Ani neviem, ako sa pustiť do článku o významnom životnom jubileu mladistvej dámy. Hovoriť o veku so ženami je chúlostivá téma. Americká herečka maďarského pôvodu Zsazsa Gáborová si dokonca v dokladoch zmenila dátum narodenia, za čo jej súd vymeral finančnú pokutu a niekoľko hodín verejných prác.

Principiálne mám asi aj ja problém s počítaním rokov, preto ma v ostatnom čase hneď tri dámy poslali do čerta, keď som ich vyhľadala kvôli rozhovoru pri príležitosti ich okrúhleho výročia. Preto som sa na túto tému začala opatrne rozprávať s cimbalovou virtuózkou svetového mena, pedagogičkou Akadémie umení v Banskej Bystrici, ktorej ako jednej z mála, ak nie prvej maďarskej vysokoškolskej učiteľke, v júli 2020 odovzdala prezidentka Slovenskej republiky Zuzana Čaputová vymenúvací dekrét vysokoškolskej profesorky. Viktóriu Herencsárovú, prezidentku Svetovej cimbalovej asociácie, si Slováci v Maďarsku vážia už desaťročia. Nielen pre jej umenie, prístup k nemu a k svojim študentom, ochotu koncertovať v našich kruhoch, ale je o nej známe aj to, že sa počas pôsobenia na Fakulte múzických umení v srdci stredného Slovenska, kde medzi prvými v Európe zaviedli štúdium umeleckej hry na cimbale, naučila po slovensky. Vzhľadom na to, že Viktóriu Herencsárovú sme v našich novinách už neraz predstavili ako obdivuhodnú, talentovanú a neúnavnú umelkyňu, organizátorku cimbalového života v Európe, ktorá okrem maďarčiny a slovenčiny hovorí aj niekoľkými svetovými jazykmi, sme sa teraz zamerali na rozjímanie o jej práci, živote, vystúpeniach.

Keď je koníček povolaním na celý život

Šťastní sú ľudia, ktorých koníček, hobby, je zároveň ich povolaním a zdrojom obživy. Viktória Herencsárová patrí medzi tých najšťastnejších. Miluje svoju prácu a dodnes sa jej nevie nabažiť.

– Povedali ste, že v čase nášho rozhovoru zvyknete cvičiť hru na cimbale. Robíte to pravidelne každý deň?

– Ak sa len nedeje niečo mimoriadne, samozrejme, áno. Pripravujem sa na koncerty, učím sa nové diela. Teraz, po zmene účtovníctva podnikateľských subjektov, sa znásobili administratívne povinnosti, čo mi nie je po vôli. Namiesto nich by som oveľa radšej hrala na cimbale. Keď necvičím jeden deň, tak to na koncerte počujem ja, ak necvičím dva, tak to už, podľa mňa, počujú aj kolegovia a ak necvičím tri dni, tak sa nazdávam, že to už počuje aj publikum. Keď chcem podávať stabilný umelecký výkon, musím byť v cviku. Neustále sa treba učiť nové veci. Okrem toho nedostatok cvičenia speje k tuhnutiu kĺbov, šliach. Prirovnala by som to k športu. Nech je niekto hoci aj olympionik, na každé preteky sa musí pripravovať. Ak nie ste v cviku, natrénovaný, tak by ste nemali skákať saltá, lebo by to mohlo mať ťažké následky na vašom zdraví. Aj u hudobníkov je to tak, muzicírovanie má tiež vplyv na svaly, kĺby, ak niekto vynechá nácvik a náhle sa pustí do virtuóznej hry, môže si spôsobiť zdravotné ťažkosti.

– Prihodilo sa vám niekedy, že sa vám nechcelo cvičiť? Pamätám si, keď som ako dieťa mala cvičiť hru na klavíri, stávalo sa, že som náhle bola smädná, hladná... Vymýšľala som si všetko možné, len aby som sa vyhla nácviku...

– Nie, to nie. Ja som natoľko rada hrala na cimbale, že práve naopak, neraz ma museli od neho odohnať, aby som išla jesť, urobiť si úlohy, alebo aby som pustila hrať sestru, kvôli ktorej rodičia cimbal kúpili. Kvôli cimbalu som nechodila ani na rôzne zábavné aktivity, ktoré deti obyčajne lákajú. Dokonca som nebola ani na vlastnej stužkovej, lebo mi učiteľka hudobnej školy zorganizovala nejaké vystúpenie a ja som ho nedokázala odriecť.

– Nechcem, aby moja otázka vyznela zaujato, ale väčšina ľudí vníma cimbal ako tradičný nástroj ľudovej hudby, na ktorý virtuózne hrajú prevažne muži, zvyčajne rómskej národnosti. Vy sa značne vymykáte z tohto stereotypu.

– Kto pozná dejiny cimbalu vie, že kým sa nerozšírila jeho mechanická podoba, najprv čembalo a potom klavír, aj slečny v meštiackych rodinách vyhrávali na tomto nástroji. V dobe, keď na území Uhorska inštitučne nevyučovali hudbu a hudobníci sa chodili učiť do Viedne či Prahy, aj v Maďarskom národnom divadle hrali rakúski, nemeckí a českí muzikanti, ktorí ani nevedeli po maďarsky. V prvých rómskych kapelách nemali cimbal, až neskôr, na vidieku, sa objavil tento vtedy už zabudnutý a zaznávaný nástroj a s ním aj chýrni rómski cimbalisti. Keď som išla koncertovať do Švédska, do Štokholmu, kde som mala hrať Kodályovu suitu János Háry, zbadala som, ako sa dirigent pred skúškou nervózne obzerá. Hľadal maďarského cimbalistu, tmavovlasého muža. Keď zistil, že som ním ja, plavovlasá žena, tak na mňa len zagánil a počas celej skúšky bol nevraživý. Nechápala som, čo mu je. Po skúške sa mi ospravedlnil a pozval ma na večeru. Dozvedela som sa, že mu v tej dobe jediná maďarská organizácia sprostredkujúca zahraničné vystúpenia umelcov raz poslala hudobníka, ktorý nevedel čítať noty, inokedy niekoho, kto nevedel poriadne hrať a tretí bol neustále pod parou. Nevedel, čo si má myslieť o drobnej blondínke, veď striptíz nebol v programe. O stereotype len toľko, že istý čas som učila v základnej umeleckej škole, kde deti v prvom ročníku ešte nehrajú na nástroji, učia sa len hudobnú teóriu. Chcela som im urobiť chuť hrať na cimbale, preto som požiadala kolegyňu, aby svoju triedu priviedla ku mne a ja som im predstavila tento nástroj. Z dvadsiatich detí osemnásť nadšene povedalo, že chcú hrať na cimbale. Po čase som sa zaujímala, či sa niekto prihlásil. Ostýchavo mi povedala, že jej telefonovali rodičia, vraj dieťa prišlo domov a nadšene zvestovalo, že sa chce učiť hrať na cimbale. Údajne sa radikálne ohradili proti tomu, aby ich dieťa hralo na „cigánskom“ inštrumente. V súčasnosti je faktom, že väčšina gitaristov v Maďarsku je rómskeho pôvodu a nikto netvrdí, že gitara je „cigánsky“ hudobný nástroj. Svetová cimbalová asociácia sa vo veľkom zaslúžila o to, aby cimbal zaujal patričné miesto v klasickej hudbe. Na Slovensku je, mimochodom, v ľudových hudbách oveľa viac nerómskych cimbalistov a v mnohých umeleckých školách vyučujú hru na cimbale. Na konzervatóriách v Bratislave a Košiciach chceli po rozdelení Československa zrušiť tento odbor. Pod vplyvom kongresu Svetovej cimbalovej asociácie v roku 1995 svoj názor vedenie škôl zmenilo a výučbu klasickej hry na cimbale nielenže nezrušili, ale začali ju vyučovať aj v Žiline a potom na Akadémii umení v Banskej Bystrici. V Českej republike je hra na tomto nástroji nesmierne populárna. Letné tábory organizujú pre stovky detských účastníkov.

– Koncertujete, píšete skladby pre cimbal, vyučujete. Kedy ste začali cítiť potrebu učiť?

– Myslím, že som dosť zavčasu objavila svoje pedagogické schopnosti. V prvej triede, kde sa v súčasnosti ešte neznámkuje, za mojich čias som mala spolužiaka, ktorého chcela učiteľka nechať prepadnúť zo spevu. Bývali sme neďaleko od seba, preto ma pani učiteľka poprosila, aby som sa s ním zaoberala. Ja som vtedy už hrala na cimbale hádam aj tri roky, poznala som množstvo pesničiek, vyspevovala som ich najmä s babičkou. Spolužiaka som naučila tak solmizovať, že nasledujúci rok mal zo spevu štvorku a potom už vždy len päťku. Nikdy nezabudnem, keď sme sa už ako gymnazisti stretli v električke, s radosťou mi zvestoval, že aj na gymnáziu žije z toho, čo som ho naučila v prvej triede a spieva v školskom zbore. Podarené bolo, aký bol šťastný.

Na hudobnej akadémii v Budapešti nebola možnosť študovať umelecký smer hry na cimbale, iba pedagogický. Takže som vlastne vyštudovala pedagogický smer vysokej umeleckej školy hry na cimbale, spevu a hudobnej teórie. Získala som tri aprobácie. Keď som sa uchádzala o miesto na Hudobnej akadémii Ferenca Liszta, tak ma odmietli s tým, že musím najprv získať univerzitné vzdelanie umeleckej hry na cimbale. Nuž, ja som im na to odpovedala, že jediná škola, kde sa umelecký smer na úrovni univerzity vyučuje, tam som ja sama pedagógom a sama k sebe sa predsa neprihlásim! Umelecká akadémia v Banskej Bystrici vyučuje umelecký smer hry na cimbale 25 rokov. Som vedeniu školy veľmi vďačná, že tam môžem učiť, hoci som už na dôchodku. V živote sa mi prihodilo všeličo zaujímavé. Raz o tom napíšem knihu, ktorá sa bude volať Cimbalové príbehy – Cimbalom-történetek.

– Musíte veľa času tráviť na cestách. Ako to prijíma vaša rodina?

– Veľa cestovania odo mňa vyžaduje koncertovanie a zahraničné vystúpenia, ale tiež funkcia v Svetovej cimbalovej asociácii. V období, keď vyučujem, som každý druhý týždeň v utorok a v stredu v Banskej Bystrici. Manžel ma, našťastie, môže na koncertné zájazdy sprevádzať, prevezme na svoje plecia mnohé organizačné záležitosti. Dcéra je tiež hudobníčka, hrá na husliach, takže má pre prácu spojenú s cestovaním pochopenie. Bývame spolu v dvojgeneračnom dome v XVII. obvode, v Kerestúre.

– Hneváte sa na utekajúce roky? Nechcem vám dvoriť, ale vek je vo vašom prípade len údaj v občianskom preukaze. Či nie?

– Viete, súhlasím s názorom, že významné životné jubileum nie je zásluha, ale stav. Mňa osobne vek nehendikepuje. Mám energiu, chuť, náboj, nič mi neprekáža v tom, aby som rozvíjala svoj talent, rozbiehala nové projekty, rozširovala vedomosti o cimbale ako o čarovnom všestrannom nástroji. Len prostredie ma neraz brzdí konštatovaním, že treba dať priestor mladým. Keď som mala 36 rokov, radili ma do kategórie primladá. O rok neskôr, po zmene spoločenského zriadenia, mi už hovorili, že treba dať priestor mladým. Odvtedy to počúvam. Za rok som zostarla o jednu generáciu? Neviem, ako sa to prihodilo, ale so zmenou režimu som akosi stratila stredný vek. Ja si teraz pripadám byť v strednom veku. Nie som primladá a mám silu pracovať, tvoriť, koncertovať, organizovať v rámci Svetovej cimbalovej asociácie. Robím, čo milujem. Hrám, komponujem, učím, venujem sa deťom, mladým, vediem svojich žiakov na doktorandskom štúdiu. Vlastne, patrí mi svet!

Erika Trenková

Foto: autorka