Samozrejme, na veľké svadby napiekla aj vyše 10 koláčov, čo jej dalo zabrať, zamiesiť cesto, vykúriť pec. Ale vynikajúce boli v sobotu na obed aj tvarohovie, zvarkovie alebo makovie halušky (mojou úlohou bolo drviť mak v mažiari), inokedy špricke, kvasienke, tarkedle, herovke, tvarožník, rejteš a všetky ostatné dolnozemské múčne špeciality.

V zimných mesiacoch jej obľúbenou činnosťou bolo vyšívanie na sieťku. Necovaním (sieťovaním) si z nite vyrobila sieť, ktorú vyšponovala na krosná a vyšívaním v sieti vznikali krásne ručne vyšívané výrobky, obrusy, záclony do okien, pásy na police. Zvesť o ich kráse sa rozniesla široko-ďaleko, mnohé domácnosti doma a v zahraničí (na Slovensku, v Amerike, v Kanade ...) sa pýšia krásou ňou vytvorených výrobkov. My máme od nej špeciálne pre nás vyrobený prehoz na manželskú posteľ. Je to perla našej spálne, pre potešenie očí, srdca i duše.

Už pomaly 10 rokov je odkázaná na opatrovanie, vzorne sa o ňu starajú môj brat Pavel a švagriná Júlia, za ich obetavosť a starostlivosť som im nesmierne vďačný. Našťastie naša milovaná mama je v dobrom psychickom stave a nič ju nebolí, čo je obdivuhodné v tomto veku. Pozerá televíziu, sleduje politické dianie doma i v zahraničí, číta časopisy, samozrejme, aj Ľudové noviny do poslednej litery.

Keď som sa narodil, moja mama už mala 33 rokov. Keď som bol malý, tak kvôli tomu som bol mnohokrát smutný, aj som plakal, že akú starú mamu mám, a čo bude so mnou, keď ona zomrie. Našťastie nezomrela mladá, stále žije, za čo som nesmierne vďačný Stvoriteľovi. Spolu s otcom Pavlom môjmu bratovi a mne sa snažili zabezpečiť možnosť vyštudovať, aby sme mali ľahší život, aby sme nemuseli vykonávať tvrdú fyzickú prácu, tak ako oni. Žiaľ, to malo za následok, že sme mladí opustili naše rodisko kvôli štúdiám a neskôr kvôli zamestnaniam. Mama a náš otec to s pokorou znášali a tešili sa z každej, žiaľ, nie moc častej návštevy rodičovského domu, keďže sme sa usadili ďaleko od domova.

Čo zaželať k tomuto krásnemu okrúhlemu životnému jubileu? Mama naša drahá, prajeme ti k tvojmu krásnemu sviatku hlavne stále pevné zdravie, spokojnosť a pohodu, šťastný život bez starostí. Mamička naša, veľmi pekne ti ďakujeme, že spolu s otcom ste sa snažili vychovať z nás slušných ľudí. Ľúbime ťa!

Synovia Pavel a Ján, nevesty Júlia a Marienka, a vnučky Judit a Kristína.

Ján Farkas

Foto: autor