Židia šomrali na Ježiša, lebo povedal: „Ja som chlieb, ktorý zostúpil z neba,“ a hovorili: „Vari to nie je Ježiš, Jozefov syn, ktorého otca a matku poznáme? Ako teda hovorí: ‚Zostúpil som z neba!?‘“

Ježiš im odpovedal: „Nešomrite medzi sebou! Nik nemôže prísť ku mne, ak ho nepritiahne Otec, ktorý ma poslal. A ja ho vzkriesim v posledný deň. U Prorokov je napísané: ‚Všetkých bude učiť sám Boh.‘ A každý, kto počul Otca a dal sa poučiť, prichádza ku mne. Nie že by bol niekto videl Otca; iba ten, ktorý je od Boha, videl Otca. Veru, veru, hovorím vám: Kto verí, má večný život. Ja som chlieb života. Vaši otcovia jedli na púšti mannu a pomreli. Toto je ten chlieb, ktorý zostupuje z neba, aby nezomrel nik, kto bude z neho jesť. Ja som živý chlieb, ktorý zostúpil z neba. Kto bude jesť z tohoto chleba, bude žiť naveky. A chlieb, ktorý ja dám, je moje telo za život sveta.“ (Jn 6, 41-51)

To, čo zaznieva v evanjeliu blížiacej sa nedele, by sme mohli nazvať darom Božej lásky voči každému človeku, darom pre celý svet. Nie jednorazovým, ale darom, ktorý je stále, natrvalo dávaný celému svetu.

„Ja som živý chlieb,“ hovorí Kristus, „ktorý zostúpil z neba. Kto bude jesť z tohto chleba, bude žiť naveky.“ Vieme, že Boh je láska. Tak nám ho predstavil Ján: „Boh je láska a kto ostáva v láske, ostáva v Bohu a Boh ostáva v ňom.“ Práve Pán Ježiš je darom Božej lásky. Každý deň nám o tom podáva dôkaz práve cez sv. omšu – Eucharistiu – živý chlieb, životodarný, ktorý je tu pre nás ako pokrm na našej životnej ceste. Tak ako bola manna pre Židov pokrmom na ich ceste putovania do zasľúbenej zeme, tak práve Eucharistia – živý chlieb – živý Kristus – je pre nás pokrmom na našej púti do Božieho kráľovstva, do večného života.

Som teda pozvaný k účasti na Eucharistii. To nie je len moja prítomnosť na sv. omši, to by bolo málo. To je aj moja účasť na Eucharistickom chlebe, na živote Ježiša Krista.

Je tu otázka na zamyslenie. Viem vôbec, čo robím, ak nemám na Eucharistii priamu účasť? Tak veľmi túžime v živote po láske, lebo jej niekedy tak veľmi málo máme. A ona je tu na dosah ruky. Ja sa možno len veľakrát dívam na ňu, ale nemám z nej úžitok, osobnú skúsenosť, ak ju neprijímam. Ako potom môžem vedieť čo je to opravdivá Božia láska? Ak položím na stôl chlieb a budem sa naň len dívať bez toho, aby som ho aj okúsil, nebudem vedieť, ako chutí. To isté je aj s Eucharistiou. Ak nemám na nej účasť, skúsenosť s ňou, nepochopím ju.

To je aj otázka mojej viery. Hovoríme, že veríme v Boha, v Ježiša Krista, vyznávame to každú nedeľu po homílii v modlitbe Verím v Boha. Ale ak verím, tak musím aj plniť to, čo mi on sám hovorí a každý deň mi to pripomína: vezmite a jedzte z neho všetci, toto je moje telo, ktoré sa obetuje za vás. Nehovorí, jedzte z neho, z chleba, živého chleba len niekoľkí, ale všetci! Bez rozdielu. Preto, aby sme zakúsili lásku. Božiu lásku. Pretože Ježiš Kristus je tým darom Božej lásky pre mňa. Pre celý svet, ktorý je tak chudobný na lásku, pretože ju neprijíma a nemá na nej účasť. Máme účasť na všetkom možnom, len nie na Božej láske v dare Eucharistie. Skôr máme možno účasť na hriechu ako na láske. A čo je viac? Hriech alebo láska? Čo znamenajú vlastne tie Jánove slová, že Boh je láska a kto ostáva v láske ostáva v Bohu a Boh ostáva v ňom? Ostať v láske znamená mať na nej neustále účasť, mať účasť na dare lásky – na Eucharistii. Láska je potom to, čo udržuje vo mne Boží život. Toto je teda ten chlieb, do ktorého zostupuje Boh – Láska.

On ma miluje viac ako ktokoľvek iný. Stvoril ma, pozná ma po mene, stará sa o mňa, vykúpil ma, hovorí mi cez Božie slovo, cez svojho Syna, stal sa jedným z nás, dal sa ukrižovať za mňa, odpúšťa mi hriechy... Teda aj moja odpoveď Bohu za všetky prejavy jeho lásky voči mne – to je môj sviatostný život. Eucharisticky žiť znamená žiť z lásky a v láske.

Svätý otec Ján Pavol II. to vyjadril veľmi trefne, keď jednu zo svojich encyklík pomenoval Cirkev žije z Eucharistie. To znamená, že Cirkev žije z Lásky, zo samého Boha. Nech som akýkoľvek veľký hriešnik, Boh ma miluje. Keby ma nemiloval, nedal by mi také krásne dary – dar sviatostného odpustenia a potom dar Eucharistie. Ale on to stále dáva, nie iba raz. Neustále mi to ponúka. Pretože Božia láska sa nedá vyčerpať. On tu vždy bude. A ja som k tej láske naplno pozývaný každou svätou omšou.

Vezmite a jedzte, toto je moje telo, ktoré sa obetuje za vás. Koľkokrát znejú v mojich ušiach tieto Kristove slová a koľkokrát ich dokážem aj naplniť, uskutočniť? Celý Boží chrám by mal mať účasť na Eucharistii. Vtedy sa spájam s Kristom, vtedy sa stávam s ním jedným telom. Potom môžem povedať aj ja spolu s apoštolom Pavlom: nežijem už ja, ale žije vo mne Kristus. A vtedy som tým pravým učeníkom Ježiša Krista. Vtedy môžem právom povedať, že žijem večný život už tu na zemi. Nie som povolaný k večnému životu „až kedysi potom“, ale už teraz môžem mať na ňom účasť. Skrze Ježiša Krista. Skrze jeho telo a krv pod spôsobmi chleba a vína.

Majme teda odvahu plniť to, čo nám hovorí a k čomu nás vyzýva Kristus. Vezmite a jedzte. Aby zbytočne neostával v bohostánku. Večný život je pre mňa a nie pre bohostánok. Nech je svätá omša pre mňa nielen pasívnou účasťou na nej, ale aktívnou účasťou na Božej láske skrze Eucharistiu a moje Eucharistické prijímanie.

(sb – vzs)