Koncom minulého roka, vo vianočnom čísle nášho periodika, sa čitatelia mohli stretnúť s menom Adriany Garamvölgyiovej. Vtedy sme uverejnili fotografie niekoľkých jej diel, ktoré boli vystavené pri príležitosti decembrovej slovenskej sv. omše v Kostole sv. Jozefa v VIII. obvode Budapešti. Autorka figúrok zo šúpolia a slamy si našla čas na krátky rozhovor s nami a tak nám umožnila predstaviť ju osobne, ale i remeslo, ktoré si zamilovala a s ktorým sa zaoberá, ako aj inšpirácie k tvorbe utešených predmetov zo šúpolia a slamy, našim čitateľom.

– Na výstave vás predstavili ako umelkyňu. Mnohí vás však poznáme ako učiteľku slovenskej školy v Budapešti. Ktorá oblasť je pre vás rozhodujúca? Ako sa zvyknete predstavovať vy?

– Pri mojom mene sa často uvádza pomenovanie umelecká remeselníčka spracúvajúca trstinu, šúpolie a slamu. Sama by som o sebe nepovedala, že som umelkyňa, lebo toto remeslo sa ešte stále učím, hoci sa mu venujem už desiatky rokov. Každý rok v lete sa zúčastňujem na tvorivých remeselníckych táboroch v mestách Kisújszállás a Berettyóújfalu, kde si osvojujem nové hmaty, učím sa nové prístupy, nové opracovanie materiálu. Dodala by som, že som absolvovala kvalifikačný kurz a teraz už mám aj doklad o tom, že som odbornou lektorkou tohto remesla. Je mojím cieľom, aby som raz mohla vyučovať toto remeslo na dostatočne vysokej úrovni.

– Ako sa dostala do vášho života práca zo slamou a šúpolím? Bola to vedomá voľba?

– Svoju úlohu zohrala náhoda. Raz som zmeškala vlak v Blatnom Potoku (Sárospataku). Mala som množstvo času, preto som sa rozhodla ísť si popozerať mesto. V kultúrnom dome ma zaujala výstava prác z prírodných materiálov, okrem iného zo šúpolia a slamy. Bola to láska na prvý pohľad. Hneď som začala zisťovať, či existuje nejaký krúžok, kde sa to dá naučiť. Dozvedela som sa, že áno, existuje taký kurz. Prihlásila som sa a odvtedy je toto remeslo súčasťou môjho života. Bolo to už dávno, preto už nie som si istá, ale nazdávam sa, že po čase som v nejakom časopise videla reklamu o organizovaní tvorivého tábora na túto tému. Odvtedy tam chodím každý rok. Postupom času sa z účastníkov stala družná partia a teraz už môžem povedať, že sa tam schádzame ako priatelia.

– Čo je potrebné k tomu, aby niekto dokázal vytvoriť zo šúpolia alebo slamy takéto krásne predmety? Treba k tomu nejakú špeciálnu zručnosť, alebo si to môže vyskúšať hocikto?

– Do istej miery sa to vie naučiť každý. Zaujímavosťou je, že ja som už aj dávno predtým chcela vyrábať bábky a bábiky. Pravda, moja životná dráha sa napokon posunula iným smerom, ale aj teraz, keď je mojím koníčkom toto remeslo, tvorím prevažne figúrky.

– Odkiaľ beriete slamu a šúpolie?

– Slama sa dá kúpiť napríklad na internete, vo webshopoch. Ja osobne si materiál kupujem v Sedmohradsku, tam som našla vyhovujúcu kvalitu. Profesionáli si dokonca kupujú pšeničné zrno, ktoré si zasadia doma a vypestujú si vlastný materiál. Neexistuje lepší. V prípade šúpolia napríklad využívam praktiky, ktoré prináša život. Zastavím auto na kraji cesty a na kukuričnom poli si pozbieram pár vhodných listov. Ale aj tu platí, že najlepším materiálom je ten, ktorý si vypestujete sami.

– Aký je ďalší osud vašich prác?

– Teraz chodím so svojimi výtvormi prevažne na výstavy. V ostatných rokoch vystavujem v Budapešti. Takmer každý rok robím betlehemy. Už päťkrát som sa zúčastnila na výstave 100 jasličiek vo Vatikáne. Vďaka mojej kolegyni zo slovenskej školy Monike Szelényiovej, ktorá je predsedníčkou Slovenskej samosprávy VIII. obvodu Budapešti, som dostala možnosť vystaviť svoje bábiky zo šúpolia v tejto mestskej časti, v katolíckom kostole na Námestí Mihálya Horvátha. Vtedy som zatúžila ukázať svoje práce verejnosti tu, doma. Okrem toho každý rok sa uchádzam o možnosť vystavovať v Székesfehérváre, trikrát sa mi to podarilo, ale svoju tvorbu som predstavila už aj vo Veszpréme. Teraz pripravujeme prezentáciu mojich diel v XIII. obvode.

– Koľko času potrebujete na vyrobenie betlehemu?

– Počas letného tábora v Kisújszállási zhotovím jednotlivé postavy do týždňa. Potom vymýšľam, aké by malo byť pozadie a ďalšie detaily, ktoré dorobím tak do septembra, do októbra. Potom poprosím svojho známeho stolára, aby mi urobil pozadie. Menšie práce na mňa čakajú ešte počas novembra. Ak dobre rátam, tak na jeden betlehem potrebujem 2-3 týždne sústredenej práce, ktorú si však musím presne naplánovať a dodržiavať harmonogram. Mnoho inšpirácie získavam zo zahraničných diel.

– Vašu tvorbu si cení tak laická, ako aj odborná verejnosť...

– V roku 2004 som sa prvýkrát zúčastnila na súťaži Nadácie pre maďarské remeslá (AMKA), kde som hneď získala ocenenie. Diela boli vystavené v hlavnom meste, v Kostole sv. Ladislava v mestskej časti Kőbánya. V roku 2007 mi táto organizácia opäť udelila ocenenie. Okrem toho za moje práce som dostala aj cenu Maďarského katolíckeho rozhlasu.

– Toto remeslo je vaším koníčkom. Povolaním ste učiteľkou prvého stupňa základnej školy, v súčasnosti pracujete v družine budapeštianskej slovenskej školy, kam ste prišli už s dlhoročnou praxou. Ako ste sa stali učiteľkou slovenčiny?

– Na gymnáziu reformovanej cirkvi v Blatnom Potoku som sa učila po nemecky. K štúdiu slovenčiny som sa dostala vlastne náhodou. Raz do školy prišiel list, v ktorom nám ponúkli možnosť študovať slovenčinu. Keďže som sa narodila na Slovensku, v Michalovciach, a mojím materinským jazykom je slovenčina, povedala som si, prečo by som to neskúsila. K slovenčine ma viažu rodinné väzby. Mamička je slovenskej národnosti, ocko maďarskej. Do roku 1980 sme žili na Slovensku, potom sme sa presťahovali do Maďarska. Základnú školu som navštevovala v zemplínskej obci Erdőhorváti obklopenej Slovákmi obývanými dedinkami.

Diplom učiteľky slovenčiny som získala roku 1997 v Ostrihome na Rímskokatolíckej vysokej škole Jánosa Vitéza. Na pedagogickú dráhu som nastúpila v Novom Meste pod Šiatrom, kde som začala pracovať ako učiteľka v družine a vychovávateľka v internáte. Potom som pol roka pracovala v Materskej škole v Komlóške, kde som viedla slovenské zamestnania. Napriek tomu, že deti a rodičia ma mali radi, nebola som celkom spokojná so svojím osudom, so svojou životnou dráhou. Takto som sa dostala do Moďoróšky, kde som vyučovala slovenčinu a bola som aj triednou učiteľkou. V roku 2006 som sa presťahovala do Budapešti, kde som jedenásť rokov pracovala v VIII. obvode, v Základnej škole na Lučeneckom námestí ako učiteľka v družine. Medzi Slovákov v Maďarsku som sa vrátila pred piatimi rokmi. V slovenskej škole v Budapešti som začala pôsobiť v družine. Roku 2020 som bola triednou učiteľkou prvákov, ale zo zdravotných dôvodov som opäť prešla do družiny. Som veľmi rada, že popri tejto práci mi zostáva čas aj na umeleckú tvorbu.

Za rozhovor ďakuje Zoltán L. Havas

Foto: autor, Andrea Kiss-Kohut